Poháre z masívneho ručne tepaného skla som si kupovala ešte v Londýne. Tak sa mi zapáčili, že som bola ochotná dať za ne hotový "majland" a dovliecť ich starostlivo zabalené na Slovensko.
Hneď som vedela, že ich musím kúpiť a že boli vyrobené pre mňa a ešte pre moju - zatiaľ neznámu polovičku. Majestátne stáli na samostatnej poličke a stáli veľa. No hneď som si predstavila , že po večeroch z nich budem popíjať červené vínko so svojím budúcim manželom. Raz. Neurčito kedy... ale s úplnou istotou.
Prešlo skoro desať rokov a zopárkrát sme z nich aj pili – hlavne na začiatku vzťahu. Bežne som ich nevyťahovala, dokonca ani pre návštevy nie. Neskôr som ich už po rokoch dala radšej do vitríny, aby boli v bezpečí pred našimi neposednými deťmi.
A teraz som dostala chuť na červené. Manžel spí so staršou, mladšiu som uspala ja. A tá chuť na červené víno mi pripomenula, že piť elegantne z krásneho pohára je dvojnásobná radosť. Vytiahla som jeden z dvoch pohárov a naliala si vínko. Chutí inak ako z horčičáku. Chutí famózne.
A ak manžel náhodou príde dole za mnou, ponúknem mu víno zo špeciálneho pohára. Iste sa prekvapene spýta, či niečo oslavujeme. A ja len, že je škoda mať život vo vitríne. Zatiaľ však stále spí...
Text a foto: Andrea Ággová
Pripomenula si mi, ako som raz dávno asi 3 hodiny zháňala krásne poháre na vecer s milovaným mužom. K červenému vinu a k dokonalosti, mi chýbalo iba to... 🙂 Toto su tie male/ velke pôžitky života. Dakujem (za oživenú spomienku a za úsmev)