Zrušenie svadby - ako ďalej?

Ahojte, toto je prvýkrát, čo žiadam o radu na internetovom fóre, nie je to môj štýl, ale ako sa hovorí, topiaci sa aj slamky chytá. 😉 Pozerala som si pár starších fór tu na MK k podobným témam a niektoré vaše názory/postrehy stáli za zamyslenie a podľa mňa by aj mne mohli pomôcť pozrieť sa na svoju situáciu trochu z iného uhla. Ale k veci. S priateľom sme spolu 3 roky aj niečo (ja má 30, on 40), cca 2 roky spolu bývame a plánovali sme svadbu.

Určité pochybnosti boli vo mne už od začiatku vzťahu, no nikdy to nedospelo až do štádia, že by som ho chcela skutočne ukončiť, pozitíva vždy prevážili negatíva a keď som sa zamyslela nad tým, akú vzácnu osobnosť má môj partner a ako dobre sa pri ňom cítim, vždy som sa utvrdila v tom, že by bola chyba ten vzťah len tak zahodiť. No po absolvovaní predmanželskej náuky (ja som katolíčka, priateľ neveriaci) sa vo mne čoraz viac začala hromadiť neistota – niektoré otázky v tých pracovných zošitoch, čo nám na náuke dali, boli dosť na telo a rozkolísali moju istotu, že toto je budúcnosť, ktorú chcem. Aj napriek tomu som sa však väčšinu času na svadbu tešila, resp. možno ani nie na samotnú svadbu, skôr na to, že aj ja budem mať konečne vlastnú rodinu (obidvaja chceme deti a uvedomujeme si, že aj fyziologicky už máme najvyšší čas). Nepripúšťala som si, že by sme sa predsa len napokon nevzali.

Pochybnosti vyvrcholili asi mesiac pred termínom sobáša, keď sa vo mne niečo zlomilo, veľmi intenzívne som pocítila nemožnosť tej svadby, strach z budúcnosti a obava z toho, že by som sa stala akoby väzňom toho manželstva, ma úplne ochromili, v podstate jediným východiskom v tej chvíli bolo pre mňa zrušenie sobáša. Cítila som sa strašne, priateľ zdrvený, rodičia sklamaní.

Ešte na upresnenie, plánovali sme úplne maličkú svadbu bez „zábavy“ – iba večera v kruhu rodičov a súrodencov (ani jeden z nás neobľubuje také tie spoločenské „teátre“, ako sú klasické svadby) a zatiaľ o nej nikto okrem najbližšej rodiny nevedel, nemali sme na ňu v podstate ešte nič zabezpečené ani kúpené. Čiže to zrušenie zase nemalo nejaké ďalekosiahle finančné ani spoločenské dôsledky...

Po zrušení svadby som naplno precítila, aká obrovská strata by to pre mňa bola, keby sme sa rozišli, uvedomila som si, že ho skutočne milujem, hoci som o tom predtým niekedy pochybovala, ale zároveň tie trýznivé pocity, ktoré ma donútili zrušiť svadbu, vo mne vzbudzovali hrôzu, nedokázala som ich celkom pochopiť. Napokon sme sa s priateľom rozhodli, že to predsa len ešte skúsime, zabojujeme, navštívime (pred)manželskú prípravu a uvidíme, ako ďalej. Nasledujúci mesiac bol naozaj krásny, bolo to skoro akoby sme boli čerstvo zamilovaní, obidvaja sme sa snažili dávať do toho vzťahu všetko, opäť som začala pomýšľať na svadbu, pozerali sme si spolu realitné portály, hľadali vlastné bývanie, psychológ nám povedal, že s nami v podstate nemá čo riešiť, lebo asi žiadny problém nemáme. Ale je pravda, že depresívne pocity ma ani vtedy úplne neopustili, aj keď sa zjavili vždy len na krátko a rýchlo odzneli.

Keďže som chcela lepšie pochopiť, čo ma vtedy vlastne donútilo svadbu zrušiť, dohodla som si so psychológom aj individuálne stretnutie, ale priznám sa, že som ostala trochu sklamaná – v podstate som dostala len priestor na vyrozprávanie sa, pár otázok, ale žiadne odpovede, žiadny názor, žiadne možné zdôvodnenie. Samozrejme, chápem, že žiadny človek za mňa nemôže rozhodnúť a porozumieť si musím hlavne ja sama, ale toto sedenie vo mne vyvolalo skôr ešte väčší zmätok a keďže som na ňom rozoberala najmä svoje pochybnosti a strachy, negatívne pocity sa mi takmer naplno vrátili.

Ešte k môjmu partnerovi, je to neskutočne dobrý, trpezlivý a tolerantný človek, veľmi ma miluje a stále si ma chce zobrať aj napriek všetkému, čo sa stalo. Dáva mi najavo, že ma berie takú, aká som, je mi oporou, cítim sa pri ňom dobre, uvoľnene, ale zároveň mám výčitky, že ja mu to nedokážem tak celkom oplácať. Okrem toho máme veľa spoločných záľub, trávime spolu takmer všetok voľný čas aj sex je uspokojivý. Čo ma však najviac zneisťuje, je jeho detinskosť v niektorých oblastiach, nerozhodnosť, nepriebojnosť a ťarbavosť v spoločnosti. Väčšinu rozhodnutí necháva na mne, napr. aj pokiaľ ide o svadbu, hlavne ja som mala rozhodnúť, on by ma o ruku asi nikdy nepožiadal, nie preto, že by si ma nechcel zobrať, ale skrátka si nebol istý, či to chcem aj ja (čo zase netvrdím, že nebolo celkom oprávnené 😉), resp. si nebol istý, či sa to tak fakt bežne robí, alebo je to len výmysel z hollywoodskych filmov 🙄. V našom vzťahu som dominantná skôr ja, z čoho nemám úplne dobrý pocit (i keď, zažila som aj vzťahy s dominantnými partnermi a bolo to ešte horšie).

Zažila niektorá z vás podobnú situáciu, príp. poznáte niekoho takého vo svojom okolí? Ak áno, ako ste to (resp. ako to oni) napokon vyriešili? Má zmysel pokračovať vo vzťahu, keď ma niečo vo mne takto brzdí? Rozum hovorí áno, (po)city hovoria nie, resp. minimálne zdvíhajú varovný prst. Mám obavy, že nech sa rozhodnem akokoľvek, bude to najväčšia chyba v mojom živote. Bojím sa, že keď to teraz ukončím, budem to v budúcnosti veľmi ľutovať. A zároveň, že ak pôjdem do svadby, negatívne pocity sa budú len stupňovať.

Budem vám vďačná za akýkoľvek názor, ideálne čo najotvorenejší, pokojne aj negatívny voči mojej osobe. Ospravedlňujem sa za toľké litánie, ale všetko, čo som napísala, sa mi zdalo dôležité. 😊