Pocity jedináčikov alebo život s výrazne staršími súrodencami
zaujima ma, ako sa citite (alebo ste sa citili), ak ste vyrastali ako jedinacky so starsimi rodicmi, alebo ste mali surodencov starsich o 12+ rokov.
• Citili ste sa osamelo alebo skor vynimocne?
• Aky bol vztah so surodencami?
• Vnimali ste rozdiel oproti rodinam s mladsimi rodicmi?
• Co by ste poradili mamam v podobnej situacii?
Budem rada za vase skusenosti, postrehy aj rady.
Ja som jedináčik a necítila som sa osamelo. Ale zas ja som akoby vnímala môjho otca ako takého akoby súrodenca.Viem,že to znie divné ale sme sa hašterili ako súrodenci,dokonca sme sa aj tak akoby „bili “presne ako súrodenci.Raz sme sa ohadzovali toaleťákom etc. Ale zas vedel kedy prepnúť do toho otcovského stavu. Učieval sa so mnou,dával mi pravidlá a tak. Dosť záleží od toho ako sa k tomu postavia rodičia aké je to samotné dieťa.
Ahoj, mám štyroch starších súrodencov, rozdiely oproti mne: +19, +17, +12, +10. Ako dieťa som ich veľmi obdivovala, boli mojimi vzormi. Tých dvoch najstarších si už zo spoločného bývania nepamätám, moje prvé spomienky sú, že už bývali samostatne. Je pravda,že sa s nimi vídavam najmenej, ale máme dobré vzťahy. S tými ďalšími v poradí sa vídavame veľmi často, tiež dobré vzťahy. Negatíva som vnímala dve: jednak som nemala v detstve parťáka, vyrastala som ako "jedináčik z piatich detí". A druhé negatívum, ktoré sa ťahá doteraz: sestra +12 sa ku mne správa viac ako matka, než ako sestra, čo mi poriadne lezie na nervy, ale že riadne. Máva obdobia, keď je viac sestra, vtedy je to super, ale vždy po nejakom čase prepne do modu "matka" :( Takže moja rada znie: rozhodne staršieho súrodenca nestavaj do roly opatrovníka, nebude z nej vedieť vystúpiť ani ako dospelý. Ak toto zvládneš, tak potom už vysoko prevládajú samé pozitíva, a je ich fakt veľa 🙂