Práve som si po dlhšom čase prečítala svoj článok o prvom roku s prvou dcérkou a zaspomínala si, a tak ma napadlo, že je čas na pokračovanie príbehu aby som si to opäť po čase mohla prečítať a zaspomínať si.
Zhruba keď mala Sofi cca dva roky sme začali uvažovať o druhom bábätku. Dovtedy som si to nevedela veru predstaviť, lebo naše prvorodené dievčatko bolo trošku viac náročné dieťa ako sme čakali. Nehovoriac o začínajúcom období vzdoru, ktoré mimochodom ešte stále trvá a dáva mi občas riadne zabrať.
A tak sme sa v lete posnažili a na druhý mesiac snaženia som našla na teste dve čiarky. Mala som podozrenie, že sa somnou niečo deje a intuícia ako vždy nesklamala.
Tešili sme sa a keď prešli zhruba dva týždne od pozitívneho testu, zašla som k lekárovi na potvrdenie.
Žiaľ, nepotešil ma... Srdiečko, ktoré už malo biť, nebilo. Keď videl ako som zbledla, objednal ma ešte na jeden ultrazvuk o par dní neskôr. Tak som čakala čo bude. Zle mi bývalo kvalitne ako aj pri Sofi, tak som aspoň chcela vedieť čo bude ďalej. Na ďalší ultrazvuk som išla s malou dušičkou a moje obavy sa potvrdili. Plod sa zmenšoval, žiadna akcia srdiečka sa nekonala. Doktor však akosi pridlho pozoroval ten miznúci plod ale ja už by som najradšel odtiaľ odišla sa vyplakať. On však prehovoril prvý a vraví že počuje ešte nejaký tep ale nevidí zatiaľ nič živé, tak ďalší ultrazvuk o týždeň...Nič mi však nesľuboval, sám si nebol istý. Tak do tretice som tam išla so stiahnutým žalúdkom, avšak čakala ma tá najkrajšia správa, srdiečko bije, je tam ďalší mrňúšik... Moja Olívia.

A  tak to skrátim, tehotenstvo to bolo náročné.

Prvý trimester som stále krvácala a hrozil potrat, druhý trimester bol pekný, a tretí opäť zlý, lebo hrozil predčasný pôrod, ktorý sa nakoniec aj konal, keďže mi odišla v 36tt voda. Olivka bola otočená ritkou dole, takže som s malou dušou prosila o cisársky, lebo som sa veľmi bála prirodzeného pôrodu KP. Chvalabohu mi vyhoveli a tak nečakane v piatok 7.4.2017 o 20,39 prišla na svet naša druhá dcérka Olívia s peknými mierami 2710 g a 47  cm. Doteraz sa smejeme na tom, že sme s mužom išli na "poslednú" pizzu vo dvojici (Sofi bola u našich) a skončili sme v pôrodnici s Oli 🙂
Druhý pôrod som si predstavovala kadejako, ale že to bude zase takéto nečakané by ma teda nenapadlo. Do pôrodnice som prišla s malou dušou okolo 19,00 a ako vravím, 20,39 už bola na svete.
Rekonvalescencia bola našťastie super rýchla. Po preležanom tehotenstve som po návrate z pôrodnice už doma behala s mopom (áno, koza, ja viem 🙂) Ale ten pocit, že sa konečne môžem hýbať a nehrozí, že potratím alebo porodím, bol na nezaplatenie.
Sofi prijala sestričku s veľkou radosťou, a musím povedať, že aj teraz, keď ma Sofi takmer 3,5 roka a Olivka takmer pol roka, je krásne sledovať ako sa ľúbia.

Sú to také malé-veľké gestá, ako napr. keď Oli plače a Sofi počujem, ako sa jej prihovára, že "mami už ide, neplač bábo". Vtedy mi stisne srdce a som šťastná že ich mám.
Občas je tá Sofinkina láska aj trošku nebezpečná, keďže ešte neodhadne silu svojho objatia a pod. 😀
Musím povedať, že najskôr sa mi zdali podobné, nielen vzhľadovo, ale aj povahovo, ale s odstupom času vidím rozdiely. Výzorovo je Oli kópia Sofinky v tom veku. Povahovo je Olivka viac usmiaté a kľudnejšie bábo (chvalabohu 😀 ).

Prespí celú noc, ale pravda je, že ju žiaľ už od troch mesiacov nemôžem zo zdravotných dôvodov kojiť.
Sú dni, ako dnes, kedy padám dole hubou, lebo Olivke idú zuby, a dnes teda extra veľa plače chúďatko, plus dnes cez deň moc nespali ani jedna, takže dnes som ako zbitý pes, ale je kopec krásnych dní, kedy si ich užívam obe.

Olivku si konečne môžem užiť viac, lebo zo Sofi je už škôlkarka, a musím si zaklopať, že sa jej tam páči, a sebecky priznávam, že aj ja som viac oddýchnutá a pokojnejšia, keďže mám na všetko a všetkých viac času.
Začala som konečne opäť cvičiť a aj doma je konečne pravidelne upratané... 😀
Užívam si každý jeden Olivkin úsmev mojím smerom, mojkám ju, kým sa mi dá pomojkať, a užívam si každý deň, keďže si živo pamätám, že taká bola ešte nedávno Sofi a tá už je veľké krásne dievčatko.

Milujem ich obidve celým srdcom, a aj keď je to niekedy náročné, som vďačná, že mi Pánbožko doprial byť mamou tým užasným dvom stvoreniam, mojim drahým dcérkam.