Budem mať 40 rokov a nemám ambície
Budem mať 40 r a veľa rokov som bola doma s deťmi.
Finančne sa máme dobre, hypo nemáme, mužovi sa darí.Ja pracujem, ale viem, že by som mala na viac.Deti uz nie sú malé.V poslednej dobe sa zamýšľam, že nemam žiadne ambície, žiadne méty čo chcem dosiahnuť, az sa niekedy pristihnem, že vôbec nerozumiem kamarátkam, ktoré mi rozprávajú o kariérnom postupe, odmenách, kurzoch.Vzdy som chcela deti, rodinu, športovať a som spokojná.
Zlenivela som, alebo viem, že neotacame každé euro, tak nemusím?Niekedy si pripadám ako z iného sveta mám úplne iné hodnoty ako ostatní, ale ja som spokojná.Nebudem raz ľutovať, že som si viac nešla po kariére?Mám okolo seba ľudí čo by dušu dali za prácu, firmu mne to je cudzie.
Toto máta aj mňa. Ako pracujem od strednej školy, ale po kariére som nikdy nešla. Pre mňa bolo skôr dôležité mať aj svoj voľný čas na koníčky a prácu kde mám nejakú voľnosť a nerobím 8 hodin rovnakú činnosť alebo kde 8 hodin nerobím nič Takže dlhodobo mám niečo také čo spĺňa tieto kritériá, len tam nie je možnosť kariérneho rastu. A bojím sa že svet sa mení, možno raz nebudem môcť robiť čo robím a čo potom? Nebudem ľutovať že som nevyšla z komfortnej zóny a nešla po kariére?
Malokto na smrtelnej praci lutuje to, ze v praci nemal ambicie / ze malo pracoval
Vieš čo, som na tom podobne. Možno s tým rozdielom, že som nebola roky doma, aj z materskej som sa vrátila do práce pomerne skoro, po roku a pol. Mám rada svoju prácu, ale nemám absolútne ambíciu sa kariérne posúvať. Pravdupovediac, ani nemám veľmi kam. Robím to, čo som vyštudovala, som spokojná. Keď sa mi naskytla príležitosť požiadať o zvýšenie platu, požiadala som namiesto toho o skrátenie pracovnej doby. Zarábam ak tak slušne a ten čas mi je vzácnejší.
Správne vychované ambície je to najviac čo žena môže tomuto svetu dať.
Nie kazdy chce karieru, nie kazdy musi pracovat vo veducej pozicii, nie kazdy potrebuje dosahovat vysledky a posuvat sa vpred, nie kazdy tuzi po vztahu, alebo rodine. Kazdy clovek je individualny. Uplne normalne zmyslanie mas. To len tato doba ti nasilu pretlaca, ze sa nutne potrebujes niekam posuvat a nieco stale dosahovat a nejakym sposobom rast. Nemusis nic.
Ja som taká slepica, ako je vyššie spomenuté. Dcéra má 7 rokov, stále som s ňou doma a podľa mňa je super. Užijem si ju na 100%, nemáme žiaden zhon, stres s tým kde bude keď ochorie. Domácnosť šlape ako hodinky. Mne to takto vyhovuje. Možno raz do roboty pôjdem, možno nie. Uvidíme čo život prinesie, ale vôbec by mi nevadilo byť celý život doma. Niekedy mám také obdobie že by som išla aspoň na polovičný úväzok ale ambície nemám žiadne
Ja som mala takého bývalého šéfa. Stále sa za niečím hnal, stále niečo riskoval. Keď som s ním spolupracovala
často som rozmýšlala, prečo je on taký a ja nie. Prečo nie som priebojná?! Prečo nedokážem byť povrchná? Prečo nejdem bezohľadne za nejakým cieľom? Náhodou som sa dostala ku knihe Obklopený idiotmi. A tá kniha mi veľmi pomohla uvedomiť si, že proste niektoré veci máme dané a chcieť ich meniť je vlastne ísť proti sebe. Môj bývalý šéf je "červený" a ja "zeleno-modrá". Nemôžem byť ako on 🙂. Chvalabohu - väčšina ľudí ho neznáša.
A ešte ma napadlo - poznala som dve ženy, ktoré v živote viac ako seba riešili to, čo si myslí okolie. Žiadne plnenie snov. Robili to, čo si mysleli, že by mali. A mali veľmi náročnú prácu. Obidve sa časom liečili na psychiatrii. Jedna dokonca neskôr spáchala samovraždu. Obidve som poznala veľmi dobre. Boli to také "nekariérové" osôbky, ktoré ale napriek tomu "robili kariéru", ale šťastie im nepriniesla.
Rozmýšľam či si sa prišla vystazovat alebo pochváliť 🤣🤣🤣 Bud vďačná za to čo máš a že sa nemusís pachtit deň čo deň v práci kde je cieľ neustáleho zvyšovania zisku naplnany cez permanentný podstav, vždy keď niekto odíde práca sa rozdelí medzi tých čo ostali a jeden človek robí to čo pred 20 rokmi robili piati a ešte je to prezentované ako úžasná príležitosť 😂
Odlisuj sukromne a pracovne ambicie. Ja si myslim ze pre zamestnavatela je kazdy nahraditelny aj ked tu na koni su samozrejme tusim vsetky riaditelky zemegule 😃 ale pre svoju rodinu si nenahraditelna.
vyslovene som hladala takuto temu lebo som na tom rovnako. lahko sa necham stiahnut do toho, ze "by som mala chciet viac" v praci, neustale niekam smerovat, niekam sa posuvat a mala som obdobie ked som si myslela, ze to naozaj aj ja sama chcem. ale potom prisla dovolenka, bolo mi strasne dobre a videla som, ze praca je len zdroj financii, ze ma vlastne vobec nelaka ist vyssie, obetovat nervy a volny cas na nieco, co v mojom zivote nema taku hodnotu. rovno ti poviem, ze z mojho najblizsieho pracovneho okolia vsetky zeny manazerky su cca v mojom veku a ani jedna nema dieta/deti, robia nadcasy, ziju pre tu firmu, este aj volny cas vyuzivaju v sulade s pracou. mam rada svoj klud, ked padla tak vypinam pc, s ludmi si rozumiem, ale nezucastnujem sa dobrovolnych stretnuti cez vikend vtedy chcem byt s rodinou, nezapajam sa do kadejakym vyziev alebo niecoho v praci hoci viem, ze to otvara dvere (nie schopnosti, ale vztahy zarucuju kariernu postup, aspon u nas to velmi vidiet). a celkom si viem predstavit byt slepica, co je doma a venuje sa domacnosti, rodine, sama sebe, veciam, ktoru pre nu maju skutocnu hodnotu, proste si uziva zivot...🙂
