V hrdle škriabe, upchatý nos, hlava bolí, nohy nenesú poriadne... hlas ako Tina Turner, najstaršia dcérka je na tom podobne. Možno by to bodlo využiť a nahrať rockový duet. Jej dve ségry veľmi ďaleko od toho nemajú. Už len, aby sa pridal tatino, ale tam už všetka sranda skončí. :p

    A to sme sa ešte poriadne nespamätali z nedávnej črevnej virózy, nehovoriac o tom, že ono s nástupom chladnejších dní ešte minulého roka je to také "dokolečka dokola, choroba nás zavolá". Ale veď to poznáte mnohé. Deti, škôlka, škola... tam sa toho premelie celkom pestro, čo do vírusov a bacilov. A čím je tých detí asi viac, tým vačší kolotoč. Jeden skončí, druhý začne, a potom tretí a rodičia sa držia kedy ako. 

    A hej, žiadna katastrofa, vravím si bilancia aj tak nie až taká zlá. Anka je tu s nami už šiesty rok a zatiaľ sme vždy zvládli bez ATB a vlastne zatiaľ všetky tri baby naše. A ono kým len to a takto...

    Ale na nervy už občas to ide. Hlavne tie ponorkové stavy a keď do toho ešte upršanô sychravô za oknom. No k nálade to nepomáha. Ani mne a ani deťom. Spoločenský život mamin je vtedy naozaj biedny, ba až nie je. Keď sa ešte aj služobka manželova pritrafí... Štyri steny, tri už sponorkované deti, unavená mama... presne tieto dni milujeme, však? :p


    Nuž ale... teraz príde to podstatné a moje obľúbené. :slight_smile: Vďaka Ti Bože za soplíky, kašlíky, neželaný detox a dietu. Vďaka za rutinu každodennú, či už tú počas dní chorých aj nechorých... 


    A nuž, na vlastnej koži neodžité horšie... vážna neliečiteľná choroba, postihnutie v rodine, strata blízkeho človeka... A slovami jedného českého psychológa: "Skúsenosť je neprenosná". A aj napriek svojej hádam akej takej empatickej duši, dovolím si tvrdiť, že ani z tretiny netuším aké to je... Ale ďakuj aj Ty mama, čo si nesieš naozaj ťažké bremeno. Boh všetko zlé na dobré obracia. Všetko dokáže využiť pre dobro. Nepýtaj sa "Bože prečo?" s očakávaním negatívnej odpovede... že lebo čo som komu, lebo za čo ma tresceš...? Jeho odpovede sú vždy vľúdnejšie. Lebo Ti chce dobre. Lebo Ťa chce možno pretvoriť v ešte krajšieho človeka. Lebo Ťa chce možno pritiahnuť bližšie k sebe. Lebo tak možno bojuje s Tvojou pýchou. Jeho úmysel je napokon vždy dobrý. A najmä, ponúka Ti svoje ramená. Nenesieš to bremeno sama. 


    Boh nám nesľubuje život bez problémov, starostí, smútkov, trápení... ale sľubuje, že ak budeme kráčať s Ním, napájať sa Naňho, žiť v jeho prítomnosti, dokážeme sa na čokoľvek inak dívať, dokážeme uniesť aj to zlé, dokážeme prijímať a spolu s ním premieňať v dobré všetky nezdary.


    A či je ľahšie tomu, kto si nesie iba také tie "malé kríže"? Kto sa borí "iba" s banalitami? Naozaj len s tou každodennou rutinou a sem tam čosi vyskočí? Nemyslím... Ono práve toto nás často viac ubíja, vyhorievame, ťažko je sa občas nakopnúť, udržať si motiváciu... Taký zvláštny paradox nachádzam. Ak človeka postretne naozaj niečo ťažké, tragické... prekoná tú fázu smútku, bolesti, prvotného utrpenia, dokáže v mnohých prípadoch v sebe nájsť nevídanú silu. Začne inak vnímať, chápať zmysel života. Chce bojovať a robí preto maximum. A v tej rutine si tak nejak tým životom plávame unudený, málo čo skutočne nadchýna... bez hlbšieho zamyslenia je život a všetko čo sa deje tak nejak pre nás samozrejmosťou. A máme pri tom viac, ako si myslíme... a najmä nič z toho nie je samozrejmosť. Všetko sú to dary od Boha. 


    A či už žiješ svoju rutinu so soplíkmi a kašlíkmi, alebo už týždne bojuješ s ťažkou chorobou... či máš všetkého tak akurát alebo aj viac, alebo sa trápiš pre málo finančných prostriedkov... či máš prácu snov, alebo vôbec aspoň nejakú práve hľadáš, ďakuj za to. Je to Tvoje. Je to Tvoja životná cesta, nech je akákoľvek... ľahšia, ťažšia, onaká, hentaká... Premýšľaj, čomu Ťa to má naučiť, o čo Ťa to má obohatiť, nie o čo Ťa to možno práve oberá...


 P.S.: Držme sa Boha a Boh podrží nás.


#obycajnamama