Moja operácia štítnej žľazy

Mala som dosť veľkú strumu a dala som sa presvedčiť, aby som išla na operáciu. Bola som v Banskej Bystrici a šte teraz mám nočné mory. V deň operácie som sa strašne bála. Chcelo sa mi stále vracať a cikať. Jednoducho nervy. Sestrička mi namiesto upokojovania vynadala ako to, že už neležím a nečakám pripravená v posteli. Na predoperačnom som síce dostala kapačku, ale asi to zaberalo nejako dlhšie, pretože v predoperačnom sále som sa rozplakala. Niekto, koho som nevidela začal nadávať, že budem zahlienená.
Ďalej si pamätám útržky z JISky, kde som bola, neviem prečo, asi 26 hodín. Stále som zaspávala. Prvé čo si pamätám bolo, že zo mňa sestra strhla "operačné" nohavičky, takže som bola nahá. Postel takmer predo dvermi a dvere stále otvorené. Neodvažovala som sa otočiť nabok, stále tam pochodovali nejakí muži a medici, ktorí sa hlasito smiali a bavili. Bola som napojená na kapačku, na tlakomer a z krku som mala vyvedený dren. Ten sa mi v spánku podarilo trochu uvoľniť a tak mi sestra strhla jedným poriadnym škubnutím náplasť z rany, videla som pri tom snáď všetkých svätých, a opravila to. Vraj si mám dávať pozor. Druhý deň na JIS pred vizitou sa sestre z novej smeny nepáčilo, ako to jej kolegyňa predtým zalepila a strhla mi to znova. Za celé tie hodiny som nedostala napiť len paličku omotanou gázou, ktorú som si namáčala do vody. Tesne pred vizitou, než ma z JIS prepustili, vyhodila sestrička paličku a nabrala plný hrnček čerstvej vody z umývadla. Zkúsila som ho dočiahnuť, ale márne./ Doma som sa dočítala, že po tejto operácii sa môže piť po lyžičkách za dve a štyri hodiny./Na vizite sa lekár JIS strašne divil, že skoro nemôžem hovoriť, že vraj som po operácii hovorila lepšie. Primár konštatoval, že to bude chcieť asi liečbu, že je poškodená hlasivka. Myslela som si len ať skúsia aj bez operácie tak dlho nepiť.
Potom ma konečne previezli na oddelenie. Sestra ma vyklopila z vozíka, a že si mám ísť pre tašku s mojimi vecami. Keď som jej povedala, že stojím prvýkrát na nohách, povedala, že musí bežať, že má inú prácu. V pokoji netiekla voda, posteľ bola narovno a nevládala som si ju upraviť a bola som tam sama. Pozbierala som sily a vypravila som sa do kuchyňky pre čaj. Že si to šňurujem po chodbe ako opitá /dozvuky anestézie/, sestre za okienkom vôbec nevadilo. Popoludnie som sa išla opýtať, či nedostanem nejaké lieky, že je veľmi zle a mám triašku. Povedala mi, že si mám skočiť do lekárne kúpiť šumivé kalcium /lekáreň v druhej budove o šesť poschodí nižšie a ja som sotva stála/. Keď bolesti ešte zosilneli, šla som za sestrou večer znova, pretože za celý deň sa neprišiel nikto spýtať, ako mi je a či niečo nepotrebujem. Bolel ma strašne krk a možno ešte viac chrbtica. Poslala mladého lekára, ktorý mi síce predpísal kapačku, ale povedal, že nevyzerám, že ma niečo bolí. Asi som sa dosť nezvíjala.
Po celú dobu, čo som bola na oddelení som bola celkom sebestačná. Sestry mi nedávali ani lieky ani misy, umývala som sa sama. Okrem tej jednej kapačky so mnou nemali žiadnu prácu. Tretí deň pribehol pred veľkou vizitou ďalší mladý lekár a vynadal mi, že som vraj otravovala sestry, keď som chcela niečo proti bolesti, že ma vraj nemá čo bolieť. Keď som na veľkej vizite povedala, že mám veľké bolesti, vedúci lekár mi povedal sa na mňa pozeral ako na blázna, že to je normálne, že to predsa bola náročná a vážna operácia, a že to ešte dosť dlho potrvá než sa dám do kupy.
Prepustili ma domov a aj napriek tomu, že mi bolo veľmi zle a mala som stále triašku /tá trvala ešte skoro týždeň/ som bola šťastná, že môžem po tak svelej opatere ísť domov.