Plakali ste niekedy v práci kvôli stresu?
@marym12345 keď som bola mladá ešte po strednej škole som mala prvú prácu ako čašníčka 😀 zavolala má tam baba s ktorou som na tu strednú chodila, že aká super praca, že dobre platia a že dobre tringelty. Opisovala mi to tak že ľudia väčšinou chodia až večer, že cez deň je to len taká nuda. Lenže ako som nastúpila, tak akurát vtedy spustili denne menu. Keďže sme boli oproti jednej veľkej firme a ich jedalen ktorú mali v objekte akurát začali rekonštruovať, tak všetci sa nahrnuli k nám a bol to masaker 😀 doteraz si pamätám ako som pomaly cez tých ľudí ani nevedela prejsť a sťažovali sa že ako dlho čakajú na to že to je denne menu, že kedy to dostanú. Ja som permanentne plakala v sklade, kde sme mali vína 😀 som si tam sadla na debničku drevenú a plakala som. Vydržala som tam asi 3 týždne 😀
Bohuzial ano a raz aj pred sefom. Bolo to vtedy, ked mi zomrela mama a musela som si pytat volno. Mimo ludi velakrat, ale videl ma len raz kolega.
Celý deň riešili moje povýšenie a konzultovali sme podmienky. Pripravovali nové zmluvy, ktoré som mala v ten deň po pracovnej dobe podpísať. Zástupca šéfa reálne aj prišiel, kázal mi odovzdať všetky pracovné veci, vziať si svoje veci, dal mi podpísať výpoveď, nereagoval na moje otázky a poslal ma preč. Ustála som to pred ním, zrútila som sa až v aute. Nechápala som, čo sa stalo. Po týždni som zistila, že si tam dosadili svoju známu, z rodiny. Karma nie je výmysel, po roku padla celá firma a možno som mala aj šťastie, že som tam už nebola, lebo robili nejaké podvody a riešila ich polícia a Obchodná inšpekcia, zamestnanci postupne chodili na výsluch a mali okolo toho poťahovačky.
@marym12345 Ja som plakala keď mi dali výpoveď ale nie v práci ale doma po nej.
@marym12345 ano, plakala som v praci, kvoli praci a toho co robila sefka. Vyplakala som sa, utrela slzy a isla veci riesit s chladnou hlavou. Veci sa vyriesili k mojej spokojnosti.
@suzitok dali ti odstupne aspon????
@andrejkap123 jasné, že nie 🙂 dokonca ani poslednú výplatu...neviem, koho mali za sebou, zmietlo sa to pod koberec proste, keď som niekde prišla a povedala názov firmy a meno majiteľa, nikto mi nepomohol...ale bolo to cca 15 rokov dozadu, vtedy v tom vedeli lepšie kľučkovať ako dnes..dnes nie je také jednoduché zbaviť sa človeka zo dňa na deň
@saxana000 ja tak podobne. Otvaracka, kazdy den 12 hodin v praci a po mojich 11 hodinach (kedze som zacinala o 6) si nas veduci zavolal a navrieskal na nas, ze nasa smena nerobi nadcasy, len poobedna a ze su hotovovi, ze mame viac zamakat. Tak som sa tam pred vsetkymo rozrevala a odisla domov. Na druhy den sa nam ospravedlnil a po par dnoch konecne nabrali posily.
Kedysi v bývalej práci nie raz, ale naozaj ma dostalo, keď ma okradol zakaznik keď chcel v noci náramne vyplácať účet a na druhy deň povedal ze som mu vydala o 200+€ menej, už si nepamätám presne (veľká oslava ci co to bolo) a môj šéf mi to strhol z platu, aj keď to vôbec nebola pravda, po 5 rokoch co som sa tam šla zodrat, tak som aj odišla.
Prekvapuje ma aké silné ženy sú na MK.
šéfujem ženskému kolektívu, v mojej kancelárii sa plače pravidelne, mám krabicu papierových vreckoviek ktorú ponúkam každé 2-3 týždne. A nie sú to žiadne katastrofické situácie, jednoducho to beriem tak že ženy sú emotívnejšie a je to tak v poriadku
@zobaka to je to najhoršie čo môže byť, keď vás z úžasnej práce, kde dostávate tu najlepšiu spätnú väzbu od klientov, vyštve zakomplexovaná šéfka takým podlým a nečestným spôsobom, že vám z toho uženie až zdravotné problémy (moje bývalé kolegyne) a vy sa nemáte ani kam obrátiť lebo...
dnes ma osmaci tak vytocili, ze az mi slza v kabinete vybehla, pred pol rokom tiez kvoli jednemu ziakovi, a pred rokom kvoli jednej triede ... ked tak zhrniem, mam polrocne vlny 😀, ze si kvoli ziakom trochu poplacem, ale idem dalej ... niekedy je fajn, ked v praci mas nejaku butlavu vrbu, co povie, ze aj tak ides dalej, alebo vypocuje, podpori 🙂
Áno plakala, síce nie pred ňou- šéfkou, ale celú cestu domov. Krátko na to som otehotnela, zostala som doma na rizikovom kvôli zdravotným problémom a keď som bola odniesť do prace PN a firemný mobil, kľúče atď, zasa sa do mňa za niečo pustila, tak som jej, ani sama neviem ako som to dokázala 😂,povedala co si o nej a jej prístupe myslím. Do tej prace som sa po skončení RD nevrátila.
keď sa ma po 17rokoch chceli zbaviť a mysleli si,že som sprostá a podpíšem dohodu bez odstupného
ano, ked sa nefer zachoval dodavatel...
take trosku motivacne (mamina mi to napisala raz ako dietatu do pamatnicka, a ked mi je tazko, tak si to opakujem): Když se ti život rozbíjí na tisíc kosků střepy, pak setři slzy, sevři pěsti vždyť střepy přinéšejí štĕstí. ❤️
do urciteho veku za kazdu blbost 🤭. Od urcitej pozicii som sa naucila robotu a vsetkych ludi v nej nebrat osobne a od vtedy uz nie. Trvalo to dlho sa odosobnit, ale stoji to zato! Odporucam.
@emma2782 Aj by som si myslela, že sme mali rovnakú šéfku, ale u mojej nikto nevydržal dva roky, čiže to nesedí úplne 😄
keď bolo asi milión ludi na predajni a kolegyňa ktorá si odišla na "4"hodinovu obednu prestávku a ešte si aj vypla mobil a som myslela ze na tam ebne na mieste a druhýkrát keď som 2 a pol týždňa v lete v kuse ťahala sama od 6:30 do 18 bez prestávok
Kvôli práci nikdy. V práci len raz a to, keď mi zahynul tragicky švagor
@cucoryedka jeeej to je pekné. To napíšem aj ja mojim deťom.
@foxy123 ja som kvoli tomuto dala vypoved. Nedokazala som sa tam vratit. Ked mi veduca volala nech pridem podpisat vypoved uplna panika ma chytila ze tam musim ist. Ona chodi nastastie rano zavcasu do prace tak uz o pol 7 som tam bola aby som nikoho nestretla. Tyzden predtym som nespala.
@marym12345 hej keď som mala 18 a začala pracovať v korporáte 😄 začiatky boli kruté nenávidela som to tam 😄 a na strednej som brigádovala v krčme ale takej echt ojoj tam som si aj poplakala pri tých chlapoch až potom som sa otrkala😄 teraz už ma asi nič nerozhodi celý život robím s ľuďmi už som zvyknutá na všetko
@11bodka11 ja som tiež tak bola že som mala nastúpiť prvý deň na zaučovanie v pásovej výrobe proste mne bol koniec stress taký ako keby ma majú operovať alebo ako keby mám umrieť neviem proste čo to je to som bola prvý krát v práci vydržala som tam jeden deň a proste prišla som domou a nešla som naspäť už a volali mi prosili má aby som prišla a povedala som že nie že to nezvládam strašne veľa ľudí bolo pri mne v práci keďže to bola pásová výroba mala som taký strach že som potrebovala ísť normálne vždy na wc ale keď som šla tak nič vždy má napínalo nejedla som nepila som a teraz ma čaká zas práca a sama neviem ako to dám zas a znova bojím sa že kvôli tomu nikde nevydržím bojím sa ísť sama aj do obchodu je to blbé možno pre niekoho ale vždy sa prekonávam ako keby neviem kde idem alebo ako keby neviem čo sa malo stať
Áno viac krát a nehanbím sa za slzy, patria k životu tak ako smiech..

ano, samozrejme