Z pláže do karantény

Tentokrát nepíšem návod na cestovanie, ale píšem iba časť príbehu, ktorá sa nám pred pár dňami stala. Nieje to sťažovanie, ľutovanie ani nič podobné. Je to proste iba príbeh, ďalšia naša skúsenosť k cestovaniu a k tomu, že človek môže plánovať, a ak osud chce, šmahom ruky zbúra 8 mesačné plánovanie cesty. Teraz všetci môžeme cestovať akurát tak prstom po mape, tak si poďme o tom aspoň prečítať 🙂

Začalo sa to v auguste 2019, kedy som so spoločnosťou Qatar kúpila letenky do Malajzie a to priamo na ostrov Langkawi.  Prvý krát sme sa dohodli, že naša cesta bude trvať viac ako mesiac a precestujeme viac krajín. Prvá alternatíva bola Ázia (Malajzia) - Austrália, tá však stroskotala, pre požiare v Austrálií na začiatku roka 2020. Ok, plán B bolo pár týždňov zostať v Malajzí a ďalej som kúpila letenky s nízkonákladovkou AirAsia na Bali, odkiaľ by sme išli na ostrovy Gili. Odchod sme mali v druhej polovici februára, kedy už vírus v Európe bol. Situáciu tu, aj v Malajzií sme sledovali, tam v tom čase bolo pozitívnych cez 30 ľudí (aj to len v hlavnom meste). My sme však z Dohy mali letieť priamo na ostrov Langkawi, hotel nás ubezpečil, že vstup na ostrov je kontrolovaný a na ostrove vírus potvrdený nieje. A tak sme v deň odletu naložili kufre a našim autom zamierili na letisko v Budapešti. Z tohto letiska lietame pravidelne, ešte v tom čase sme nepostrehli žiadne opatrenia ako bývajú inokedy, pracovníci bez rúšok, nemerali teplotu, akurát po letisku boli osadené stojany s dezinfekciou na ruky. Odleteli sme úplne v pohode, v lietadle tak isto žiadne špeciálne opatrenia. Prestup sme mali 1,5 hodiny v Dohe a následne 9,5 hodinový let na ostrov, po príchode sa potvrdil email z hotela, že vstup na ostrov je kontrolovaný. Každý pasažier (aj dieťa) musel vypísať tlačivo, kde prehlásil, že za posledné 3 mesiace nebol v Taliansku, Číne, v S. Korei a v Iráne. Okrem toho sme každou miestnosťou prechádzali meraním teploty cez termo kamery. Potom to už bol klasická "dovolenková rutina", batožina, taxik, hotel. V hoteli nás poprosili (štýlom, že to vyžadujú, ale nám to samozrejme nevadilo, vítali sme to), či by sme boli tak láskaví a každý deň recepciu informovali o našom zdravotnom stave, či nemáme nejaké zdravotné komplikácie, teplotu, kašeľ a podobne. Inak celý personál bol veľmi zlatí, hotel (z celkom cca 30 izieb) bol obsadený na necelú polovicu, takže bežne sa nám stalo, že počas dňa sme v areáli tam nikoho nestretli. Počas pobytu sme situáciu sledovali, letenky domov sme stornovali tým štýlom, že u spoločnosti máme kredit na let Malajzia-Doha-Budapešť, ale dátum neurčito. Proste, ak by sa veci skomplikovali, doma sa niečo stalo, bookli by sme letenky a leteli domov. Celý čas bol na ostrove kľud, klasická dovolenková situácia raňajky-more-bazén-výlet-večera.... na nete som sledovala stav okolo vírusu, či už doma v Európe, alebo v Malajzií. V Malajzií to pribúdalo po 1-2 ľuďoch denne, v Európe po stovkách, na ostrove bola stále nula.  

Zlom nastal niekedy v polovici marca, kedy sme o pár dní mali odlietať na Bali, situácia sa výrazne komplikovala v Európe, aj v Malajzií. V Malajzií behom 2 dní sa pozitívne testovaní vyšlhali k tisícke, ale opatrenia sme zatiaľ nespozorovali, ani nás na recepcií hotela na niečo nové neupozornili. Proste, ak by som nesledovala správy na internete, tak o ničom neviem, pretože v obchodoch, v meste medzi ľuďmi, nebolo nič badať.

Jedno ráno sme sa rozhodli, že ideme na výlet do hlavného mesta. Všade plno turistov, agentúr ponúkajúcich výlety, všetko tak, ako klasicky na dovolenke.... na hotel sme sa vrátili pred obedom, navrhla som, aby sme sa ešte išli hodiť do bazéna a potom pôjde malá na obedný spánok. Išli sme k bazénu a v ňom bol manželský pár z Holandska, s ktorými sme už asi 2 týždňov denne prehodili pár slov. Odrazu sa spýtali: "Ako idete dnes domov?" My v šoku, lebo vedeli, aké sú naše ďalšie cestovateľské plány. V bazéne sme sa dozvedeli, že Malajzijská vláda sa s tým nepára a pred pár hodinami vyhlásili mimoriadny stav. Od dnešnej pol noci až do apríla, zatvárajú všetky letiská, trajekty a medzinárodné spojenia v krajine, a idú tak spraviť aj ostatné krajiny. Tú rýchlosť, s akou sme vyskočili z bazéna si neviete predstaviť. Manžel utekal na recepciu overiť si info a ja k telefónu, dovolať sa do spoločnosti Qatar, kvôli letenkám. Samozrejme linky úplne vyťažené, nespojilo ma to ani len s automatom a online chaty, aplikácia nefungovali. Tak čo teraz? Behom pol hodiny sme pobalili všetky kufre, v  hoteli spravili check out s tým, že ak sa nám nepodarí odletieť, tak sa vrátime, veď sme to mali zaplatené ešte na ďalší celý týždeň. Čas sme mali zatiaľ celkom dobrý, bolo okolo jednej hodiny poobede, lietadlo do Dohy odlietalo o 18:40, takže ak všetko klapne, stíhame. Lokálne mini letisko praskalo vo švíkoch, snáď všetci turisti z ostrova sa snažili dostať do lietadiel, neustále tam behali pracovníci s dezinfekciou a termo kamerami.  Uháňali sme do kancelárie Qatar, kde sme absolútne nepochodili. Na malom lokálnom letisku na ostrove, nemajú pracovníci spoločnosti kompetencie zasahovať do rezervácií leteniek, predávať letenky alebo robiť úpravy. Posielali nás do ich office v Kuala Lumpur s tým, že tam nám rezerváciu bezproblémovo zmenia. Lenže, Kuala Lumpur je odtiaľ cez 500 km a vyše 1 hodiny letu. Nebola šanca, aby sme stihli lietadlo do Kuala Lumpur, tam zmeniť rezerváciu a z Kuala Lumpur sa vrátiť na ostrov, aby sme stihli lietadlo, ktoré malo z ostrova odlietať o 4 hodiny. Toto uznali aj pracovníci Qatar, tak nám v systéme pozreli ich let Kuala Lumpur - Doha. Zatiaľ bolo na štvrtinu prázdne, ak sa nestihne naplniť, tak môžme odletieť z Kuala Lumpur. Utekali sme do stánku AirAsia zohnať letenky do Kuala Lumpur. Tam nám s úsmevom milá pracovníčka ponúkla najlacnejšie letenky za 1600 € na osobu + doplatok za batožinu, čiže pre nás okolo 5000 € a to by sme stále nemali istotu, či z Kuala Lumpur odletíme (inak tie letenky s AirAsiou do KL stoja bežne okolo 30-40 €/osoba + batožina). Zufalí sme sa vrátili späť do Qatar kancelárie, kde bola nejaká nová pracovníčka, ktorej padla do oka Betka. Tá sa nás chopila, nelenila, chytila telefón a začala to obvolávať. Predpokladám, že komunikovala nejak interne, pretože nám sa absolútne nedarilo nikam do Qatar dovolať, všetky linky boli preťažené. Po hodine a pol, čo mala telefón pri uchu, prišla za nami "máte rezerváciu na dnes Langkawi-Doha-Budapešť". Podarilo sa jej to prebookovať po telefóne, keby môžem, asi ju tam vybozkávam 😀 .....počkali sme si asi hodinu a išli odovzdať batožinu. Tam nastal problém. Systém nás zablokoval a na naše pasy im vyhadzoval akúsi chybu. Opäť tá zlatá pracovníčka telefonovala, hodinu sme stáli pri pultíku s batožinou a nikto nevedel, čo s nami bude. S jednou nohou v lietadle, v aplikácií v mobile sme mali letenky, ich systém v PC im našu rezerváciu ukazoval, ale zároveň  nás systém ďalej nepúšťal, nikto nevedel prečo. Nedovolili nám nastúpiť, check-in už z časového dôvodu museli uzavrieť. Milá pracovíčka Qatar nám prisľúbila, že zistí, kde vznikol problém, aby sme ďalší deň prišli za ňou na letisko. Okrem toho sme sa dozvedeli, že s povolením vlády Qatar letia z ostrova ešte raz a to o dva dni, aby dostali turistov z ostrova. Nám už medzičasom písala rodina z domu a dozvedeli sme sa, prečo nám nedovolili nastúpiť do lietadla. Kým sme my riešili rezerváciu leteniek, tak Maďarská vláda vydala zákaz vstupu cudzincom do ich krajiny. V podstate sme mali šťastie, že nám nedovolili nastúpiť, zostali by sme uväznení v tranzite v Dohe alebo v Budapešti. 

Začali sme sa zmierovať s tým, že na ostrove zostaneme dlhšie, veď víza máme platné, pracovať môžme aj z hotela, wifi mali veľmi dobré, vírus tam zatiaľ potvrdený nieje, akurát nebudeme chodiť po výletoch, do mesta a neodletíme na Bali. Lenže ďalší deň všetko pozatvárané, nefungovali reštiky, bary, obchody, nepremávali trajekty na pevninu, zmenárne zatvorené a ako čerešničku na torte sme sa od susedov z hotela dozvedeli, že ázijské krajiny zvažujú zatváranie hotelov a presun turistov do štátnych karanténnych zariadení. Okrem toho som sa na Facebooku pridala do skupiny, ktorá bola vytvorená pre Slovákov uviaznutých v zahraničí. Tam sa už začali množiť fakty ( príbehy, ale aj polopravdy), ako sa veci veľmi komplikujú a cesta do Európy sa (nie dňami), ale hodinami, stáva nemožnou.

 V tej chvíli sme vedeli, že stretnutie s tou úžasnou pracovníčkou Qatar, je naša jediná nádej na cestu do Európy (inak linky máli stále preťažené, aplikáciu nefunkčnú). Pre istotu sme kontaktovali aj našu ambasádou. Malajzia patrí pod amabsádu v Indonézií v Jakarte, už v tom čase naša ambasáda riešila stovky uviaznutých turistov v Malajzií a v Indonézií (Bali, Lombok, Sumatra...). Musím ich pochváliť, komunikáciu zvládli perfektne a odpovede boli rýchle, dokonca založili skupinovú konverzáciu a spolupracujú i s českou ambasádou. Ale vráťme sa k nášmu ďalšiemu pokusu odletieť z ostrova.

Ďalší deň sme išli na letisko a už mali v systéme jasné stanovisko, prečo nemôžme letieť do Budapešti, tak sme začali skúšať vybavovať prílet do Viedne. Tu nastal problém, že let Doha - Viedeň bol úplne plný. Možnosť letieť do Dohy a tam počkať v hoteli na prázdnejšie lietadlo do Viedne neprichádzala v úvahu, pretože štát Katar taktiež nepúšťal cudzincov, dovolil iba prestup. Tým pádom, ak nemáme letenku Doha-Viedeň, neodletíme ani posledným lietadlom z ostrova. Iný let z ostrova už možný nebol, keďže nič iné už nelietalo. Nádej nám svitla, keď nám našli miesto v bussines triede na let Doha-Viedeň, s doplatkom vyše 1.550€ ku každej letenke pre dospelého (Betka to mala grátis 😀 ). Ak by sme to nedoplatili, neodleteli by sme. Okrem toho, bolo treba stále dúfať, aby sa počas nášho cestovania opäť niečo nezmenilo, napríklad tak, ako tomu bolo keď sme nastupovali na lietadlo do Budapešti. Situácia bola veľmi nestabilná, menila sa z hodiny na hodinu, štáty vydávali nové zákazy a nariadenia, neustále sa to menilo.  Ak by sa niečo zmenilo, najmä na rakúskej strane nejaké nové opatrenie, nariadenie.., pravdepodobne by sme zostali "uväznení" v tranzite v Dohe. Teraz sme stáli pred rozhodnutím:  ideme do rizika, že sa môže počas 24 hodinového cestovania niečo zmeniť alebo zostávame na ostrove, odkiaľ by sme už pravdepodobne nemali šancu bez pomoci nášho štátu odletieť (repatriačný let, na ktorý je z Malajzie veľmi malá šanca). Tak išli sme. Pre naše veľké šťastie sa nič nezmenilo, 9,5 hodinový let z ostrova do Dohy bol za nami, pred vystupovaním nám letušky Qatar dali pre Betku deky a podušku, aby sme nočný 8 hodinový prestup v Dohe prežili v čo najlepšom pohodlí. Ráno sme nastúpili do úplne plného lietadla do Viedne. Vždy som si hovorila, že ak raz našetrím na bussines triedu, tak si tam spravím milión fotiek a užijem si to. Nemám ani jednu, ani neviem, že som tam bola. Boli sme naozaj v strese, unavení, vyčerpaní, ale kvôli malej sme sa snažili byť čo najkľudnejší, tak sme to celé aj prespali (dokonca som si nedala ani "bussines menu", prespala som ho 😀 ). Do Viedne sme doleteli dobre, po prílete sme podpísali papiere, že ideme rovnú cestu na naše hranice. Na letisku sme si zobrali taxík a išli na prechod Berg, kde nám rodina priviezla naše druhé auto (keďže jedno je stále v Budapešti na letisku) a dopravili sme sa domov. Z domu som bezodkladne nahlásila na úrad našu domácnosť, že je v karanténe, tak isto sme to nahlásili našim lekárom a upovedomili i susedov.

Tento článok píšem v predposledný deň našej povinnej karanténe, aj keď podľa pôvodných plánov, sme mali byť niekde na ostrove Gili. Vôbec nám to nevadí, cestovania si ešte všetci užijeme do sýtosti, dôležité je, že sme doma a zdraví. Ak by sme sa v ten deň nevrátili do kancelárie Qatar a nenarazili na tú zlatú pracovníčku, tak teraz by som tento článok nepísala a bola niekde na opačnej strane sveta. Mali sme naozaj šťastie, že sme narazili na tak dobrého a ochotného človeka, nemusela nám to obvolávať a snažiť sa pomôcť, nebola to jej pracovná povinnosť. Potvrdilo a tu, že dobrí ľudia ešte nevymreli, podala nám pomocnú roku a vďaka nej, sme sa šťastlivo vrátili domov🙂 Taký ďakovný email, aký sme z domu na ňu napísali do Qatar, snaď ešte nikdy nedostali. Dúfam, že pochvala sa k nej dostane 🙂 

ďakujem za prečítanie a držte sa 🙂