Si matka. Si silná. Vyber si miesto, kde ti tú silu neukradnú

Bolo desať hodín večer. Začínajúce bolesti a odtečená plodová voda boli jasným znakom, že pôrod sa blíži. Zavolala som najbližším, že už to vypuklo, a s manželom sme vyrazili do pôrodnice. Prijali ma, ubytovali, urobili potrebné vyšetrenia. Muža poslali domov s tým, že skôr ako ráno okolo ôsmej to nebude. Mňa poslali spať. 

Ale ako zaspať, keď viete, čo vás čaká? Okolo druhej ráno začali prvé silnejšie, pravidelné bolesti. O tretej sa intenzita zvýšila. Nabrala som odvahu ísť sa prihlásiť, že som tu a potrebujem, aby ma skontrolovali. Sestričky boli milé, potvrdili silné kontrakcie. Dali mi kvapky, ktoré mali pomôcť so zmäkčením pôrodných ciest, a poslali ma opäť späť. Bolo takmer päť ráno. V duchu som si hovorila, že už nejako do rána vydržím a do práce príde konečne anesteziológ, na ktorého som čakala túžobnejšie ako deti na Ježiška. Nemohla som sa dočkať, aby mi pichol epidurálku. Aj horúca sprcha by pomohla, no nevládala som ani len vstať. Čas medzi kontrakciami sa skracoval a bolesť narastala. Zrazu to už neboli intervaly, ale jedna neutíchajúca, intenzívna vlna.

Ležala som v tme a snažila sa predýchať bolesť. Bolo 5:30, keď prišli sestričky. Už som nebola schopná pokojne hovoriť. „No poďte mamička, tak vás pozrieme,“ povedali. Podopretá personálom som prešla na pôrodnú sálu. „Ale mamička, veď je tu už hlavička, rodíme!“

Lekár sa zjavil bleskovo. Nervózne som prízvukovala, že môj muž chcel byť pri tom a že nemôžem ešte rodiť. Priniesli mi telefón a niekde medzi bolesťami som mu stihla zavolať, že už rodím a že to už nestihne. Potom to išlo rýchlo. Tlačte, tlačte! kričal doktor. Netrvalo to až tak dlho a malá bola na svete. Ukázali mi ju, pohladkala som ju, no hneď mi ju vzali. Na chodbe už zvonil manžel. Videl ju zabalenú v perinke a jej silný stisk na jeho prste spomína dodnes. Je to už 11 rokov. Krásny príbeh, veď na jeho konci je zdravé a živé bábätko. Alebo že by až taký pekný nebol?

Tichá jazva: Keď sa vďačnosť bije s krivdou

Pri prvom tehotenstve som mala jedno jediné prianie, aby sa mi narodilo zdravé a živé dieťatko. Splnilo sa. A ten úžasný pocit, že som to zvládla, že ju konečne držím, sa dlho snažil prekryť niečo iné, tiché, čo som si nechcela pripustiť.

Všetko dopadlo dobre, a tak som sa presviedčala, že nemám právo byť smutná. Že som len rozmaznaná, že iné ženy zažili aj horšie. No časom sa ten pocit začal hlásiť o slovo. Pri spomienke na pôrod sa mi vybavovalo niečo viac než len bolesť, bol to pocit osamelosti, bezmocnosti a nepochopenia.

Roky som to nechala tak. Až keď som otehotnela druhýkrát, uvedomila som si, že tentoraz chcem viac. Nie luxus, nie zázraky. Len rešpekt, pokoj a pocit, že tam, kde rodím, ma berú ako ženu, nie len ako pacientku.

Druhýkrát inak

Začala som sa pýtať. Hľadať. Zisťovať, čo vlastne môžem chcieť a čo si môžem dovoliť žiadať. Vedela som, že dnes už existujú pôrodnice, kde sa nerodí „na povel“, ale v tempe ženy. Kde partner môže byť po tvojom boku od začiatku do konca, kde bonding nie je bonus, ale samozrejmosť, a kde sa s tebou rozprávajú ako s človekom. A tak som narazila na rodinné pôrodnice AGEL.

Zrazu som pochopila, že rešpekt pri pôrode nie je výsada, ale niečo, čo si môžeme pýtať všetky. A že aj mimo metropoly sa dá nájsť miesto, kde sa rodí s citom. V Skalici, Komárne, Leviciach, Zvolene, Krompachoch, Kežmarku či v Košiciach-Šaci. Blízko domova.

Keď som čítala o rodinných pôrodniciach AGEL, chcelo sa mi plakať. Cítila som ako zo mňa ten zatrpknutý pocit krivdy, ktorú som roky v sebe nosila, opadáva. Slová o tom, ako môže a ako má pôrod vyzerať vo mne vyvolávajú pocit, že mi konečne niekto dal za pravdu. Že som si ja dovolila dať si za pravdu, že ten prvý pôrod nebol taký, aký by mohol byť. Cítila som radosť, že niekde pochopili, čo žena pri pôrode potrebuje - pokoj, bezpečie, rešpekt a lásku.

Rodinné pôrodnice AGEL

Projekt Rodinné pôrodnice AGEL prináša novú úroveň starostlivosti, spája rodinnú atmosféru s moderným medicínskym zázemím. Pôrodnice v Skalici, Komárne, Leviciach, Zvolene, Krompachoch, Kežmarku a Košiciach-Šaci sú nové alebo prechádzajú rekonštrukciou, aby ponúkli maximálne pohodlie, súkromie a technické vybavenie.

Základom je individuálny prístup ku každej žene a jej bábätku. Odborníci tu podporujú prirodzený priebeh pôrodu, rešpektujú voľbu polohy a ponúkajú široké spektrum nefarmakologických metód úľavy od bolesti - masáže, hydroterapiu, aromaterapiu, bylinné náparky, dýchacie cvičenia či pohybové pomôcky.

Zaujalo ma aj to, že sa tu nevenujú len odbornej stránke, ale aj ľudskosti. Personál prechádza pravidelnými tréningami komunikačných zručností, pretože vedia, že aj pár slov, tón hlasu či dotyk môžu zmeniť zážitok z pôrodu. Vďaka tomu všetkému sa v týchto pôrodniciach spája odbornosť, bezpečie a ľudskosť.

Tvoj pôrod ťa sprevádza dlho po tom, čo odídeš domov. Je v spomienkach, v dojčení, v tvojom pokoji. Preto sa pýtaj. Zaujímaj sa. Nenechaj to len na náhodu. Prvýkrát som chcela len zdravé dieťa. Druhýkrát som chcela zdravé dieťa aj zdravú dušu. A dnes už viem, že zázrak nového života si zaslúži miesto, kde sa rodí s láskou, nie so strachom.

Tento článok vyšiel s podporou AGEL

Zdroj fotografií: AGEL