Obyčajná mama je bio či nebio?

Ktorá mama je lepšia?

Som toho názoru, že každá z nich je rovnako dobrá, pokiaľ je vnímavá na svoje dieťa, jeho potreby a robí preň to najlepšie, čo vie. Či je to nosenie v šatke alebo vozenie v kočiari, či používa plienky jednorázové alebo látkuje, či dokonca praktizuje bezplienkovú metódu. Alebo či varí deťom raw, vegestravu alebo segedín a pečie bábovku z bielej a nie špaldovej múky.

Z môjho pohľadu a čo som si tak časom sama pre seba upratala, je, že žiadny extrém nie je dobrý. Zlatá stredná cesta. A že aj bio, keď je ho priveľa, môže byť v konečnom dôsledku aj na škodu.

Každá máme svoju cestu. Mali by sme veriť tomu, čo robíme a byť s tým stotožnené. Každá z nás by mala hľadať zmysel svojej životnej cesty a porozumieť mu. Nemusím zmysel cesty inej maminy chápať a nepotrebujem ani, aby tej mojej každý rozumel. Potrebujem argumenty, ktoré obstoja predo mnou samotnou. Nie sme povinné nikomu nič vysvetľovať, ani dokazovať. A už vôbec robiť veci len preto, že by sme podľa niekoho mali, lebo podľa niekoho je to to správne a dobré. Myslím tým trebárs látkovanie, necumlíkovanie, šatkovanie a pod. Budem sa opakovať, ale každá z nás má iné okolnosti, iné možnosti a vôbec každá z nás je iná a má iné deti.

A možno dnes nebio mama sa raz, za iných okolností, vydá na cestu bio mamy. A naopak dnes bio mama, za istých okolností, raz "zhreší", poľaví a bude chvíľku plávať proti bio prúdu.

Máme tendenciu sa často porovnávať, posudzovať. Venujeme tomu veľa energie a pri tom by sme jej viac mohli využiť práve na hľadanie zmyslu vlastnej cesty životom.

Skúšala som zdravšie variť. Každý deň, poctivo a takmer každé jedlo. A rovnako aj piecť. Manželovi však máločo chutilo, deťom čo to aj áno, ale poviem vám, stálo ma to veľa energie a dokonca som z toho chvíľami bola v strese. Zháňať potraviny, hľadať recepty, manželovi nechutí, či bude deťom a samej mi chýbalo sa najesť možno aj menej zdravo. Bolo to pre mňa a moju rodinu naozaj dobré? Domnievam sa, že moja rodina potrebuje viac spokojnú a usmievavú mamu. Nezavrhla som to úplne. Zčasu načas si vyhľadám taký "echt zdravý recept", zdravý koláč. Skúšam kombinovať špaldovú a bielu múku. Použiť med namiesto cukru a pod. Ale nerobím to každý deň. Keď mám čas, keď mám chuť, keď mi to robí radosť. A aj ostatní to takto lepšie prijímajú, aj mužíček si skôr pochutná. Zmenila som postoj radikálnej zmeny na postoj - občas skúsim niečo inak v kuchyni.

A rovnako to u nás bolo s odplienkovaním, s odstavením, spaním... Napríklad také spanie. Najstaršia dcéra začala spávať sama v izbe už ako 9mesačná. Druhé tehotenstvo, problém s mliekom a dcéra po odstavení, kým sme nevkročili do spálne, spala. Vošli sme po špičkách, ani ťuk a od tej chvíle hore takmer každú hodinu a len na rukách zaspala späť. Boli sme vyčerpaní po niekoľkých takých nociach. Tak sme to skúsili. Zostali sme spať v obývačke, dvere sme nechali dokorán. Asi tri-štyri noci a od toho času prespí celú noc. A nikdy neprejavila strach z toho, že je v izbičke v noci sama. Ak bolo treba, pršsli sme, zostali, spala som na zemi na koberci, alebo som si ju v čase choroby vzala k sebe do postele.

Druhá dcérka spala nejaký čas v postieľke, potom chvíľku s nami a jedného dňa nám dala najavo, že chce ísť spať do svojej postieľky. A naozaj v nej spala lepšie, ako v tej našej.

Najmladšia dcérka, má 1 rok a 2 mesiace, veľmi krátko spala v postieľke. Teraz spí iba v našej posteli, o svojej ani počuť.

Cumlík. Najstaršia nemala vôbec. Ak nerátam asi tri dni, keď sme jej ho po pár náročných nociach, dňoch ponúkli. Pokazilo nám to kojenie, vyhodili sme ho a šlo to bez neho.

Prostredná dcérka cumlík mala asi do dvoch rokov. Pomohol mi veľmi najmä v začiatkoch. Medzi dievčatami je 15 mesiacov rozdiel. Takto sme to zvládali v akej takej pohode.

Najmladšej dcérke sme cumeľ dali. Deväť mesiacov som ich mala všetky tri doma. Po presťahovaní sme novú škôlku nevybavili. Chvíľku ho aj chcela, ale po čase ho začala sama razantne odmietať.

Postupne sa stále viac a viac utvrdzujem v tom, že najlepším pomocníkom vo výchove je často vlastná intuícia a že často nám samé deti povedia, čo potrebujú, čo pre ne je a nie je dobré. Rezonovať so svojim dieťaťom, vnímať ho, načúvať mu. Rezonovať sama so sebou, vnímať sa a načúvať samej sebe. Môžeme sa nechať inšpirovať, čítať, počúvať iné názory, postoje, ale v konečnom dôsledku sa rozhodujme za naše dieťa a seba. Robme to, čomu veríme, v čom sa cítime komfortne, čo vyhovuje nášmu dieťaťu, nám a našej rodine. Čo nám pomáha fungovať v rovine našich priorít, hodnôt a potrieb. A niekedy, čo nám proste len pomôžeme "prežiť" to všetko bez väčšej ujmy na psychike. 🙂

Bio - nebio, na tom nezáleží. Záleží len na tom, čo skutočne práve vaše dieťa potrebuje. Vaše a nie iné.

#obycajnamama

Odporúčame

Nič, nič, nič. Ten najväčší dar ste vy.

Od prvých obrázkov až po veľké príbehy: čo darovať deťom na Vianoce!

smidka2279

Ja som mama nebio, neeko, taká obyčajná, nikdy som nemala žiadne teplomery na vodu,na jedlo, termosky, ohrievače fliaš, žiadne sterilizatory, žiadne hrazdicky, kresielka,špeciálne stoličky, ale normálne bežné veci, ako sa používali v minulosti, deti sa majú dobre, majú 12 a 3,5 roka su živé a zdravé