„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak, čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Viem, krútite hlavami a verte tomu, že aj moja rodina bola z toho šokovaná. Vtedy sa mamka rozhodla, že sa pobije za moje práva a vybavila mi školu vo vedľajšej dedine, do ktorej ma „záhadne“ zobrali bez akýchkoľvek predsudkov, či obmedzení. Vďaka týmto ľuďom, ktorí vo mňa verili a nepovažovali ma za „chorú“ som ukončila základnú školu a aj strednú školu s maturitou.

Chcem sa však vrátiť ešte do čias, kedy som bola žiačkou základnej školy, konkrétne do čias mojich deviatich rokov. Toto obdobie si pamätám veľmi výrazne, no nespomínam naň v dobrom. V tomto období sa totiž začal môj skutočný boj, ktorý vediem možno doteraz. A bol to  boj s chorobou.

Po komplikáciách spojených s krvácaním z nosa, s vysokými horúčkami, s opuchom ľavého oka a celej ľavej strany tváre, mi približne po dvoch mesiacoch neustálych vyšetrení zistili výskyt obrovského nádoru v dutinách, ktorý prechádzal až do pozadia oka.

Po vyoperovaní nádoru nasledovalo dlhých deväť rokov utrpenia spojeného s pravidelnými operáciami cýst a polypov v dutinách a v nose. Operácie však zanechávali na mojej tvári stopy, preto mi lekári museli niekoľkokrát narovnávať nosnú prepážku bolestivým sekaním do kosti a vyštikávaním chrupavky.

Musím sa priznať, že neviem, čo je detstvo, či bezstarostné vysedávanie s kamarátkami a užívanie si prvých lások. Ja som na takéto niečo nemyslela a vlastne, nemala som na to silu, pretože všetku som ju venovala liečeniu.

Keď sa zdalo, že rakovina sa vzdala a mne začala svitať nádej na nový, krajší život – zaútočila opäť, no agresívnejšie. Mala som vtedy dvadsať rokov.

Nádor sa objavil znovu, no prejavil sa vo svojej väčšej sile a okrem toho, že narástol do pôvodnej veľkosti spred prvej operácie, prerástol tiež do tkanív ľavého oka a čuchového nervu. Lekári vtedy usúdili, že ak mám vôbec prežiť, musia pristúpiť k  odstráneniu čuchového nervu, na ktorom bol nádor.

Operácia bola veľmi náročná, lekári tvrdili, že som počas nej utiekla zubatej z lopaty. Musela som byť kvôli jej náročnosti a ďalším možným dopadom na môj organizmus uvedená do umelého spánku, v ktorom som bola dva týždne.

Človek si povie, že by už hádam stačilo, no v mojom prípade NESTAČILO. Po spomínanej operácii som sa musela dlhý čas zviechať, dokonca som sa učila odznova chodiť. Môjmu psychickému stavu nenapomohla ani následná rádioterapia, ktorá trvala 3 týždne a ani ďalšie plastické operácie spojené s úpravou tváre. Aj keď sa v tom čase lekári snažili a robili čo bolo v ich silách, nedokázali dať tvár a jej funkcie úplne doporiadku. Nebolo to ani možné. Všetky tie zákroky spôsobili, že som nedokázala dobre zatvárať viečko, a tak mi museli implantovať titánovú mriežku do pol tváre.

Od operácií ubehli štyri roky a keď som bola konečne presvedčená, že môžem opäť začať skutočne a pokojne žiť, rakovina zaútočila znova. Kvôli implantátu z titánu však lekári nemohli naordinovať rádioterapiu a musela som začať liečbu chemoterapiou. Tento ortieľ znamenal pre mňa úsek života, ktorý nazývam „NEŽITÍM“.

Nežitie bolo spojené s neustálou slabosťou, zvracaním, kŕčmi a vypadnutím vlasov. Navyše mi bolo povedané, že táto liečba spôsobí sterilitu, čo ma vážne „zabilo“ a uistilo moje presvedčenie, že liečba nemá význam. Poslednú kúru som na vlastnú žiadosť odmietla.

Pozviechala som sa opäť. No tento krát som nebola pokorná žena, čakajúca na zázrak. Bola som presvedčená, že môj život končí. Začala som žiť bohémsky život spojený s pitím, žúrovaním a fajčením. V tom čase som si našla priateľa, avšak takého „bohéma“ akým som bola vtedy ja sama.

Aj keď som bola presvedčená o tom, že predošlá liečba spôsobila u mňa sterilitu, nebolo to tak, pretože som otehotnela. A keďže môj vtedajší partner nevedel robiť nič lepšie len piť, fajčiť a flákať sa rozhodla som sa, že s ním nechcem vychovávať ten malý zázrak v mojom lone. Hoci som bola sama a na invalidnom dôchodku, trúfla som si na to. Bohéma som opustila tak rýchlo, ako som k nemu prišla a poviem Vám, vôbec ma to nemrzí, pretože sa dodnes nezmenil.

Počas celého môjho tehotenstva som sa každý deň modlila. Poviete si „aká zrazu náprava.“ No ja som sa nemodlila za seba, ale za to nevinné stvorenie, ktoré rástlo v mojom brušku. Bála som sa, aby nebolo choré, aby na ňom nezanechal stopy - môj už vtedy dávno zanechaný bohémsky život. Môj synček prišiel na svet síce predčasne, v siedmom mesiaci tehotenstva, no narodil sa ako zdravé a silné dieťatko. Dala som mu meno Erik.

Napriek mojim predošlým partnerským skúsenostiam som nezanevrela na mužov, práve naopak. Našla som si muža, ktorý bol ochotný stať sa Erikovým (aj keď nie biologickým) otcom, ktorý nás miloval a pomáhal nám. Po troch rokoch našej lásky som otehotnela, avšak neplánovane a nechcene, pretože som mala zavedené vaginálne teliesko – tzv. DANU. Veľmi som sa bála, že plod, ktorý nosím v sebe bude poznačený, a že mu všetky tie doposiaľ absolvované liečby a chemoterapia nejakým spôsobom ublížia. Preto som išla za svojím gynekológom, ktorého som žiadala o interrupciu. Veľmi mu dodnes vďačím za to, že mi vtĺkol do hlavy, aké mám šťastie, že som opäť tehotná, a že sa nemám báť.

Aj keď môj strach, že moje dieťa by mohlo mať také detstvo ako som mala ja – detstvo spojené s chorobami, liečením a výsmechom okolia – bol veľký, rozhodli sme sa, že si dieťatko necháme. Dieťatko sa narodilo zdravé 🙂 Dnes je už z nej veľká slečna, ktorej meno je Rebeka.

A ako som na tom dnes zdravotne ja? Mám vonku maternicu a cítim sa relatívne dobre. Čo je však najdôležitejšie, mám krásnu rodinu, ktorá miluje mňa a ja milujem ju.

Ženy moje, aj keď nechodím do kostola a neverím farárom, verím v inú silu – v silu lásky a v silu viery v uzdravenie.

Verím, že najdôležitejšia je podpora rodiny a duševná pohoda, práve vďaka ktorým sa dá poraziť aj tak zákerná životná skúška menom rakovina ♥.

--

Tento článok je napísaný na základe životného príbehu mamičky Jarky - @akeber362007, ktorej veľmi ďakujeme za jeho poskytnutie. Vyšiel v rámci rubriky o mamičkách, ktoré zažili zaujímavé alebo inšpiratívne príbehy. Ak nejaké poznáte aj vy, napíšte o nich prosím do komentárov. 

Ahojte kamaráti,

 Musím vám hneď na úvod povedať, že toto bol veľmi rušný mesiac a mám kopec noviniek a viem kopec nových vecí. Ani chytro neviem, čím začať.

 Mama stále trvá na tom, že musím papať aj niečo iné ako mliečko. Tak dobre, ale kŕmiť sa chcem sama!, povedala som. Mama poslúchla, dala mi do ruky brokolicu, mrkvičku a zemiačik a aha, ako parádne mi to išlo.

Ako ďalší chod malo nasledovať kuracie stehno do ruky, ale tu mama porušila našu dohodu o samostatnom kŕmení a mäso mi pomixovala aj so zeleninou. Tak som to odmietla. Teda vypľula, prostestovala, bránila sa. To ste mali vidieť aké finty na mňa vymýšľali aj s Alibabkou. Že idú mi dať akože dudu a šup lyžička do pusy, alebo ma klamali mojou malou hrkálkou, ktorú som chcela oblizovať. Tak keď už som to mala v puse, tak som to zjedla, však ono, zlé to nebolo, ale princíp je princíp. Ja som už veľká a nikto ma tu nebude kŕmiť ako malú! A potom zdá sa, že to pochopili. Pekne ma posadili za stôl do stoličky ako veľkú a dali mi hračky. A keďže mám len dve ruky a tie potrebujem na hranie, tak som mame dovolila, že teda ma môže kŕmiť, keď tak veľmi chce.

Len občas ma musí nechať siahnuť do misky, nech si overím, čo za konzistenciu mi to dáva. Papám samé výživné veci a minule som čítala, že čo je dobré na tanieri je dobré aj na pleť. Vyskúšajte to ako ja. Pleťová maska z batatu či brokolice sú skvelé na pleť. Budete ju mať ako bábätko. U mňa to platí.

Tento mesiac som zahájila bazénikovú sezónu. Prečo aj nie, keď všade kde som prišla ma čakal exkluzívny súkromný bazén? Aj na záhrade u babky Lidky, aj u Alibabky, aj u sesterničiek. A najväčší u Jurka. Teda vraj to nebol bazén, ale akýsi Dunaj.

1.8.-4.8. som bola na retro dovolenke v Kubíne. Retro preto, lebo ma tam čakal takýto kočík v ktorom sa vozila aj mama. Teda nie teraz so mnou, ale kedysi dávno pradávno, keď som ja ešte nebola na svete.

Na hranie som mala hračky tiež po mame.

A havina. Ten nebol na hranie, ale išla som si na ňom oči vyočiť.

Aj som ho pohladkala.

2.8. mi vyliezol prvý horný zub. Mama s tatom tvrdia, že riadna lopata. Ale ja dobre viem, že lopata vyzerá úplne inak. Ja mám krásne horné zúbky. Áno, zúbky, lebo krátko po prvom, mi vyšiel aj druhý /5.8./ Aha:

Samozrejme, že o také množstvo zubov sa už treba starať a pekne ich umývať:

Ale aj tak najväčšie terno toho mesiaca bolo, že som sa naučila posadiť sa a začala som štvornožkovať!!! Takže už nemusím celé dni len ležať a navyše sa dostanem kam chcem úplne sama. Ono to celé prebiehalo takto:

Na retro dovolenke som sa naučila posadiť sa šikmo a sedieť s držaním sa. Potom som sa raz hrala a potrebovala som obidve ruky na chytenie hračky, tak som sa pustila /8.8./, ale posedela som len chvíľku a spadla. Dobre som sa na to vyspala a skúsila to na druhý deň. A už mi to išlo.

A odkedy sedím, tak mám aj nové vozítko... Teda špotovú časť môjho kočíka. Sedí sa v ňom pohodlne.

...a mám aj sedátko na kúpanie. Sedenie je super!

Postoj na štyroch som trénovala už dlho. Určite si to pamätáte z mojej bilancie minulý mesiac. Postupným posilňovaním svalov vďaka mojej špeciálnej jóge a ráčikovaním som sa dopracovala k pomalým pokusom o pohyb vpred. Najprv som si nacvičila, aké to bude, keď zdvihnem jednu ručičku a budem chvíľu len na troch /28.7./ Potom som skúšala jeden dva pohyby vpred a 12.8. som už prešla dlhšiu trasu po obývačke /Mama mi ťahala dudulu pred nosom a ja som si ani nevšimla ako a išla som za ňou/.  A ako správny lezúň som začala liezť nielen po zemi ale aj po mame...

a prišla som na to, že tak si viem aj kľaknúť a z kľaku sa postaviť. Aj túto bilanciu vám píšem postojačky.

Všímate to ako som pokročila? Z húpania sa na štyroch už lozím a dokonca stojím. Stavme sa, že o mesiac už budem chodiť!

Určite by toho bolo na tento mesiac ešte viac, ale nečakane ma zastihla choroba. Vraj šiesta choroba. Teda moja druhá, ale volá sa, že šiesta. Nič ma nebolelo, ale mala som vysoké teploty a stále sa mi chcelo len spať. A najlepšie priamo na mamine.

A na záver rubrika: Najlepšie hračky nie sú od firmy Fisher Price.

„Bežte za svojim šťastím a vesmír vám otvorí dvere tam, kde boli predtým len steny.“

Tento príbeh je venovaný všetkým ženám, ktoré túžia zažiť tú najúprimnejšiu a najnežnejšiu lásku života, a to lásku k svojmu dieťaťu.

Môj príbeh sa nezačína ako iné príbehy, ktoré sú popisované šťastným obdobím života, ale začína sa písať v spojení s veľkým utrpením spôsobeným pliagou zvanou leukémia.

Po dovŕšení 15. roku môjho života som si od lekárov vypočula diagnózu, o ktorej som len sporadicky počula z televízie a z kníh. Nevedela som, čo všetko ma čaká a čím si budem musieť prejsť. Nevedela som, že sa mi život otočí naruby a netušila som, že sa mi problémy prvých lások, či kamarátskych nezhôd budú zrazu zdať také malicherné.

V nemocnici som strávila takmer celý rok, ktorý bol spojený s náročnou liečbou, chemoterapiami, zvracaním, slabosťou a s mnohým iným na čo z ťažkosťou spomínam.

Čas plynul a ja som po rokoch našla spriaznenú dušu v mužovi, ktorého som si neskôr aj napriek môjmu komplikovanému zdravotnému stavu zobrala za manžela.

Aj keď boli prvé roky nášho manželstva poprepletané bojom s ďalšími diagnózami a liečením, napriek tomu moje vnútorné ja túžilo dať manželstvu iný rozmer, a to dať manželovi dieťatko.

A práve tu sa začal môj najťažší životný boj. Viem, poviete si; „nerozumiem, jej najťažší boj bol predsa v spojení s náročnou liečbou!“, no pre mňa nie. Pre mňa bolo najťažšie otehotnieť. Snažili sme sa od roku 2007 a poviem vám, vždy, keď prišla „mrcha“ plakala som a trápila som sa.

Po neúspešných mesiacoch „snažilkovania“ sme sa s manželom rozhodli, že sa dáme vyšetriť. Manžel bol presvedčený, že nemôžem otehotnieť kvôli nemu. No mýlil sa. Moja hematologička z výsledkov zistila, že chyba je vo mne, že som sterilná a že za všetko môže chemoterapia. Vtedy sa mi zrútil celý svet.

Z odstupom času, po prekonaní veľkého sklamania a s malou dušičkou som si povedala, že ešte zabojujem. Aj napriek drsnému rozsudku mojej hematologičky sme s milovaným manželom navštívili centrum asistovanej reprodukcie. Po viacerých vyšetreniach nastal opäť zlom v našom živote, no pre nás konečne ten - veselší zlom! Vyšetrenia NEpreukázali sterilitu, o ktorej sme boli 100 % - ntne presvedčení, ale manželove „lenivé náboje“.

V centre som podstúpila odobratie vajíčok, manžel odovzdal spermie a odborníci skúsili, či dôjde k oplodneniu bez pomoci. Na naše prekvapenie bolo zo 16 vajíčok oplodnených 14! A vtedy nám svitla skutočná nádej, nádej na to, že sa nám splní sen o malom uzlíčku a že budeme rodičia. S lekármi sme si následne dohodli termín - náš deň D, kedy by sme podstúpili IVF.

Niekto tam hore sa však rozhodol, že naše plány zmení a prišla ďalšia životná rana. V roku 2010, tesne pred IVF mi bolo diagnostikované zlyhávanie pečene. IVF bolo v súvislosti s tým zrušené, embryá sa dali zamraziť a ja som nastúpila na ďalšiu dlhú liečbu. Toto obdobie bolo pre mňa najťažšie, pretože trvalo celý rok. Rok, v ktorom som si predstavovala, že budem tehuľkovať, chystať pre bábätko výbavičku, a že si budeme s manželom užívať toto krásne obdobie.

Aj keď s utrpením, neustálymi slzami a zúfaním mi bolo v roku 2011 oznámené, že liečba dopadla dobre a že pečeň je v úplnom poriadku. Lekári mi však odporúčali počkať s otehotnením aspoň jeden rok, pretože by lieky, ktoré som mala v tele mohli ublížiť plodu. Tak sme opäť čakali.

Po zhruba pol roku mi oznámili, že sa choroba pečene vrátila. Už som nedokázala niesť rany osudu, pýtala som sa „prečo ja?“ Môj psychický stav bol čoraz horší. Túžba po bábätku ma však akosi pomaly hnala dopredu a držala nad vodou.

Čakali sme na schválenie liečby, ktorá ešte nebola na Slovensku zavedená.

Bol rok 2012, kedy mi oznámili, že liečba je na Slovensku schválená a že môžem nastúpiť. Opäť začalo veľké peklo, bludný kruh bolesti, vypadávania vlasov, nespavosti,...

Začiatkom roku 2013 bola liečba ukončená s tým, že po pár mesiacoch sa vykoná kontrola, ktorá potvrdí alebo vyvráti jej účinnosť. Kontrola zistila negatívny nález, čo pre nás znamenalo konečne ďalšiu nádej pre splnenie nášho sna o IVF. Medzitým mi zistili ochorenie štítnej žľazy a museli mi nastaviť takú liečbu, aby nefunkčnosť štítnej žľazy neohrozila plod.

Máj 2013 pre nás znamenal skutočnú „ZELENÚ“. Moja endokrinologička nám oznámila, že lieky zabrali a že môžeme bez obáv podstúpiť IVF.

V novembri 2013 som bola objednaná na IVF, no stalo sa čosi nepredvídané - to najkrajšie, čo sa nám mohlo stať. V júli 2013 som nedostala menštruáciu a konečne som uverila tomu, že Ten hore na nás nezabudol.

Bola som tehotná!!! Aj napriek mnohým ranám, ktoré nám život ponúkol, nikdy som manžela nevidela plakať, vždy to bol on, ktorý ma „držal na vodou“ a snažil sa vniesť trošku pozitivizmu do všetkého. No keď som mu oznámila, že som tehotná, prvýkrát v mojom živote som videla ako sa rozplakal. A plakali sme obaja!

Drahé moje, všetky tie, ktoré sa snažíte o bábätko a všetky tie, ktoré možno strácate nádej, odkazujem Vám; „nádej vážne umiera posledná!“

Dnes som v 24 týždni tehotenstva a „som najšťastnejšia žena na svete a verím na zázraky, pretože to, čo sa stalo nám, bol taký malý veľký zázrak."

--

Článok napísala používateľka @lenka281. Vyšiel v rámci rubriky o mamičkách, ktoré zažili zaujímavé alebo inšpiratívne príbehy. Ak nejaké poznáte aj vy, napíšte o nich prosím do komentárov.

Odbíja polnoc a ja som konečne ochotná priznať si, že cesta do postele je v túto chvíľu pomerne vhodný strategický krok. Prihliadnuc na môj fyzický a duševný stav by to nebolo bývalo odveci už niekedy okolo šiestej (kecám, dnes som z tej postele radšej ani nemala liezť), ale to sa decká eštelen rozbiehali (pretože všetci vieme, že najsamviac sranda nastáva vtedy, keď treba ísť spať). Takže, s vypätím všetkých síl sa mi podarilo nezaspať pri uspávaní detí a nastal ten magický čas, kedy sú najzlatší a spokojne odfukujú aj s tými ich nevinne vyzerajúcimi tváričkami. Teraz sa my, nedočkaví rodičia, môžeme (a musíme!) na to vrhnúť..!

Nech už je „to“ čokoľvek, nastali komplikácie. Vedela som, že to nebude len tak, že som nezaspala pri uspávaní detí. Dnes si vzal službu manžel. Takže som tu na „to“ sama. Len ja a moje kruhy pod očami.

Chcela som si pokecať. Dnes som stretla po rokoch jednu známu a bola strašne nadšená z toho, že mám tri deti. Je to celkom zaujímavé, koľko fascinácie vie tento fakt navodiť. Jedno alebo dve je očividne nuda, ale tri, to je už oná magická hranica, ktorú sme s mojím drahým ráčili prekročiť. Je to sranda, ale človek by povedal, že už ustanú otázky typu kedy bude ďalšie bejby do zbierky, ale ono nie. Prvé a druhé – to treba, treba. Tretie je šok. A potom už je to asi jedno, lebo však sa množíme jak králiky, a tým je to asi fuk, koľko bude, hlavne že je a keď boh dá, možno sa aj do fialového z neba dostaneme s nejakým rekordným počtom potomkov (a rekordným mínusom na účte).

Možno ju zneistil pohľad na moje proporcie v oblasti pásu... Jo, cica nežer, tri liposukcie, abdominoplastika, 5 maratónov denne a dám to po rokoch materskej v pohode na modelkovský lúúk... Všetko mám premyslené. Ale na teraz som svoju známu uistila, že nevadí, že máme troch synov, to dievčatko (čo by bolo btw aj tak chlapec) necháme spokojne na iných.

Ako tak (dobrovoľne!) ochotne utierala vlhčeným obrúskom čerstvý navrátivší obsah žalúdka nášho najmenšieho z môjho kabáta, spýtala sa druhú najčastejšiu otázku. Že ako to zvládam (s dodatkom, že ma obdivuje, a to i napriek tomu, že netuší, ako to zvládam).

To je správna otázka hodná zamyslenia. Myslím, že som rodičovskú úlohu nikdy tak „neflákala“, ako teraz. A myslím, že som nemohla urobiť lepšie, ako začať to konečne „flákať“. Môj prvorodený si to musel odskákať, všetky tie moje snahy byť čo najlepšou. Toto asi mnohí z vás nepochopia, ale nevadí. Inštinkt je pekná vec, ale snaha robiť to čo najlepšie vie byť natoľko silná, že ho podupe, pretože nie je dostatočne citlivý, dostatočne rešpektujúci, aktívny, empatický... Bla bla. Človek si myslí, že vychováva zdravú, správne sebavedomú samostatnú bytosť a medzitým sa mu doma ocitne malý tyran.

S príchodom ďalších detí už nie je možné byť dokonalým rodičom. Ono to nebolo možné už ani predtým, ale človek si aspoň myslel, že obskakovanie dieťaťa v 95% jeho bdelého času (zvyšných 5% je určených pre osobnú hygienu rodiča, ale aj to za prítomnosti dieťaťa) je to pravé orechové, aby dieťa nezačalo strádať. No ale keď máte dve deti, už to nie je 95%. Zrazu sa čas určený pre osobnú hygienu začína predlžovať. A keď máte tri, konečne manžela presvedčíte, aby na WC aj kúpeľňu nainštaloval zámok a osobná hygiena je to, pre čo žijete.

Už sa len snažím, aby prežili. Aby mali čo jesť, aj keď je to niekedy len hnusný polotovar, lebo iné nestíham - alebo neraz aj nechcem stíhať. Aby netiekla krv, lebo sa to blbo perie. Aby nevrieskali, lebo potom vrieskam ja a bolí ma z toho hlava (ok, tento bod nezvládam tak dobre 🙂). Keď vonku mrzne, tak im vytiahnem zo skrine čižmy a rukavice. Aj keď minule som ho do škôlky poslala bosého, pretože sme sa vo vymedzenom čase nezhodli v otázkach aplikácie obuvi na jeho dolné končatiny (tzv. sociálne učenie; zabralo to okamžite). No a napríklad teraz pôjdem pozbierať zo zeme skopané paplóny a pekne tých anjelikov opätovne poprikrývam. Viem, vydrží to asi tak 5 minút, ale aj tak.

Takže takto nejako si my žijeme a zvládame. Najradšej máme cestoviny, na návštevu sa treba hlásiť vopred, lebo si to žiada starostlivo naplánované (siahodlhé) upratovanie, a ak ste náš sused, je vhodné obkolesiť sa húfom vlastných detí, ktoré prehlušia tie naše.

A čo z tých našich malých chlapov vyrastie? Netuším, ale mama vravela, aby som sa pripravila, že keď budú v puberte, nepohnem sa od sporáka. Takže už viem, čo mi ako matke chýba. Nejaké poriadne, aspoň 20 litrové, hrnce.

Ahojte kamaráti,

už mám 7 mesiacov, čo je viac ako 6 a keďže moje dudulky boli iba pre 6 mesačné béby, tak som slávnostne postúpila do vyššieho levelu a mám tri nové: ružovú a dve modré, ktoré mi idú k očiam.

 Tento mesiac som si opäť vymyslela nejaké nové hry, nech sa na tomto svete nenudím:

 Hra na zajka: Ako prvé som si nechala narásť dva hlodáky. Prvý som si načasovala na tatove meniny, aby teda mal odo mňa nejaký ten darček /29.6./ Poviem vám, žiadna sranda to nebola, lebo potom mi celý deň všetci pchali prsty do úst a chceli ho vidieť. Druhý som si narástla o nejaký ten týždeň aj kúsok neskôr. Do konca mesiaca mi pekne vyrástli a už ich je dobre vidno, keď sa usmejem. Koniec ďasienkáčika, nech žije zubáč!!

Skúsila som mamu uhryznúť /18.7./, že čo na to povie a takú hubovú polievku a štipanec do líčka som dostala, že už radšej nehryziem. Len chrumku a rožtek, ale o tom neskôr.

A ako taký správny zajko aj hopkám. Dám sa na štyri /áno, to je moja nová zručnosť/ a hojdám sa a hojdám /zlé jazyky tvrdia, že som to odkukala od rodičov/ a občas aj trošku priskočím kolienkami vpred. Iný spôsob posúvania sa vpred som ešte neobjavila.

Na ráčika a podgaučovník zasunutý: Dopredu síce ísť neviem, ale dozadu mi to ide perfektne. Tak si veselo cúvam a cúvam a najčastejšie sa tak dostanem pod gauč. Nožičky mi tam pekne zapadnú, ale zadoček s plienkou ma nepustí ďalej. A to je ako sa dostať do slepej uličky. Musím zakričať na mamu, nech príde a preloží ma niekam inam odkiaľ zas môžem zacúvať na nové miesto.

Na princeznu pod závojom: Po veľkej vode sa nám tak premnožili komáre, že som inak ako bez moskytierky nemohla ísť von. Aj keď som bola v nosiči, tak mi ju mama prehodila cez hlavu.

Na DJ: Viem si sama pustiť pesničky na mojej hracej hračke. Veľa krát sa mi to podarilo náhodne, ale už som prišla na to, že stačí stlačiť prštekom niektorý farebný gombík a hneď mám domácu diskotéku. Alebo si vezmem nejaké dve hračky a búcham nimi o seba. Vlastná hudobná tvorba je najlepšia.

Na schovávačku: Keď zbadám, že mám poruke plienku alebo uterák, tak si ho pritiahnem na tvár, počkám, kým sa mama opýta, kde je Ľubka, stiahnem ho a urobím kukuk.

Na aquabelu: Po prípravných rozplavbávch vo vani ma mama zobrala na ozajstné bábätkovské plávanie do veľkého bazéna. Bazén je oveľa väčší ako vaňa, tak tam môžem aj viac kopkať a špliechať ako doma a mám tam aj vekovo rovnakých parťákov. Plávame si celú hodinu a mama a ostatné tety nám do toho pospevujú. Vždy mi pri tom poriadne vyhladne a aj sa unavím. Po jednom plávaní som trhla svoj osobný stravovací record a zjedla som pol kelímku cukiny a raz som trhla record spací a spala som 3 hodiny.

Na vyhadzovača: Toto je veľmi jednoduchá hra. Keď ma už nebaví hračka, ktorú mi dala mama na hranie do kočíka, tak ju vyhodím. Už sa ale nevozím vo vaničke z ktorej nič nevidím, ale vo vajíčku a čakám, kedy sa nauči sedieť, aby som mohla ísť do šporťáka.

Na záhradkára: Nezáleží na tom, kde ma na deke položia a ako veľmi na mňa dávajú pozor, ja sa aj tak dohážem dostať na jej okraj a pomáham plieť trávičku. Ako chutí neviem, vždy mi ju zoberú z ruky.

Na trenažér: Dovolím sesterničkám, aby si na mne trénovali, ako sa budú starať o svojho nového súrodenca.

Na bludného Holanďana: Doma nastalo veľké sťahovanie nábytku, z izbičky mi zmizla veľká posteľ a nahradil ju madrac na zemi, aby sme tam s mamou mohli obidve spať a ja aby som to nemala vysoko, ak by som spadla. Večer pred spaním, keď nezaspím pri cucaní mliečka, čo sa mi už stáva málokedy, poblúdim po celom madraci hore dole. A v spánku samozrejme pokračujem. Od 15.7. už viem spať aj na brušku.

Na Anděla na horách: Tento mesiac som absolvovala svoju prvú dovolenku. Bolo to na chate na Orave. Fotrovci si na mňa zavolali aj posily/kamošov, ale podľa mňa zbytočne, ja som predsa dobrá. Tak som im aspoň urobila radosť masážou hlavy, ktorú viem skvele.

Z chatovačky som si odskočila kuknúť svoju krstnú, ktorá ma konečne prišla pozrieť spoza tej veľkej mláky a doniesla mi také krásne šatočky, že som hneď vedela, že moje starosti, čo si obliecť na svadbu, sú vyriešené. Potom som sa ešte zastavila na pár dní u Alibabky pohojdať sa na hojdačkách. Má štyri, na jednu ešte musím dorásť ale ostatné tri si už môžem užívať.

Na pacienta: Počas dovolenkového pobytu mi očervenelo a opuchlo pravé očko. Alidedo tvrdil, že harmanček to vylieči, tak ma v ňom celú vykúpali. Ale do rána to neprešlo, tak sme boli v nemocnici na vyšetrení u tety doktorky, ktorá kedysi dávno predpísala mame prvé okuliare. Mne predpísala kvapky a mastičku a očko sa mi hneď polepšilo. Svoju oficiálne prvú chorobu mám teda za sebou.

Na prasiatko: Skončili mi mliečne časy, musím začať seriózne papať aj inú stravu. Niečo mi chutí viac, niečo menej, ale jedno má každé jedlo spoločné: dá sa pri ňom parádne zamazať ako take prasiatko. Je to boj, lebo mama vytiahla hneď na úvod ťažký caliber: podbradník aj s rukávmi a raz dokonca aj kŕmenie vo vaničke, ale ja aj tak s prehľadom víťazím.

Nepomáha ani odpútavanie pozornosti telkou alebo hračkami. S tými sa viem hrať aj pri jedle. Však som žena a je všeobecne známe, že my zvládame aj viac vecí naraz. Ja hrať aj jesť.

Moje tajné zbrane v boji o najufúľanejšie prasiatko sú: kýchanie s plnými ústami, prdenie ústami, vytláčanie jedla jazykom, jeho rozotieranie ručičkami po tvári, rozhadzovanie rukami a nohami v najmenej vhodných chvíľach. A keď sa mi nechce hrať, tak jednoducho stisnem pery, vtiahnem spodnú peru do pusy a nehrám sa, teda nejem nič, iba narobím krik, nech mama prestane blbnúť s tou zeleninou a dá staré dobré osvedčené mliečko. A občas môže aj chrumku, pretože dobrá chrumka nie je zlá.

Na najkrajšiu svadobčanku: V sobotu 20.7. sa ženil môj najlepší ujo a ja som tam samozrejme nemohla chýbať, aj keď to bolo až kdesi na kraji sveta, pretože tak dlho som autom ešte necestovala. Vyobliekali ma do bodkovaných šatočiek a po prvý raz som mala aj topánočky, ako inak, tiež bodkované. K šatočkám boli aj bodkované gaťulky, takže som si kľudne mohla nechať nadvihovať sukničku ako Marilyn Monroe. Mama dávala na uja Jana pozor, nech si to nerozmyslí a neutečie /však prečo inak by stála celý obrad za ním?/ a mňa varovala babka Lidka. A tato stále niečo fotil. Schrupla som si len krátko po obrade v záhrade, kým sa ostatní fotili a v aute cestou na hostinu, nech toho veľa nezmeškám. Tam som hneď preskúmala výzdobu, či sa s ňou dá hrať a najväčší úspech mala umelá gerberka, ktorú objavila teta Ľuba na okne. Hej, volá sa rovnako ako ja. A tety Ľubice tam boli až dve. Druhá mala tiež bodkované šaty, ako keby sme sa vopred dohodli. Zo svadobnej torty mi síce ochutnať nedali, ale prvý raz som skúsila banán a to bola oveľa väčšia dobrota ako mrkva. Ešte som si trochu zatancovala a bol čas ísť spať.

Lentý plavkový BONUS na záver: Milí kamaráti, aj keď je už leto v plnom prúde, ešte stále nie je neskoro a môžete si vylepšiť postavičku na hodine jógy pod mojím vedením. Šup, šup obliecť cvičebný úbor, začíname:

Zaujmite základnú polohu v ľahu na brušku:

Ako prvú si vyskúšame polohu nazývanú most alebo sopka:

Pokračujeme rovnovážnym cvičením so zdvihnutou nohou:

Sadneme si na päty a relaxujeme so zavretými očami:

A zakončíme polohou Pozdrav slnku:

Minulý rok som napísal poviedku. O koníkovi. Našiel som totiž pracovnú ponuku adminovať na koníku, ktorá zakazovala posielať životopisy, ale žiadala len jednoducho predstaviť sa. Neváhal som, napísal som poviedku a poslal. Zverejňujem v 100% znení. Prajem príjemné čítanie 🙂

--

Maľoval som. Ako malý chlapec som veľa maľoval a kreslil. Miloval som vodové farby, s voskovkami mi to nešlo. Neraz sa stalo, že som na štetec nabral viac vody ako bolo treba, a dielo ihneď menilo svoj charakter. Podobne sa stalo aj pri zrode môjho prvého koníka. Modrého. Z môjho sna. Už bol na výkrese celý, stačila len posledná bodka znázorňujúca oko.

A vtedy to prišlo! Lakťom som drgol do pohára, voda sa vyliala a začala zakrývať všetky biele časti výkresu. Farbu kde-tu zriedila moja slaná slza, ostávalo mi len pozerať sa na modrú inváziu. Vtom koník vstal, postavil sa na štyri nohy a začal farbu lízať. Z výkresu síce bezpečne mizla, no dostávala sa do jeho tela. Netrvalo ani minútu, keď mi po izbe cválal skutočný modrý koník. Nevedel som, či rýchlo zavolať rodičov alebo sa radovať osamote. Ostal som pri ňom sám, až mi nakoniec ušiel.

Roky som ho nevedel nájsť, už sa nikdy nevrátil. Modré odtlačky od jeho kopýt však ostali na podlahe mojej izby dodnes. Vedel som, že sa ešte raz stretneme. Zatúžil som ho zoznámiť s mojimi rodičmi, priateľmi, blízkymi, bývalými profesormi či spolužiakmi. Zaslúžil by si to. Oni tiež.

Ťažko by sa však predstavoval, z reálneho sveta jednoducho zmizol. Stala sa z neho internetová stránka, chcel by som ju preto spojiť s mojim menom. Ak budem zamestnancom Modrého koníka, ľudia ho budú môcť oveľa ľahšie spoznať. Jednoducho im len predstavím svoju prácu, niečo, čo bude ako ja. Písať, vymýšľať a venovať sa ľuďom, toho mi bolo nadeleného naozaj veľa.

Skúšať si to môžem už teraz ako šéfredaktor v áno! online magazíne. Tam spájam svoju prácu s voľným časom, preto by bolo ľahké skĺbiť ju s akoukoľvek budúcnosťou. Dokonca mi ostáva čas aj na maľovanie a kreslenie. V zásade však nepoužívam modrú farbu, tá mi s koníkom navždy odišla. Dúfam, že ju znovu nájdem, že sa moje farebné spektrum spojí, že môj detský sen bude mojou prácou a koníky dnešných detí sa budú týkať aj mňa.

Dúfam. Verím. Túžim.

--

Takto som sa dostal na koníka 🙂

4.časť - Ako som sa druhykrat narodila

Ocitla som sa i nom svete. Nikto nas nepoznal, nikto nic neriesil, nikto ma nesudil. Nebol tam nikto, kto by ma sustrastne potlapkaval po pleci, nikto kto by ma lutoval, nikto mi nevravel ako bravurne to zvladam. Bol to tak oslobodzujuci pocit. Bola som tam iba ja, moj chlapec s modrymi ocami a nasa laska. Bolo to to najspravnejsie, co som v tej tazkej chvili mohla urobit.

V tom inom svete som sa stala sama sebou. Mohla som plakat bez toho aby niekto videl moj zial, mohla som sa smiat bez toho, aby niekto hodnotil ci mam na to pravo a mohla som konecne lubit svojho chlapca s modrymi ocami bez toho aby som citila vycitky. Mala som kopu casu dat svojim myslienkam zmysel, najst vieru v samu seba a dokazat chlapcovi s modrymi ocami, ze chcem, aby tu bol.

Tam na lieceni som vela pochopila. Vela som plakala a snazila sa vyrovnat s tym, ze mam chlapca ktory nikdy nebude taky, ako ostatni. Tam som vsak pochopila ze zvadzam zbytocny boj lebo vyrovnat sa s tym a ani pochopit sa to neda. Pochopila som, ze to tazke v nasom zivote treba len akceptovat, snazit sa problemy riesit tak, ako prichadzaju, lebo zivot je cesta a my nikdy nevieme, aka ta cesta bude.

Za tie dni som sa zo svojho dna snazila opät postavit a odpustit sama sebe. Nemohla som sa vzdat lebo som tu mala jeho, mojho chlapca s modrymi ocami. Vtedy som prvykrat videla, ze chce byt tu. Tu pri mne a ja pri nom. Zdravotne sa zacal pomalicky zviechat, rany na jeho telicku sa hojili a tie na dusi sme si liecili navzajom. Snazila som sa naucit zit s tym, ze moj syn je iny a inym ostane navzdy, ale slubila som sama sebe, ze ho vychovam tak, aby sa nikdy inym necitil.

Po troch tyzdnoch sme odisli domov. S cistou hlavou a novou nadejou. Citila som sa silnejsia a pripravenejsia na to, co nas este v zivote stretne. Prestala som doverovat tym mudrcom v bielych plastoch a zistila som, ze o synovej chorobe viem viac ako oni. Prestala som minat kopy penazi na ludi, ktori vraj alternativne zlepsia zivot mojmu synovi a aj ked sa tak nedialo, bez ostychu si pytali dalsie a dalsie. Prestala som pocuvat poucovanie a mudrovanie od ludi, ktori nikdy nechodili v mojich topankach.

Jeho zdravotny stav sa zlepsoval po malych krokoch. Pocuvala som svoj 6-ty zmysel a nie biele plaste a nic lepsie som nemohla urobit. Kazdy den sa moj chlapec s modrymi ocami usmieval o trocha viac a o trochu menej plakal. Vsetko, co zameskal, zacal dohanat. Ked mal rok, sedel, ked mal 18 mesiacov spravil prvy krok. No nasim najvacsim uspechom bolo, ked v noci prespal 2 hodiny v kuse.

Zacala som so svojim chlapcom s modrymi ocami zit a nie iba prezivat.

Koniec 4.časti

Pokracovanie coskoro.

O tom ako chlapec s modrými očami hľadal svoje "nebo"

Vzdy som si myslela,ze ked chlapca s modrymi ocami konecne uvidim hned budem vediet ze je to on.Drzala som ho v naruci cele hodiny a hladela mu do jeho modrych oci,no zrazu som nevedela ci je to ten chlapec z mojho srdca.Raz,este v porodnici sa moj chlapcek pozrel na mna tak ze mi az srdce poskocilo,tolko lasky a nehy v jednom pohlade som od babetka necakala.Vtedy moje srdce vedelo ze je to on,moj chlapec s modrymi ocami ale hlava si to este priznat nechcela lebo to, ze by to bol on by znamenalo aj to, ze nieje zdravy.

Nasledoval moj nepokoj,moje hladanie toho kto vlastne moj syn je.Isla som s mojim dietatom v naruci za tymi mudrymi ludmi v bielych plastoch a chcela poznat odpoved,no zrazu to oni uz vediet nepotrebovali,zrazu bolo jedno ci je zdravy a ci chory ked uz je tu...Hladela som mu do jeho modrych oci a srdce mi zasa vravelo ze je to on,chlapec s modrymi ocami.No pre mna bolo tazke uverit aj preto ze v ociach svojich blizkych som videla stale tu nadej ze to nieje on,chlapec s modrymi ocami.

Plynuli dni,no kazdym dnom ktory uplynul bolo mne jasnejsie ze je to on,kazdym zdravotnym problemom som si bola istejsia.Zrutil sa mi svet.Ano,zrutil aj napriek tomu ze som svojho chlapca s modrymi ocami ocakavala.Spomenula som si na slub ktory som mu dala a mienila som ho dodrzat,vravela som si ze s tou velkou laskou ktoru k sebe uz dlho citime dokazem vsetko.Chodili sme od bieleho plastu k dalsiemu a dalsiemu,no kazdou navstevou som bola smutnejsia a smutnejsia.No bojovala som,bola som silna az som bola sama zo seba prekvapena.

No s chlapcom s modrymi ocami to bolo horsie a horsie.Bojovali sme s komplikaciami,bojovali sme s lekarmi...obcas som mala pocit ze nic ine nerobim len bojujem.No bolo to zo dna na den tazsie,boli dni ked som bojovat uz nevladala no sila lasky k mojmu chlapcovi ma vzdy postavila na nohy aj ked som uz nevladala ist dalej.Jedneho dna som v ociach mojho chlapca zbadala sklamanie,mala som pocit ze som zlyhala a neplnim svoj slub.Kazdym takym dnom sa moje srdce znova a znova lamalo,chlapec s modrymi ocami sa neusmieval.

Vedela som ze musim nieco urobit.Ludia v bielych plastoch nepomahali a v ociach mojich blizkych sa zrkadlilo sklamanie.Mala som pocit, ze chlapca s modrymi ocami tu nikto nechce,ja som tomu nerozumela ale bodalo mi to do duše.Jedneho tazkeho dna mi niekto,koho mam rada povedal, ze som vinná. Dovolila som chlapcovi s modrymi ocami aby sa narodil a som vinna za vsetko co sa v jeho zivote deje,som vinna za slzy a bolest...

Zlomena som padla na kolena.Drzala som v naruci krasne dieta,moje dieta.Bol tu preto lebo som mu dala zivot a preto som bola vinna.Zrazu som bola sama proti vsetkym.Hodiny som premyslala nad tym ci chlapec s modrymi ocami nemal pravo na zivot,ci aj on nemal pravo a sancu najst svoje stastie a cestu ktorou bude kracat,ci nemal pravo byt tak velmi milovany.Rozmyslala som ci by bolo spravnejsie ho zabit a kedy bolo spravne to vykonat,ci este kym bol v mojom srdci alebo vtedy ked uz zil v mojom brusku.Nerozumela som nikomu a nik nerozumel mne.

Jedneho dna som prisla na to ze musim byt sama aby som nasla silu.Zbalila som chlapca s modrymi ocami,pobozkala som dievcatko s tvarou anjela a muza mojho zivota a spolu s mojim chlapcom som odisla na liecenie.

Koniec 3.časti

        2. cast Moja láska a strach

Nic nebolo cierne. Nic nebolo biele, no zrazu mi ostal len ten strach. Je ine nosit dieta ukryte v srdci a ine ho nosit pod srdcom.

Plynuli dni a tyzdne, plynul moj strach a aj vedomie, ze vo mne rastie chlapec. Ten chlapec z mojho srdca. Stale ma objimal, stale som citila, ako ma miluje. Moja laska vsak bola zaslepena strachom o maleho tvora, ktory uz nemal len malu dusicku ukrytu v mojom srdci, ale bol skutocny a bol tu.

Obcas som si klamala. Obcas som aj chlapca s modrymi ocami presviedcala, ze to nie je on. A potom prisli mudri ludia v bielych plastoch, ktori chceli vediet, ci je to on. Vraveli, ze taky chlapci s modrymi ocami sem nepatria, ze musia vediet, ake dieta sa vo mne ukryva. Mne krvacalo srdce pri vedomi, ze chlapca s modrymi ocami by bez vahania zabili len preto, ze je iny. Od tej doby som bojovala. Za seba, za svoje rozhodnutie, za pravo na zivot pre chlapca s modrymi ocami.

Obcas som citila len lasku, velku, snad vacsiu ako cely svet. Obcas som bola silna a pripravena na vsetko. No obcas ma ten strach ovladol a nedalo sa ujst, len hrdo kracat vpred s vedomim, ze vsetko je tak, ako ma byt.

Ten maly chlapcek vo mne rastol. S kazdym jeho skutocnym pohybom rastla moja laska k nemu. Kratko predtym ako uzrel svetlo tohto sveta sa rozplynul vsetok strach. Bol prec a ostalo mi len odhodlanie a viera v samu seba.

Ked som po prvykrat drzala chlapca s modrymi ocami v naruci, nasa laska nemala zaciatok ani koniec. Nebolo strachu ani pochybnosti. Bol tu, skutocnejsi ako kedykolvek predtym. Hladela som mu do jeho modrych oci a prisahala mu, ze pokym budem zit, nikdy mu na tomto svete nebude zle. Vzdy ho ochranim a pomozem mu najst jeho cestu.

Koniec 2. casti

Príbeh bude pokračovať.

Príbeh je z knihy Slepačia polievka pre dušu - Čerstve mamičky. Každá, ktorá má dieťa sa v tom príbehu, či už s menšími alebo väčšími obmenami 100%-ne nájde 😀

Bola som, stručne a jednoducho povedané, na smrť uťahaná. Ako mladá mamička starajúca sa o domácnosť so štyrmi čulými drobcami, ktorých som priviedla na svet v šesťročnom časovom rozpätí, som mala pocit, akoby na mňa zrazu v jednu bezútešnú nedeľu všetko padalo.

"Potrebujem si pospať," posťažovala som sa manželovi. "Spánok ma uzdraví. Túžim po ňom. Potrebujem ho. Zaslúžim si ho. Chcem si len dobre a dlho..."

"Tvoje prianie je mi rozkazom," vyhlásil.

"...neprerušovane pospať."

Nadvihol obočie, zatiaľ čo sarkasticky vrhol pohľad smerom na dvor, na ktorom buchotali naše deti.

"Nerušene? Vážne?" Pokrútil hlavou a sucho sa zasmial. "S týmto osadenstvom toho žiadaš priveľa."

Ak by moja sánka nebola aspoň taká unavená, ako zvyšok môjho tela, určite by som ju zaťala. Namiesto toho som to len zopakova, chrliac zo seba ponad plece jednotlivé slová, zatiaľ čo som už uháňala hore po schodoch.

"Neprerušovane. Chcem si len neprerušovane pospať."

Našuchorila som si vankúš, vytiahla si teplučkú prikrývku až pod bradu a schúlila sa do klbka. Ledva som zavrela oči, začula som, ako moje ryšavé batoľa kričí zo schodov.

"Mamí! Mamí!"

Pretiahla som si prikrývku cez hlavu.

"Mamí, kde si?"

"Vedela som, že toto nemôže fungovať," zahundrala som si sama pre seba a povzdychla si. Ale kým som stihla odhodiť prikrývku a vyliezť z postele, môj manžel mužne prebral na svoje plecia bremeno zodpovednosti.

"Pssst. Koy, vráť sa sem dolu," povedal pološeptom, aj keď vedel, že som ešte nemohla zaspať. "Mamička si šla zdriemnuť. Ak niečo chceš, synku, musíš to povedať ockovi. Dobre?"

"Dobre," odvetil Koy súhlasne zvučným hlasom.

Spokojne som opäť privrela oči.

"Takže," manželov hlas stúpol, zatiaľ čo ho trochu netrpezlivo nabádal k odpovedi, "povedz mi, čo chceš?"

"Mamičku," povedal Koy plačlivo. "Chcem svoju mamičku."

Tento pribeh je skutocny. Stal sa v skutocnom svete a skutocnym ludom. Je to pribeh o tom, ako prisiel na tento svet jeden neobycajny chlapec. Pribeh o obycajnej mame a jej neutichajucej laske v srdci.

            l. cast Ako sa zrodil chlapec s modrymi ocami v mojom srdci

Nestalo sa to davno pradavno ani za siedmimi horami ci dolami. Stalo sa to v mojom zivote a ten pribeh stale plynie a plynut bude, pokym nas smrt nerozdeli.

Ten maly chlapec v mojom srdci byval uz dlho. Dostal sa tam asi vtedy, ked sa narodil moj maly brat. Vtedy, ked som brata zacala lubit a v kazdej myslienke ho chranit. Chranit preto, lebo nebol zdravy - mal geneticke ochorenie. Vtedy zacal v mojom srdci rast maly chlapec s modrymi ocami.

Brat rastol a vyrastol. Bola som pri nom a videla jeho radost aj zial, jeho vitazstva aj pady. Kazdym takym dnom ten chlapec v mojom srdci rastol tak, ako moja laska k nemu.

Ubehlo vela casu a ja som stretla muza. Toho, co bol druhou polovicou mna, castou mojej duse. A chlapec s modrymi ocami v mojom srdci sa usmieval.

Dni bezali a vo mne z cistej lasky rastol novy zivot. V snoch som vidavala male dievcatko s tvarou anjela a na chlapca s modrymi ocami som zabudla. Ked dievcatko s tvarou anjela uzrelo svetlo tohto sveta, dala som jej vsetku lasku, co som v srdci mala.

No netrvalo dlho a chlapca s modrymi ocami som opat citila vo svojom srdci. Nikam neodisiel. Hladkala a kolisala som ho svojimi myslienkami a on mi s usmevom sepkal, ze by chcel vidiet svet. Dlho som len oci privrela a vravela mu, ze svet nie je miesto prenho, ze len v mojom srdci je v bezpeci.

No on chcel vidiet nebo. Ja som mu len dookola opakovala, ze zivot je tazky pre takych chlapcov ako je on. Casto mi vravel, ze pokym ma mna, nikdy sa mu nic zle nestane. Pokym ho pevne chytim za ruku, budeme spolu kracat kamkolvek.

V mojom srdci sa odohraval boj. Laska bojovala so strachom a nebolo dlho vitaza. Vedela som, ze len ja sama mozem rozhodnut. Ten maly chlapcek v mojom srdci len ticho cakal. Sepkal mi, ze nezalezi na tom, ako sa rozhodnem, ze on ma bude navzdy milovat.

Jedneho dna som stala pri okne a hladela na nebo. Vedela som, ze chlapec s modrymi ocami uz nie je iba v mojom srdci...

Koniec l. casti

Môj príbeh

Telo ako v ohni

alebo

keď horúčku strieda horúčka

„Keď sme s manželom čakali naše bábätko, bolo nám jasné, že deti prinášajú nielen radosť, ale i starosť. To sme však netušili, čo nás čaká...“ vyznáva sa na začiatku rozprávania Janka, mama dnes už 3-ročného Martinka.

Narodil sa v 37. týždni a hoci pôrod bol komplikovaný pre polohu koncom panvovým, Janka rodila prirodzene. Martinko bol krásny a zdravý. Až kým...

„Všetko sa zmenilo pri prvej poradni, keď sa lekárke nezdalo modranie okolo jeho pusinky, a preto nás poslala na kardiológiu. Tam mu zistili neuzatvorenú priehradku na srdiečku. Lekár povedal, že sa to môže do dvoch rokov uzatvoriť, no ak sa tak nestane, budú ho musieť operovať. To bolo po prvýkrát, čo som plakala...

Ale nevzdali sme sa, šanca na uzdravenie bola. Popritom sme začali navštevovať detskú neurológiu a cvičiť Vojtovou metódou, pretože synček mal skrátené svaly na krku a hlavička mu padala do boku. Cvičenie bolo utrpenie, aj pre mňa... Dúfala som, že všetko skončí a bude dobre. To som ale netušila, že kolotoč sa ešte len začína.

Choroby pribúdali

Od štvrtého mesiaca bol síce Maťko chorľavejší, mal angínu, zápal priedušiek s teplotami, ale nič, čo by sme nezvládli doma. Až do 1,5 rôčka. Vtedy dostal vysoké teploty aj s hnačkami. Naša pediatrička vzala vzorky a ihneď nás poslala na infekčné, kde si nás nechali. Záver - salmonelóza a prekonaná infekčná mononukleóza.

Ale i po nasadení antibiotík teploty dosahovali 41 °C, nič nezaberalo. Vlažné kúpele dopomohli Maťkovi iba k zápalu močových ciest. Lekár vtedy nariadil okamžité pichnutie hydrokortizónu. To bolo po prvýkrát, čo mu nasadili kortikoidy. Teploty našťastie klesli a my sme šli po týždni domov.

Hospitalizácia

Prešiel mesiac a Maťko dostal ďalšie teploty. Keďže hodnoty CRP vyšetrenia bolo nízke, pustili nás domov. Bola som šťastná, že sme to zvládli. Po necelom mesiaci však nasledovali ďalšie teploty, malý dostal antibiotiká, vraj angína.

Ešte v ten večer sme utekali do nemocnice, pretože lieky netoleroval a teplota sa mu vyšplhala na 40 °C. A tak nás čakal ďalší pobyt v nemocnici, tentoraz na II. detskej klinike na Kramároch. Vtedy dostal Maťko druhýkrát kortikoidy. Nasledoval kolotoč vyšetrení, prečo máva stále také vysoké teploty. Od toho mesiaca sme ich prekonávali každé 3 - 4 týždne.

Aby toho nebolo málo

Medzitým sme absolvovali kontrolu na kardiológii. Priehradka sa sama uzatvorila a ja som dúfala, že toto bude krok k lepšiemu zdraviu. Rok 2010 bol pre našu rodinu veľmi náročný. A hlavne pre Maťka.

Začalo to hneď 1. januára 2010, keď dostal kiahne. Našťastie, teploty neboli také vysoké a mohli sme byť doma. Len čo sa z toho dostal, začali ďalšie teploty, tentoraz spojené s laryngitídou a angínou. Vtedy sme boli tretíkrát v nemocnici. Tak veľmi som chcela, aby už netrpel... Želala som si, nech som radšej chorá ja.

Tento pobyt bol náročný, nedovolili mi byť s ním na izbe aj v noci, tak sme aj s ostatnými mamičkami spávali pri postieľkach na stoličkách. Izby pre matky boli na inej chodbe a žiadna z nás svoje dieťa nechcela nechať samé, hlavne vo vysokých teplotách... Ale zvládli sme to a po prepustení sme sa doma liečili ešte skoro dva týždne.

Žeby diagnóza?

Ani sme sa však poriadne neohriali... a už sme boli zasa v nemocnici – opäť pre vysoké teploty. Nasledovalo ďalšie pichnutie kortikoidu. Vtedy nám lekár oznámil, že Maťko má asi syndróm periodických horúčok. Vysvetlil nám, že dieťa je vlastne zdravé, len má vysoké teploty. Keď z imunológie prišli výsledky, zistili, že má zníženú bunkovú imunitu. Preto sa mu k horúčkam pridružila vždy aj nejaká choroba.

Odvtedy sme sa vlastne prispôsobovali Maťkovej chorobe. Plánovali sme podľa teplôt výlet či dovolenku. Skúšali ho preliečiť rôznymi liekmi, ale ďalšie vysoké teploty ma presvedčili, že to nepomohlo.

Keď Maťko dostal ďalšie horúčky, vedela som, že k lekárovi môžeme ísť rovno zbalení. Nasledovala ďalšia hospitalizácia. Teploty sa stále držali veľmi vysoko. Za 48 hodín mu museli pichnúť dvakrát kortikoidy. Maťko to veľmi zle znášal a ja, i keď som sa veľmi snažila byť mu oporou, som to už nezvládla. Mala som veľký strach, bála som sa, že jeho telíčko nezvládne taký nápor. Bola som zúfalá. Keď mu raz večer museli vymeniť kanylu na ruke, lebo sa zapálila, zrútila som sa. V tú noc ma prišla vystriedať moja mama. Vrátila som sa na druhý deň, musela som byť s ním. Na moje prekvapenie v tú noc teplota konečne klesla. Rozplakala som sa, nikto nechápal prečo... Bola som šťastná.

Stále v strehu

Domov nás prepustili s tým, že ak sa objavia zvýšené teploty, urýchlene máme prísť. Odvtedy tŕpnem vždy, keď Maťko iba zakašle. V lete sme boli pri mori, chceli sme mu aj takto pomôcť. Nasadila som mu prípravky a vitamíny na zlepšenie imunity. Vydržal skoro štyri mesiace a ja som bola najšťastnejšou mamou na svete.

No práve v čase, keď čítate tieto riadky, prekonávame ďalšie teploty spojené s angínou. Vždy keď chytím teplomer, modlím sa, aby ortuť nepresiahla 39 °C. Zatiaľ to zvládame a dúfam, že to tak aj ostane.

Chcela by som sa poďakovať všetkým lekárom na detskom oddelení, ktoré vedie profesor MUDr. Lászlo Kovacs, DrSc., MPH, za všetko, čo pre Maťka spravili. A predovšetkým mojej rodine a manželovi za pomoc a ochotu, keď sme niečo potrebovali. ĎAKUJEME!

Janka

TEXTY POD FOTO

Maťko – Maťko je veselé a živé chlapča.

v nemocnici – V nemocnici strávil už veľa dní a nocí. Vysoké teploty ho odlučujú od rodiny a bránia mu v tom, aby sa mohol hrať ako jeho rovesníci – doma.

s mamou - „Vždy keď chytím teplomer, modlím sa, aby ortuť nepresiahla 39 °C,“ hovorí Janka a len mama, ktorá zažila niečo podobné, dokáže pochopiť jej obrovský strach.

+ ďalšie

RASTER

Syndróm periodickej horúčky

Hoci sa zvýšená telesná teplota nepokladá za chorobu, ale za jej príznak, v prípade syndrómu periodickej horúčky už o ochorenie ide.

Horúčku ako takú spôsobuje viacero činiteľov, napr. alergická reakcia, otrava, bakteriálna alebo vírusová infekcia, uštipnutie hmyzom ap. Ak horúčka prepukne, je signálom toho, že organizmus bojuje s pôvodcom jej vzniku.

Periodické horúčky sú charakterizované poruchou mechanizmu vrodenej imunity. Väčšina syndrómov periodických horúčok vzniká na podklade genetickej prodispozície.
Najčastejšie sa periodické horúčky vyskytujú u batoliat a detí až do cca 10. roku veku. S rastúcim vekom zvyknú ustupovať.

Prejavy

Periodických horúčok existuje viacero druhov. Z prejavov sú typické epizódy horúčok, ktoré trvajú spravidla 3 - 6 dní a po bezpríznakovom období sa ataky opakujú po 3 - 8 týždňoch. Sprevádza ich bolesť v krku, afty, zdurenie uzlín, zvracanie, kašeľ, nechutenstvo, hnačky, bolesti brucha, hlavy ap.

Diagnostika
Špeciálne vyšetrenie neexistuje. Ochorenie sa diagnostikuje na základe klinických prejavov, pričom je potrebné vylúčiť iné choroby, ktoré sa môžu prejavovať podobne.

Liečba
Zastaviť periódy horúčok nie je možné. Cieľom liečby je kontrola a tlmenie ich príznakov. Podávanie bežných liekov proti horúčke (tzv. antipyretík) je v týchto prípadoch zväčša neúčinné. Voľbou sú kortikoidy.

Prognóza
Ochorenie môže trvať roky, zvyčajne v čase puberty ustupuje. Intervaly medzi horúčkovitými atakmi sa predlžujú a nakoniec úplne miznú. Napriek dlhodobého trvaniu ochorenie neovplyvňuje vývoj dieťaťa a nemá dlhodobé následky.

CRP vyšetrenie

Test na C-reaktívny proteín (CRP = zápalový parameter, ktorý sa stanovuje z krvi) sa pokladá za spoľahlivý ukazovateľ, odlišujúci vírusovú a bakteriálnu infekciu. V ambulanciách pediatrov a dorastových lekárov by už malo byť toto vyšetrenie, vo väčšine prípadov nahrádzajúce vyšetrenie sedimentácie krvi v laboratóriu, samozrejmosťou.

Zažíva to každý rodič... Dieťa má zvýšenú teplotu, kašle, je zahlienené... Tu pomôžu len antibiotiká. Pri návšteve ambulancie však možno zostanú mnohí zaskočení, ak zistia, že stačí malá vzorka krvi dieťatka, ktorá do niekoľkých minút určí, či je tomu naozaj tak.

Test na C-reaktívny proteín odhalí či ide o vírusovú alebo bakteriálnu infekciu. Ak je infekcia vírusová, antibiotiká sú zbytočné, nezaberú.

Čo je vlastne C-reaktívny proteín? Je to bielkovina, ktorú vytvára organizmus na obranu proti infekcii. Jeho hladina v krvi býva zvýšená pri bakteriálnych zápaloch. Normálna hladina v krvi je cca 0,07 až 8 mg/l. Ak sú hodnoty vyššie ako 10 mg/l, v tele už prebieha zápalový proces. Hraničnou hodnotou je 25 – 40 mg/l, kedy lekár zvažuje predpísanie liekov. Platí, že čím je hodnota vyššia, tým je zápal závažnejší.

U dospelých môže výsledok skresliť prekonaný infarkt, prítomný nádor, u žien užívaníe
hormonálnej antikoncepcie, zavedené vnútromaternicové teliesko.

Podmienky pre vyšetrenie

CRP test možno urobiť u malého či dospelého pacienta kedykoľvek počas dňa. Nie je potrebné byť nalačno. Odber sa vykonáva priamo v ambulancii lekára z prsta.

Tent príbeh je venovaný všetkým mamičkám, ktore bojujú o mliečko alebo pritom aj dokrmujú svoje detičky. 

Ako sa to všetko začalo

11.3.2013 som porodila svoju nádhernú dcérku Emmu. Už v nemocnici som si prežila malý šok, keď mi druhý deň po pôrode vyťahala krv z prsníka a skončila cez noc na JIS-ke, keďže som ešte nemala mliečko a prikladala som si ju dlhšie ako by sa malo. To sa však už nezopakovalo, lebo už v ten večer mi mliečko začalo tiecť prúdom.

Začiatky kojenia boli síce krásne, ale tažké - bradavky ubolené, dotrhané - plakala som pri každom začiatku kojenia (každá mamička asi vie o čom hovorím). Po týždni mi detská sestrička odporúčila ochranné klobúčiky na kojenie, aby sa mi bradavky zahojili. Dalo sa to (no dnes už ľutujem, že som ich kúpila). No aj tak ako každá maminka som sa vytešovala, že všetko postupuje ako má a ja budem svoju Emmku šťastne kojiť aspoň do 3 rokov :D

Tento sen sa mi začal rozplývať, keď Emmka mala 2 a pol týždňa a mňa si akútne odniesla sanitka do nemocnice s podozrením na zápal slepého čreva. Ani vám nehovorím o mojích zmiešaných pocitoch (keďže žijem v Budapešti a nanešťastie maďarsky nerozumiem), takže okrem toho, že musím opustiť moje malé bábätko, som sa obávala aj toho, ako zvládnem túto situáciu bez manžela, ktorý mi vždy všetko tlmočil a musel ostať doma s maličkou.

Operácia prebehla rýchlo, bezproblémovo, no vďaka silným antibiotikám som nemohla Emmku kojiť. Mliečko som si aspoň odsávala, aby som oňho neprišla a tak ma na 3. deň ubolenú pustili z nemocnice, že už môžem kľudne ďalej kojiť. Medzitým bola moja maličká dokrmvaná s Milumil (Nutrilon). Moje myšlienky sa neustále točili okolo toho, že sme sa pekne zabehali v kojení a takto to muselo dopadnúť. Z každej strany som počúvala rady, že ak chcem kojiť, tak fľašku musím hneď vylúčiť a iba kojiť, kojiť a kojiť. Myslela som si, že ako sa to ľahko povie, ale napriek tomu som sa celý deň snažila iba kojiť. Večerný boj som už vzdala a dala fľašku s mliečkom. Obhájila som si to tým, že jej to dám preto, aby sa dobre vyspinkala s plným bruškom. Škoda však bola, že kojiť som musela cez ochranné klubúčiky, keďže Emmka sa nechcela (nevedela) prisať kvôli fľaši. Našťastie s postupom času sme dokrmovanie vylúčili úplne (v podstate do 5 dní sme to zvládli) a prišiel na rad výber stehov.

Stále ubolená som prišla do nemocnice (čím skôr som chcela aj odísť, aby som si mohla nakojiť moju malu krásku), no čakanie bolo nekonečné a tak sme sa dohodli so sestričkou, že pokiaľ je primár na operačke (ktorý mi mal vybrať stehy), tak odbehnem do hodiny domov a naspať, aby som nakojila. To bolo však posledné kojenie ☹

V ten deň si ma tam aj nechali kvôli neustupujúcim bolestiam brucha a podozreniu na rozširený zápal (zápal podbrušnice). Nasledujúci deň ma opäť operovali (presne týždeň po prvej operácií - čiže Emmka mala 3 a pol týžňa) a moje sny o kojení sa úplne rozplynuli, keďže z nemocnice ma neplánovali pustiť akôr ako o týždeň. Opäť nasadené silné antibiotiká a moje mliečko každým dňom ubúdalo (ubolená po druhej operácií som sa snažila aspoň 1x denne odsávať mliečko).

Vrátila som sa domov, keď mala Emmka presne 1. mesiac (po týždni v nemocnici), no tento návrat bol ešte ťažší. Plakala som pri každom kojení spolu s Emmkou a neustále rozmýšľala nad tým "Prečo sa to stalo práve mne?" Neverila som tomu, že kojenie musím za jeden mesiac už 3x rozbiehať nanovo. Priznám sa, váhala som, či sa to ešte oplatí, či sa po takej dlhej dobe oplatí znova rozbiehať kojenie - namala som na to síl. Zhodnotila som situáciu a povedala si, že aj keby som mala len pol dňa kojiť a potom dokrmvať, tak aj to bude lepšie ako keby sme zostali len na umelom mliečku.

Môj štartovací bod kojenia: odsávačkou som odsala 10ml z každého prsníka.

Opäť som začala brať homeopatiká - Ricinus Communis 5CH (3x denne po 5 guličiek), mliečko sa trošku viac rozbehlo, ale dokrmovať sme museli naďalej. Dokúpila som si k tomu Senovku grécku (Grécke seno), z čoho som si robila odvar (aj to malo lepší vplyv na mliečko), no aj napriek tomu sme pri každom kojení rozrobili aspoň 30ml a dokrmovali, aby nebol plač. Jedine v noci sa mi pomaly začali nalievať prsniky viac a viac mliečkom, takže akurát nočné kojenie sme boli oslobodení od rozrábania mliečka. Vytešovala som sa z každej maličkosti spojenej s kojením - postupne mi začalo mliečko tiecť už len keď zamrnčala (hurááá dobré znamenia) - no aj tak sme stále dokrmovali.

Asi mesiac po 3. začatí s kojením som konečne sekla s kojením s klobúčikmi - aj napriek tomu, že predtým sa nechcela prisať, tak som dovtedy jej núkala prsník, kým si to nerozmyslela 🙂 Hurá, ďalší dobrý krok v kojení (a pokoj s večným vyváraním po každom kojení). Mliečko sa stále naštastie tvorilo a tak 2 týždne na to som si uvedomila, že sme Emmku dokrmovali iba 1x, aj to večer pred spaním.

To bol pre mňa impulz - "NEVZDÁVAJ TO A VYSKÚŠAJ IBA KOJIŤ!"

Ďalších 5 dní sme museli ešte dokrmovať 2-3x denne (nedarilo sa výlučne kojiť), až 7.6. som po dlhom večernom boji pri kojení znova podľahla Emmkinemu plaču a rozrobila mliečko na dokrmenie pred spaním - vypila však len 10ml a pvedala som si STOP - ďalší deň som jej už nerozrobila mliečko 🙂

A tak hrdo môžem dodať, že od 8.6.2013, skoro po 2 mesiacoch boja - OPAŤ IBA PLNE KOJÍM.

Dodatočne som si ešte na pomoc objednala kapsule: Benedikt lekársky a Senovku grécku - 90 kapsulí na 10 dní (3x3 kapsule denne - z oboch). Homeopatiká: Agnus Castus 5CH (podobné ako Ricinus Communis 5CH), ale pomáhajú odbúrať blok v hlave mamičky, že ma málo mliečka.

POMOHLO - mliečko sa spustilo, prsia sa nalievali a boli ako kameň - do tretice hurááá 🙂

Celá šťastná som pár dní dozadu (8.7.2013) oslavila 1. mesiac kojenia (do tretice zvládnutého) a nemienim sa ho tak skoro vzdať 🙂

Týmto mojím príbehom som chcela poukázať, že kojenie sa dá rozbehnúť, hoc aj na 3x 🙂 Viem, že niektoré mamičky mali zdravotný problém a o mliečko prišli ☹ čo mi je ľúto, ale pokiaľ kojíte a dokrmujete, NEVZDÁVAJTE SA SVOJHO MLIEČKA, ktoré je to naj, čo pre svoje detičky máme kedykoľvek a kdekoľvek ihneď k dispozícii. My sme si prešli krmením z fľaše cca 2 a pol mesiaca a taktiež kojením cez ochranným klobúčik a aj napriek tomu sa nám to podarilo.

Všetkým mamičkám, ktoré mi dali cenné rady k opätovnému kojeniu, VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM 🙂

8.8. - sme oslávili 2. mesiac, čo sa odznova plne kojíme (hrdo hlásim)

Rada by som vám vyrozprávala môj príbeh so štastným koncom. S manželom som sa spoznala keď som mala 19 rokov a on 32. Nebola to láska na prvý pohľad, teda aspoň z mojej strany. Po 2 mesiacoch 7/2007 čo sme sa poznali ma nečakane požiadal o ruku a ja som hneď súhlasila. Všetko nabralo rýchly spád.

Na ďalší mesiac sme sa rozhodli, že sa začneme snažiť o bábätko, veď ktovie, kedy sa nám to podarí. O další mesiac som sa dostala do nemocnice, mala som dosť velkú cystu, ale naštastie sa vstrebala.

Navštívila som moju lekárku, aby som jej povedala, že sa snažíme o bejby, ale povedala, že mám prísť, keď sa nebude dariť rok. V 5/2008 sme sa vzali a boli sme tými najštastnejšími ľudmi na svete.

Bábo aj po roku v nedohladne, tak som opäť navštívila lekárku. Dostala som Duphaston, z ktorého som neškutočne začala priberať, ale stále som si vravela, že mi to stojí za to a manžel mi vravel, že aj keby mám 150kg, bude ma nosiť na rukách. Duphaston som prestala užívať po 3 rokoch a zmenila lekára.

Rok za rokom išiel, ja som naplakala more sĺz po každej neželanej mrche, až nastal rok 2012, keď sa moja malá sestra vydávala. V januári 2012 sme podali žiadosť o adopciu a začali s prípravami v Usmeve ako dar.

Odkedy som prestala užívať lieky, mrcha chodila alebo skôr nechodila málokedy. Po sestrinej svadbe som si uvedomila, že som ju už vážne dávno nemala a nemohla som prísť na to, kedy vlastne prišla. Mala som doma jeden ovulačný test, tak som testla.

Boli tam dve silné čiarky. Rozklepané ruky, nikdy sa mi ani len nečrtala druhá čiarka. Takže sú dve možnosti. Mám prvýkrát v živote ovulku alebo... žeby som tehotná?

Nie to nie je možné, veď po 5 rokoch a práve keď čakáme na adopčiatko? To by bolo veľké štastie.

Na druhý deň som utekala kúpiť tehotenske testy, ale aj ovulačné, lebo som bola presvedšená, že je to skôr ovulka. Nedočkavá prídem domov, ocikám test, pozirem a hneď sa tam objavili //. Neverila som vlastným očiam. Plač, šťastie, celý svet sa mi točil.

Keď som to večer oznámila manželovi, bol v siedmom nebi.

Prišiel deň, keď som mala navštíviť lekára. Zobrali mi krv a spravil sono, pozerá, no nič nevidí.

Dostala som strach. Vraj je ešte skoro, ale sliznicu mám tehotenskú, že dúfa, aby to nebolo mimomaternicové, vraj uvidíme o týždeň.

S malou dušičkou som o týžden išla na kontrolu. Hcg bolo pekné, tak mi spravil sono. Pozerá a hneď vraví, že vidí na vaječníku niečo, dutinka sa zväčšila, ale ešte nič nie je vidno, že si je na 100 percent istý, že je to mimomaternicové. Hneď nástup do nemocnice na operáciu. V tom som sa mu tam rozplakala a nedokázala som povedať jediné slovo.

Na druhý deň ma operovali a na stole som im zaspávala so slzami v očiach. Prebrala som sa ešte na operačke ako mi milý hlas vraví: "Pani, nebojte, všetko je v poriadku, bábätko je tam, kde má byť."

Opäť tá eufória šťastia ma naplnila. Každý deň mi brali Hcg, ale na tretí deň po operácii som dostala veľké bolesti a začala som viac krvácať. Už hodinu som mala veľké návalové bolesti každé 2 minúty. Prišla doktorka, vraj sú to sťahy maternice, tak mi pichli injekciu.

Ráno zo mna začali vypadávať veľké kusy nejakej tkaniny. Nezobrali to ani na rozbor, nič neriešili, doteraz neviem, čo sa stalo, ani ma nečistili, poslali domov. Nastali mesiace depky, plaču, hrozných myšlienok. V septembri nás zaradili do zoznamu čakateľov na adopciu. V novembri mi mladšia sestra oznámila že je tehotná. Mne sa opäť zrútil celý svet. Strašne som jej závidela, prečo sa jej hneď podarilo a my tak dlho čakáme?

Ako čas plynul, mala som problém sa na ňu čo len pozrieť, ako jej rastie bruško, ako jej každý vraví, že si má na seba dávať pozor a jesť za dvoch. Časom som sa s tým zmierali vďaka tomu, že budem mať aspoň krstniatko. No nastal šok, keď som sa dozvedela, že oni chcú iných krstných. Rana za ranou.

V 3/2013 sme zašli pozrieť zoznamy detičiek na adopciu. Ponúkli nám 3-mesačné dievčatko. Láska na prvý pohľad. O mesiac som ju už prvýkrát držala v náručí a po viacerých navštevách k nám prišla 5/2013 domov nastálo. Odvtedy sme kompletná najšťastnejšia rodinka na svete a keď sa nám nepodarí aj biologické, tak budeme mať aspoň jedno, ktoré nám každý deň robí stále väčšiu radosť. Naša Nelinka, ktorú nadovšetko milujeme.

Týmto príbehom som chcela povzbudiť hlavne všetky snažilky, nech neprestávajú dúfať, vždy si ich štastie k nim nájde cestu, aj keď to chvíľu môže trvať. My sme čakali 6 rokov ale stálo to za to.

Už sme riadne podrástli

Je to neuveriteľné, ale ja už mám POL ROKA. Ale pssst, nikomu to nehovorte. U žien sa predsa o veku nehovorí, všakže 🙂

A ako veľká *polročná slečna som za posledný mesiac zmákla toto:

Veľká som dva a trištvrte puzzlíka, keď dobre vystriem nohy. (71cm)

• Predprípravu na lezenie: po zmáknutí pretáčania na bruško som začala tulením skokom vpred (29.5.), pokračovala cúvaním /to sa mi podarilo dvihnúť ritku zo zeme, ale potom ma zošuchlo naspäť a dozadu. Strašne ma to vedelo nahnevať, hlavne to, že ja som chcela ísť bližšie k hračke a nie preč od nej/, a zakončila som to machrovským zdvihnutím na všetky štyri (22.6.). No dobre, ešte takým nedokonalým, ale poctivo cvičím kliky, odliepam hrudníček aj bruško od podložky a priťahujem kolienka, najprv len jedno a potom aj obe. Najkrajšie som to predviedla pri skypovaní s Alibabkou a dedom. Pre nich si vždy pripravím niečo nové na priamy prenos. A ešte viem pivotovať. To bude asi tým, že teraz v teple chodievam s rodičmi na pivo.

• Podarilo sa mi povedať mama. Najskôr som skúšala mamamamamamam, potom mam, mam…ale keď som povedala mama, tak ma mama hneď zobrala na ruky a pusinkovala, takže to bude to správne slovo, ktorým to mám u nej vyhraté. A inak sa občas mame posťažujem na Európsku úniu, keď krvivím pusinku, tak hovorím EU, EU, EU. A tiež viem: bbbbb, bva, vavava, grrr grrr.
• Ako a s čím sa rada hrám: Hrazdička je už u mňa na vedľajšej koľaji, už ma nebaví pod ňou ležať a búchať do hračiek, tak ju radšej chytím a odsuniem nabok. Alebo ju používam ako činku a posilujem s ňou. Skúsila som ju aj ochutnať. Hm, celkom to ušlo. Ale dudula je dudula, na tú nemá nič. Viem ju presne lokalizovať v akomkoľvek množstve hračiek, cielene ju chytiť a dať si ju do pusy. Niekedy to nie je na prvý pokus, ale vždy sa mi to podarí. Mama mi ju teraz dáva na retiazku, takže ju mám poruke a môžem sa obslúžiť sama alebo použiť retiazku ako hračku, keď sa nudím a nič iné nie je poruke.

• Od druhého mesiaca papávam v noci o 2hej a o 5tej. 5.6. som vyhlásila protestnú hladovku proti nočnému budeniu. O 2hej som si cucla, ale o 5tej nie, stisla som pusinku a nič sa mi do nej nedostalo. Počkala som si do raňajok o pol 9tej. Na druhý deň som to urobila znovu. Potom mama vymyslela, že radšej vynecháme to kojenie o 2hej a to o 5tej dáme, lebo ona potom už vstáva a chodí oddychovať do roboty. Tak som súhlasila. Niekedy to vydržím bez problému, niekedy som už hladoš o pol 5tej, ale to nevadí. Teraz v lete slniečko zobudí mamu vždy skôr ako ja.
• Okrem hladovky som za vylepšenie svojej línie (7795g) zabojovala aj novými gymnastickými prvkami. Cvičím ich doma aj v kočíku, snáď zaberú. Robím mostíky, kotúle doprava a doľava, váľam sudy, dvíham nohy a vystieram ich do prepnutia a mojou zbrusu novou špecialitkou je chytanie nožičiek. Mama pritom dáva pozor, aby som mala gaťulky zladené so šatočkami.

 A na stehienka cvičím drepy. Trochu mi mama pomáha, lebo ma treba ešte držať. Ale cvičím poctivo, aj pri sprchovaní, keď ma drží vo vani, to tiež drepujem.

• Koho som navštívila: Navštívila som tatových kamošov v BB a odtiaľ sme išli na tajnú neplánovanú prepadovku k Alibabke a 40 zbojníkom. Hneď mi natiahli húpaciu sieť medzi stromy na záhradke. Júúúj, to vám bola parádička. Spokojne som si v nej hrkútala a taká vyhojdaná som zaspala babine na rukách (čo bol inak jej sen, lebo ja na rukách zásadne nezaspávam, ale vrtím sa a sledujem všetko okolo).

• Tiež som bola pozrieť opäť na chate v Pezinku a teraz som tam aj prvý raz prespala (15.6.). Posteľ som celú precestovala, len mama mi zavadzala a navyše ma aj šťuchla do hlavičky, keď prišla v noci zo záchoda. Však mala čakať, že ja sa za ten čas otočím o 180 stupňov a vopchám na jej miesto, nie?
• Čo som ochutnala: Na výlete v Bystrici som si pri raňajkách chcela uchmatnúť kúsok tresky. Vystihla som moment, keď si mama sadala so mnou na rukách na stoličku a šup priamo do stredu taniera ručičkou. Celú hrsť som si nabrala, ale hneď mi ju schmatli a umyli, takže som nestihla ochutnať. Potom som si poobede zdvihla aj krígeľ s pivom, ale akosi sa rozlialo. Ale moja vina to nebola, ja som ten pohár držala pevne a nepustila. Ujo Laky povedal, že on už dávno hovoril, že mi majú dávať pevnú stravu, že toto je dôkaz. Tak to mama zobrala vážne a uvarila mi mrkvičku. Tešila som sa, že čo to za delikatesu, keď o tom už tak dlhšie hovorí. Poviem vám pravdu: po takmer pol roku čakania som bola z toho sklamaná a radšej som si dala mliečko. Potom mi nanútila ešte aj cukinu. Sa čudujem tým dospelým, že prečo to jedia. Mne to nechutilo.

 Iba rožtek mi chutil. Ale zrovna, keď som sa chystala odhryznúť si väčší kus, tak mi ho mama zobrala a zjedla ho ona. Tak ja si budem asi labu lízať. Doslova. Aha, takto:

• Nie som Angličan, aby som sa bavila o počasí, ale tento mesiac ho musím spomenúť, pretože tento mesiac som začala vo vetrovke a skončila holá len v plienke. A medzitým boli veľké povodne, aké som ešte nezažila. A nebola som sama, však taká veľká voda tu sto rokov nebola.

Ale vďaka slniečku som zistila, že stačí nahodiť opaľovačky a hneď ma balia chlapi sprava aj zľava.

• Fotrovci sú divní. Kúpili si nové auto, také veľké, že aby tam vošiel môj kočík bez skladania. A odvtedy ma vozia vo vajíčku, nosia v nosiči a kočík nechávajú doma. Tak toto nech mi niekto vysvetlí, akú má logiku.
• Tento mesiac sme mali dve decembrovkové kočíkovania. Veľké a ešte väčšie. Aha, koľko nás bolo: 14 mamičiek a 15 bábätiek.

• S mamou sme sa zahrali na Samsona a Dalilu: keď som spala, ostrihala mi vlásky. Našťastie ja som o svoju čarovnú silu neprišla.

• A na záver: ku každej oslave narodenín, aj keď len polročnej, patrí torta, nie? Tá moja bola mäkučká na dotyk.

Ahojte všetci!

Olalá, už mám 5 mesiacov, 64 centimetrov (čo je tabuľková výška pre 5-mesačné dievčatká), 7295 gramov (čo je tabuľková váha pre 5-mesačných chlapčekov) a 0 zubov.

Tu je moja tohtomesačná bilancia. 

„Tenkrát poprvé...“ na tento mesiac:

• Prvá prechádzka v šatke okolo bytovky (24.4.) a priľahlých tienistých miestach (Mama chce, aby som mala alabastrovo bielu pleť, tak ma pred slniečkom vždy zakrýva. V kočíku mi tieni plienkou, čo sa mi nepáči, lebo nič nevidím, ale vraj aj príslovie vraví, že pre krásu sa musí trpieť)
• Prvé papanie na čerstvom vzduchu (26.4.). Vybrala som si miestečko v tieni pri zadných vchodoch bytoviek, aby som mala kľud. Bolo tam tichúčko, nikde nikoho, iba odrazu jeden ujo na bicykli. A akosi čisto náhodou mal za ten čas, čo som papala, cestu okolo nás paťkrát.
• Pustila som mamu večer žúrovať. Dokonca som aj krásne rýchlo zaspala, aby si to mohla užiť a vrátiť sa ako Popoluška z plesu s úderom polnoci.
• Prvé zoznámenie s o tri týždne starším kamošom Kubkom M. Sme sa predtým videli (vlastne nevideli) len v bruchách. Dozvedela som sa od neho, kde kúpiť tú super deravú loptičku s ktorou sa tak rada hrám, ale mám ju len požičanú. Tak som využila, že ma bola kuknúť babka Alenka a ukázala som jej, kde ju majú.

Inak, už som vyriešila, ako budem volať babku Alenku, keď nechce, aby som ju volala babka alebo stará mama. V nejakom rozhovore s Halinou Pavlovskou som čítala, že ju jej vnuk volá Halibaba. Tak potom logicky je babka Alenka Alibaba. Dedo tvrdí, že on bude 40 zbojníkov.

• Prvý pokus uspať ma bez perinky: neúspešný (27.4.). Teda mame sa podarilo uspať ma, ale ja som zbadala, že ma preložila do postieľky a chcela som jej to chytro rukami-nohami povedať, ale akosi nemala pochopenie. Znovu ma šupla do perinky. Tato z nej vyrobil letnú verziu. Vymenil mi tú paplónikovú vložku za deku, tak aspoň sa tak nepotím.

4.5. sa mama s otcom spontánne rozhodli prenocovať na návšteve, takže som nemala so sebou perinku. Ale ukázala som im, že ja viem krásne spinkať aj bez nej a pomohlo to. Odvtedy mi dávajú už len spací vak (oco mu hovorí spacák).

• 30.4. si mama prvý raz všimla, že prejavujem záujem o jedlo, alebo aspoň o pitie. Mama išla po mamafitovskom cvičení s tetami na kávu, tak som si pýtala aj ja. Dostala som síce opäť ako vždy mliečko, ale zato som si mohla ožužlať pohár s latte. Tak jesť ešte nechcem, ale takú kávičku by som si dala, lebo som strááááááááášne ospalá bola. Som potom spinkala od tretej do pol siedmej.
• Kúpanie vo vaničke. Prvé v takej tej malej, čo v nej oco robieva klobásy. To vysvetľuje, prečo aj moje nožičky sú ako také dve tučnučké klobásky. Mama prišla s teóriou, že v sprche sa nenaučím kopkať a špliechať a musím teda do vaničky. Ja ju však upodozrievam, že skôr dúfa v to, že kúpanie ma viac unaví ako sprchovanie.

• Prvý prvý máj. Chcela som pusu pod rozkvitnutou čerešňou, ale keď som si na to spomenula, tak práve žiadna nebola blízko a už bol večer, tak som sa musela uspokojiť s rozkvitnutým gaštanom. Mama vraví, že to funguje, že aj ona dostala pusu iba pod ním a aj tak za rok nevyschla.
• Prvá búrka v kočíku (ešte nie v nočníku, to až niekedy nabudúce). Teda búrka bola všade naokolo, iba ja v kočíčku som mala krásne sucho a teplúčko. Nechápem, čo sa mama tak mračila a ponáhľala domov. Ale tak tíško som počkala v kočíku, kým sa doma poprezlieka a ešte som jej dovolila aj si so mnou dve hodinky pospať. No, nie som úžasná?
• Prvý osemhodinový spánok. Tento mesiac sa mi asi tak tri krát podarilo pospinkať na prvý šup od 20tej do 4tej.
• 6.5. som sa prvý raz sama otočila na bruško! Som si to šetrila na skypovanie s Alibabkou, nech to môže aj ona vidieť v priamom prenose.
• Absolvovala som prvý veľký výlet do Banskej Bystrice k tete Zuzke a ujovi Lacovi. Neviem, kde to je, lebo som celú cestu v aute prespala, aj jesť som zabudla, že mi treba, takže som dala svoju prvú 5-hodinovku bez jedla počas dňa.
• Bola som s fotrovcami v banke. Asi tam mali nejakú autogramiádu, lebo sa stále len podpisovali a podpisovali. A ja som na nich dozerala na kolenách uja finančného poradcu.

• Bola som si vybaviť svoj prvý pas, pretože sa chystám na veľkú zahraničnú cestu do Čiech. Aj som sa krásne usmievala do foťáku, ale nakoniec mi vybrali fotku, na ktorej sa nesmejem.
• 16.5. ma druhý raz očkovali, ale to bolo nič proti tomu, ako sa mi nepáčilo, že mi zobrali moje naušničky a dali mi iné. Protestovala som, čo sa dalo, ale potom mi mama vysvetlila, že tie boli len dočasné a tieto nosila už aj Alibabka, aj mama a teraz ja, tak že nemám kričať a porušovať tradíciu. Tak dobre, nebudem.
• U babky Lidky som sa hojdala na hojdačke v záhrade. Juj, či sa mi to len páčilo, som si musela hlasno zavískať pri tom.

Hry:

Hrám sa už nielen na dečke a pod hrazdičkou, ale aj počas prebaľovania. Šetrí to čas, zabijem tak dve muchy jednou ranou: aj mam riťku v suchu aj sa zahrám, alebo niečo poskúmam. To isté pri kočíkovaní. Mama vytuningovala kočík a mám z neho teraz pojazdnú hračkáreň. Takže sa vetrám a hrám zároveň. Nechápem, ako som v ňom mohla kedysi len spať.

Okrem toho sa hrám aj takto:

• Na meditáciu. Urobím mmmmmmmm a rozímam...o lahodnej chuti hryzátka, o tom, prečo mi tato prdí na bruško a prečo mi mama vraví zlatíčko, keď ja som Ľubka.
• Na opernu divu – to si precvičujem svoje hlasivky a skúšam dať čo najhlasnejší tón
• Na autíčko - robím brrrrrrrrrm, brrrrrrrrrrrrrrm. Dosť mi pri tom idú slinky, tak mama sa potom hrá na stierače.
• Na lekárku - na zubnú a nosnú. To pchám mame a tatovi ručičku do úst a do nosa a skúmam, či to tam majú ok. Ale sú to zlí pacienti, moc sa mi nechcú nechať vyšetrovať.
• Na tuleňa - keď som na brušku, skrčím kolienka, vystrčím zadoček hore a pokúšam sa liezť, ale ešte mi to moc nejde

Čo sa ešte stalo tento mesiac:

Alibabku som zobrala kuknúť sa na Sagana, keď ma kočíkovala a tak presne som to načasovala, že prišli na ihrisko za Auparkom zrovna vtedy, keď sme sa my tade zberali domov. Keď ma strážila babka Lidka, mama povedala, že ide na poštu a vrátila sa s novým účesom. Som nevedela, že na pošte aj strihajú, hehe. Teraz, keď to má také krátke, tak ma to oveľa viac zaujíma, ako dlhé v cope prehodené na chrbte mimo môjho zorného poľa. Už sa teším aj na jej nové okuliare, ako jej ich upackám. V optike teta predavačka presviedčala fotrovcov, že ma tam majú nechať, kým si nakúpia, ale nedali ma. Tak to majú u mňa plus bod. J Jeden pekný piatok ma zobral tato kočíkovať na celé poobedie a keď hovorím, že celé, tak fakt celé. Od obeda do šiestej. Tak bolo super, že som aj hladná zabudla byť.

A čo máte nové vy?

Pozdravuje Vaša Ľubka.

V utorok 5. júna 2012 krátko poobede som mala poradňu. Doktorka ma pozrela, povedala, že krček od minulého týždňa trošku povolil, skontrolovala aj prietoky a pomerala Belasú posilu. Priemer hlavičky bol 9,3 cm a predpokladaná váha 3150 g. Rozlúčili sme sa s tým, že najneskôr budúci týždeň sa znovu vidíme. Vtedy som ešte netušila, že behom 12 hodín sme naspäť.

Doma som podala hlásenie manželovi a vyliala skúmavku s močom. Tak ako vždy som ju nechala uschnúť na umývadle. Keď som sa po chvíli vrátila, Malý Slovanista mi zreferoval, že štuplík zo skúmavky hodil do tej dierky, kadiaľ odteká prebytočná voda. Zasmiala som sa nad tým, že na ďalšiu poradňu už ísť nemôžem.

Podvečer som podala hlásenie aj dule a išla som sa zrelaxovať do vane. Dostala som od kamarátky predpôrodný olej do kúpeľa, tak som si napustila vaňu a polihovala. Belasej posile som povedala, že už máme všetko nachystané a môže prísť k nám, keď už chce.

Okolo ôsmej sme s Malým Slovanistom večerali. Poslíčkov som posledný týždeň už mala každý deň, takže ani teraz som im nepripisovala žiadny význam. Ale pre istotu som si po očku sledovala hodiny v kuchyni - do deviatej to boli cca po 10 - 12 minútach asi polminútové sťahy. O deviatej som uložila Malého Slovanistu k nám do postele. Prečítali sme si knižku a potom zaspal. Ešte som mu pošuškala, že možno už dnes Belasá posila príde. Čas som už nejako extra nesledovala, nakoniec nič ma nebolelo, len som cítila sťahy. No a v izbe sme mali tmu, takže som na hodiny ani nedovidela. Neskôr som Malého Slovanistu preniesla do postele do jeho izby.

Pol hodinu pred polnocou som povedala manželovi, že mám kontrakcie. Rozhodli sme sa, že zavoláme môjho brata, ktorý u nás prespí a dá pozor na Malého Slovanistu. O polnoci som volala aj dule, aby prišla. Do hodiny boli obaja u nás. Ja som si medzitým uvarila maliníkový čaj a každú polhodinu si dala homeopatiká. Smiali sme sa, že je to len lisovaný cukor a že ja na to ani neverím. Kontrakcie som stále predýchavala opretá o kuchynskú linku. Nebolo to nič nezvládnuteľné. Párkrát som vybehla hore do izby skontrolovať Malého Slovanistu, či spí.

Pred druhou sme sa rozhodli, že vyrazíme do pôrodnice. Ešte som vybehla dať Malému Slovanistovi pusu a pošuškala som mu, že tu s ním bude môj brat a že my ideme pre Belasú posilu. Moja pôrodníčka mala v tú noc službu, takže z auta som jej volala, že sme na ceste. Po ceste som kľačala na zadnom sedadle a objímala operadlo, pozerala som na mesiac, ktorý nám svietil na cestu. Mesto bolo prázdne, cesta ubehla rýchlo.

Do pôrodnice sme dorazili okolo štvrť na tri. Doktorka ma pozrela a hovorí, že som otvorená na cca 4 cm, krček na 0,5 cm a napojila ma na monitor. Mala som ležať na chrbte, ale v tej polohe sa s kontrakciami nedalo poriadne pracovať. Prehodila som sa teda na bok, tak to bolo lepšie. Po nejakých 20 minútach (bolo po pol tretej) hovorí, že kontrakcie sú pravidelné a že domov ma už nepustí. S tým som súhlasila, cesta domov a späť do pôrodnice by trvala cca 40 minút. Povedala mi o možnostiach - keďže vedela, že chcem prirodzený pôrod. Povedala mi, že môžem ostať sama na čakačke (boli tam ešte ďalšie 2 maminy) asi hodinu, a potom uvidíme, ako to bude postupovať. To som ale zamietla, pred pôrodnicou ma čakali manžel s dulou, ktorých som pri pôrode chcela. Skúsila som vyjednávať - že teda počkáme priamo pred dverami pôrodnice, môžem tam byť s manželom a dulou, ale s tým nesúhlasila. Potom hovorí, že ešte necháme bežať monitor a podľa toho, čo ukáže, sa nejako dohodneme. Keď odišla, tak ma napadlo, že veď chceme ísť na nadštandardný pôrodný box a tam môžeme byť všetci traja. Pôrodníčka sa vrátila a hovorí, že máme kompromis a navrhla mi presne to isté, čo napadlo aj mňa.

Súhlasila som teda, že spíšeme pôrodopis, spravíme prípravu a potom nás presunie na nadštandard. Manžela pustili za mnou, priniesol mi moje veci, prezliekla som sa a kontrakcie som predýchavala zavesená o neho. Pomohlo mi, že informácie do pôrodopisu som mala spísané na zvlášť papieri a pôrodníčka si ich mohla len odpísať. Už z prvého pôrodu som vedela, že moje myšlienky budú patriť bábätku a v mojej hlave sa bude ťažko hľadať informácia, kedy som mala prvý menzes alebo aké vážne choroby sme mali v rodine.Potom ma presunuli na prípravovňu. Prebrala ma mladá pôrodná asistentka Lenka, dala mi klystír a vraví, že ma príde skontrolovať. Manžela poslali čakať na chodbu pred pôrodnicou.
Ostala som sama. Bola som sa vyprázdniť na WC; chvíľu som sa cítila ponížene - veď doma som večer bola párkrát na WC. Potom ma to prešlo a začala som si hľadať vhodnú polohu, pri ktorej by som predýchala kontrakcie. Nemala som pojem o čase, snažila som sa prechádzať po miestnosti. V prípravovni som si nevedela nájsť svoje miesto. Nebolo sa tam o čo oprieť, na stole sa mi ležať nedalo. Párkrát som si skúsila čupnúť, ale bez opory to bolo ťažké.
Nakoniec som si našla vhodné miesto aj polohu - sedela som priamo na WC, nohy som mala mierne rozkročené a jemne som sa nakláňala smerom dopredu. S každou kontrakciou som si predstavovala, ako ide Belasá posila bližšie k nám, a dýchala som. Nebolo to nič hrozné.
Asistentka ma prišla skontrolovať, ale keďže som väčšinu času trávila na WC, len mi od dverí zakričala, či je všetko v poriadku, a ja som jej odpovedala, že áno.
Kontrakcie postupne silneli, a ja som sa začínala cítiť sama. Potrebovala som pri sebe niekoho blízkeho, o koho by som sa oprela, kto by ma povzbudil. Prišla prvá a druhá silnejšia, a ja som rozmýšlala, či naozaj voľba pôrodu bez epidurálu bola tá správna, a či si ho predsalen nevypýtam. Stále som sa medzi kontrakciami snažila prechádzať, a začala som si hmkať nejakú vymyslenú melódiu.
Potom prišla pôrodná asistentka druhý krát, znovu som bola zatvorená na WC. Poprosila ma, či by som tam chvíľu neostala, že pripraví klyzmu aj druhej mamine.
Ja som si medzitým predýchala silnú kontrakciu, a keď som sa načiahla dolu, rukou som si nahmatala kúsok hlavičky. Zrazu som nevedela, čo mám robiť - moja hamblivosť mi nedovolila nič povedať, ale radosť mi pomohla, a dostala som zo seba niečo v zmysle "Haló, on už ide von...". Asistentka to počula, a spýtala sa ma, či cítim tlaky. Zbytok konverzácie si pamätám len matne, ale viem, že maminu poslala preč a pribehla zamnou, hovorila niečo o tom, či cítim tlak a aby som ešte netlačila. Prišla ale ďalšia kontrakcia a už sa nedalo nič robiť. Porodila som hlavičku, bolo to krásne, hneď som ju chytila. Belasá posila bola v plodovom obale. Chvíľočku na to praskla plodová voda. Asistentka kričala na doktorky, že rodíme, a medzitým mi hovorila, aby som netlačila a prešla s ňou na stôl. To sa ale nedalo, aj som jej to povedala. Stále som držala hlavičku, a ona sa snažila (netušila som prečo) dostať malého von. Povedala som jej, nech ho nechá, a myslím, že ma nejak prinútila prejsť smerom k stolu. Niekde po ceste som porodila aj zvyšok telíčka, a zrazu sme ležali v prípravovni na stole, Belasú posilu som si hneď zobrala na seba a užívala si ho. Čas som vôbec nevnímala, celé to prebehlo dosť rýchlo. Asistentka stále kričala na doktorov, a ja som jej do toho hovorila, že nech zavolá manžela. Ešte som jej stihla povedať, či nechá dopulzovať pupočník, ale potom som vnímala už len Belasú posilu. Bola som šťastná a tiekli mi slzy od radosti.
Zrazu pribehli ďalší ľudia, ani neviem, koľko ich bolo. Medzi nimi aj pôrodníčka, a konečne aj manžel. Belasú posilu medzitým prevzali do starostlivosti neonatológovia, tak som manžela poslala za ním. Mňa preložili zo stola na vozík a previezli do nadštandardného pôrodného boxu.
Tam zamnou prišli manžel aj s Belasou posilou.
Medzitým som trochu krvácala a placenta sa zatiaľ neodlučovala. Pôrodníčka rozhodla, že vzhľadom na problémy pri predchádzajúcom pôrode bude lepšie, keď mi dajú oxytocín. Súhlasila som, na tom mi už tak nezáležalo. Snažila som sa zatlačiť, pôrodníčka zavolala ešte kolegu, ktorý mi masíroval brucho. Potom som sa dala viac do sedu, a placenta pomaly vyšla. Pôrodníčka mi ešte zašila malé natrhnutie, vravela že oproti prvému nástrihu sú toto len dva kozmetické stehy.
Potom nás už nechali samých. Prišla aj dula, a snažili sme sa Belasú posilu priložiť. Vybalili sme ho z perinky, a dala som si ho na seba. Bol pricucnutý celý čas, vonku svitalo a do boxu nám začalo svietiť slnko, cez ktoré práve prechádzala Venuša.
Belasú posila sa narodil v stredu nadránom, 6.6.2012 o 4:12 h v 39+3tt. Mal 3300 g a 51 cm. Jeho Apgar skóre bolo 10, 10, 10. V pôrodopise som sa neskôr dočítala, že mal raz otočenú pupočnú šnúru okolo krku.

Ja som sa po pôrode cítila super. Mala som pocit, že môžem robiť hocičo. Chcela som sa hneď postaviť, ale sestrička mi to nedovolila. Prišla až po vizite, a išla somnou na WC a do sprchy. Potom ma už nechala.
Keď si porovnám môj prvý pôrod staršieho syna, kde som mala all-inclusive (oxytocín, pustenie plodovej vody, epidurál, polohu v poloľahu, nástrih, poťahovanie placenty a následné dočistenie maternice v plnej anestéze) a narodenie Belasej posily, je to "sto a jedno". Po prvom pôrode som sa cítila slabá, vyčerpaná. Nevládala som stáť, bola som bledá. Pri druhom som bola plná energie hneď, ako ma previezli na šestonedelie. Veľmi ma mrzelo, keď som na chodbe stretávala bledé maminy, ktoré sa pomaly presúvali po chodbe smerom k jedálni, a tam si hľadali vhodnú polohu, aby si mohli sadnúť a najesť sa. Takisto očistky a priebeh šestonedelia sa nedajú porovnávať, začiatok dojčenia bol iný (aj keď som tentokrát bola lepšie pripravená). Jediné, čo mi vadilo, bolo že synovia sa nemohli fyzicky kontaktovať už v pôrodnici. Bolo mi do plaču, keď moje dve deti delilo sklo a keď sa Malý Slovanista pýtal dovnútra za Belasou posilou. Preto som v sobotu (tretí deň po pôrode) podpísala reverz a mohli sme byť konečne rodina.

Nakoniec môjho príbehu chcem poďakovať za podporu v tehotenstve a počas pôrodu:
- najväčšia vďaka patrí manželovi, ktorý mi povedal, že urobí to, čo chcem ja;
- materám, veď vy viete, ktoré to ste;
- dule Lucii, ktorá sa nám venovala;
- dule Gabike, ktorá ma tiež (hlavne virtuálne) podporovala a pomáhala mi;
- no a nakoniec pôrodníčke Alexandre ktorá nemala žiadny problém s akceptovaním môjho pôrodného priania, a pôrodnej asistentke Lenke, ktorá nakoniec neplánovane zastúpila pôrodníčku.
 
Moja príprava na pôrod:
- knihy Aby porod nebolel (Lucie S. Groverová), Aktivní porod (Janet Balaskasová) a Hypnoporod (Marie F. Mongan)
- homeopatiká Caulophyllum Thalictroides
- cvičenie s Epi-no od cca 35tt
- Predpôrodný čaj od Nobilis Tilia
- Posilňujúci kúpeľ od Eoné
- a pozitívne afirmácie - tá moja bola Rýchly, krásny a bezbolestný pôrod.

Dodatok k príbehu po roku (jún 2013)

Náš syn má už vyše roka, a na jeho prvé narodeniny som sa znovu vrátila k jeho pôrodu a k tehotenstvu s ním. Ešte keď som ho mala v brušku, ale aj predtým, som rada čítavala pôrodné príbehy; ak matky písali o prirodzenom pôrode, častokrát som tam našla slová o tom, že po pôrode boli hrdé na seba, že to zvládli, a mali pocit, že teraz už dokážu čokoľvek. Myslela som si, že sú to len také tie reči, aby príbeh mal nejaký záver…

Lenže postupne po narodení Belasej posily som tento pocit začala mať aj ja. Najprv bol maličký, že som si ho ani nevšimla, ale postupne rástol, a po roku som si uvedomila, že som naozaj HRDÁ na seba, že som zvládla porodiť bez epidurálu, bez infúzie oxytocínu, bez nástrihu. Že som to zvládla JA SAMA. Nepotrebovala som nikoho, aby mi povedal, čo mám robiť, kedy mám tlačiť. Nikto mi netlačil na brucho, nehovoril, akú polohu mám zaujať. Všetko išlo samo; a ako som sa neskôr dozvedela, moje telo ma samé od seba nútilo zaujať polohy, ktoré boli pre neho v ten okamih prirodzené a potrebné.

Teraz, keď sa stretnem s tehotnou a príde reč na pôrod, rozprávam jej, aké to je. Porovnávam moj prvý pôrod vedený lekárom s druhým – prirodzeným pôrodom. Mám potrebu podeliť sa s mojim príbehom, vykričať do sveta, že sa to dá, len si treba stáť za svojim. Lebo je to lepšie. Lepšie pre matku, pre dieťatko, a som presvedčená že aj pre personál nemocnice. Po prirodzenom pôrode som nepotrebovala prakticky žiadnu ďalšiu starostlivosť.

Zázraky sa nedejú? Ale áno dejú a ja vám to môžem dokázať:

Prvý zázrak sa zrodil 16.1. v maličkej skúmavke, kde sa to celé začalo.

Druhý nastal, keď mi ten malý zázrak zo skúmavky vošiel do bruška.

Tretí, keď mi 4.2. oznámili HCG 1813.

Štvrtý prišiel o pár dní keď som videla ♥ svojho ešte vtedy malého červíčka.

Pre mňa je zázrak každý deň, ktorý prežívam počas môjho tehotenstva, pretože sme zdraví, krásne rastieme a napredujeme a ja sa teším z každého pribudnutého tt. Ale ten najväčší zázrak ma ešte len čaká, príde v októbri a ja už teraz viem, že to bude najväčší zázrak môjho života.

Milé mamičky, dovoľte aby som vám priblížila náš deň, keď sa Jakubko necíti dobre. Som mamina 3 synov a s najmladším Jakubkom som na materskej dovolenke. Chcela by som vám opísať naše pocity a ako to prežívame.

6.50 ráno vstávam, hoc unavená, ale predsa, pretože moje 9-ročné ja ide do školy a to už z postele Jakubko sa dožaduje o svoje mliečko.
7.30 začína moje upratovanie každý den vysávač, prach a bežné veci. Poznáte to, je to režim alergika.
8.00 lieky ako každý deň, len s tým rozdielom, že beriem atb. Musíme silné dávky, máme zápal plúc.
8.30 plač a bolesť bruška, som uplakaný, len na ruky chcem. Tak len sedíme a hladíme bruško a pozeráme pri tom rozprávky.
9.15 chcel by som sa hrať, ale sa bojím. Prečo? No bojím sa všetkého, a tak si vyžadujem maminu. Autíčka, kocky, nič ma nezaujíma a len jedna vec - buď sedieť na rukách, alebo idem vysávať. Nie som vo svojej koži.
12.00 idem hajkať a len stonám zo spánku. Mamka rýchlo varí obed. Keď je čas, som na koníku.
13.15 už som hore, ale hore je aj moja teplota a mám ju cez 40C. Môj stále najhorší čas je obed na teploty.
14.15 konečne sme striasli aspon dačo a už by sme pred ďalšími liekmi mali aj niečo spapať, ale to velmi nejde. Nechcem jesť, ale ani piť. Tak po striekačkách mi mamka dáva. Som statočný od 3 mesiacov bojujem s takými teplotami.
15.25 už je braček doma a sa aj trošku pohráme, ale potom sa musíme učit a pripraviť knihy do školy.
17.00 zas bojujeme, zábaly, sprcha a lieky. Som zmorený a mamka so mnou plače.
18.15 pozeráme ešte rozprávku s bračekom.
20.00 do pyžamka a spať, no náš deň nekončí, ešte to len začína.
22.30 mam 40,7 teplotu a mamka sa o mňa bojí, no musíme dávať zábaly a bojovať. Ráno sa pôjde  smer pohotovosť alebo príjem.
Nespíme len ležíme a dávam obklady na hlávku. Bojím sa spať, no som unavená. Nemá ma kto vystriedať. Žiaden tatik tu nie je, ani nebol, keď som bol v perinke. Vzdal sa ešte keď som bol v brušku. To nevadí, mamka ma veľmi ľúbi.
Sú 3 hodiny ráno, mám cez 40C, je to zlé, no zas bojujeme. Slzy tečú a nik tu pri nás nie je.
5.00 ráno zaspávame, konečne to jak tak kleslo.
7.00 sme hore a sa obliekame na pohotovosť.
Na druhý deň ráno diagnostikované už na naše dosť boľavé plúca zápal. Nič to, musíme ísť vpred a tešiť sa, že kedy sa zas budeme vonku hrať. Život spoza okna je veľmi smutný. Monika

Do Vybrali sme - #magazin - sme pridali už dva články zaznamenávajúce denný režim mamičiek. Je to stručný záznam jedného dňa, ktorý viac predstaví konkrétnu mamičku a hlavne ukáže ostatným aj iný svet, ktorý má s detičkami každý odlišný. Ukážte aj vy ten svoj 🙂

Výber z existujúcich denných režimov:

• 3.00 mám prvý budíček. Rianka si pýta mliečko. Ach jaj, akurát sa mi sníval krásny sen - o dovolenke pri mori so všetkými deťmi. Dávam mliečko a zaspávam.

• 12.15 Rianka sa opäť vracia do detskej izby. Stíha bratovi vyjesť čokoládu, ktorú si schoval pod posteľ. Ona všetko nájde.

• 18.30 prichádza konečne domov manžel, zasa narobený.

• 23.30 zasa budíček. Ach nie, Rianka chce opäť mliečko, tak sa mi nechce vstávať, ale musím. Ešteže jej šmakuje a vypije ho za 5 minút. Zaspáva a ja tiež.

• Vstávam o 6,25h - tak mám nastavený budík. Zvyčajne, keď vstanem, Paľko sa v detskej už oblieka a Marek ešte spí, tak zakričím: "Marek vstávaj!" Ako vždy, každé ráno príde Marek s vetou: "Ja nemám ponožku."

• O 15,00h sme naučení a začína sa riešiť, čo budú chlapci robiť. Zvyčajne sa nevedia dohodnúť, kto pôjde 1. na počítač, tak moje hlasivky pridávajú na decibeloch. Potom, keď už je počuť iba mňa, sa konečne dohodnú.

Denný režim mamičiek je nová rubrika v Magazíne Modrý koník. Ak zaznamenáte svoj deň aj vy, vytvorte článok vo svojom fotoblogu a označte ho #denmamiciek . Tešíme sa na príspevky a záznamy, kto má aký deň 🙂

Ak si chcete pozrieť už existujúce denné režimy mamičiek, kliknite na #denmamiciek

Ach jááááj, starnem, už mám 4 mesiace.

Čo už viem:

Slovná zásoba:

Viem povedať gigigi. Mama sa to snaží napodobniť, ale nerobí to presne ako ja, ona pri tom neslintá a nerobí slinové bublinky. A bez nich to nie je ono predsa!

Viem chrčať tak strašidelne, az sa oco zlakol, ked som to na neho rano spustila. A viem aj brrrrrm az mam od sliniek cely ksichtik. A viem aj kecat riadne, aj vela aj nahlas, ale mama mi to nevie zapisat, dokonca ani foneticky /aaaoo, ao, e, maaa, ej, hehe+nezapisatelne/

Motorika: uz viem chytat veci do oboch ruciciek samostatne, dokonca aj veci, ktore sa nachadzaju naboku od mna, alebo jednoducho niekde v mojom dosahu. Rada chytam fotrovcom brile a nechavam na nich svoje otlacky prstov. Mama si dava vlasy do copu, ale aj tak ju viem chytit za tych par jemnych malych na zatylku. A hlavne uz si viem chytit moju milovanu dudulku a hrat sa s nou, vyberat si ju z pusinky a davit naspat a to opakovat dookola a dookola. Samozrejme, ze obcas sa netrafim, ale tak trenujem casto, uz to bude len lepsie. V kociku sa viem hrat so zavesenymi kacatkami a v kosiku so zabinkami. Chytit, potiahnut a sup do pusy. Tam viem spolahlivo nasmerovat vsetucko vsetko.

Vrtim sa jak paragraph a tym sa pohybujem. Ked ma boli kuknut kociko-motorko-vymenci, tak som sa za ich pobyt u na sotocila o 180 stupnov. Eso v rukave, otocenie sa z bruska na chrbatik som si nechala na 18.4., ked bol u nas ujo financy poradca, nech aj on vidi, co ho caka…

Svoju obratnost si trenujem aj vo vani. Kedze som uz velka, tak vo velkej vani /spolu s mamou/. Trenujem, lebo o dva mesiace chcem chodit plavat do bazenu.

Čo som zažila:

Velku noc. Vraj sviatky jari, ale vyzeralo to skor na sviatky pani Zimy. Velkonocnu nedelu tak snezilo, ze ma babina A a dedo D “kocikovali” pri okne na chodbe pri vytahu. Tato im tam doniesol vareneho vinka a ja som pekne dlho spala, aby si ho mohli pomaly vychutnat. Na Velkonocnu nedelu /30.3./ som sa bola prvy raz pozriet na chate v Pezinku, ze kde to budem chodievat na leto a vikendy. V pondelok som bola na kupacke u Szilvasiovcov a aj mna prisli vysibat moje sesternicky.

5.4. som bola s mamou v kadernictve. Takom specialnom, kde maju aj tetu, co sa stara o babatka…skoda, ze som to cele kompletne prespala, mohla ma naucit nove hry. Tak nabuduce J Ale mama bola kocka a ja samozrejme tiez, lebo nas cakalo na druhy den velke profesionalne fotenie. No to bolo nieco. Mama ma stale prezliekala a vyzliekala, davala mi cudne celenky a sukienky a taka teta tam na mna stale mierila takou tou ciernou vecou, co ma aj tato doma. Z fotenia sme isli rovno na navstevu ku kamosom do Studeneho a tam som stravila svoju prvu noc mimo domu /samozrejme, ak neratam porodnicu/. A kedze som sa ako mimodomovy noclaznik osvedcila, tam ma zobrali aj na vikend do Noveho Mesta nad Vahom. Tam bolo super, lebo mi pozicali na domov nove hracky a aj kresielko v ktorom teraz sedavam naiesto vajicka. Mam na nom aj malu hrazdicku, takze sa mozem stale hrat. A ta derava lopticka co mi pozicali je este lepsia ako moj doteraz najoblubenejsi obojstranny obojsmerny had.

9.4. sme mali poradnu a nastrelili mi nausnicky …a potom sa tam mama vratila a dala ma pichnut aj do nozicky. Zev raj, ked to tak dobre znasam, tak mozem mat oba narocne ukony v jeden den. Vobec to nebolelo, len som sa trosku zlakla. Aj tak boli vystraseni vsetci ostatni, tak ja som uz nepotrebovala. Tato mi chodil celu noc merat teplotu, ale ja som ziadnu nemala. Inak, s novymi nausnickami vyzeram tak dievcatkovsky a princeznickovsky, ze tato sa v slabej chvili vyjadril, ze aj druhe babo chce dievcatko. Takze budem mat sestricku. Mozno. Niekedy. Na druhy den sme boli na stomatochirurgii, nech uz tych doktorov obehame v jednom. Veru sa tam cudovali, co robim u zubara, ked nemam zuby. Ale zato mam jazyk a na nom bielu bodku. Pokukali a povedali, ze ju treba sledovat.

Utorky a stvrtky ma mama zacala bravat do Sadu J. Krala. Stretava sa tam s inymi tetami, co maju tiez babatka a robia nam tam zabavu: behaju s nami, aby sa nam lepsie spinkalo v kocikoch, vselijako smiesne poskakuju, dvihaju ruky, nohy, vykrucaju sa, a potom oddychuju na karimatkach a tiez pri tom trepu koncatinami. No sranda s nimi. Ja tam vzdy robim chrumkavu, aby vsetci mohli mame zavidiet, ake ma doma dobre dieta, hehe.

Tento mesiac sme mali dva krat kocikovanie s decembrovkami, jedno zimne /28.3./ a jedno letne 19.4./  Jar nebola. Som presla zo zimnej kombinezy rovno do bodyniek s dlhym rukavikom. Novu vetrovku aj jarny kabatik som mala len velmi malicko. Ale mat volno v kociku a moct si kopkat je super.

V sobotu 20.4. som bola slavnostne zapisana do knihy malych Petrzalcanov a potom sme boli na obede v Steakhouse. Cestou domov som sa tatovi schovala pod kryt na kociku /ked dvihal kocik na obruvnik, tak ma tam zosuchlo/ a to ste mali vidiet ako sa tvaril, ked sa ho mama opytala, kde ma dieta. V nedelu som bola prvy raz pozriet v zahrade. Aj som nieco pospala, aby mama mohla trochu popliet burinu a aj som nieco pos…pokakala, aby mala aj co prat, hehe. Raz darmo, som sikovnica sikovna 🙂

Ahojte všetci!

Je to neuveriteľné, ale už mám za sebou celý ŠTVRŤROK v starostlivosti mojich rodičov a aj ja, aj oni sme to prežili. Chcete vedieť, čo mám nové za tretí mesiac?

Ako si tak rastiem a múdriem, rozhodla som sa tento mesiac pre hry z tematického okruhu o princeznách:

Hrám sa na Šípkovu Ruženku – to som párkrát tak dlho spala v kočíku pri okne, až bola mama z toho celá prekvapená a spala som tak dlho, až kým neprišiel krýsny princ na bielom koni...eee, vlastne mama a nezobudila ma.

Na kráľovnu zo Snehulienky – to sa pozerám do zrkladla a pýtam sa, kto je najkrajší na tomto svete. Zrkladlo odpovedá obrazovo a ukazuje mi tam obrázok krásneho babätka.

Na princeznú so zlatou hviezdkou na čele – to som si vyškrabla hviezdičku, no dobre, takú čapatú, nad nosík skoro na čelo, ale potom mi mama ostrihala nechtíky, keď som spala, tak uť sa to hrať nemôžem.

Prišla som na to, že dudulka sa dá nielen dudkať, ale dá sa s ňou aj triafať do diaľky alebo na krátke vzdialenosti a potom mi skončí na líčku, nošteku alebo na čele. Ak ju vypľujem len trošku, urobím kapríkovské ústa a chytím ju späť. Ak ju vypľujem ďalej, zamrnčím a dudulka sama skočí späť do pusy, však mama ;)

Keďže pani doktorka na poradni vravela, že všetky detičky zvyknú mať gastroneviemaký reflux, tak som si vstúpila do svedomia a začala viac grckať. Niekedy pekne prúdom na zem aj na osobu, čo ma drží, raz sa mi podarilo na zrkladlo v spálni. Ma to obrovskú výhodu v tom, že len čo si trošku ogrcnem bodynko alebo dupky, tak ma mama poprezlieka, čo je žúžo. Za prvé preto, lebo ja milujem procedúrky a prezliekanie, a za druhú tak môžem častejšie striedať svoju garderóbu. Ibaže na radu pani doktorky ma už prestali nosiť v mojej obľúbenej polohe na pleci, aby mi to netlačilo na bruško, tak už negrckám prúdom, už len kútikom pusinky trošku odpúšťam. Skončí mi to vzadu na golieriku alebo už aj do uška som si mliečko pustila, tak ma mama začala fintiť do podbradníkov. Babina Alenka mi doniesla také suprové, čo mám až do pása a ja som taká šikovná, že ich dokážem premočiť kompletne celé za jeden deň.

Keďže rastiem ako z mlieka (počula som, že sa tento môj postreh ujal a prestali ste s vodou), tak sa fotrovci rozhodli, že už môžem prejsť na plienky veľkosť 3. Dvojky som už dokázala hravo prekakať, predviedla som dvakrát tento mesiac, ale s trojkami mi to nejde. Skúsila som, akú majú kapacitu, hneď s prvou a veru, majú riadnu. Ešte budem musieť veľa mliečka vycucať, kým mi nebudú stačiť na moje poklady. Pokračujem v zabehnutej frekvencii raz za tri dni. Pomýlila som sa iba raz a naložila trikrát za jeden den. Občas ma dávajú sedieť do vajíčka na stôl v kuchyni, tam všetko pekne vidím a celkom fajn sa mi v tej polohe tlačí.

Zlepsil sa mi zrak ale co som videla ma moc nepotesilo. Videla som, ze oco chodi na rukach s takou krasnou modrookou babikou a kukaju spolu do skrine. Tak sa odvtedy viac usmievam, aby ma za nu nevymenili. Najviac usmeviky uplatnujem rano o siestej na tatina, lebo mama sa az do osmej niekde flaka. Urcite niekde tajne dospava, lebo musi byt unavena, ked ma v noci budi o druhej a o piatej /niekedy ju predbehnem a zabudim sa sama/ a dava mi papat, tak si pocuckam na 10 minut /spolahlivo si mozete podla mna nastavit hodinky/ a tvrdo zaspim.

Kedze som si tento mesiac ziadne nove hry nevymyslela, tak to zacali fotrovci riesit za mna a naucili ma hrazdickovat. Priznam sa, nemali to lahke. Som si najprv myslela, ze to mam na lepsi spanok a pod hrazdickou som zivala a driemala. Ked ju furt nedavali prec, tak som si to na druhy den aspon omrkla, na treti skusila chytit...a ono to take smiesne zvuky vydavalo, ze som musela buchat a buchat do tych hrkalok, az kym ma to neomrzelo. Mame len bolo luto, ze ma to omrzelo skor ako ju, tak som obcas potiahla dlhsie, nech si doje ten obed, co si ku mne na moju hraciu deku doniesla. Mam taku frajersku od babky Lydky, ruzovu so zirafkou a srdieckami. Dostala som aj novu dudulku, co mi ladi so srdieckami na deke, ale zatial mi moc nechuti. Tato mi nosi hrazdicku rano do postele, aby som mu tam vyhravala jemne melodie na pekne zobudzanie.

V ozuzlavani rucicky som postupila do dalsieho levelu. Uz si dokazem chytit jednu rucicku druhou /fotrovci si to vsimli, ked som nacvicovala pozu do truhly/ a ozuzlavam obe naraz, setri to cas. A ak sa mamina ruka odcitne blizko mojej brady alebo pusy, tak ozuzlem aj ju. Na noc ma stale balia do perinky, ale ja som taka velka sikovnica, ze aspon jednu ruku sa mi podari dostat von a mozem si ju cumlat aj v noci. Len ten mlaskot sa v tom tichu moc ozyva. Okrem rucicky papam uz aj prikrmy...vlastne hrkalky, lebo uz sa mi ich obcas podari pekne chytit a do ust to mam na kostovku najblizsie. Mojim cielom je ozuzlat si aj nozicky, uz poctivo trenujem ich zdvihanie.

Uz sa zakcnil aj moj spolocensky zivot. Chodievam sa kocikovat s decembrovymi babatkami, s ktorymi si mama pise na internete, bola som raz kuknut u mamy v robote a u tata dokonca tri krat, tiez som bola na navsteve u pradeda a nejake navstevy si boli obzriet mna. Dokonca som mala uz aj svoju prvu meninovu oslavu /no dobre, bola spojena s tatovou narodeninovou a este aj dalsi oslavenci tam boli, ale ja som bola aj tak hlavna hviezda...skoda, ze som vacsinu toho prespala/.  Dostala som knizky a sadu zubnych kefiek - dokonca takych, co sa daju pouzivat na moje este neexistujuce zuby.

Toľko na teraz, ozvem sa opäť o mesiac, utečie to ako voda (ako voda, ktorou ma sprchujú, tá tečie rýchlo, to viem - narozdiel od mlieka).

Vaša Ľubka

Volám sa Andrea, mám krásnych 40rokov a som vydatá, už neuveriteľných 21 rokov, stále za toho istého muža Juraja. Máme krásných 5 detí a 1 anjelika, našu milovanú Dianku. Moje deti sú v rôznom veku. Najstarší je Juraj a má už 21, potom bola naša Dianka, ale od nás odišla do nebíčka ako 4-mesačná - mala by už 18 rokov. Ďalší je Šimon a má 17 rokov, Matúš má 14 rokov, Sindy má 6rokov a najmenšie slniečko bude mať 9.4.2015 tretirôčik.

Približne takto vyzerajú naše dni:

3.00 mám prvý budíček, Rianka si pýta mliečko. Ach jaj, akurát sa mi sníval krásny sen - o dovolenke pri mori so všetkými deťmi. Dávam mliečko a zaspávam.

6.15 zvoní na mobile budíček. Skúšam vypnúť nemôžem musím zobudiť Šimona, mus=im mu spraviť desiatu a raňajky

6.45 zvoní druhýkrát. Škoda, musim zobudiť aj Matusa a Sindusku, opat sa im nechce vstávať

7.00 frmol v kúpelke, všetci chcú byť prví, tlačenica, strkanica, hádky.

7.15 raňajky, deti majú jogurt, Sinduška termištek - podľa nej len ona ľúbi, druhí ho neľúbia. Je teraz v tom veku, že čo je moje a čo ja ľúbim, ty sa ani nedotkni.

7.20 všetci sú už oblečení, budím Rianku, musí si dať ešte mliečko.

7.30 staršie deti idú do škôl.

7.35 vyrážam aj ja, rýchlo sa obliecť, aby sme tú škôlku nejako stihli.

7.40 konečne sme oblečení, ja, Sinduška a , v tom si Sinduška spomenie toto chcem do škôlky, hľadám, behám, nestíham.

7.45konečne smer škôlka.

7.55 už sme v skôlke, Sinduška sa prezlieka.

8.00odchod zo škôlky, konečne domov, zakývame cez okno a ide sa.

8.05 Rianka má raňajky - jogurt s ovsenými vločkami. Všetko spapá, ale sme celí od toho, špinaví, ale napapaní.

8.15  Rychlo sa oblecieme a ficime uz do specialnej skolky na donnerovu 

8.30 Sme v skolke, behame po santi a nie a nie sa prezliect

8.40 konecne odovzdavam pani ucitelke zuzke

8.55 domov sladky domov 

9.10 hura mam ranajky

9.30 coze, nemam co uvarit super vsetko niekto vcera tajne zjedol

10.00 sedim v aute a smerujem do obchodu

10.30 mam nakupene

11.00 ficim domov, zasa budem varit po obede

11.30 to uz je tolko hodin, musim ist po rianku do skolky

11.45 ideme na terapiu do andreasu

11,55 nemam, kde parkovat, hroza zasa mala sa mi vala po chodniku

12.00 hura terapia, berie si malu a ja mam hodinku len pre seba 

13.00 mala si zasa robila svoje na terapiii, ocny kontakt povazuje za zbztocnost, ale aspon nieco stihne

13.45 konecne doma , Rianka vzstavena ide do postielky 

14.00 prichádzajú deti zo školy.

15.00 Rianka vstáva, ja medzitým periem, upratujem a varím.  Rianka si dáva na olovrant ovocie.

15.30 prichádza Sinduška domov zo škôlky, plná zážitkov. Keď je pekne, ide sa von, keď je škaredo, kreslíme si, pozeráme video.

17.00 Rianka sa ide kúpať, špliecha vo vaničke tak, že som komplet mokrá, zem je mokrá, no proste všetko je mokré, ale radosť je krásna.

18.30 dávam Rianke na večeru kašu a deťom tiež niečo pod zub.

18.30 prichádza konečne domov manžel, zasa narobený.

20.00 Rianka opäť vymýšľa v postielke, dávam mliečko, snáď zaspinká.

21.00 idú spať Šimonko s Matúšom,a Sinduskou  Rianka ešte stále nespí.

22.30 konečne ticho aj v izbe, kde je Rianka.

22.00 už zaspáva manžel 

23.00 zaspáva najstarší syn Juraj.a ja tiez 

Denný režim mamičiek je nová rubrika v Magazíne Modrý koník. Ak zaznamenáte svoj deň aj vy, vytvorte článok vo svojom fotoblogu a informujte o tom @mariosmykal. Tešíme sa na príspevky a záznamy, kto má aký deň 🙂

Bola som 4 dni po pôrode, keď nás prepúšťali z nemocnice. Prišla za mnou sestrička z ORL, že ide Kristínke urobiť skríning ušiek. Ľavé uško jej vyšlo nepočujúce, pravé bolo v poriadku. Povedala mi, že máme prísť na kontrolu o mesiac, že bábätko ešte asi nie je očistené od plodovej vody. O mesiac mi povedali to isté – ľavá strana nevýbavné, príďte o ďalší mesiac… a takto to šlo asi do štvrtého mesiaca. Nakoniec nám ľavé uško nevyšlo vôbec. Tešilo ma však, že to pravé bolo počujúce a pani doktorka mi povedala, že pokiaľ je nepočujúce iba jedno uško nebude to mať vplyv na vývin reči a Kristínka nebude potrebovať ani načúvací aparát. Poslali nás domov s tým, že máme prísť na kontrolu o pol roka….

Všetko bolo krásne Kristínka začala bľabotať, zdalo sa mi však, že veľmi málo. Na zvuky reagovala, len rozprávala veľmi málo. Aj keď by sa to nemalo, začala som ju porovnávať s inými deťmi. Kristínka mala rok a nepovedala mama, pápá, ťap, ťap… Na ďalšej kontrole mi povedali, že aj pravé uško sa začína zhoršovať… nechcela som si to pripustiť, veď to predsa nie je možné, aby moja dcéra nepočula. Doma som skúšala rôzne zvukové hračky, tlieskala som jej za chrbtom. Videla som, že nereaguje, no vždy som si povedala, že je asi niečím zaujatá, hrá sa a preto nereaguje. Potešila som sa vždy, keď zareagovala na akýkoľvek zvuk. Verila som, že pravé uško vyšlo zle preto, lebo jej vyšetrenie robili v prirodzenom spánku, pričom sa stále budila a nedalo sa jej to veľmi dobre vyšetriť. A tak sme stále zhruba raz do mesiaca chodili na kontroly, kde vyšetrenie robili v prirodzenom spánku. Vyšetrenie sa nikdy nepodarilo urobiť do konca, lebo sa Kristínka vždy zobudila. Až keď mi sestrička jedného dňa povedala, aby sme išli do inej nemocnice, kde ju uspia a vyšetrenie bude presnejšie. Tak sme išli na audiometriu do nemocnice, keď mala cca 2 roky. Výsledok – percepčná porucha sluchu, ľavé uško ťažká strata sluchu 90 db, pravé uško stredne ťažká porucha sluchu 70 db. Celková strata sluchu vtedy bola 70%. Dostali sme načúvacie aparáty na obe ušká…

Ako sme sa učili žiť s postihnutím  sluchu

Keď sme si prvý krát priniesli aparátiky domov, Kristínka ich nechcela… snažila som sa jej vysvetliť, že bude lepšie počuť mňa, kamarátov, rozprávku… netlačila som na ňu. Bola som rada, keď si ich dala na dve hodinky denne a zvykala si na ne. Postupne sme aparátiky museli požičať bábike, plyšovému mackovi, dokonca sme si ich aj podelili, jeden som mala ja a jeden Kristínka 🙂

Jedného dňa sa na ihrisku prihovoril Kristínke malý chlapček, no ona mu neodpovedala. Chlapček sa jej opýtal, „Prečo mi neodpovedáš?“…potom sa jej zahľadel na ušká a povedal si akoby sám pre seba, „Aha ty nepočuješ…“ V tej chvíli, keď som to počula z úst malého chlapca na ihrisku som si to naplno uvedomila…  Moja dcéra nepočuje…. Neviem ani popísať, čo som vtedy pocítila – bezradnosť, smútok, zradu, miešalo sa vo mne všetko. Keď v ten večer Kristínka zaspala, vrátila sa mi pred oči celá tá scéna z ihriska… a slová malého chlapca… Aha ty nepočuješ… V tej chvíli som za to, že nepočuje obvinila asi všetkých… seba, lekárov na ORL, lekárov, ktorých som mala pri pôrode, sestričky…  celý svet…. Večer som sa vyplakala a ráno začal nový deň a musel byť samozrejme s úsmevom, lebo moje dieťa je moje slniečko a práve pre ňu som ja musela byť silná, veď ma predsa potrebuje…

Začala som si na internete pozerať zariadenia pre sluchovo postihnuté deti. Volala som kamarátke špeciálnej pedagogičke, či mi vie niekoho odporučiť. Dostala som od nej kontakt na jednu dievčinu v rovnakom čase ako som našla škôlku pre sluchovo postihnuté deti na Hrdličkovej ulici. Spoločne sme dospeli k názoru, že táto škôlka bude pre Kristínku najlepšia. Všetko od psychológov, špeciálnych pedagógov a logopédov pod jednou strechou. Kristínka mala 2,5 roka, keď začala škôlku navštevovať. A potom to už išlo veľmi rýchlo… začala sa učiť posunky, slová, každý deň priniesla domov niečo nové a ja som bola nesmierne šťastná a hrdá na to, aká je šikovná a ako rýchlo sa učí. Vlastne to mala všetko “v sebe” len to nevedela vyjadriť slovom a posunky sme neovládali, nakoľko sme v rodine všetci počujúci. Bola som prešťastná, keď mi prvý krát ukázala posunok “mama”… mala skoro tri roky a ja som plakala od šťastia.  Ja som sa začala učiť posunky spolu s ňou. Postupne sme pridávali slová…

Ako sa máme teraz

Kristínka má teraz 4 a pol roka a komunikuje hovorovou aj posunkovou rečou. V 3,5 roku sme boli na kontrole. Žiaľ ľavé uško už máme úplne hluché, no pravé sa nám zlepšilo na 50db 🙂 Celková strata sluchu 50% … tá radosť, keď som zistila, že sa pravé uško zlepšilo bola neopísateľná. Kristínka chodí veľmi rada do škôlky, navštevuje dramatický krúžok, má počujúcich aj nepočujúcich kamarátov. Rada sa učí, kreslí. Každý večer sa rozprávame o tom, čo sme robili v ten deň. Máme jeden, neviem či sa to dá nazvať rituál, ale musím to tu spomenúť. Kristínka si večer dá dole aparát, ja zase okuliare a naša debata vyzerá takto:

KIKA: Ja nemám slúchatko.

JA: Ja nemám okuliare

KIKA: Ja nepočujem.

JA: Ja nevidím… a potom sa na tom smejeme.

Možno jej to pomáha zmieriť sa s hendikepom, keď aj maminka nejaký má…

Stretávame sa s nepočujúcimi aj mimo škôlky v rodinnom centre Prešporkovo. Ja sama som mala zo začiatku strach ako budem s nepočujúcimi ľuďmi komunikovať. Zistila som však, že sa toho len netreba báť. Keď si ľudia rozumieť chcú, tak si rozumieť budú 🙂 Nikdy som nepocítila, že by ma nepočujúce mamičky nebrali medzi seba. Považujem ich za svoje kamarátky a zisťujem, že svet nepočujúcich je rovnako krásny ako svet počujúcich. Kristínka si na aparátik na ušku zvykla. Áno deti sa jej pýtajú, čo to má na ušku, no keď sa to dieťaťu vysvetlí, tak to pochopiť vie. Máme veľa počujúcich kamarátov a nikdy nikto nemal problém s tým, že je “iná”. Rovnako dobre vie vymýšľať a neposlúchnuť, keď maminka “zavelí”. Treba si však uvedomiť, že dieťa, ktoré dobre nepočuje netreba hrešiť za to, že neposlúcha, možno len nepočulo, čo sa od neho žiada. Treba rozprávať jasne, nahlas, tvárou v tvár, aby dieťa videlo aj na ústa a mohlo odzerať. Vysvetliť čo a prečo sa od neho žiada a všetko pôjde…. nehovorím, že ľahko, ale ľahšie.

Tento príbeh som písala na stránku www.infosluch.sk a rada som sa oň podelila aj s Vami.

1. Kým som v náručí nedržala našu prvú dcérku, rozprávanie iných mamičiek o svojich deťoch v prvej osobe množného čísla som nechápala. My sme kakali, my sme papali, my sme pribrali... Nikdy som si nemyslela, že akonáhla sa dcéra narodí, už nebude JA ale MY.

2. Zaspávanie mojej neterky pri zatiahnutých žalúziách a v absolútnom tichu, pri mobiloch nastavených na tiché zvonenie a dorozumievaní sa posunkami (!) mi prišlo smiešne. Nikdy som si nemyslela, že pri spánku našej dcérky budeme chodiť po špičkách a sedieť pri kope neumytého riadu, len aby ju zvuk tečúcej vody náhodou nezobudil.

3. Prihováranie sa bábätkám šušľavým, maznavým hlasom som pokladala za trápne. Nikdy som si nemyslela, že budem rovnako šušľavo rozprávať na svoju dcérku a bude to manžel,  ktorý mi pripomenie, že by som pre zmenu mohla rozprávať normálne.

4. Vychádzky mamičiek s detičkami v kočíkoch som pokladala za milé a ... ľahké. Nikdy som si nemyslela, že vychystať sa s bábätkom na prechádzku je také náročné, najmä ak samotná prechádzka trvá kratšie ako prípravy, ktoré jej predchádzali.

5. Bola som presvedčená, že svojej dcérke doprajem výlučne domácu stravu. Už som sa videla pri sporáku ako vyváram zdravé a chutné jedlá. Keď začala chodiť a ja jej za pätami, nestíhala som. Nikdy som si nemyslela, že občas siahnem po kupovanej výžive a nebudem mať pri tom výčitky svedomia.

6. Štyri mesiace po narodení som dala nášmu dievčatku nastreliť náušničky. Druhýkrát tú chybu nespravím. Nastrelenie prebehlo bez problémov a ja som sa vytešovala akú parádnicu budeme doma mať. V tej chvíli mi nedochádzalo, že dočasné náušničky sa časom vymenia za zlaté. A že nikto iný to za mňa nespraví. Zložiť z ušiek nastreľovacie náušničky ma stálo pol života. A nasadiť do tých mini dierok zlaté náušničky všetky moje sivé vlasy. Plakala som ja aj malá. Vrcholom bolo, keď sa jej pravé uško nechcelo zahojiť a po dlhých týždňoch trápenia nakoniec pomohol obyčajný repík. Na náušnice som nezanevrela. Ale nikdy som si nemyslela, že nastrelenie náušničiek môže byť v konečnom dôsledku dlhý a komplikovaný proces.

7. A napokon,  nikdy som si nemyslela, že práve ja budem podpísaná pod takýmto článkom 🙂