Kedy je vzťah ešte zdravý a kedy posadnutosť?

Ked nemas (nevies mat) vlastny vnutorny citovy zivot a naplnas (vyplnas) si ho prave tym druhym clovekom.
Takze je ten vztah z tvojej strany az nezdravy. Lebo sa da povedat, ze sa ho snazis istym sposobom az akoby pohltit, kedze si nim vyplnas to prazdno v sebe.

Z pohladu obete posadnutosti niekoho druheho je to neschopnost (az nemoznost) vysvetlit, ze nie je nie. Ze su hranice. Kazde tvoje nie je pre druheho len dovod ti dokazat, ze ano, len to este nevies, ale urcite to pochopis.

Posadnutost sa ale nemusi nutne pretavit do snahy o kontakt. Moze byt aj skryta. Kde druheho “prenasledujes” z dialky. A on to netusi.

Teda zbieras vsetky “odrobinky” (informacie, aj fyzicke predmety, co mu patrili, alebo boli s nim prepojene) okolo neho a opatrujes ich.
Z casu na cas ich vytiahnes a prechadzas si ich a citis sa takto k nemu blizko. Akoby si bola sucastou jeho zivota, boli ste cez ne prepojeni, lebo ich “zdielate”.
Napr. opatrujes jeho rukou napisany zoznam nakupu, ktory si nasla odhodeny v kosiku, ktory on v obchode chvilku predtym odlozil. Ale pre teba je to sposob, ako mu nahliadat do zivota a citit sa tak k nemu blizsie, lebo vies, co si kupuje, co ma rad,…
Mas z toho prijemne pocity, zijes z nich. Naplnaju ta.

Je to veľmi individuálne. Niečo z toho čo písali predomnou to môže byt, ale ja som mala skúsenosť aj s tým, že som robila partnera šťastným natoľko, že som úplne zabúdala na seba a keď má opustil, mala som pocit, že nemam pre koho žiť. On si to však nevážil. V skutočnosti mi najdlhšie trvalo vrátiť sa späť a uvedomiť si, že som v tom vzťahu bola ja tá rozhľadenejšia a praktickejšia, len to trvalo, kým som si to uvedomila a začala sa mať rada ako predtým. Bola som ním posadnutá, a aj keď mi aj ublížil, chcela som mu pomáhať. Zistiť, že nemá zmysel si to takto brať bolo veľké uvedomenie si svojich hodnôt. Dnes viem, že má nepotrebuje, veď on odišiel. Ani len netuší akú službu mi tým spravil. Dnes viem, že nebol rodinný typ, a že si musí prejsť tým, čo ja kedysi, lebo teória je fajn, ale zažiť si niektoré veci ti predsa len pomôže lepšie si ich pamätať a začať podľa nich žiť. Pomáha aj odlúčenie, vtedy si človek uvedomí veľa, napríklad či by sa ešte pripútal natoľko k človeku, že mu znesie aj modré z neba a on si to aj tak vážiť nikdy nebude.