Prejavy pracovného vyhorenia: Ako sa s nimi vyrovnať?

asi si nastupila po RD a k domacnosti, detom sa pridala este práca. ja som pri celom tom koletoci a rovnako malých detoch vyhorela... musela som ostat doma na PN a dala som vypoved, kedze uz som potom stale len rozmyslala nad robotou, nic nekonciaci kolebeh, do toho stale choroby. takze skus najprv psychologa sa porozprávat, nastavit si nejake pravidla v zivote a neist na doraz.

mne vadí už aj keď ma upratovačka pozdraví, ja vojdem do tej budovy a hneď sa cítim zle... ale u mňa to asi nie je ani vyhorenie skôr odpor k mojej ani nie práci ako tejto konkrétnej spoločnosti. Ja aj keď mám nejakú robotu tak si ju odkladám aby som mala toho trošku viac neskôr. Nám ale aj výplaty veeeeelmi meškajú takže ja to mám z toho, že tej spoločnosti sa vôbec nedarí

toto som mala roky tieto pocity a pomohla mi zmena prace

@balerina2025 Toto som nechcela počuť, lebo robota dobrá, blízko, dobrý plat. Len teda nedávam to asi fakt psychicky.

tak mozno mas viac prace . ak je robota dobra, preco to psychicky nedavas? zli kolegovia? ono je to rozdiel nastupit do prace po RD, ja som bola odpalena par mesiacov. ale potom je to len zvyk. neviem ako dlho uz pracujes po MD
ak je robota dobra, potom v com je problem? nechce sa ti robit alebo len unava?

@sisamisaaa ahoj, ako sa ti prosim prejavil kolaps? Dakujem, ja sa snazim sily rozlozit, ale aj ked dostatocne oddychujem, stale neviem podat vykon aky by som chcela, co ma trapi

Mala som niečo podobné plus v noci som bola v krát hore snívali sa mi sprostosti alebo nočné mori ohľadom práce. V tej dobe som bola zrovna u lekára na preventívne a keď som mu to povedala. Tak mi navrhol PN aby som si oddýchla od práce psychicky. Mne to pomohlo.

ahoj, mam viacerych kolegov, ktorym sa to stalo. odporucam ti co najskor sa dat na PN/dovolenku Minimalne dva tyzdne, aby si naozaj rosku vypla. Pracovny ntb resp cokolvek pracovne nechaj v praci. Musis sa naozaj vypnut. Po navrate kozultuj so sefom (mozno nizsia pracovna zataz resp ine ulohy, skrateny uvazok) a ak sa to vrati/bude pokracovat, urcite aj odbornu pomoc.

Jedna kolegyna dokonca skolabovala a nasledne nebola schopna nielenze sa vratit do prace, ale dokonca starat sa aj o seba a rodinu.

@sisamisaaa presne to co popisujes sa stalo kolegyni. jendo letne rano ju o 8.30 brala rychla na voziku, doma potom skolabovala este 3x. A ako pises - bolo to pred 2 rokmi a ona stale funguje na polovicny uvazok a cela sa roztrasie z predtym beznych ukonov.

Autorka davaj si na seba pozor a kludne sa vyhovor na horucky ak na zaciatku nechce snic hovorit. Hlavne si oddychni, nie je to sranda a neignoruj to

@sisamisaaa vsetko co si popisala mam aj ja, tiez mi to odstartovala praca, šinana mi uplne rozhodila zdravie, len mam pocit, ze sa akosi z toho neviem vyhrabat, arytmie mi zacali vo vacsej miere minuly rok na jar a v tomto obobi mam ich zase sialene, uz sa aj zacinam bat, tiez urgent, nenasli nic

@tanicka907 aj manžel ma podobne 2 pripady v praci - po burnoute spat na skrateny uvazok. Ja len jednemu nerozumiem, preco sa človek vrati do povodnej prace, z ktorej skolaboval a mesiace sa spamataval. Všade na internete len skvele priklady, ako sa niekto (skoro) zrutil z korporatneho sveta a potom zalozil firmu, je sam sebe panom a je mu sveta zit. A pritom v realnom živote len takyto obycajni ludia, ktorí to nechali zajst pridaleko a teraz sú už navzdy otroci tej blbej prace, lebo aj za tu môžu byt vdacni.

@elzena2 no ja som sa to nedavno pytala tej mojej kolegyne, ze ci nepremyslala nad zmenou, lebo po navrate z PN ju stresoval aj nas hlas, priste vsetko … v mojom odbore nie je uplne jednoduche si najst takyto pozicie za take peniaze, takze v tomto ju chapem, ale boli a aj dostala nejake ponuky, takze tiez mi to prisla ako uplna jasna volba, ale z toho ako ju vnimam vidim, ze nie je schopna plne vykovanat svoju pracu v rozmeroch ako predtym, cize je mozne se uplne nova pozicia by pre nu nebola vhodna

@sisamisaaa doba sa zmenila a ako "mental workers" nam samozrejme psychicke vycerpanie hrozi viac ako zlomena ruka, ktora je viditelna/hmatatelna. Ja som bola na pokraji par mesiacov po povyseni, zobrala som si 3dni volno, pretoze som mala nejake sukromne vybavovacky a vono sa natiahlo na dva tyzdne, nespravila som nic, iba pozerala rodinne pripady na markize....

Autorka urcite si zober volno a nemusis ani nic robit, ak sa par dni citis len na pozeranie serialov, tak kludne. Dolezite je, ze si uvedomujes, ze nieco nieje uplne v poriadku a chces to riesit. Nie si v tom sama.

Tiež som si tym prešla/prechadzam..ked mal maly 10mesiacov nastúpila som do novej prace, po pól roku povýšenie na vedúcu funkciu-do toho mini dieťa doma,a 20ludi na prevádzke z toho väčšina nováčikovia..ked mal maly 2roky jeho otec sa rozhodol vycestovať do Nemecka na turnusy..maly do jaslí,samozrejme škôlkarské choroby, maly ,aj ja som si prešla každou jednou chorobou co mal aj on, spávala som niekedy 3-4 hodiny , rano práca aspon z HO a popritom ja chora a aj sa starať o choré dieťa..podotýkam ze som chronicky perfekcionista a vserko som chcela a robila na 100%..+samozrejme domácnosť, pomoc skoro žiadna, chlap ďaleko a este aj maleho obdobie vzdoru, tlaky a stresy v práci z každej strany…ako som to dávala sa s odstupom času obdivujem ale az časom som pochopila ze som velmi dlhu dobu fungovala len v režime prežitia a zanechalo to na mne velmi silne následky vo forme dlhotrvajúcich uzkosti, panickych atakov a totálneho vycerpania po psychickej aj fyzickej stránke..pred rokom a pól som požiadala šéfa o presun na nižšiu pozíciu čiže veľká časť stresu mi zo života zmizla ale následky ostali..môj nervový systém je tak vyčerpaný ze uz rok a pól sa ho snazim dávať dokopy s cítim ze nie som este ani v polke cesty..čiže rada odomna (kto si vyhorenim a vyčerpanim prešiel) musíš urobiť velku zmenu, tvoje telo a psychika ta varuje..a si kúsok od toho aby ta vyplo ako mna, slebo zienky ktoré písali vyššie.. lebo ak ignorujes príznaky a potreby tela a hlavy ono si to jednoducho vynúti napr, kolapsom a z toho stavu je naozaj velmi ťažké sa dostať a trvá to velmi dlho

@sisamisaaa ako prvé musela som zvoľniť..ale vo všetkom..to bolo asi najťažšie pri mojej perfekcionistickej povahe..ako rodič, sko zamestnanec, ako partnerka,ako dcéra, ako gazdiná..velmi som sa utiahla do seba v kancelárii som bola dokopy 5x od kedy som zmenila pozíciu, pracujem výlučne z HO co mojej psychike asi tiež uplne neprospieva z dlhodobého hľadiska ale proste som to tak cítila ze potrebujem pracovať v klude, bez akéhokoľvek rozptylovanis kolegov..asertivita je u mna problém, povedať niekomu nie koho si vážim alebo mam rada je pre mna velmi ťažké, keďže si musim výber medzi sebou a svojimi pocitmi a pocitmi niekoho na kom mi záleží..trochu mi pomohli bachove kvapky, magnezium, Dcko(keďže som mala silný deficit) a ďalšie vitamíny keďže moja strava vyzerala velmi podobne ako môj zivot..velmi mi pomohla kniha prekonajte úzkosť..vela som pochopila práve vďaka nej..a práca s hlavou, myšlienkami,dychom a pridala som pohyb, aj ked na pase (mala som problémy vychádzať z bytu, ist do obchodu bolo pre mna nieco nepredstaviteľne) šoférovanie po maleho do skolky ked musim ist ja je pre mna veľká výzva..zivot sa mi otočil o 180stupnov a niekedy uz ani nedúfam ze bude niekedy lepsie..často krát to ke jeden krok vpred a dva vzad..ale snazim sa, bojujem je to narocne ale vždy si snazim povedať ze zvládla som aj horsie a ťažšie veci..AD odmietam z viacerých dôvodov, možno by mi pomohli sa z tohto dostať rýchlejšie ale je to o tom..učiť sa na vlastných chybách..a kým tomu človek nepochopí a nezmení, lieky len maskujú daný problém

@sisamisaaa uplne presne sa s tebou stotožňujem..ano je tam urcite veľký posun,aspon myslím..uzkosti mam menej, voľakedy bola pre mna veľká výzva len vstať z postele, tie stavy boli príšerne…miliarda myšlienok? Nevedela som ich zastaviť, ovládať, zmierniť..najdesivejšie bola asi ta strata kontroly nad vlastnými myšlienkami, telom..to ma desilo asi najviac..mala som hnusne nutkave myšlienky ublížiť si, vedome som to spraviť nechcela a vedela som ze to je úplná blbosť, začala som pred sebou schovávať nože aby som ich nemala na očiach,lebo ma k ním hrozne nieco priťahovalo ako magnet..asi to samotné zúfalstvo sa vyslobodiť z tých stavov, neviem presne, nerada na to spomínam..bolo to naozaj asi najťažšie obdobie v mojom zivote..teraz aj do obchodu zájdem aj ked sa mi často nechce, alebo mam menej času, premáham sa, lebo viem ze čím dlhšie do toho obchodu nejdem ta najbližšia návšteva je najťažšia..kto nezažil, nepochopí..ja som si tiež nevedela predstaviť ako nieco takéto dokáže človek ovplyvniť a uplne zmenit..z usmievavej samostatnej , nezávislej ženy sa zo mna stala troska ktorá sa bála ist aj na nákup alebo po vlastne dieťa do skolky , alebo s ním ostať sama doma🥹😅

@sisamisaaa no to je ten najväčší paradox na tom, v jednu chvíľu som sa bála hroznej choroby -klasicky rakovina(pred rokmi mi na ňu zomrel najlepší kamarát) a druha kamarátka ktorá mi bola neskutočne blízka ju ma aktuálne..a v druhu chvíľu som mala nutkanie si ublížiť- bála som sa samej seba,ze stratím kontrolu nad sebou a svojimi cinmi( možno preto ze som nemala kontrolu nad svojimi myšlienkami) ale to je len moja domnienka..dodám k môjmu príbehu ze synček mal 8mesiacov otočený režim-cez den spal a v noci hore, zaspávalo pred 5tou rano nech som robila co som robila, proste sa nedal prestaviť.. čiže ja som 8 mesiacov v noci nespala iba ak mikrospanky, cez den sa tiež budil takze súvisli spánok dlhšie ako 3-4hodiny som nemala skoro rok..niekoľko mesiacov som žila len na pečive a domácke,nevládala som si navarit,občas navaril jeho otec..akurát ked som nastúpila do prace maly konečne začal spávať v noci aspon od pól noci do 8mej rán s občasným zobudenim..fuh…ked to po sebe vsetko čítam zrazu sa cítim ako superzena ze som sa nezložila skor🤣🤣🤣

Inak autorka, ja som si vzala parkrat jeden den dovolenku, pripadne pol dna, že nemám nič na plane, že len tak vypnem a budem hoci aj hodinu "pozerat do blba", len nech nie som v kuse v strese. A 2 razy sa stalo, že bolo nieco iné treba riešiť (raz volala skolka, že je dieta chore a raz zas nejaký termin dakde čosi bolo treba vybaviť, tak som nakoniec isla tam, že keď už mam to volno, tak to spravím rovno vtedy, no rozhodila som si tým celý ten den volna). Inokedy som zase upratovala, lebo kvôli chorobám sme mali v mojom ponimani zanedbanu domacnost, respektive resty, no aj tak to vlastne ani nebolo vidiet, čo som tam za tie 3 hodky spravila (umyt ruru, prat citlive veci v rukach a pod. "skryte veci") 😞 Čiže mne zo skusenosti taky dopredu naplanovany volny den nepomoze, lebo je vždy čosi treba. Ja mam pocit, že mame proste príliš vela terminov, ktoré nemôžeme zrušit: Skola, skolka, druzina, jasle. To sú veci, ktoré si nemôžem naplanovat sama, ale treba a chceme ich absolvovat. Len chodia stále spravy, kde je aká aktivita a už len si to s manzelom rozdelujeme, čo kde kto z nas zrusi a posunie, aby sme to stihali. Z prace som demotivovana, ale skusila som si hľadať inú a keď som zistila aká je situáci na prac. trhu tak si netrúfam dat výpoveď. Aj keď mam tie isté stavy ako ty a viem, že to nie je dobre. Na druhej strane si vravim - keby som bola dlhodobo nezamestnaná, nebola by som z toho tak isto v strese? Citim, ze potrebujem 2-3 mesiace volna, ale to si neviem nejako realne predstavit, že ako to spravit. Po vypovedi by som si určite hladala dlhsie, PN by mi dala lekárka tak na tyzden (mozno dva?), keďže som ešte neskolabovala, neplatene volno u nas neschvaluju, na štúdium som stara... Fakt neviem, ako si mam oddychnut, kým ešte nie je neskoro, ale neohrozit rodinu finančne (nechcem siahat na uspory, ak by uz nebola podpora).