Je učiteľstvo diagnóza?

Pytam sa slusne, zacal skolsky rok a uz mam krce v bruchu, cely rok pocitujem, ako cely nas zivot podlieha skole, toto musi, hento musi, taky projekt, hentaka pisomka, buzeracia, ratanie vysledkov na %, neustale porovnavanie, nonstop pipa edupage, taky poplatok, hentaky vylet, exkurzia, kruzok. Rodicka su moja smrt, citim sa ako na poprave. Naozaj to tych ucitelov bavi? Rozkazy, prikazy, kontrola vsetkeho, mam pocit, ze musime vzdelat a vychovat nadludi. Tolko povinnosti a predmetov, to aj my sme tak mali? Mam pocit, ze moja mama ani nevedela, ze chodime do skoly, vsetko akosi islo, vystudovali sme a normalne zijeme, pracujeme. V praci ma nikto nebuzeruje, nikto na mna nezvysuje hlas a stretnem ucitelku a pripada mi, ze som uplna nula. Pritom mam pocit, ze su uplne mimo, kazdy si ide svoj 1-2 predmety a ide za ne umriet. Vie sa taky ucitel uplatnit v realnom zivote, napriklad v zahranicnej firme? Zaujimaju ma aj skusenosti ucitelov, lebo tych, co ja poznam si myslia, ze nemam co robit, len do minuty im odpovedat a cele dni sa drtit s detmi? Este aj mne rozkazuju, co a ako mame robit. Ja tiez ked pridem z prace, tak doma uz nepracujem. Decka znechutene, ucia sa kvanta blbosti, vedia same programovat, vyskladat si pocitac, naucit sa jazyky a najma to, co ich zaujima. Ziadne ucenie sa praxou, prikladom, kriticke myslenie je trestane. Pritom mame katastrofalne skolstvo. Nevidim, ze by sa veci ucili inak ako my a to maju k dispozicii ine zdroje.

Akonahle nieco nevedia, tak skola ich just nuti to eobit a drtit.