Riešenie dilemy ohľadom rozvodu po dlhom manželstve

@anonym_c4351b toto čo ti niekto povedal sa týka vzťahov, kde dochádza k rôznym formám násilia, nie tam, kde to len prestalo partnersky fungovať.

@anonym_c4351b presne tak, ked musíš tak musíš, hoc aj do garsonky.
Chápem tvoje pocity, ale vyzera to tak, že na rozchod nemáte vážny skutocny dovod. Inak by si neriesila ranne rozvozy deti. Ktoré by si v tomto veku inak už dávno mali riesit sami, po vlastnej osi, MHD alebo pesi, pokial teda nebyvate "na konci sveta".
A ak chceš zmenu k lepšiemu, tak to skuste s manzelom spolu. Ked obaja zapracujete, este to mozete zmenit.

Mám to rovnako. Nie si sama. Poradiť ti neviem. Ale držím ti palce, nech sa správne rozhodneš. Je to ťažké. Myšlienky v hlave nejdú vypnúť. Atmosféra napätá. Peknú chvíľu vzápätí strieda stres, úzkosť, hádka. Potom zas chvíľu kľud a dookola.

@anonym_autor v tomto prípade rozvod nie je riešením

@anonym_autor chces klud/pokoj. A zit podla seba.Nemusiet niekomu dookola nieco vysvetlovat, obhajovat sa.
Ale je to zariadene vacsinou tak, ze sa to neda len tak zrealizovat, preto vacsina ludi zije dlhe roky v nefunkcnom a nestastnom manzelstve, pokial ich smrt nerozdeli.

@barka1 práveže sme skúšali, ale sme narážali na tie rozdielnosti. Co frustruje najmä manžela. A časom mňa prestali baviť nie tie rozdielnosti ale manželov a frustrácia.

Inak admin by sa mali zamyslieť, ci ozaj treba za každú cenu meniť názov témy, keď to potom mení dynamiku celého úvodného príspevku. Myslím ze ten názov nebol vôbec zlý, alebo ze by nevystihoval podstatu.

@anonym_247190 tak nejak. Pritom si uvedomujem, ze nezhody su normálne.

@anonym_autor

Nerozumiem tvojmu prispevku

Mamzelstvo je nefunkcne a ty riesis ze budes musiet detom volat kazdy den co v skole?

Nebude to tak ze musis mat vsetko pod kontrolou? Teraz do skoly vozi deti len muz?

@anonym_autor to je tu taký šport meniť názvy tém na debilnejšie. A kto to zmení tak, že to nebude absolútne korešpondovať s obsahom témy, vyhráva ☹

@anonym_autor veľa nefunkčných manželstiev funguje z čiste praktických dôvodov, nie si ani prvá ani posledná, čo takto rozmýšľa... ja byť v takomto vzťahu a dávam prednosť pohodliu pred láskou, asi by som sústredil svoju pozornosť na nejaké potešenie... nejaký koníček... alebo si nájdi milenca... i keď do milenca sa zaľúbiš a nakoniec sa aj tak rozvedieš.

@anonym_7b5152 No asi si to ozaj nepochopila, mala som na mysli, ze si neviem predstavit, ze by som mala pocas celeho tyzdna jedinu moznost byt s detmi v kontakte prostrednictvom telefonatu. Co to ma co spolocne s kontrolovanim? Mna moje deti zaujimaju, zalezi mi na nich a urcite ich to bude traumatizovat, takyto stav.

@anonym_autor Potom ,ked sa zas manzel trosku vzmuzi a povie, ze ok, ideme dalej, tak si pripadam ako medzi malymi detmi, ze teda co, tak alebo tak? Proste vyfnukavat za kazdou nezhodou. On aj povie o sebe, ze toto nedava, ze je na to slaby. Super, takze na to budeme vsetci doplacat tou atmosferou?
Jednoducho nie je to tak zle, aby clovek vedel, ze treba odist. A nie je to tak dobre, aby clovek vedel, ze chce ostat.

@anonym_autor Jaaaj tazke to je, veru. Ja to mam podobne a neviem z toho von. Ja by som aj odisla ale nemam kam a za co. Tak som tu, v tej dusnote, prazdnote :/

@anonym_dbce3a Asi, ze vykonavaju nejaku aktivitu, neviem ako su plateni.

@anonym_autor ahoj...
My sme tiez boli na pokraji rozvratenia rodiny.
Ale vdaka Bohu neudialo sa to. Nie sme spolu tak dlhi, sme spolu 13 rokov.
Orve co musite spravit je sadnut si oproti sebe a normalne odkryt realitu. Uvidis potom ako sa ti ulavi.
Surovo, racionalne povrdat ako sa citis. Nie ze to spravil on.... Nie obvinovanie. Ale popis toho ako to citis... A hlavne povedat mu, ze takto ako to je teraz to dalej nejde... Pretoze citis, ze umieras... A ty umierat nechces.
Musis ho postavit pred tu realitu aby ak ta este ma rad, a chce byt s tebou si to uvedomil, ze sa nachadzate na dne... A ze ked chcete vyplavat musite plavat spolu...
Ak toto nespravite jasne ze ste sa odcudzili... Ved si nehovorite pravdu... Zatajujete city, pocity, smutky, hnevy... A skryvate ich... Domyslate si... V hlave spolu vediete rozhovory... Ale nie naozaj...
Ten oproti ma pravo vediet co citis.. A aj ty mas oravo vediet ci citi... A moze sa to zmenit... Aj nase manzelstvo sa zmenilo...k tisickrat lepsiemu. Pretize konecne nam na sebe zalezi a konecne vieme ze ked chceme spolu zit musime spolu zit... Nie kazdy oddelene to svoje. Takze cesta je tam vzdy... Ale prve je otvorit oci a realitu kobfrontovat. Ale ver, ze to bude vyslobodenie... Iz len to, ze to pomenujes...

@anonym_26cf61 Ja mam tisice veci, preco odist a tisice veci, preco nie. A ako pisem, som asi svojim sposobom zbabela, ze nechcem z blata do kaluze. Nechcem risk. Vzdy som chcela partnera "naplno". A v 40-ke si budem z coho s prepacenim vyberat - z rozvedeneho s detmi a svojimi zavazkami, alebo nejakeho mamanka, ktoremu umrela mama a on si spomenul, ze nechce byt uz sam? Akoze ja ako rozvedena s dvoma detmi tiez nebudem ziadne terno. Inymi slovami, o com potom bude ten novy vztah? Ze teraz, prvy rok, sme zamilovani, je nam spolu fajn a potom sa zacnu do zivota vkradat vsetky tie problemy (ktore ma viacmenej trapia aj teraz)
znova? Sice hra rolu, ako clovek tie problemy nakoniec riesi a mat partnera, ktory je schopny problemy riesit je asi na nezaplatenie, ale taky sa asi rozvadzat nebude.

Ake rozdiely su medzi vami? Aj rozdielni partneri vedia fungovat. Nepomohla by vam manzelska poradna.

@anonym_autor ešte je alternatíva ostať sama, bez muža. lebo opustiť tohto, ak nemáte vážne problémy ako je alkohol či násilie v kombinácii s tvojou nerozhodnosťou a vzápätí uvažovať, či by si našla iného vhodného muža, to mi celé pripadá tak, že fakt sa nemáš zle. žena, ktorá je mimoriadne sklamaná alebo sa nemá vo vzťahu dobre, tá nerozmýšľa, či si nájde chlapa a aký to bude chlap. tá fakt veci rieši tak, aby ostala sama (s deťmi). rovnako odporúčam, ako vyššie, porozprávať sa s partnerom a skúsiť to ešte vyriešiť.

@derdia Nieco som uz skusala, bohuzial, nie vsetko, co pises, lebo uz po tom prvom hlbokom rozhovore to nedopadlo idealne. Napriek maximalnej snahe to zobral ako kritiku, potom si po dlhom premyslani zhodnotil, ze on je takyto a iny nebude a zjavne mi ublizuje a nevie vyjst v ustrety. A ze teda si kazdy budeme robit to svoje, cize este viac sa vzdialit. On terapiu odmietol. On ani nie je schopny velakrat vyjadrit do hlbky, s cim ma problem. Ked som povedala, ze nerozumiem, nech mi to vysvetli viac, tak iba skonstatoval, ze ho neprekvapuje, ze nerozumiem. A viac odmietol hovorit. Mne to pripada, ze si priniesol nejake traumy z detstva, cez ktore vidi aj nas vztah. Napriklad povie, ze si ho nevazim. Lebo ma ocakavania, cez ktore chce merat to vazenie. Dam len priklad: vraj ked pride domov, nikto ho vo dverach nevita. Ostala som ako obarena a dlhu dobu som si myslela, ze je chyba vo mne, ze ho nevitam (samozrejme sa pozdravime). Potom som si rozhovormi s kamoskami uvedomila, ze nikto take doma skoro nerobi, ani my sme take doma nerobili, ALE som si spomenula, ze vzdy, ked sme prisli k nemu domov k rodicom, ale aj ked sme tam boli a niekto prisiel domov, jeho mama sa zdvihla a sla prichadzajuceho privitat a pozdravit. A nie som schopna mu vysvetlit, ze toto je naozaj o jeho pocite a nemusi to o nicom svedcit. A aj ked som v mnohom ochotna mu spravit radost, mam hranice a toto je jedna z nich. Urcite sa nedvihnem od svojej aktivity a nepojdem ho vitat do dveri.

@amdornik Ano, toto je tiez moznost, velakrat som nad tym uvazovala, ze by to bolo najlepsie, mat vlastny klud pokoj. Asi sa tiez bojim. Na zaciatku by to mohlo byt fajn, no potom si myslim, ze pride pocit prazdnoty. Aj ked do velkej miery ho mam vlastne aj teraz.
Ja som asi nastvana, ze moj muz s tym nerobi nieco. Ze to tu lepim sama a este ako od maleho decka pocuvam fnukanie. Pride mi to od neho zbabele, pohodlne a tym padom cele nefer. Dokonca som mala podozrenie, ze on vlastne caka, kedy s tym prastim ja.
Asi nedozrel este spravny cas postavit sa tomu, ze so vztahom je koniec.

Este pre upresnenie napisem, ze sme chodili na terapiu spolu, ale aj individualne k tej istej, ale nikam to neviedlo. Ja som to potom u nej teda ukoncila a nasla som si individualnu terapeutku, aby sa to niekam posuvalo a povedala som mu to, ako to citim a myslim si. Povedala som mu, ze tiez si moze najst novu terapeutku a ze mozno to bude lepsie. Myslim, ze si nikoho nenasiel, velakrat ked som sa ho pytala, tak nereagoval.

Ak to tvoj muž cíti rovnako, tak to spravte ako jedna rodina kde som kedysi robila Au-Pair , aj keď z môjho pohľadu tým deti trpeli viac ako keby sa rodičia rozišli.... Každý si žil svoj život...svoje zaľúby,prácu, deti ako kto mal s rodicou čas prípadne chuť, pretože veď deti mali mňa , a na upratovanie tiež niekoho, každý svoju spálňu...chlap pracoval a chodil po baroch alebo naháňal sukne , matka deti žila spirituálne , chodila po práci na kadejaké seance. A dvakrát do roka šli na dovolenku ako "rodina" odkiaľ sa vždy vrátili nervózni, vrcali na seba dva tri dni a potom sa vrátil život do starých koľají

@anonym_53421e A co tie deti, ako sa to na nich podpisalo?

@anonym_autor tak s jedným chodili po terapeutoch , za mňa osobne nebol treba keby mal viac pozornosti, bolo veľmi citlivé dieťa a svojimi výstupmi pútal pozornosť a vedel že okrem dovoleniek vždy keď urobil niečo čo nemal boli rodičia chvíľu spolu (aj keď si to po večeroch keď sa náhodou stalo že boli obaja doma vyčítali cia je to vina)druhé malo všetko v paží, čistá flegma,tretie najmladšie bolo nonstop zavesené na mne keďže som bola vždy pre ňu tu

Jednoducho nie je to tak zle, aby clovek vedel, ze treba odist. A nie je to tak dobre, aby clovek vedel, ze chce ostat.

Tazka dilema a bez tretej osoby to tazko vyriesite.

Ak uvažujes to ukončiť, nerieš či vôbec do budúcna budeš mať partnera alebo nie.
Rozdielnosť nie je problém. Problémom je chýbajúca láska, čiže dennodenne rozhodnutia konať dobré veci pre svojho partnera.

@anonym_autor zaujímavé. a prečo ho nie si ochotná ísť privítať keď vidíš že mu na tomto záleží? (schválne ma zaujalo toto lebo my takto doma s mužom fungujeme, ideme sa pozdraviť). jednu vec každý týždeň pridajte čo poteší teba a jednu jeho, za mesiac máte 4 veci atď atď.... či?

@zuzanka.zuzu k tomuto sa prikláňam. ak by naozaj chcela zlepšenie, toto by bolo to najmenej, čo by preňho mohla skúsiť urobiť.

@anonym_autor ono môže to byť kľudne obdobie pred klimakteriom, tuším sa to volá perimenopauza? Poznám to tiež, mne už takto druhý (tretí?) rok myšlienky behajú. Na druhej strane, snažím sa viac o seba starať a viac vnímať plusy partnera, čo robí pre rodinu, ale aj pre mňa (napr. stará sa o auto, rieši u nás všetky bankové záležitosti, keď sa pokazí nejaká elektronika, atď. - drobnosti, ale vždy keď niečo vybaví, snažím si to uvedomiť, že toto je jeho parketa. Proste nasilu si pripomínať to dobré, čo už po tých rokoch možno nevidím. Žijeme popri sebe a keď je tam sem tam nejaký pozitívny prienik, tak si v duchu poviem "fajn, fajn, super, pamätaj si túto chvíľu mozog". Neriešim budúcnosť, riešim tu a teraz, starám sa o deti a o to, aby ja som bola psychicky v pohode. Snažím sa byť pozitívne naladená. Aj keď on hroooozne často frfle na všetko (ale možno aj ja a ani si to neuvedomujem...). Keby sme sa aj rozviedli, viem že nechcem už ďalšieho chlapa, tak som si povedala, že vykrešem z tohto vzťahu pre seba maximum. Lebo sama ostať tiež nechcem, aj keď som sa istý čas bila do hrude, aké by to bolo jednoduché bez jeho múdrych rád a hundrania. A tak keď sa necítim úplne že pochopená (čo je často), tak zavolám kamoške ako sa má, dohodnem si kafíčko, pozriem von ako je krásne, snažím sa sústrediť myseľ inde, atď. Alebo si idem naplánovať niečo pekné do blízkej budúcnosti (kúpiť niečo na seba, do seba, alebo mini kvetinku v kvetináči, s deťmi na hranolky do mekáču, hocičo, aby som si vypeknila náladu - nemusí to byť hneď, ale aspoň si v duchu naplánujem aktivitu, ktorá mi hneď vylepší náladu). A poviem si, že veď chlapi, tí proste nepochopia, majú iný mozog, iné trápenia (napríklad politika, šport, vlastná žena a tak...). Už som dosť veľká na to, aby som verila romantickej literatúre, že niekde na mňa čaká pán dokonalý. Nebudem to riskovať a tento prístup mi pomáha pozerať na svojho muža niekedy zhovievavejšie ako predtým a neviem, no dá sa to, niekedy viac, inokedy menej, ale už mi to nepríde také neznesiteľné ako to bolo spočiatku, keď tento stav zrazu nastal.