Problémy so vzťahmi a komunikáciou
Pekny vecer, je to skor otazka asi na psychologa ale predsa sa spytam aj tu. Mam kratko po 30tke a cely zivot sa trapim tym ze nemam akoby nadviazane hlbsie vztahy s ludmi. Okrem toho ze som silny introvert a samotar, malokto mi sadne ako clovek (mozno aj ja malokomu, neviem to objektivne posudit) tak mam problem s ludmi komunikovat. Prisudzujem to tomu ze v rodine sme nikdy nemali dobre vztahy, ani taku tu pravu rodicovsku lasku a podporu som nikdy nezazila. Rodicia su rozvedeny uz roky a mama mala co robit aby nas uzivila. Nikdy sme moc vela peknych slov nepoculi, casto byvala nervozna z nas aj jej rodicov. Bola dobra mama ale mali sme tzv studeny odchov. Nikdy sme sa nerozpravali o tom co nas trapi, tesi, skor sme fungovali v mode aby sme nejako prezili. Ked nas nieco trapilo tak najcastejsia reakcia bola “ale prosim ta, mat tvoje problemy, este sa naplaces” atd. Otec sa o nas zaujimal iba ked mu to vyhovalo aby bol pekny pred svojou rodinou.
Teraz v dospelosti tym moc trpim aj v kazdom vztahu. Mam pocit ze kazdeho len otravujem ked sa potrebujem postazovat. Zaroven ale ani ja neviem byt nikomu oporou, ked sa za mnou niekto pride vyplakat tak ani neviem co mam povedat, som len ticho a neviem nikoho utesit ani ho povzbudit. Rovnako v partnerskych vztahoch som nepristupna, neviem komunikovat. Ked sa s niekym pohadam tak namiesto nejakej rozumnej diskusie a riesenia problemu zaleziem do svojej ulity, hlava ide na pone obratky a z tych emocii co vo mne vru je mi doslova az psychicky zle. Ked pri snahe o vyriesenie konfliktu partner nebodaj rypne a povie nieco neprijemne, tak sa mi az rozbucha srdce a mam v sebe hrozny hnev ktory neviem ovladat. Casto musim odist z miestnosti pod naporom vsetkych emocii a trva mi aj 2 dni kym vychladndm. Mam pocit ze som sa emocne zastavila niekde na urovni nepochopeneho 6-rocneho dietata a tam som aj zostala. Zavidim ludim co si vedia veci vykomunikovat a ist dalej. Ano viem, je to na psychologa.
Len som to chcela zo seba dostat a mozno tu najst niekoho kto to ma/mal podobne a podarilo sa mu aspon z casti pohnut sa z miesta a nieco s tym urobit.
@lija22 ktovie, mozno je to iba moja osobnost a vychova s tym nic nema. Iny clovek s odlisnou povahou by pri rovnakej vychode bol mozno uplne iny.
Rozne situacie mam vzdy dokonale premyslene vo svojej mysli. Ale realne ked sa dostanem do nejakej situacie, staci ze ludia reaguju inak ako by som ocakavala a uz sa neviem pohnut dalej. Napriklad po nezhode s priatelom ked sa odmlcim kludne aj hodiny premyslam preco ta nezhoda vznikla, co je v pozadi a ako mu vysvetlim co citim a co ma sklamalo. No staci ze je nahnevany aj on, odvrkne mi v zlosti nieco neprijemne co sa mi zle pocuva a uz mam tendenciu znova zutekat pod naporom emocii. Prepadne ma uzkost, hnev, misung vsetkeho. Casto teda zo seba vyblafnem ze sa s nim neda bavit a odidem z miestnosti.
Alebo ina situacia - dobra kolegyna v slabej chvilke place lebo sa nieco stalo. Ked som v podobnej situacii bola ja, tak ma objala a povzbudila. Vravim si ze by som mala urobit to iste, urcite to ocakava a dobre by jej to padlo. Namiesto toho pri nej stojim ako stlp a je mi neprijemne vobec prejavit fyzicky nejaky sucit aj ked mi jej je luto. Potom si vravim aky som bezcitny clovek.
Mne to znie ako hraničná porucha osobnosti. Ja to mám tiež a chodím na terapie. Dlho (5 rokov) som bola na liekoch, ale tie len tlmia symptómy. Je to beh na dlhé trate. Kľudne mi napíš osobne.
Cau, velmi ma zaujal tvoj pribeh, myslim ze to mame podobne. Kludne mi napis spravu 🙂
Hej. Treba na tom odborne pracovat. Cim skor zacnes,tym vacsiu sancu mas prezit spokojny zivot.
Velmi drzim palce.
Ahoj ,ja Ta len chcem povzbudiť na Tvojej ceste liečenia duše. To ako si sa pokusila diagnostikovať, rozanalyzovať problém, hladať príčinu je super krok. Znamená ,že si plne uvedomuješ dopad vychovy na svoj život. Skús si viesť denník, pomenovať svoje pocity z rôznych situácii. A skús odpustiť svojej mame. Robila asi všetko ako v danej situácii najlepšie vedela. Ak musela sama riešiť zakladne materialne zabezpecenie ako rozvedená samoživiteĺka,tak sa ani nečudujem že nemala energiu a čas na emocionálne potreby svojich detí. Podakuj mame. Na jej príklade (emocionalnej nedostupnosti) si si uvedomila ako Ty fungovať nechceš a dostavas šancu "napraviť jej vzorec výchovy". Skús si nacvičovať interakcie s ľuďmi v malých nepodstatných rozhovoroch na ulici, v obchode, u lekára. Usmej sa na cudzieho človeka. To sú také prvé malé krôčky odvahy smerom k ľuďom. Pozri si na FB príspevky od Daniela Legáta. Akurát tam presne takéto témy dnes zdielal a robi na to rôzne prednášky a kaučing. A potom smer psycholog ak sa Ti podarí získať termín. Neboj sa života. Držím Ti veľmi palce.
Zaujimava tema. Ano psycholog ti to zrejme objasni a navedie ta, ci nauci ako otvorit dvierka v komunikacii. Ale taky studeny odchov sme snad vsetci co sme boli deti v 80' - 90' rokoch. Fakt by ma zaujimalo, co urci psycholog ako pricinu tvojho spravania. Zrejme jedno s druhym plus osobnostne spektrum.
Skusala si si uz takpovediac nacvicit nejake situacie, ze ked sa dostanem do takejto pozicie poviem toto a toto ...a islo ti to?