KRÁSNA ŽENA
Trojročná - keď sa pozrie do zrkadla, vidí princeznú.
Osemročná - keď sa pozrie do zrkadla, vidí Popolušku
Pätnásťročná - keď sa pozrie do zrkadla, vidí strašidlo - “Mami, s takou hlavou nemôžem ísť do školy...”
Dvadsaťročná - keď sa pozrie do zrkadla, vidí, že je príliš tučná/príliš tenká, príliš nízka/príliš vysoká, príliš kučeravá/príliš rovná - ale predsa sa rozhodne, že aj tak vyjde na ulicu
Tridsaťročná - keď sa pozrie do zrkadla, vidí, že je príliš tučná/príliš tenká, príliš nízka/príliš vysoká, príliš brčkavá/príliš rovná - ale cíti, že aj tak nemá čas zmeniť to, takže takto pôjde na ulicu
Štyridsaťročná - keď sa pozrie do zrkadla, vidí, že je príliš tučná/príliš tenká, príliš nízka/príliš vysoká, príliš kučeravá/príliš rovná - ale povie si - “aspoň som čistá” - a vyjde von na ulicu.
Päťdesiatročná - keď sa pozrie do zrkadla, vidí samu seba, a ide tam, kam sa jej zachce.
Šesťdesiatročná - pozrie sa do zrkadla, a myslí na tých, ktorí sa už v zrkadle nikdy nemôžu vidieť. Vyjde cez dvere, a očarí celý svet.
Sedemdesiatročná - keď sa pozrie do zrkadla, vidí múdrosť, vedomosti, radosť...a užíva si život.
Osemdesiatročná - už ju netrápi zrkadlo, dá si na hlavu svoj bordový klobúk a ide, aby sa zasmiala spolu s celým svetom.

Starší tesár sa cítil už unavený, a tak svojmu šéfovi oznámil, že zamýšľa odísť do dôchodku a chce prežiť so svojou ženou život pokojnejšie a bez náhlenia. Budú sa musieť uskromniť, ale už si potrebuje odpočinúť. Nejako to zvládnu. Stavbárovi bolo ľúto, že stratí takého dobrého zamestnanca a požiadal ho, aby mu ako osobnú láskavosť postavil ešte jeden dom. Tesár súhlasil, ale čoskoro bolo vidieť, že pri svojej práci nemá srdce. Prácu dosť odflákol a používal druhotriedne materiály. Nebolo to príliš šťastné ukončenie profesijnej dráhy. Keď tesár prácu dokončil, prišiel si zamestnávateľ pozrieť stavbu. Podal tesárovi kľúč od domových dverí. „Ten dom je váš,“ povedal, „to vám dávam ako dar.” Tesár bol šokovaný. Taká hanba! Keby len vedel, že si stavia vlastný dom, robil by všetko úplne inak.

Tak je to i s nami. Staviame svoj život deň za dňom a často nedávame do stavby to najlepšie, čo môžeme. Potom sme šokovaní, že v tej stavbe, ktorú budujeme, musíme žiť. Keby sme to mohli robiť znovu, stavali by sme úplne inak. No vrátiť sa nemôžeme…

Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina, v ktorej sa veľmi ťažko žilo. Veľa sa kradlo, prepadávalo, ba dokonca i vraždilo. Kedysi však horel v tej zemi oheň šťastia a hral dúhovými farbami. Kto si ním pripálil sviecu, priniesol radosť všade, kam dopadlo jej svetlo. A kto si ním zakúril v kachliach, mal doma teplo, pohodu a pokoj.
Lenže dúhový oheň jedného dňa vyhasol a odvtedy bolo stále horšie a horšie. A keď už bol život skoro na nevydržanie, kráľ sa rozhodol nepočúvať viac slová dvorných radcov a tajne navštívil jednu starú ženu, ktorá žila pod vysokými horami na samom okraji kráľovstva.
Keď vstúpil do jej skromnej, ale útulnej chalúpky, len čo si sadol, hneď začal hovoriť o tom čo ho trápi:
"Vedma, už si neviem rady... všetci ako by sa pomiatli. Každý sa stará len o seba a na iného ani len nepozrie, iba ak mu je čo závidieť alebo ukradnúť. Pravdu povie iba ten, kto sa pomýli. A človek aby sa bál o svoj život ešte i vo vlastnom dome. Vedma, prosím ťa, poraď, ako pomôcť tejto krajine..?"
Vedma prižmúrila oči a po chvíli sa namiesto odpovede spýtala: "A dovolíš mi trochu klamať, kráľu?"
Kráľ zneistel – vraj trochu klamať... ale v obave, aby neprišiel o radu, súhlasil: "Pre dobro krajiny ti dovolím všetko!" Vedma teda privolila a pripravila sa na cestu.
Keď predstúpila pred ľud, predniesla túto divnú reč: "Ľudia, oheň šťastia zhasol, ale zostala z neho jedna iskrička. Jeden z vás ju nosí v sebe. Sám o nej nevie, avšak keď ju bude hľadať, nájde ju. Potom sa oheň šťastia znova rozhorí. Nepoviem vám, či je to muž alebo žena, starec alebo dieťa. Ale pozor! Ak si ten človek bude zúfať, iskra zhasne, a potom nám bude beda; šťastie nás opustí navždy."
Všetci boli ohromení jej rečou. Teda ešte nie je všetko stratené... A od tej chvíle s nádejou o tom všetci neustále premýšľali. Každý túžil vedieť, koho to mala vidiaca na mysli a kto bol oným vyvoleným, ktorý nosil dúhovú iskru v sebe.
A ako čas plynul, stalo sa, že žiarlivý muž chystal vraždu. Už stál s nožom nad svojim spiacim sokom, keď ho náhle prepadla zvláštna myšlienka: "Čo keď práve on má v sebe tú iskru? Mohla by zhasnúť! A potom nám beda... Radšej ho teda nechám žiť."
Iného zasa tak hrozne mrzel život, že si už strkal hlavu do slučky, keď si v poslednej chvíli pomyslel: "A čo ak tie slová patrili mne? Nesmiem si zúfať! Ktovie, možno mám v sebe tú iskru práve ja."
Ďalší chcel vyhnať suseda z domu, ďalší dvíhal palicu, aby zmlátil dieťa, iný číhal na v tmavej ulici na chodca... A všetkým nakoniec zadržala ruku rovnaká myšlienka: Čo keby to bol náhodou on?
Od tej doby sa život v kráľovstve zo dňa na deň menil k lepšiemu: Ľudia sa k sebe chovali slušne, aby náhodou nezahasili dúhovú iskru. A keď sa do krajiny vrátila radosť úplne a život v nej sa stal potešením, kráľ znovu vycestoval, aby navštívil vedmu. A takto k nej prehovoril:
"Vďaka ti, vedma. Vymyslela si to veľmi dobre. Škoda len, že si klamala, a že onen jeden človek, čo má v sebe iskru šťastia, tu vôbec nie je."
Vedma sa zadívala pokojne kráľovi do očí a povedala: "To vieš, kráľu, musela som trochu klamať. Jeden taký človek tu naozaj nie je. Tú iskru má v sebe totiž každý! Ale to som predsa nemohla ľuďom povedať. Či by mi to niekto uveril?"

Žil raz jeden chudobný, jednoduchý človek. Večer sa po úmornej práci vracal domov unavený a veľmi znechutený. Nevraživo pozoroval ľudí, ktorí si sedeli v autách alebo na stoličkách v bare.
"Tí sa majú," hundral si natlačený v električke ako strapec hrozna v lise. "Nevedia, čo je to utrpenie... Všetko samá ruža a kvety, ale len pre nich. Keby tak museli niesť svoj kríž!"
Pán trpezlivo počúval toto horekovanie, až ho raz večer počkal pri bráne jeho domu.
"Ach, to si ty, Pane?" začudoval sa muž, keď ho zazrel. "Nepokúšaj sa ma utíšiť. Sám dobre vieš, aký ťažký kríž si mi určil." Muž bol viac nadurdený ako zvyčajne.
Pán sa naňho dobrotivo usmial. "Poď so mnou. Dám ti možnosť vybrať si iný kríž."
Muž sa zrazu ocitol v ohromnej azúrovej jaskyni. Bol to božský priestor. A bol plný krížov, malých i veľkých, bohato vyzdobených drahokamami, hladkých i pokrútených.
"Toto sú kríže ľudí," povedal Pán. "Tak si z nich jeden vyber." Muž ako nevychovanec odhodil svoj kríž do kúta, pomädlil si ruky a začal si vyberať.
Vyskúšal si jeden. Bol ľahučký, ale strašne dlhý a prekážal pri chôdzi. Položil si na ramená biskupský kríž. Ten bol zasa neznesiteľne ťažký. Ležalo na ňom mnoho zodpovednosti a obiet. Ďalší bol hladký a pekný na pohľad, ale len čo si ho položil na chrbát, začal pichať, akoby bol plný klincov. Vzal do ruky ďalší kríž - strieborný, žiarivý, ale zalial ho taký mučivý pocit samoty a opustenosti, že ho hneď odložil. Skúšal a skúšal, ale každý kríž mal nejakú chybu.
Nakoniec v pološere, v kúte objavil malý, používaním ošúchaný kríž. Nebol veľmi ťažký, ani nepohodlný. Akoby bol práve preňho. Víťazoslávne si ho vložil na plecia. "Vezmem si tento!" povedal a vyšiel z jaskyne.
Pán sa naňho vľúdne pozrel. V tej chvíli muž zbadal, že si vybral práve svoj starý kríž, ten, ktorý odhodil, keď vchádzal do jaskyne. Ten, ktorý nosil celý život.