Obyčajná mama a zlé ráno

    Už od piatej sa v posteli iba prehadzujem a z času načas tíšim a snažím sa predĺžiť ešte aspoň o kúsok spánok svojej ročnej dcérky, ktorá ani dovtedy nespala príliš dobre. Pozerám na hodinky, tri minúty a treba vyliezť z postele. Je čas chystať sa do škôlky. Predchádzajúce dve noci neboli o nič lepšie, a teda do tretice celkom slušná dávka nevyspatosti. Vôbec sa mi nechce, už teraz viem, že trpezlivosti je málo a pohody vo mne samej. A niektoré to aj hádam samé poznáte... Tie rána, keď treba ísť do školky.     Škôlkarky máme doma dve. A každá má problém s niečim iným. Jednej sa nechce vyliezť z postele, čo dáva aj zvukovo dosť intenzívne najavo. Druhá zasa spustí vlnu námietok voči oblečeniu, ktoré si podotýkam ešte večer vybrala sama. Alebo riešime raňajky, alebo prečo vôbec ísť do škôlky... vždy sa niečo nájde. V tomto školskom roku viem také tie, že fajn (relatívne fajn) rána spočítať naozaj na prstoch jednej ruky. A to dnešné si k nim na zoznam znova nepripíšem.

    Zvoní budík. Prvé štrajkovačky. Zatiaľ pri tom nerobíme veľký hluk. Mladšia škôlkarka je ako tak motivovaná vidinou fašiangovej zábavy, ktorá ju dnes čaká. Podarilo sa. Sme von z postele. Oblieka sa zatiaľ iba jedna slečna. Nie plynule, nie celkom potichu.  Ale bolo už aj horšie, vravím si. Staršia dcérka zatiaľ protestuje: "Ja sa nebudem obliekať, lebo ja dnes do škôlky ani nepôjdem!" Ach jo. A je to tu. Uvedomujem si svoju únavu a zatiaľ s rozumom, síce už kdesi veľmi hlboko vo vrecku, viem, že radšej nereagovať, vo vnútri pedýchavať, lebo inak vybuchnem, spustí sa lavína a už ju nezastavím. Truc sa stupňuje. Vo mne buble stále viac a viac. Dcéra sa vráti do postele, vyjde z nej von, opakuje, že ona nikam nejde, že sa nebude obliekať, pridá na hlasitosti...ale akosi zrazu, berieme do ruky šaty a obliekame sa. Ja navonok pokojne a stojím si za svojím, to zvykne po čase zabrať. Vravím si, je to za nami. Omyl... tak ľahko to dnes nepôjde. Sme už aj po raňajkách, umytí, trochu bojujeme na chodbe s topánkami a vetrovkou a finále prichádza teraz. Krik, plač, skrývačky a behačky po byte so slovami, ja do škôlky nejdem. Môj rozum sa vytratil cez deravé vrecko kdesi nevedno kam. Kričí dcéra, kričím ja. Presnejšie dve tri slová priam zazjapem. Presne takto som to dnes nechcela. Snažíme sa obe upokojiť, čo je veľmi náročné, trochu silene sa objímeme, málinko upokojíme a z dverí sa vychádza už len s trucujúcim zamračeným obočím a slovami ja nechcem ísť. Ale sme v škôlke... Čo vyznieva možno v konečnom dôsledku víťazne, ale dnes som prehrala na plnej čiare. Opäť... už po... no nestačilo by mi asi ani 100 párov rúk, aby som to porátala.

    Aj toto je obyčajná mama. Aj toto som ja. Často neviem ovládnuť svoj hnev, svoje emócie. Potom sa samej seba pýtam, ako to môžem chcieť od mojich detí? S krikom zakričím: "Nekrič!" A často si dávam predsavzatia. Od zajtra to bude iné, budem menej kričať, menej sa hnevať, resp. svoj hnev ovládnem a zvolím inú cestu ako ho vypustiť. Hnevať sa môžem, ale nemusím s hnevom v hlase, prejavoch aj reagovať. A aj keď je pravdou, že kedysi to bolo omnoho horšie, najstaršia dcéra si ukričanú (ale čo zľahčujem) uvrieskanú maminu asi zažila najviac, stále je tých pádov priveľa. Prečítam si knihu o tom, ako inak, efektívnejšie, lepšie komunikovať. A poviem vám, najviac sa mi darí počas dní, keď práve čítam. Keď knihu dočítam, odložím, ešte chvíľku zmotivovaná, inšpirovaná badám zmenu, ale postupne to vždy začne ustupovať a ja sa po čase vrátim do starých koľají. Nie natrvalo, možno jeden deň "blbec", jedná situácia. Ale takto stále dokolečka. Zatiaľ sa mi trvalá zmena nedarí. Tri dni fajn, niekedy si poviem , že super dokonca, a potom to príde. Celé zle... A nezmenila som v tomto smere samú seba ešte na 100% (možno ani nikdy), ale sanžím sa podopierať malými úspechmi. Tých situácií je o čosi menej. Už nie sú každodennou rutinou. Hlasitosť už málokedy dosiahne svoje maximum. Padnem a znova vstanem.

    Často si dávame predsavzatia, že niečo zmeníme, zlepšíme. A nie vždy to ide podľa našich predstáv. Niekedy nás to stojí viac námahy, ako sme predpokladali. Niekedy to ide ťažšie, ako sme očakávali. Niekedy si len možno na seba naložíme priveľa. Kladieme si na plecia priveľké očakávania. Možno sa len zbytočne porovnáme s inými. Alebo neprijímame samé seba také aké skutočne sme. S chybami, nedostatkami, slabosťami. Na to, aby sa veci začali meniť, je dôležitý prvý krok a tým je sepraprijatie. Najprv musíme prijať to kým sme, aké sme. Pomenovať veci tým pravým menom. Spoznať a priznať si pravdu o sebe. Nezľahčujme, neprikrášľujme sa pred sebou. Priznajme si aj bolestivú pravdu o sebe, aby sme mohli vykročiť na novú cestu. Teda aspoň mne to prináša menej zranení. Vidieť veci reálne, a potom tú svoju realitu, či už je krajšia alebo škaredšia, prijať. A tou mojou realitou je, že často neviem ovládať svoj hnev a emócie. Som taký emočný výbuch zčasu načas. A moja najstaršia dcéra mi vďaka Bohu v tom nastavuje úžasné zrkadlo. Na tejto ceste sme spoločne. Ale začať musím od seba.