Prečo nás hnevá, keď sa ľudia nechovajú podľa očakávaní?
Prečo sa mi ľudia na seba hneváme, keď sa niekto nezachová podľa našich očakávaní?
Napríklad keď sa človeku snažíme dlhodobo pomôcť, poradiť, podporiť ho a on si nakoniec i tak spraví, tak čo je jemu prirodzené. My napokon hneváme na toho človeka, ktorému sme sa prvotne snažili ,,pomôcť." Potom mu len viac ublížime vlastnými slovami a súdmi, lebo sme sami frustrovaní z toho.
Alebo sa za každých okolností snažíme pôsobiť dobre, aby sa ten druhý nenahneval ale koniec je taký, že ostávame nahnevaní my a ešte napokon toho človeka z toho obviňujeme.
Ak máte nejaké úvahy, pokojne zdieľajte, budem rada.
Pomoct mozes len cloveku, ktory tu pomoc chce. Nasilu pomoc nevnutis, takze ak sa na seba hnevas, je to tvoja chyba, nie toho, kto pomoc neprijal. A ak ho obvinujes, tak to uz je uplne zle.
časom sa naučíš, že ľudia nie sú povinní sa správať podľa predstáv niekoho iného a ešte sa naučíš selektovať, komu svoju pomoc poskytneš. Len treba na sebe popracovať a naučiť sa niektoré záležitosti nechať ísť...
Lebo očakávania,netreba ich mať a bude dobre ,čo aj tak môžme čakať od iných
prečo ten plurál? Mňa nehnevá to, čo hnevá teba a naopak, vždy je to individuálne, problémy s tým, čo hnevá teba si musíš analyzovať a vyriešiť sama. Tieto hlbokomyseľne sa tváriace "hromadné" otázky, prečo reaguje skupina ľudí tak alebo onak sú len neodborným, amatérskym teoretizovaním o probléme, ktorý je často (netvrdím, že špeciálne ten tvoj) zveličený až neexistujúci
Niekto sa musí učiť na vlastných chybách, nedá si poradiť a potom zbytočne trpí následkami svojich rozhodnutí.
Tak je to potom ľúto že človek mu venoval čas, úsilie aby ho naučil a vysvetlil ako robiť veci lepšie a aj tak si urobí po svojom a doplatí na to, utrpí škodu a potom plače ako sa má zle.
Mňa to nehnevá, prečo píšeš za všetkých? Každý si môže robiť čo chce.
Treba si hlavne uvedomiť, že každý je odlišná bytosť so svojou realitou, aj jednovajecné dvojčatá sa pohádajú. A ty ked niekomu chceš pomôcť, vstupuješ do je reality, odlišnej od tvojej, narúšaš mu to najcennejšie, čo má. A je to jedno, či je to pomoc, podpora, atď. , každý človek má od detstva iste programy, ktoré mu vložili do podvedomia jeho rodičia chtiac, no častokrát aj nechtiac a potom tie programy idú s nimi celý život.
Takže pokým ťa ten človek sám nepoprosí o pomoc alebo neprejaví zaujem/iniciatívu, nechaj ho.... ako sa hovorí "Ži a nechaj žiť". A že ty si z toho nervôzna? No to je tiez znak niečoho neuzavretého v tebe.
Uvediem príklad,čo sa mi stal ešte pred rokmi. Bol jeden pán,bez domova a poznala som ho dlhšie,bo chodím,chodila som teda, často vlakom. Nikdy nežobral,nikdy neobiehal okolo ľudí. Zvykla som mu sáma kúpiť a podarovať,či chlieb,či mlieko,maslo,aj pivo som mu kúpila,čoby nie,ale nikdy nechodil po žobraní,len sa zdržiaval na určitých miestach. Dokonca si v taške nosil knihy,rád čítal,ako vravel, má rád vôňu kníh, papiera. No a potom ten iný prípad,keď "rodičia roka" vyšlú svoje ratolesti medzi ľudí, pýtajú na jedlo, človeku je naozaj aj ľúto a nakoniec si "otec roka" ide kúpiť do stánku cigy a fľaštičky s alkoholom. Vsimam si veľa vecí a keď dakedy Tatranky (vlaky) meškali skoro stále, človek aj keď nechce, vidí veci, ktoré nie sú fér a najradšej by som niekedy bola slepá 😏. Mne sa potvrdilo,že ten ,čo pomoc nepýta,ju naozaj aj potrebuje.
Pretože tí tak nejak cíti/cítim.
Sú túžby a potreby.. ako hovorí jeden psychológ, potreby napĺňame ale ak sa naše túžby stanu viac ako potreby, prichádza to čo nik nečaká… sklamanie a veci s tým súvisiace.
mne sa toto nedeje. nedavam energiu na ludi, ktori o to nestoja. potom nemusim prezivat taketo stavy, ze by som sa na niekoho hnevala, lebo ma odmietol a nepocuvol a podobne. nebude byt vsetko podla teba predsa, kazdy ma svoju hlavu.