Skryté príčiny hanblivosti žien

Určitá miera hanblivosti je normálna a zdravá.

Tak môže to byť aj výchovou, teda ze mama sa hanbila, tak kopíruješ podvedome hej správanie, lebo to sa ti zapísalo ako vzorec správania do podvedomia. Alebo nejaká zla skúsenosť z minulosti, napr ze ste sa vyzliekali po telesnej v šatni a nejaký spolužiak okomentoval niečo na tebe a ostatný sa začali smiať... To je len príklad.... Ale teda niekedy stačí jedna zla skúsenosť.... Ak je ta hanblivost výrazná, t. j. obmedzuje ta to, nevieš kvôli tomu nadviazať vzťahy s rovesníkmi, opačným pohlavím, tak určite psychologa, to sa nedá tak, že mi to tu napíšeme pár viet a ty sa zmeníš. S terapeutom musíš nájsť príčinu a potom postupne meniť myslenie a tým správanie. A samozrejme, čím viac (pozitívnych) skúsenosti zo života, tým budeš smelsia a sebaistejsia.

Ako presne sa to prejavuje?
Najprv som podľa nadpisu myslela, že máš na mysli, že sa hanbí vyzliecť pri partnerovi.

Ale máš na mysli, napr. aj keď si bola na ZŠ, SŠ... to si sa nerozprávala so spolužiakmi?

Nájsť príčinu ti môže pomôcť samej sebe porozumieť, ale potrebuješ zažiť niečo, čo sa nazýva "korekčná skúsenosť", čiže nové (pozitívne) zážitky. V tomto prípade zažiť, že napr. s mužom sa dá aj fajn porozprávať; že ak sa usmeješ, aj on sa usmeje;
Neviem, či si si s mužmi zažila agresivitu a hanblivosťou myslíš, že sa ich až bojíš.
Trošku objasni.

@unicornlady bežná komunikácia...napríklad v práci. Riešime problém, prípadne mám odpovedať na otázky, obhájiť sa, prečo som niečo urobila....
So ženami nemám žiadny problém...viem sa v v pohode porozprávať, povedať názor...nesúhlasiť
..čo sa týka opačného pohlavia - moje reakcie sú dostolova choré. Hanbím sa až tak, že neviem čo mám povedať....úplne ma pohltí pocit hanby. Cítim červeň v tvári a nedokážem ďalej komunikovať ... Pár viet zvládnem v pohode, ale nejaký dlhší rozhovor a nedajboze niečo vysvetlít...koniec. väčšinou zdrham alebo zo situácie nejako vykluckujem...skratim a nepoviem v podstatne nič k veci...
Deje sa to iba pri mužoch. A tiež nie vždy
... Strašne ma to obmedzuje

Priateľa si nikdy nemala? Ani brata, bratrancov nemáš?

@bolarazjedna ja viem, že to nejde zo dňa na deň...problém mám od detstva. už to riešim vyše dvoch rokoch. Celkom sa mi darí v práci na sebe...beriem AD, na terapiu nie je moc času priznávam, ale čítam knihy a snažím sa prísť na koreň veci... Píšem si denník, čo všetko sa už podarilo prekonať.
Ale potom príde nejaká situácia a mám pocit, že som na začiatku.
Dnes napríklad sa mi to stalo..bez príčiny som sa tak strašne zahanbila, že som musela doslova utiecť s výhovorkou, že mi je zle... No nezvládla som to.
Preto som chcela nejakú radu človeka, ktorý toto zažíva (ako ja denne) alebo odborníka...

Autorka, vzťah si teda ešte nemala?

@unicornlady mám manžela.

No vidíš 🙂 Veď aj tvoj manžel bol raz cudzí muž, tiež si si k nemu našla cestu a zvládla svoj strach.

Tak potom super, ze vidíš napredovanie sama na sebe. Tiež som si myslela, že máš problém nadväzovať kontakty s opačným pohlavím a nemáš partnera, aké keď nás na téka, tak to az také zlé nie je! Aj s nim SJ sa nejako zoznámila a aj si ho zaujala.... Možno len nie si extrovert a potrebuješ viac času aby získali tvoju dôveru a potrebuješ citlivejšie zaobchádzanie..... Mozes napísať konkrétnu situáciu, čo sa stalo?
Inak ak nechceš terapeuta, tak daju sa tie situácie na trénovať, napr s manželom hrajte doma, nacvic s nim, ako reagovať v jednotlivých situáciách, potom naostro už ťa tie situácie tak neprekvapila, budú ti povedome a budeš reagovať s väčším kľudom a istotou.

@unicornlady ...ja viem. Ale práca je celkom iná situácia. Iná úroveň vzťahov a iná komunikácia ako doma s mužom 🙃

@bolarazjedna nie je to tak o nadväzovani vztahov
...skôr o sebahodnote a sebaprezentácií, obhajovaní názorov v pracovnom kontexte.
Ťažko sa to vysvetľuje...
Skôr to pochopí utiahnutý introvert, respektive žena, ktorá sa musí nejako prezentovať a obhájiť v čisto mužskom kolektíve. Pričom sa vnútorne cíti neisto a nemá taký zdravý seba obraz.

Trochu zjednodusim situaciu - ucis sa cudzi jazyk a mas v nom nieco povedat - mas pocity priblizne ako teraz. Ako to zmenit? Ze to zacnes cielene trenovat - pomaly postupne. Zmenit pohlad a vyhladavat moznosti, kedy to mozes precvicit. Nikto neocakava, ze po tyzdni to budes zvladat.

Teda, máš pocit, že keby pracuješ v ženskom kolektíve, tak nemáš problém sa obhájiť a prezentovať sa? Lebo podľa mňa, ak máš problém so sebahodnotou a si neistá sama so sebou, tak to nezávisí od toho, či máš šéfa akebo šéfku....bez ohľadu na to, s manželom akebo ochotou kamarátkou viete napodobniť situácie, ktoré ti robia problém a nacvicovat to. Mne to aj môj psycholog odporučil, nacvicovat, ako povedať "nie" .
Okrem toho nacvicovat asertívnu komunikaciu a pracovať na sebavedomí, resp sebeláske .

Neskusala si si tych muzov v praci predstavit ako zeny?

To nie je o introvercii, introvert dokáže bez problémov komunikovať, dokonca hodiny rozprávať s niekým o veciach, ktoré pre neho majú význam. Ale nenávidí smalltalk- zdvorilostné tliachanie o ničom a dobýja energiu osamote.
To čo máš ty je skôr nejaká sociálna plachosť.

Ja chápem o čom píšeš. Mám to podobné. Ako mám kamarátov aj mužov a aj čo si s nimi rozumiem, ale bežné situácie radšej komunikujem so ženou teda ak by som sa mala rozhodnúť chcem radšej lekárku ako lekára, predajkyňu áut ak kupujem auto ako predajcu a tak... Pred mužmi hlavne cudzími sa necítim ok. Ja si myslím že je to destvom, otec bol nestabilný, neuprimný, náladový-teda som nikdy nevedela ako zareaguje, nespraval sa pekne ani k matke. Ty si to mala ako v destve s otcom?

Ak sa vieš obhájiť pred ženami, vieš prezentovať,... tak nemáš problém so svojou sebahodnotou.
Skôr by som to tipla, ako je tu spomenuté, či si nemala príliš dominantného otca, alebo nezažila nejaké posmešky v škole od chalanov. (napr. môj otec vravieval "ty čo sa ozývaš", alebo niekto na mňa nakričal.. no... a potom hovoriť svoj názor, najmä ak je iný od väčšiny, je tiež ťažké. Ale učím sa)

Môžeš skúsiť túto knihu
https://www.martinus.sk/2933215-postav-sa-za-se...

@marsmykkok podobne

@unicornlady ďakujem za tip.
Viem asi, že je to otcom/ výchovou...a čo potom, keď nájdem príčinu.
Neviem sa pohnúť ďalej....

Autorka Ak v niečom človek žije napríklad 25 rokov a práve od detstva, kde sa najviac vzorce a vnímanie ľudí zakorení, tak ono to nejde odstrániť len tak, keby aj na tom pracuješ terapiami, tak úplný úspech možno dosiahneš obrazne povedané na smrteľnej posteli, teda intenzívna terapia by trvala dlhé roky. Nezbavíš sa toho za mesiac ani dva ani rok... Teda za mňa to pomenovať, pomenovať príčinu, prebrať so psychologom aké to vtedy bolo a ako si sa cítila a potom spolu s psychologom pripraviť nejaké techniky ako tie situácie zvládať ľahšie, ale ideálne to nemusí byť nikdy, iba trocha lepšie. Proste pochopíš prečo taká si a naučíš sa nejako lepšie to zvládať, hoci ideálne to nebude nikdy.

@marsmykkok čiže celoživotný boj

Tak podla ocakavni, co ona chce vo vztahu, aby bol ten druhy asi otvorenejsi, nech vie, ze ho neobtazuje, nie? Logicky. Este aby bola za nejaku dotieravu, ked nie je zaujem…ked nie je odkazana na to, aby bojovala o nieco dobre pre seba, tak to asi radsej necha tak nez aby sa strapnovala a ked vie, ako ju berie okolie.