Má vyrastanie bez otca dopad na dospelosť?

@majakkk dobra rada a nie len pre teba dominantnu je, ze pokial si nechces vztah znicit ustup prva z narokov o vsetkom rozhodovat. Nie jedna studia hovori ze ked vezmes muzovi vsetko kde by mohol rozhodovat najde si milenku s ktorou mu bude lepsie. Nemusis robit vsetko a uz vobec nie riadit. A co ze niektore veci nebudu podla tvojich predstav. Co sa stane? Nic. Nechaj ho dychat.

Áno, mám to podobne. Bola som naučená sa postarať sama o seba, všetko vybaviť, vyriešiť, nepoznala som, že toto rieši otec, nechať priestor aj jemu. Vo všerkých vzťahoch som prevzala vedenie a postupne sa starala o všetko. A po čase som z toho vyhorela a bola smutná, nešťastná, demotivovaná. Akosi si neviem nájsť rovnocenného partnera, lebo ja asi nie som schopná mať rovnocenného partnera.

Ja ti asi neporadím, ale chcem ti poďakovať pretože si mi práve asi otvorila oči, všetko úplne do detailu sedí na opis mojej situácie, hlavne tá časť, že partner mal ťažké detstvo a, že som v tom, že je to kameň úrazu. Tiež sme sa už bavili o tom, že by sme skúsili nejakú poradňu, ale pre nás by bolo vhodné chodiť aj spoločne aj každý zvlášť, tak som zvedavá, či niekto bude vedieť poradiť.

Tiež som vyrastala bez otca, mama nebola prave najlaskavejsia, vlastne ma len urazala a tvrdo bila , nemam dobrý základ z domu, k tomu ine traumy z detstva . Citovo som bola dost nestabilná v začiatkoch vzťahu, veľmi som sa upínala na manzela ,je starší o 9rokov, mala som 17r ked som s nim zacala, vnímala som ho ako taký moj jediný bezpečný milujúci prístav. Pri nom som vnútorne dost narástla a ked prisli deti, este viac pri nich. Sme spolu 20rokov a aj ked ho milujem, nemala by som problem ostat sama, niekedy sa citim ako ja ten muž v rodine, a je mi zaťažko skresať hrebienok, citim sa uz dost nad manzelom ale snazim sa to ovladat. Neustále si potrebujem v rôznych sférach dokazovať, ze na to mam . Manzel je ku mne dobrý a na rukách by ma nosil, tak sa fakt snažím nebyť az taká aka naozaj som, lebo si to nezasluzi a milujem ho. Pracujem na sebe sama, nebola som u psychológa. Náročné to je iba pre mna, doma sa snazim byt pre moje lásky taká aby sa citili šťastní a v pohode.

Kazdy sme nejaky, na kazdom sa detstvo podpisalo svojim sposobom, kazdy si nesie svoj kriz. Na niekom sa mozno ploche nohy, velke usi, alebo prisna ucitelka... podpisalii viac, ako na tebe chybajuci otec.
Preto je dolezite najst si partneram, s ktorym ti to bude fungovat, hoci si (alebo prave preto) aka si.

Vam to vo vztaku nefunguje a namiesto toho, aby ste hladali sposoby, hladas dovody(vyhovorky).
Nie, ak sa s partnerom hadas, tak nie chybajuci otec je pricinou, ale ty a tvoj partner.
Nepasujete k sebe. Ak budete chciet k sebe pasovat, musite obaja ubrat zo svojho ega. Obaja, aj ty aj on.

Tu vidno, ze ta tvoj partner zmagoril. Zrejme si sikovna a samostatna, a on je neschopny. To je muzska strategia, z velkosti zeny urobit pricinu hadok alebo ich zlihania, nevery ci klamstiev, aby sa nepozeralo na ich malost.
Precitajte si obaja co-to o egu,

Ja som mala ťažké deststvo s despotom a mamou vecne nervóznou a chladnou. Som presvedčená, že je to horšie ako žiť bez otca. Trvalo mi dlho, kým som sa ako tak odpútala, nežila som vlastný život.

@majakkk Psychologovia idu do detstva praveze velmi casto, lebo vela ludi si nesie problemy a vzorce odtial. Inak klobuk dolu pred tebou, ze si ochotna hladat problem aj v sebe, nielen v partnerovi. To je dolezity zaklad, aby psychoterapia mala uspech.

U mna malo dopad na dospelost vyrastanie s otcom, takze.. 😐

@majakkk podľa mňa silou mocou niečo hľadáš, pritom chyba vôbec nemusí byt v tebe, možno sa k sebe len nehodite. Ja som tiež dosť dominantná (vyrastala som v kompletnej rodine), rada o veciach rozhodujem. Na muža nechávam nejaké rozhodnutia, na ktorých mi až tak nezáleží, pripadne také, ktoré sa týkajú iba jeho, ale to preto, že ja sa proste rozhodujem lepšie ako on. V zmysle, ze on je emotívny typ, rozhoduje sa spontánne a často blbo, ja som racionálny typ, rozhodujem sa po zvážení všetkých faktorov a v klude. Som tiež ambiciózna a samostatná, nikdy by som nechcela byt na niekom závislá, ešte aj na MD som išla s tým, že som mala prachy našetrené. A pritom môj muž nie je žiadny tutko…je to celkom činorody a úspešný muž. Nemá žiadny komplex a tak vie žiť po boku samostatnej ženy, je na mňa hrdý a podporuje ma. Toto je alfa omega!

Mala som detstvo ako opisuje petamich, počítala dní kedy môžem z domu vypadnúť, odišla som v 18 tich do zahraničia robiť au pair. Mame ani jej partnerovi sa nikdy nič nepáčilo čo som spravila či povedala.(Vrátane výberu partnera)
Manžel vyrastal v úplnej rodine, sme spolu dvadsať rokov a nehadáme sa (alebo len minimálne)máme skôr konštruktívne debaty. Podľa mňa psychológa by mal navštíviť aj tvoj partner s ťažkým detstvom

@majakkk Skus navstevu psychologa, terapeuta, pripadne mozete ist spolu. Ci chcete rozbit rodinu aj dietatu, len kvoli tomu, ze neviete spolu komunikovat? Mozno je chyba len v nom, mozno v tebe a mozno v oboch, ale kym tam nie su zavislosti, stoji za to skusit ten vztah napravit, naucit sa komunikovat a ak to nepojde, tak potom ist seriozne od seba.

@anonym_8a6c61 ako ja

Ja som mala (mam) otca a dominantna vo vztahu mojich rodicov bola mama, teda kym otec neprisiel domov opity, vtedy clovek nemohol ani pipnut. Zduchla som na VS a uz sa nerada vraciam domov, max. prespime 1 noc, necitim sa tam dobre. Mama je extrovertny organizacny typ, keby bolo na otcovi, tak nevytiahneme paty z nasho mesta. Tiez mam problem ako ty, ze sa citim podvedome ako viac a je to tazke korigovat, tato stranka napriek mojej introvertnejsej povahe sa u mna prejavuje. Snazim sa vela komunikavat s manzelom a nechavat nejake veci len na nom alebo kompromis, ale je to tazke. Takze aj nespravny vzor vie veci pokazit. Plus manzel je taky isty typ ako moj otec, len teda nepije nastastie, ze je spokojny, kde je, rubanie dreva je zabavnejsie ako pobyt pri mori. 😁

Urcite. Mam muza ktory vyrastal bez otca a vzdy sa najde moment/situacia kedy si poviem-vidno ze si nemal otca. Nemal vzor.

@majakkk ano urcite to ovplivni, viem z vlastnej skusenosti, problemy vo vztahom k muzom

@majakkk v prvom rade je úžasné, že si to uvedomuješ. V druhom rade je aj kopec hnusných žien, ktoré držali mužov pod papučou a nedovolili mu ani pípnuť ani byť otcovským vzorom. Verím, že nechceš byť takouto semetrikou.
Ono nie je až také dôležité pomenovať, kde je problém, lebo pomenovanie problému nič nevyrieši. Treba na sebe pracovať, aby si sa nestala niekým, ktorým nechceš byť. Skús dávať mužovi väčší priestor, skús byť pokojnešia, nauč sa asertívne rozprávať. Ono je to dôležité, lebo matka má byť všeobjímajúca láska a prístav rodiny, nie dominantná semetrika.

@oliolijanka Pardon, zlyhat, nie zlihat😇

Este dodam, ze samozrejme pritomnost alebo nepritomnost rodicov ma vplyv na nase buduce vztahy. Ale nepritomnost otca neznamena automaticky, ze zena bude mat v buducnosti iba pokazene vztahy a zena s oboma rodicmi iba jeden perfektny vztah na cely zivot.

Autorka ides zlym smerom, ak sa chytas tej vyhovorky o otcovi.

@oliolijanka suhlasim.
Kazdy hlada vyhovorky preco mu to v partnerstve nevychadza a preco mu troskotaju vztahy. Je vela faktorov, ktore to ovplyvnuju. Tak ako nepritomnost otca, tak aj pritomnost otca.
Dobra matka vs. zla matka. Dobre vztahy v rodine vs. zle vztahy.
Neverim tymto Freudovskym teoriam o chybajucom vzore. Na to, aby sme mali dobry vzor, potrebujeme dobreho otca/matku. Alebo povahove vlastnosti, ktore nam pomozu rozonat co je a nie je OK v partnerskych/medziludskych vztahoch. Tak ako ta ovplyvni nepritomnost otca, tak ovplyvni aj pritomnost zleho otca. Co je horsie? Zly vzor za kazdu cenu, len aby sa povedalo, ze muzsky vzor v rodine bol?
Ak ma niekto zleho rodica niekto preberie jeho vzorce spravania a naopak-niekto si povie, ze takto to nechce a prave preto si vybuduje uplne iny vztah ako mali jeho rodicia. Niekto preberie vzor a niekoho nakopne prave to zle a vystriha sa toho.
Takze je zbytocne hladat vinnika preco sa spravame v zivote tak ako sa spravame.

@majakkk ja by som inak ešte rada dodala, že rodinná situácia v úplných rodinách tiež nie je vždy ružová a niekedy mať zlý vzor je horšie ako nemať žiadny. Každá sme mali nejaké detstvo, naši rodičia boli odchovaní v chladnom komunizme, kde sa nevytrcalo, tiež robili chyby… je dôležité si to v sebe spracovať, ale zas netreba sa na to vyhovárať… akože ja som nemala otca, tak preto mi vzťahy nefungujú… vždy mame prítomnosť vo svojich rukách. Problémy treba riešiť a budúcnosť si urobiť lepšiu ako bola minulosť.

Ďakujem baby za každú jednu odpoveď nech je akákoľvek, niektoré trošku aj pichli iné povzbudili, z každej si beriem niečo 🙂 Nechcem aby to vyznelo v neprospech mojej osoby, že sa podceňujem a toto že takto premýšlam spravil zo mňa on atď. Tému toho či naozaj som v zlom partnerskom vzťahu, nesadli sme si povahami, či vlastne on nespôsobuje svojím spravanim to že moju osobnosť nevedome utláča mam preluskanu dlhodobo. Čiže nemyslim si že toto je ten smer ktorý by ma brzdil. Ja verím tomu že je mnoho žien ktoré nemalimotca majú krásne vzťahy rovnako ako toe čo mali otca a zničené zivoty. Vždy je to individualne a verim ze vzdy je to o tom v čom sa ta, ktora žena nájde ako to v sebe cíti. Ja som všeobecne ambiciozna a aktívna žena, myslím že sebavedomie nemám zlé, ktorá si popri MD dokazala vybudovať svoju značku. Nenazvala by som to úplne ako výhovorky prečo vztahy nefungujú. Výhovorku chápem ako niečo na čo sa vyhovorím a nehladam riesenie. Ja chxem nájsť príčinu určitého svojho chovania a odstránit ju a to potrebujem prekopať, mozno to nakoniec bude uplne nieco ine ako si myslím. Každopádne, toto moje správanie je podľa môjho úsudku asi nejaký obranný mechanizmus ktorý ma pôvod niekde v detstve. Je to vzorec chovania ktorý sa mi prejavuje nie len v tomto vztahu ale aj vo vztahoch pred tým. Prejavuje sa v jednaní aj s inými ludmi, s rodinou. Ako napísalo jedno dievča vyššie určite to má súvis s egom ale to sa asi tiež tvorí roky a s prežitých skúseností. Prvoradé pre mňa je že partner je muž, ktorého som si vybrala pre život a mám s ním dieťa. Toto je pre mňa motivácia riešiť veci z mojej strany bezohľadu nato či on niečo rieši alebo nerieši. A s neistým výsledkom, že sa to nakoniec môže vyriešiť aj tým že sa rozídeme. Chcem ale spraviť všetko preto aby sme fungovali( samozrejme vždy sú hranice ). A tie čo ste dominantné baby je to úplne skvelé pokial sa tak cítite dobre a mate pekné vztahy. Ja si myslim že človek dokaže byť dominantný a zároveň láskavý. Lenže u mna sa moja dominantnost mieša s nadradenostou ktorá mi skresluje pohľad na ľudí a ja taká nechcem byť. Tým že pracujem s celými rodinami, často si všímam že ženy sú pri svojich mužoch oveľa viac láskavejšie, dajú aj na jeho názory, podriadia sa v určitých veciach ( a toto myslim iba v pozitívnom zmysle, nie podradenie ako nejaká forma potupy ). Nechajú rozhodnúť , nechaju muža viesť alebo sú na rovnakej vlne kde sú obaja v pohode a sú si oporou navzájom atď. Tých príkladov sa dá uviesť mnoho a previesť to na rôzne situácie. A to je to čo ja nemam a chcela by som viac taká byť ( nevnimam to ako neprijatie seba ) skôr proste práca na sebe. Tak ak ste niekto niečo podobné riešili a máte možno kontakt na nejakého osvedčeného psychológa ktorý sa týmto zaoberá budem moc rada za každý tip, kľudne aj tipy na knihy, videa čokoľvek a ďakujem moc ❤️