Nuda vo vzťahu verzus ohrozenie mentálnej stability
Treti rok som v relativne dobrom partnerskom vztahu. Moj priatel je dobry clovek, taky bezny muz 21. storocia, ktory ma dobru pracu, je samostatny, postara sa o seba aj o mna, 100% poriesi v domacnosti vsetko co treba, nikdy ma vedome neurazil, neublizil, je nekonfliktny a viacmenej sa ani nehadame. Ked sme spolu zacinali, zdalo sa mi to ako to najlepsie co sa mi mohlo stat. Mam jednu z poruch osobnosti a tento konstantny pokoj co pri nom mam je pre mna to idealne a zdrave co potrebujem. Aj ked spolu zijeme, tak obaja fungujeme velmi samostatne v zmysle, ze netravime spolu vela hodnotneho casu. Na jednej strane je to pre mna super lebo mam vela volnosti, robim si co chcem tak ako ked som bola single, moj priatel neziarli ani nema nijake trapne pripomienky ci vycitky. Rovnako je to aj naopak. Doverujeme si. Mozno pre niekoho to znie super ale ja som po rokoch zivota emancipovanej zeny zacala mat pocit, ze by som chcela aby sa niekto o mna postaral. Obaja zarabam velmi dobre, on este o trochu lepsie ale vzdy sme sa na vsetko skladali napoly, na kazdu dovolenku alebo kazdy vyssi vydavok. Nepocitam pozyvanie do restik a take bezne financne nenarocne vylety. Musim tu zdoraznit, ze moj priatel ani zdaleka nie je nijaky zgrlos, ako sa to tu casto objavuje. Vzdy som zila v tom nastaveni, ze sa musim o seba postarat sama, tak mam vlastny byt, dobru pracu a materialne nijak nestradam. Mam tesne po 30 a zacinam mat pocit, ze mi tento vztah uz prestava vyhovovat ale zaroven to nie je nijak vyslovene zle, ze by som musela odist. Moj priatel aktivne nerobi nic negativne ale mne zacalo vadit, ze spolu netravime nijaky hodnotny cas(aj ked na zaciatku som to prave ocenovala, ze mi dava priestor na vsetky moje aktivity), ze nemame spolocne zavazky, ze nerobime take obycajne veci, ktore partneri spolu bezne robia, ze kazdy ma svoj vlastny zivot vedla toho druheho. Posledne mesiace mam pocit, že mi doslova vadi vsetko co spravi. Ze mam nejaku predstavu toho ako by som chcela aby nas vztah fungoval a on ju nenaplnuje. Ked mu poviem co mi vadi a chcela by som to zmenit, tak na to reaguje pozitivne ale realne sa nic nezmeni. Mam pocit, ze spolu absolutne nic nerobime. Teda to nie je moj pocit ale celkom realita. Kazdy si robime vlastny veceru aj robime vlastny nakup. On predo mnou nikoho nemal a jeho rodicia tiez nie su idealny priklad fungovania rodiny, tak to vnima tak, ze takto je to bezne.
Na jednej strane si poviem, ze nechcem v takejto partnerskej nude premarnit este dalsie roky zivota ale na druhej je moja porucha, takze si hovorim, ze mozno taketo konstantne pocity su asi to normalne a musim sa na to nejak naladit, ked nechcem roky zit ako na horskej drahe, co tiez pre mna nie je vobec ideal. Ani neviem aku cakam radu, len som sa potrebovala vypisat a mozno ked si to precitam neskor, tak ziskam nejaky nadhlad.
@anonym_23a477 To neviem. Nema nijaku oficialnu diagnostiku za sebou a ani ho nechcem nejak nalepkovat ale napadlo mi to uz. Ale zaroven je velmi funkcny a ked mu hovorim, ze mi na niecom zalezi tak sa snazi mi to splnit. Teda do takej miery aby nesiel proti vlastnemu presvedceniu. Da sa s nim celkom v pohode vychadzat.
@anonym_autor Vsak ja nic, ale podla toho opisu mi to tak prislo(moje dieta je na spektre). Tym chcem povedat, ze ak je, tak mu darmo budes rozpravat, ako a co by si chcela zmenit. Ine to nebude. Je tak "prednastaveny".
Mne toto príde ako príbeh z kategórie "keď je koze dobre, ide na ľad." Tak skúste ísť na nejaký čas od seba, či si budete navzájom chýbať.
Ani ludia, co nemaju diagnozu, sa velmi nezmenia. Tento vztah-nevztah je podla mna dost typicky v tejto "dobe internetovej". K takemuto sposobu koexistovania pohlavi spejeme. Kazdy je nezavisla zabezpecena jednotka a stara sa takmer vylucne o to svoje (nemyslim len hmotne). A ako spolocnost nam kazdemu staci mobil (internet, niektorym hry). Spolocne aktivity su prilis narusajuce nas zabehnuty stereotyp, musime sa komusi prisposobovat, tym padom si to "neuzijeme naplno". A koniec-koncov, vacsinou na nejake spolocne aktivity ani nemame cas (vsetok nam vyplni praca, pracovanie na sebe a najma - internet).
Ani ludia, co nemaju diagnozu, sa velmi nezmenia. Tento vztah-nevztah je podla mna dost typicky v tejto "dobe internetovej". K takemuto sposobu koexistovania pohlavi spejeme. Kazdy je nezavisla zabezpecena jednotka a stara sa takmer vylucne o to svoje (nemyslim len hmotne). A ako spolocnost nam kazdemu staci mobil (internet, niektorym hry). Spolocne aktivity su prilis narusajuce nas zabehnuty stereotyp, musime sa komusi prisposobovat, tym padom si to "neuzijeme naplno". A koniec-koncov, vacsinou na nejake spolocne aktivity ani nemame cas (vsetok nam vyplni praca, pracovanie na sebe a najma - internet).
@anonym_b39006 Chapem co sa snazis povedat ale aka je alternativa? Spolocna hypo a navzdy len "my"? Nijaky priestor na individualitu?
@anonym_b39006 Chapem co sa snazis povedat ale aka je alternativa? Spolocna hypo a navzdy len "my"? Nijaky priestor na individualitu?
@anonym_autor najst si naozaj kompatibilneho partnera, s ktorym vacsinu zivota chceme byt MY, nie JA, sa, bohuzial, vacsine ludi nepodari. A doba blahobytna a internetova to vsetko posuva k este "horsim cislam". Ale co s tym...?
@anonym_autor Pokial sa mate radi,tak skuste spolu fungovat. Zoberte sa a chodte spolu do kina,na veceru,prechadzku,do divadla. Kdekolvek spolu. Bude to tazke,kedze vy ste zacali spolu od zaciatku len tak pri sebe zit a nie spolocne. Nechapem aj tie zvlast nakupy. Ale na druhej strane,ak ti to vyhovuje,tak na tom nie je nic divne. Kto urcuje,co je spravne a ze len takto sa musi zit? Kazdy nech zije ako mu vyhovuje. Ak chces nieco zmenit,necakaj,ze sa to stane zo dna na den. Trva mesiace az roky,kym si ho prisposobis. A dobreho muza tazko najdes. Aby si potom nelutovala,ked sa rozidete. A nezabudaj,kazdy vztah prejde do stereotypu. Ked mas deti tiez pride rutina okolo deti. Ved tolko frustrovanych zien sem pise.
z toho, čo píšete, je veľmi čitateľný jeden vnútorný konflikt..dlhé roky ste si vybudovali identitu silnej, samostatnej ženy, ktorá sa musí a vie postarať sama o seba...tento vzorec vás ochránil, stabilizoval a pravdepodobne aj zachránil v časoch, keď by blízkosť bola príliš chaotická alebo zraňujúca...lenže teraz sa nachádzate v inej fáze života a to, čo bolo kedysi bezpečné, sa začína meniť na prázdno...nie preto, že by váš partner zlyhával, ale preto, že váš vnútorný systém dozrel a žiada inú kvalitu kontaktu...podráždenosť, ktorú popisujete, často nevzniká z maličkostí..vzniká z dlhodobo nenaplnených potrieb po spolupatričnosti, starostlivosti a zdieľaní...keď ich ignorujeme príliš dlho, začnú sa ozývať ako odpor voči všetkému, čo ten druhý robí...toto nie je dilema „zdravý pokoj verzus toxická horská dráha“...to je falošná polarita, ktorú vám možno podsúva aj vaša porucha ako ochranný mechanizmus...medzi chaosom a emočnou pustatinou existuje tretí priestor: vzťah, kde je bezpečie aj živý kontakt...dôležité je oddeliť dve veci:
– to, že váš partner nevie, ako vzťah žiť inak
– a to, že vy už nechcete vzťah žiť takto...
ak hovoríte o zmenách a nič sa nedeje, nemusí to znamenať nezáujem...môže to znamenať, že hovoríte o forme, ale nie o hĺbke...o správaní, ale nie o potrebe...napr: nie „chýba mi, že nerobíme veci spolu“, ale „vo mne sa prebúdza túžba nebyť len vedľa teba, ale s tebou a neviem, či a ako to spolu vieme vytvoriť“...a zároveň ak v sebe automaticky spochybňujete vlastné pocity len preto, že „máte poruchu“, riskujete, že zodpovednosť za svoj vnútorný život odložíte bokom...diagnóza vysvetľuje, ale nerozhoduje za vás, v akom vzťahu budete žiť...ak by ste na chvíľu prestali hodnotiť, či je tento vzťah „dosť dobrý“ alebo „dosť zdravý“ – čo by ste si dovolili priznať o tom, po čom v skutočnosti túžite, aj keby to znamenalo, že za tú túžbu budete musieť prevziať plnú zodpovednosť vy sama? ...to, že váhate, je pochopiteľné...ale dlhodobé ticho v sebe nebýva neutrálne ...ono vždy niečo pomaly rozhoduje za nás...
Jediné tvoje šťastie je, že si plánuješ čas sama so svojimi aktivitami.Ak by si bola iný typ ženy, ktorá sedí pri ňom a čaká na pozornosť, tak by si veľmi trpela, alebo on by vyžadoval, že buď doma kam zase ideš.Ste dve samostatné jednotky, ale neviem si predstaviť ako by to bolo, keby ste mali dieťa.
Tiež mi príde, že je vysoko funkčný asperger.Ci to má zmysel to je vo hviezdach.Ale určite by ste do toho kina, alebo niečo spoločné mali robiť spolu.
@anonym_autor Ja si myslim, ze tebe ani tak nechybaju tie spolocne aktivity, ako realna muzska naknonnost: sepka drdzo do uska, niecim ta prekvapi, rozosmeje, jemna dravost atd...lebo zatial co popisujes mi to tak nepriamo vychadza. Mozno sa mylim xixi
z toho, čo píšete, je veľmi čitateľný jeden vnútorný konflikt..dlhé roky ste si vybudovali identitu silnej, samostatnej ženy, ktorá sa musí a vie postarať sama o seba...tento vzorec vás ochránil, stabilizoval a pravdepodobne aj zachránil v časoch, keď by blízkosť bola príliš chaotická alebo zraňujúca...lenže teraz sa nachádzate v inej fáze života a to, čo bolo kedysi bezpečné, sa začína meniť na prázdno...nie preto, že by váš partner zlyhával, ale preto, že váš vnútorný systém dozrel a žiada inú kvalitu kontaktu...podráždenosť, ktorú popisujete, často nevzniká z maličkostí..vzniká z dlhodobo nenaplnených potrieb po spolupatričnosti, starostlivosti a zdieľaní...keď ich ignorujeme príliš dlho, začnú sa ozývať ako odpor voči všetkému, čo ten druhý robí...toto nie je dilema „zdravý pokoj verzus toxická horská dráha“...to je falošná polarita, ktorú vám možno podsúva aj vaša porucha ako ochranný mechanizmus...medzi chaosom a emočnou pustatinou existuje tretí priestor: vzťah, kde je bezpečie aj živý kontakt...dôležité je oddeliť dve veci:
– to, že váš partner nevie, ako vzťah žiť inak
– a to, že vy už nechcete vzťah žiť takto...
ak hovoríte o zmenách a nič sa nedeje, nemusí to znamenať nezáujem...môže to znamenať, že hovoríte o forme, ale nie o hĺbke...o správaní, ale nie o potrebe...napr: nie „chýba mi, že nerobíme veci spolu“, ale „vo mne sa prebúdza túžba nebyť len vedľa teba, ale s tebou a neviem, či a ako to spolu vieme vytvoriť“...a zároveň ak v sebe automaticky spochybňujete vlastné pocity len preto, že „máte poruchu“, riskujete, že zodpovednosť za svoj vnútorný život odložíte bokom...diagnóza vysvetľuje, ale nerozhoduje za vás, v akom vzťahu budete žiť...ak by ste na chvíľu prestali hodnotiť, či je tento vzťah „dosť dobrý“ alebo „dosť zdravý“ – čo by ste si dovolili priznať o tom, po čom v skutočnosti túžite, aj keby to znamenalo, že za tú túžbu budete musieť prevziať plnú zodpovednosť vy sama? ...to, že váhate, je pochopiteľné...ale dlhodobé ticho v sebe nebýva neutrálne ...ono vždy niečo pomaly rozhoduje za nás...
@bjnr To je velmi pekne popisane. Viem sa s tym stotoznit. Do vztahu son isla ako nezavisla emancipovana zena ale po tych rokoch sa uz nechcem o vsetko starat sama a zaroven unho citim to bezpecie. Chcela by som aby sa moj partner o mna postaral ale ked roky fungujeme takto, tak neviem ako to zmenit.
@anonym_autor vy nezijete spolu ale vedla seba ako dvaja kamarati a to nie je partnersky vztah
