„Nemal si mi to ukazovať...“ Som emočne úplne na dne a Jean je tu preto, aby z môjho nešťastia vyťažil, čo najviac. V istom smere by sa dalo povedať, že sa mi snaží pomáhať, ale to je úplne zbytočné, pretože on je vinný za to čo sa deje. Je pravda, čo povedal dolu a to, že by to bolo oveľa horšie keby som o svojej budúcnosti ani nevedela. „Máš rovnaké právo, ako všetci ostatní, vedieť, čo ťa v živote čaká.“ „Väčšina ľudí nikdy nezistí svoju budúcnosť.“ „Nezabúdaj na to, že ty nie si len obyčajný človek.“ „Nie, na to sa nedá zabudnúť. Zrkadlo mi to pripomína každý deň.“ „Som ale rád, že si prestala nosiť šošovky.“ Ach, úplne som na ne zabudla. Myslím, že ostali v dome Loganových rodičov. „Zabudla som na ne.“ „Takto ti to oveľa viac pristane ako predtým.“ „Ty... Nič o tom nevieš. Nebyť Logana netuším nič o tomto hlúpom živote.“ „Hlúpom živote?“ Podišiel bližšie a založil si ruky na hrudi. „ Veď  môžeš úplne všetko, čo len chceš.“ „Chcela som byť s Loganom šťastná. Nechcela som takýto život. Pokým som vedela len o nás dvoch, vyhovovalo mi to. Nechcela som aby si ubližoval ľudom okolo mňa, nechcela som aby zomreli Loganovi rodičia, nechcela som aby umierali vôbec nejakí ľudia. Chcela som aby si mi dal pokoj.“ Do rána by som mohla menovať to, čo som chcela a čo nie. „Ty proste nevieš nič o mne ani o tom čo chcem alebo nechcem.“ Upriamil na mňa pohľad a usmieval sa. Áno, robiť si zo mňa srandu, alebo si robiť srandu na môj úkor, to mu ide. „Choď preč.“ Opäť som si ľahla chrbtom k nemu. Ešte chvíľu na mňa zízal a potom odišiel. Nakoniec sa mi podarilo zaspať...
          Ráno som sa prebrala až keď bolo vidno. Mohlo byť osem alebo deväť hodín. Jean sedel na stoličke vedľa mojej postele. Nohy mal preložené a hojdal sa. Napadlo ma či ho z nej nezhodím. Ale ak sa pohnem zistí môj podraz skôr ako ho stihnem urobiť. „Čo tu zase chceš?“ Opýtala a protestatívne som sa otočila na druhú stranu, aby som sa na neho nemusela pozerať hneď z rána. „Mala by si zavolať Logana.“ „Prečo? Je ti snáď na blízku?“ Zarehotal sa. Ach, ako nepríjemne zvoní jeho smiech v ušiach. „Nie to nie. Mali by ste si to vysvetliť. Nemienim byť s tebou hore každú jednu noc.“ „To je tvoj problém, Jean. Nemal si sa na mňa naviazať.“ Znovu sa zasmial.  Zodvihla som ruku a ukázala som prstom na dvere. Mal to byť náznak toho, aby odišiel. Nepochopil. „No, dvere. A?“ „Vypadni. Choď robiť niečo zmysluplnejšie.“ „Zmysluplnejšie pre teba, alebo pre mňa?“ Rýpal ďalej. „Rob si, čo chceš.“ Zahundrala som. „V tom prípade idem pohľadať Logana a trochu sa zabavím.“ Zmizol. No to snáď nie! Viac mi nebolo treba, aby som z postele vyskočila na rovné nohy. Vydierač. Čo vlastne odo mňa chce? Čo si myslí, že týmto docieli? „Jean!“ Bez odozvy. Idiot. „Jean!“ Znovu žiadna odozva. „Jean, prosím.“ Zašepkala som naposledy. Nechcem, aby Loganovi ubližoval, nech už sa ku mne chová akokoľvek, nezaslúži si aby si Jean riešil svoje komplexy na ňom. Trpel už dosť. „Čo si prosíš?“ Znovu tie vlasy... Je to úchylné. A vlastne. On celý je úchylný a to sa ma nemusí ani dotknúť, sprava sa tak. „Nechaj Logana na pokoji, niečo si mi predsa sľúbil.“ „Oh, na to som trochu pozabudol.“ Ironicky  si odkašľal. „Nepozabudol. Dobre viem, že to robíš naschvál, aby si dosiahol svoje. Tak čo chceš tentoraz?“ „Potrebujem dnes tvoju pomoc.“ „Akože v čom?“ „Je tu jeden malý problém, len pár ľudí, ktorých treba odstrániť.“ „Ľudí? Ľudí určite zabíjať nebudem.“ „ No a aký je v tom rozdiel?“ „To je úplne jedno. Nehodlám zabíjať nikoho.“ „Fajn. Pôjdeš so mnou a budeš ma kryť. Ja si ich zabijem aj sám.“ „Na čo teda potrebuješ mňa, keď ich vieš... Odstrániť aj sám?“ To už nie je podstatné. Proste ťa tam potrebujem a hotovo. Večer ti prinesiem šaty, pôjdeme na ples.“ Odišiel. Na ples? Tak počkať. To nie je náhodou už trochu veľa? Na plese predsa býva veľa ľudí, ako tam chce niekoho zabiť? Alebo chce zabiť všetkých, čo tam budú?

Logan sa nevracia. A ja nemám ani najmenšieho poňatia, či je ešte v poriadku. Veľakrát som premýšľala o tom, prečo ma to vlastne zaujíma. On sa nezaujíma o to, či som ja v poriadku. Veď sem predsa ešte donedávna chodil, všetko vyzeralo byť medzi v poriadku a na dobrej ceste, aby zas bolo všetko tak ako pred tým. Nemohol sa predsa tak zmeniť. Alebo mohol? Asi áno...
           „Prečo si neodpočinieš?“ Opýtala sa ma Martina, keď ma videla ako znovu stojím pri okne a hľadím do diaľky. „Niekde tam je Logan a bezhlavo sa snaží nájsť Jeana.“ Hlesla som smutne. „Ja viem. A tiež viem to, že nemá šancu ho nájsť. Zbabelo pred ním uteká miesto toho, aby sa mu postavil ako chlap.“ Ach, ona tomu nerozumie. „Jean pred ním neuteká, stále je zahrabaný vo svojom brlohu, no tam sa nikto nedostane.“ „Odkiaľ to vieš ty?“ Sakra! „Doviedol ma tam.“ Vyšla som s pravdou von. „Prečo ho potom nezabiješ ty?“ „Nemám na to žiaden dôvod...“ Sklonila som hlavu. „Logan je predsa dosť dobrý dôvod.“ Podišla ku mne a pohladila ma po chrbte. „Vidíš ako sa správa... Vôbec mu na mne nezáleží.“ Musela som ju objať. Žiaľ bol silnejší než láska k nemu. Je to predsa pravda, opustil ma. Opustil nás dve. Nepomohol mi, keď bolo treba, miesto toho sa zachoval ako hulvát a znovu odišiel. Neviem, čo sa mu porobilo. Jean je zase tu. Hneď ako sa tu objaví je ten pocit hnusoty o čosi silnejší. Vypadni! Prikázala som mu. Ja naozaj teraz nemám chuť na jeho sprosté reči. Poslúchol. Odišiel. Ach...
             Sadla som si vonku na verandu. Premýšľam, či nie je na čase odísť. Mali by sme sa pobaliť a ísť. Neviem kam by sme šli. Niečo bezpečné, by sme si určite našli. Ale načo niečo bezpečné? Prakticky nie je nikto kto by nám chcel ublížiť. Ale zas nemáme ani nikoho, kto by nás ochránil. „Ja vás ochránil.“ Objavil sa Jean na stoličke vedľa mňa. „Ty si v prvom rade sľúbil, že nám dáš pokoj a ako to dopadlo. Logan je preč a ty si tu každým dňom častejšie.“ „Urobil som ti snáď niekedy niečo?“ Pripravil si ma o Logana, neviem ale ako. „Nie.“ Otočila som sa mu chrbtom a sledovala som ešte zamrznuté jazero. „Snažím sa ti len pomôcť. Predstav si , že by si o svojej budúcnosti nevedela, čo by si asi tak robila teraz?“ „Stále neverím, že to, čo si mi ukázal je skutočne moja budúcnosť.“ Nohy som si vyložila na moju stoličku, kolená som si pritiahla bližšie a hlavu som si oprela o operadlo. Vlasy mi viali v jemnom vánku.  Jean vtedy doslova vyšiluje. Neviem, čo ma s mojimi vlasmi. Ani pôvod tejto jeho úchylky nechcem vedieť. Ostal ticho sedieť, iba ma pozoroval. To, že je ticho ma znepokojuje ešte viac, ako to keby rozprával.
         Snívam snáď? Monarcha teraz v zime? Vidím pred sebou lietať motýľa. Otočila som sa, Jean tu už nebol. Motýľ si ale ďalej kľudne poletoval predo mnou. Zbláznila som sa? Alebo sa zbláznil on? Veď chudáčik maličký umrzne. Ako sa sem vôbec dostal? Došlo mi, že to, pravdepodobne, nie je dielo prírody. Motýle sú predsa teraz na juhu. Postavila som sa, aby som ho chytila. Prekvapivo si sám sadol na moju nastavenú dlaň. Zoberiem ho dovnútra, aby naozaj nezamrzol. Zakryla som ho aj druhou rukou, aby mi neuletel. Dvere som si otvárala lakťom a vchádzala som chrbtom. To si hneď samozrejme všimla Martina. „Deje sa niečo?“ Dvihla jedno obočie. „Pozri čo mám.“ Podvihla som spojené ruky. Okamžite pribehla ku mne. „Čo je to?“ Pýtala sa zvedavo. Otvorila som ruky a ... nebol tam. Ostala som stáť s otvorenými ústami. „Nič? To je... Zaujímavé.“ Vykoktala šokovane. „Bol tam motýľ.“ „Teraz v zime? Veď by zamrzol.“ „Naozaj tam bol. Vzala som ho do vnútra, aby sa mu nič nestalo.“ „A kde teda je?“ „To neviem. Musel mi uletieť.“ Moje podvedomie sa mi smialo. Tak a teraz si už aj tvoja najlepšia kamarátka o tebe myslí, že si blázon. Choď sa vyspať, asi to potrebuješ, dievča. „No...“ Nevedela, čo povedať. „Ja viem. Už mi asi hrabe.“ Priznala som smutne a hypnotizovala som si ruky. Dúfala som, že sa vráti.
          Nie som blázon, ten motýľ tam predsa bol. Sadol mi na ruku, cítila som ho. Ako sa mohol len tak vypariť. Martina ma presvedčila, aby som si šla ľahnúť. Myslí si, že som vyčerpaná a už mám z toho halucinácie. Neodvrávala som, poslušne som zaliezla do postele. Akurát spať sa mi nedá. Respektíve, nechcem spať. Znovu ma bude strašiť ten istý sen. Zažila som ho už asi milión krát, nechcem znovu. Opatrne skúšam zavrieť oči. Pokúšam sa myslieť na niečo pekné. No, veľa toho teda nie je....
           Znovu sa s krikom budím na rovnaký sen. Znovu odišiel, znovu som ostala sama. Posadila som sa a hlavu som si zložila do dlaní. „Ako dlho to bude trvať?“ „Kým sa s tým nevyrovnáš.“ Ozvalo sa od okna. Môj inštinkt nesklamal. Ale aspoň nie som na moju nočnú moru sama.

Na ten šialený výraz v jeho tvári sa nedá zabudnúť. Myslím, že toto bude moja ďalšia mora. Objavil sa tu Logan. Jeho prítomnosť cítim kedykoľvek, dokonca aj vtedy ak umieram. To čo sa odohrávalo ďalej už boli len sekundy. Videla som Jeana ako žmurkol jedným okom. Pustil ma. Vypálil Loganovi, ktorý stál za nim, spakruky takú ranu, až sa zložil k zemi. S úsmevom na tvári odišiel. Naozaj hlúpy plán, no vyšiel mu. Ledva som lapala po dychu, no prvé čo som urobila, bolo to, že som šla ratovať Logana.  Chcela som ho chytiť za ruku a pomôcť mu vstať, no od ma odstrčil. Utrel si opakom ruky krv na brade z rozbitej pery.  Stála som vedľa neho s otázkou na kraji jazyka. No on vyzeral ako by ma vôbec nepotreboval. Nahnevane vstal, zazrel po mne a odišiel do kuchyne. Z mrazničky vybral kus zamrznutého mäsa a obalil ho utierkou. Tváril sa ako by mu na mne vôbec nezáležalo. Ako by ani nevidel, že ma Jean takmer uškrtil. Zatmelo sa mi pred očami. Svet sa odrazu začal točiť. Odpadla som.
           Niekto ma hladí po vlasoch. Opatrne otváram oči. Sklamanie prichádza hneď ako uvidím Jeanovu siluetu. „Tak čo? Ešte stále ho rovnako miluješ?“ Posmešne sa opýtal, len čo som otvorila oči poriadne. „Kde je?“ Okamžite som sa posadila. „Odišiel. Len čo si odpadla. Vykašľal sa na teba.“ „To nie je pravda.“ Snažila som sa ho presvedčiť. Alebo seba? Do izby vošla Martina. Priniesla pohár s vodou. Jeana oblúkom obišla. Chápem jej strach. Pred chvíľou sa ma pokúšal zabiť a teraz tu znovu sedí pri mojej posteli. „Budeš ... V pohode?“ Opýtala sa roztraseným hlasom. „Nevidela si Logana?“ Opýtala som sa pre istotu aj jej. „Odišiel hneď keď si odpadla. Tento... On sa pri tebe hneď objavil a odniesol ťa sem.“ Pozerala na neho s veľkou nedôverou.  Aj v tomto ju chápem. „Naozaj len tak odišiel? Ani sa o mňa nezaujímal?“ Pokrútila hlavou. „Nie.“ Dodala. Ale čo to má vlastne znamenať? Prišiel predsa kvôli mne. To ho Jean tak naštval, že ma mal úplne na háku, nerozumiem tomu...
           V noci som sa zobudila na rovnakú nočnú moru. Znovu ma myklo, keď som si, zas pri okne, všimla postavu sediacu na gauči. „Baví ťa to?“ Opýtala som sa ho. „Nedá mi spávať, keď vidím ako sa trápiš.“ Odpovedal. „Je to tvoja vina.“ Otočila som sa na druhú stranu. „Keby som vedel, aké to bude mať následky, neukázal by som ti to.“ „Tomu neverím.“ Namrzene som šomrala. Odišiel. Vie, že do rána už nezaspím, tak sa šiel v kľude vyspať on. Aké šľachetné...
           Hovorí sa, že ženu nikdy nemáte nechávať dlho osamote, lebo má potom veľa času rozmýšľať. A to presne sa teraz deje. Sú to ďalšie dva dni, čo sa Logan bezhlavo chytá každej slamky a snaží sa Jeana nájsť. Sú to rovnako dva dni, čo sa naposledy ukázal Jean. Začínam myslieť na to, že s Loganom to pravdepodobne vyzerá na rozchod. Skôr ako v budúcnosti, ktorú mi Jean ukázal. „Tak už ti to došlo?“ Vždy keď sa tu objaví, prepadne ma nepríjemný pocit. „Docielil si svoje. Čo ešte viac chceš?“ Opýtala som sa rezignovane. „Čo chcem, dobre vieš.“ „Hej mňa, ale načo ti budem ja?“ „Si silnejšia ako si myslíš.“ „To nemáš najmenší strach, že ťa zabijem?“ „Prečo by si to robila? Ja si myslím, že k tomu nemáš najmenší dôvod.“ „Už len z recesie...“ Šomrala som si popod nos sotva počuteľne. Pokrútil hlavou a znovu zmizol. Zavrela som oči a zhlboka som sa nadýchla nosom. Všetko je úplne zle...

„Potrebujem pomoc.“ Cítila som sa previnilo, že práve od neho musím žiadať pomoc. Žiaľ. Inak sa nedalo. „Viem.“ Odpovedal suverénne. Prevrátila som očami. Nakoniec som ich prižmúrila. „Dobre, ty chytrák, tak kde je?“ Posadila som sa na druhý gauč oproti nemu. Delil nás len malý, asi šesťdesiat centimetrov široký, konferenčný stolík. Hlavou mi prebehli rôzne scenáre toho, ako by som ho najrýchlejšie zabila. „Kde je kto?“ Uškŕňal sa. „Kto asi? Koho môžem hľadať? Logan, predsa.“ Ďalšie pomyselné zabitie. „Neviem, kde je tvoj milovaný Logan.“ Rehotal sa. Určite.. On a niečo nevedieť? To asi ťažko... „Samozrejme. A tomu mám akože veriť?“ Zazerala som na neho s kamennou tvárou. Nemám náladu na žarty a už vôbec nie s ním. Možno keby prišla Martina a povedala mi nejaký trápny vtip, ktorý poznám už desať rokov, zasmiala by som sa. Ale on? „Vyklop láskavo, kde je. Nebaví ma sa tu s tebou dohadovať.“ „Ja som v tvojej prítomnosti, náhodou, veľmi rád.“ „Kde-je-Lo-gan?“ Vyslabikovala som. Pripadám si ako v pomocnej škole. Aj hluchonemý a slepý debil by pochopil, čo od neho chcem skôr, ako to vytiahnem z Jeana. „Od-kiaľ-to-mám-asi-tak-ve-dieť?“ Rovnako slabikoval. „Nehovor mi, že ho nevieš nájsť.“ „Viem, ale to si odo mňa nechcela. Chcela si, aby som ti povedal, kde je. A to neviem.“ Prisahám, určite mi tečie pena z úst. „Nájdi ho.“ „Ako?“ zdvihol jedno obočie a urobil nejakú hlúpu grimasu. „Prosím.“ Nehorázne, ale nehorázne ma štve. On odo mňa niečo chce a ja sa mu ešte musím prosiť. Viem, že ho Logan niekde hľadá. Jean zasalutoval a zmizol. Chvalabohu. Netrvalo by dlho, kým by som na neho nevyletela za tie jeho sprosté reči, ako je rád v mojej prítomnosti. Mňa jeho prítomnosť teda vôbec neteší. Je však pravdou, že v poslednej dobe už k nemu nechovám takú nenávisť. Proste jeho stálu prítomnosť akceptujem, ale nepotrebujem ju. Ani ju nevyhľadávam a ani nechcem. Ale prečo potom robí Loganovi napriek? Mal mu dať pokoj. No zas na druhej strane... Logan nevie čo sa tu stalo. Možno si myslí, že mi nejako ublížil alebo, že ma drží ako rukojemníka a tak nehľadá len jeho ale aj mňa. Keby sa tak aspoň raz vrátil, aby som mu to mohla vysvetliť... Ale čo mu poviem? Že som dobrovoľne odišla s Jeanom, že mi ukázal mojich aj jeho mŕtvych rodičov, že mi ukázal budúcnosť, že som k nemu bola tak blízko a nezabila som ho? Z toho by nadšený teda nebol. Ani z toho, že som pristúpila na nejakú dohodu s ním. A už vonkoncom by nebol nadšený z toho, že je na mňa naviazaný a že ho žiadam o pomoc. Som v poriadnom prúseri... Sakra!

       Pozerám von veľkým francúzskym oknom a poklopávam na neho prstami. Nech mi nehovorí, že nájsť niekoho, kto sa ho snaží zabiť, trvá tri hodiny. „Ospravedlňujem sa. Musel som niekoho zabiť.“ Myklo ma. Znovu ma chytal odzadu za vlasy. Čo to je? Nejaké znamenie, že ju tu? „Snáď nie.. „ Nedokončila som „Nie.“ Postavil sa vedľa mňa. Nevyzeral nebezpečne. Skôr, ako by ho niečo trápilo. Nejaké divné, sebe vražedné sklony vo mne chceli zistiť, čo. „Je tu pekný výhľad.“ „Nie si tu preto, aby si sa kochal výhľadom.“ Odbila som ho. „Prečo sa vlastne takto ku mne správaš?“ Otočil sa ku mne. Prepaľoval do mňa očami dieru. Neuhla som mu pohľadom, tentoraz som ochotná mu čeliť za každú cenu. Zaťala som zuby a nespúšťala som z neho zrak. Prečo vlastne? Neurobil mi nič. Ak nerátam rozbité dvere na mojom byte. „Ubližuješ ľuďom, ktorých mám rada.“ Vysúkala som zo seba nakoniec. Slabý argument... „Keď si to zaslúžia.“ Mykol plecom a otočil sa znovu k oknu. Zaslúžia? „Logan je v bludisku.“ Odišiel. Snáď som ho neranila. Vyzeral dosť sklamane. Navyše odišiel bez zbytočnej poznámky, to sa mi nezdá.

         Noc, čo noc sa mi sníva s Loganom. Nič krásne. Nič romantické. Sníva sa mi o tom, ako ma opúšťa. Zakaždým, nech urobím čokoľvek a akokoľvek sa snažím ten sen zmeniť, on stále nakoniec odíde. Už zas. Cítim jeho prítomnosť. „Viem, že si tu.“ Sedel v pri okne potichu. „Príde mi to úchylné.“ Otočila som sa na druhú stranu, aby som ho nevidela. „Keď tak nad tým uvažujem.. Prečo si ho nezavoláš?“ Konečne prehovoril. „Začínaš mať strach. Je nebodaj blízko?“ Šomrala som. „Keby on vedel, aká dlhá cesta ho ku mne ešte čaká, mučil by radšej teba, aby si ho ku mne doviedla.“ Potiahla som si prikrývku vyššie. „Vypadni.“ „Nemôžem.“ „Pre boha, Jean. Choď sa vyspať. Ja tiež potrebujem spať.“ „Len som sa chcel presvedčiť, či si v poriadku.“ „Neumieram. Keby áno, určite by si to vedel, ako prvý.“ „Veď práve...“ Odišiel. Jeho hlúpa poznámka o tom, že keby Logan vedel, aká dlhá cesta ho ešte k Jeanovi čaká, tak by ma radšej mučil, aby som mu povedala, kde je, mi nedala spať. Zas raz odišiel s hlúpou odpoveďou, bez vysvetlenia. Logan by snáď nebol schopný ma mučiť. Snáď...

         Do rána som sa prehadzovala. Nemohla som zaspať. Každý deň mi dá Jean chrobáka do hlavy a ja potom ako magor o všetkom uvažujem nekonečne dlho. Logan je preč, Martina sa mi snaží vyhýbať, keď vidí akú mám náladu. Nemám žiadne rozptýlenie. Ale čo tu mám robiť? To mám snáď ísť do lesa a zabiť medveďa, aby som si dokázala, že na to mám dostatok síl? ´Walking alone´- zaznelo z rádia v nejakej pesničke. Všetko. Ale že úplne všetko okolo mňa sa mi snaží nahovoriť, aby som ostala sama. Martinu ale neopustím, ani za svet.                     „Jean!“ Bežala som akurát dolu schodmi a za cesty som si obliekala sveter. Som rozhodnutá ísť za Loganom a presvedčiť ho, aby sa vrátil. Nemá zmyslel, aby ho naháňal. „Ideš niekam?“ Opýtal sa ma. Ledva som pred ním zabrzdila. „Za Loganom.“ „No fajn. Ale ako ho chceš nájsť?“ Opýtal sa ironicky. „Ty mi v tom pomôžeš.“ Oznámila som mu na rovinu. „Poznám lepší spôsob.“ Chytil ma pod krk a oprel o stenu. „Zbláznil si sa?“ Ledva som dokázala hovoriť. Ľutovala som v tej chvíli každú jednu sekundu, čo som mu verila.

Čo je lepšie? Stáť tu zoči-voči Jeanovi? Alebo stáť zoči-voči smrti. „Neumrieš.“ Skôr než som nejako stihla zareagovať hladil ma po líci. Prudkým pohybom som odrazila jeho ruku. Nechcem, aby sa ma dotýkal. Protiví sa mi celý aký je. Ustúpila som o krok vzad. „Viem veci, ktoré úbohý Logan nevie. Navyše neviem prečo utekáš, to ty si chcela ísť sem. Si tu, a čo teraz? Ujdeš?“ Nie! To rozhodne nie. Urobila som krok v pravo. „Krok v pravo.“ Oznámil mi. Urobila som jeden doľava späť. „Krok v ľavo.“ Znovu mi oznámil môj pohyb. Dobre, keď sa chce hrať. Postavila som sa znovu pred neho. Bol tak blízko, že som mohla cítiť jeho teplý dych. Sústreď sa! Čo robí on? Dokážeš to isté. Nádych, výdych. Nádych výdych. A znovu nádych a znovu výdych. Ak je on naviazaný na mňa v istom zmysle to puto musí byť aj z mojej strany. Aspoň máličko. Nádych, výdych. Je to tu. Znovu dvíhal ruku, aby sa ma dotkol. Miesto toho, aby som znovu udrela po jeho ruke, dostal poriadnu facku on. Konala som bez uváženia. Nemal šancu sa jej uhnúť. Viem, že pár krokov poodišiel. Skóre 1:0, pre mňa.
           Nemám náladu robiť si z neho srandu. Zazerala som do tmy. „Ja som ti neublížil.“ „Že nie? Zabil si Loganovi oboch rodičov, spôsobil si traumu a strach do konca života Martine.“ Smerovala som k nemu. „Nemáš ich tak ochraňovať. Od začiatku si sa mohla pridať ku mne.“ „Akého začiatku? Ty si mi nedal na výber. Pripútal si sa ku mne a ničíš život ľudom, na ktorých mi záleží. Po tom všetkom nekonečnom strachu z teba, si sem napochoduješ a tváriš sa, ako môj dávno stratený kamarát.“ Kričala som na neho. Nezmohla som sa na nič iné len, aby som ho rezignovane buchla do hrude oboma rukami. Chytil ma rukami za obe zápästia. „Kľudne môžu zomrieť ďalší ľudia, len aby si pochopila, že cesta, ktorou ideš nie je správna.“ „Ďalší ľudia? Ako ty, sakra, vieš, čo je pre mňa správne alebo nie!“ Snažila som sa od neho dostať. „Nikam nepôjdeš. Nikam! Rozumieš?!“ Zhúkol po mne.
         Zatváram oči pre ilúziou, ktorú mi ukázal. „Chcela si odísť, tak sa pozeraj, čo sa v tej tvojej budúcnosti stane. Za čo tak bezhlavo bojuješ.“ Videla som seba. Tehotnú. Možno siedmy alebo aj ôsmy mesiac. S Loganom sme sa hádali až nakoniec zobral z gauču kufor a zabuchol za sebou dvere. Ja som ostala bezducho stáť. Zízala som na dvere pred sebou až kým som sa nerozplakala. Zosunula som sa k zemi. V skutočnosti sa mi tiež tlačili slzy do očí. „A vieš čo nastane potom?“ Pokrútila som hlavou. „Tak sleduj... To dieťa je Loganove.“ Kráča ulicou ako duch. Cestou vráža do okoloidúcich ľudí, nakoniec zastane uprostred parku s malými deťmi. Ono samo nie je staršie ako oni. Logan sedí na lavičke a prstom ukazuje na jedno z detí. To moje bez najmenších námietok pristúpi k dieťaťu na hojdačke. Zhodí ho z nej a odtrhne mu hlavu. „Dosť!“ Vykríkla som. Čakala som budúcnosť akúkoľvek, ale takúto teda nie. „Prečo mi to ukazuješ?“ „Hrdo sa biješ do pŕs, za ľudí, ktorí ťa zradia, by si položila ruku do ohňa. Čo ruku. Pokojne by si do toho ohňa skočila celá.“ „Neverím ti. Neverím tomu čo mi ukazuješ.“ Zlostne ma zdrapil za rameno. „Myslíš, že ti klamem. Tak sa pozeraj čo spôsobíš!“ Syčal cez zaťaté zuby. „Nie!“ Zavrela som oči, nechcem vidieť už nič. Vôbec nič. „Tak sa pozeraj!“ Kričal. „Nie!“
„Ako chceš. Nútiť ťa nebudem.“ Ostalo ticho. Už nikto nekričal. Nikto neplakal. Znovu ma obklopovala tma jeho brlohu. „Prečo to robíš? Prečo sa ma snažíš zničiť?“ „Zničiť? Potrebujem ťa v najlepšej forme. Priuč sa niečomu a ja si po teba prídem, keď bude treba. Prisahám, že dovtedy tebe aj tvojej kamarátke dám pokoj.“ „A čo Logan?“ „Pokiaľ neprestane s tým lovom na mňa, skončí veľmi zle.“ „Vieš, že neprestane. Ani vtedy ak mu to poviem ja. Ak sa dozvie o dnešku bude sa snažiť ešte viac.“ „Ale on nemá žiadnu šancu.“ Rozčuľoval sa. Akože nemá? To si snáď nemyslí, že je najmocnejší zo všetkých.  „To sa ešte uvidí.“
            Logan sa nevracal niekoľko ďalších dní. Znovu som o ňom nič nevedela. Znovu sa neozýval. A vlastne... Je to moja vina. Nenašiel nás doma, boh vie, čo si myslel. Hrala som sa s náhrdelníkom, ktorý mi daroval jeho otec. Je pravda, že ak budem naozaj veľmi chcieť dokážem sa dostať k ľuďom, ktorých milujem? Milujem? Po tom čo mi prednedávnom ukázal Jean som bola zmätená. Nevedela som či je to len jeho výmysel alebo je to naozaj moja budúcnosť.
           Sedím v obývačke na mäkkom gauči a hľadím niekam pred seba. Prestávam vnímať realitu ako takú. Všetko sa mi zdá ako ilúzia. Ako keby toto všetko bol len zlý sen. Viem, že za tento stav mojej mysle môže Jean. No doteraz som sa ho nepokúsila vyhľadať. Viem,  že je niekde nablízku. Tu jeho odpornú energiu cítim všade, kde sa pohnem. Sľúbil však, že mi dá pokoj. Ibaže... Potrebujem vedieť, kde je Logan a to či je v poriadku. Postavila som sa a začala som sa prechádzať po miestnosti ako zúrivý lev. Nedá mi to. Koľko je tomu, čo si zas Logan niekam zmizol bez vysvetlenia? Takmer mesiac a za ten čas o sebe vôbec nedal vedieť. A tentoraz o ňom nič nevie ani Martina. Žeby mal Jean predsa len pravdu a láska, ktorú som k nemu cítila bola len jednostranná. Nevydržím to. Nemôžem sa takto už viac týrať. „Jean!“ Takmer okamžite sedel na gauči, kde som sedela pred tým. Znovu ten jeho debilný úsmev. Bila by som ho za to, ako sa teší z môjho nešťastia. No je jediný kto mi môže pomôcť nájsť Logana.

„Mami.“ Šepla som. Vedela som, že to nie je realita no láska k nej bola silnejšia. „Tak neplač, dievčatko moje. Musíš byť silná.“ Podržala si ma na dĺžku rúk. „Aká si krásna a ako si vyrástla. Už dávno nie si malé dievčatko. Teraz musíš byť silná žena.“ Ona nevedela. Nevedela čo sa stalo. Kým som a čo sa v mojom živote odohrávalo. Nemohla to vedieť. Bola mŕtva...
          Smútok v mojom srdci sa súbežne prelínal so šťastím. Obaja rodičia sú znovu pri mne. Je tu aj Loganov otec a jeho mama. Všetci sa spolu objímame. Je neskutočne čo Jean dokáže. Dokonca je tu aj Agáta. Stojí obďaleč a usmieva sa na nás. Martina si zvykla na to, že občas zaživa veci, ktoré nie sú reálne možné, no teší sa so mnou. Aspoň na malý moment si môžem vychutnať okamih, ktorý čochvíľa pominie.
          Jean sa niekam vytratil. Dúfam, že niekde nebojuje s Loganom. Aj keď... Je to dosť pravdepodobné. Vie, že by som ho ochraňovala. „Jean!“ Zakričala som po miestnosti. Hluchý by to počul. Prízraky všetkých zmizli.  Bolo mi ľúto, že som sa nestihla rozlúčiť, no potom by to bolelo ešte viac. „Jean!“ Zakričala som znovu, keď sa nevrátil. „Chýbal som ti?“ Opýtal sa ironicky. Prešiel mi rukou po vlasoch. Len zľahka sa dotkol môjho chrbta. Jeho dotyk pálil. A neprestával páliť ani po tom, čo sa ma už nedotýkal. „Čo odo mňa chceš?“ Opýtala som sa znova, už asi po stý krát, keďže doteraz sa nemal k žiadnej normálnej a zmysluplnej odpovedi. „Začnime tým, čo chceš ty.“ „To som ti už povedala. Chcem mať od teba nadosmrti pokoj. Tak isto chcem, aby si dal pokoj aj Martine a Loganovi. Plň si svoj cieľ o tom, že na svete neostane nik iný, ale nás z toho vynechaj.“ Je ako diabol. Šíry okolo seba strach. Zatiaľ, čo som hovorila chodil oko mňa. Už len cítiť jeho pohľad na sebe bolo nepríjemné. Nakoniec zastal predo mnou. Vystrel ruku a pravdepodobne ma chcel pohladiť po líci. Môj štít funguje dokonale. Okamžite, ako sa priblížil na asi päť centimetrov, ruku odtiahol. Štveš ma! Snažil sa ma zlomiť. Nedovolím mu, aby nado mnou vyhral. „Vyklop konečne, čo odo mňa chceš!“ Tváril sa ako by som mu dala facku. Neznášam, keď niekto zbytočne naťahuje čas. Keď niečo chce, nech povie. Buď mu v tom pomôžem alebo sa na to vykašlem. „Prídem si pre teba, keď ťa budem potrebovať.“ Chytil Martinu za ruku, ktorá sa strachom cukla. Ale držal ju príliš silno na to, aby si mohla ruku vymaniť. Mne podával druhú ruku. V hlave mi skrsol podlý plán. Podala som mu ruku. Vedela som, že nás zavedie nazad, no nehodlám tam ostať. Pôjdem s ním ďalej, až ma dovedie k svojmu telu...
          Odstrčil Martinu na zem. Dopadla rovno na kolená. Možno bude mať modrinu, no zaručene jej nijak inak neublížil. Nikde nevidím Logana. Mám pocit, že niečo nie je v poriadku. „Teraz ti niečo ukážem ja.“ Povedala som rázne. Nepustila som jeho ruku, vedela som, že by bol  v momente preč. Pripútala som sa k nej. Nemohol ju odtiahnuť „Choď nájsť Logana, prosím.“ Požiadala som Martinu, ktorá okamžite utekala na poschodie. „Veľmi dobre viem o čo ti ide.“ Usmieval sa. „Áno? Tak o čo?“ Opýtala som sa s poriadnou dávkou irónie. „Logan tu nie je.“ Kričala Maťa z hora. „Tak kde je, Jean? Ty to určite budeš vedieť.“ Zazerala som na neho. „A odkiaľ asi?“ Zasmial sa. Humor ho neopúšťa nie však na dlho. Zbraň som mala hneď po ruke. Stačí sekunda a budem tam, kde presne chcem. Odznel výstrel. On sa stále usmieval. Stále ten odporný úsmev dokonca aj keď umiera. Pripútaná k nemu som sa premiestnila s nim. Nič som nevidela, bola tu tma. Tma a zima. Ako v nejakej jaskyni. „A čo teraz?“ Opýtal sa  jeho hlas z každej strany. Je to len ďalšia hlúpa hra. Hra akú sme hrali s Loganom. Je len otázka času, kto koho uloví skôr. Zhlboka som sa nadýchla. Cítila som niečo ako pleseň. Taký zatuchnutý smrad. Ako tu môže žiť? „Si mi to teda odvážny hrdina, keď sa s skrývaš v tme. Alebo sa ma bojíš?“ Nie je jediný, kto ovláda zmysly iných. Môj hlas rovnako dokážem točiť v priestore. „Nebojím sa ťa.“ Ucítila som závan teplého vzduchu. „Ani sa neskrývam. Stojím priamo pred tebou.“ O to horší pocit. Zaklonila som hlavu a vydýchla som. Jeden z nás umrie...

Zaškeril sa na mňa v akože úsmeve. „Zvládne cestu?“ Ukázal prstom na Martinu. „Áno.“ Mykol plecom a pokrčil ústami.  Ucítila som nepríjemný impulz, ktorý mi prešiel telom. Martina odpadla. Než som sa stihla spamätať svet sa stiahol do úzkej špirály a boli sme niekde na ulici, na ktorej nebolo ani živej nohy. Pravdou je, že ani mŕtvej. Ostala som teda na pochybách, či je to dobré alebo nie. Najviac ma však trápila Martina. Viem, že žije. Tlkot jej srdca doslova počujem. Pulzuje mi v ušiach. „Čo si jej urobil?“ Opýtala som sa nahnevane. „Nič.“ Stiahol bradu. „Kde to sme?“ „V budúcnosti. Našej budúcnosti.“ „Bez ľudí? Toto je tvoj plán? Aby na svete neostal nikto?“ „Akože nikto? Ostali len iní. To je predsa pekná predstava nie?“ „No to veru nie je. Mal by si prestať byť taký egoistický. Dobre, keď chceš mať na svete len iných, prečo potom zbytočne umreli v Thomasovom dome, pri výbuchoch tvojich bômb, prečo umrel Loganov otec a v neposlednom rade, prečo umrela Agáta. Všetci  z nich boli iní. Nehovoriac o tom, že sa s Loganom naháňate ako dva psy...“ „Tak počkať! Ja ho nenaháňam. A ani teba, ani nikoho. To Logan sa ma snaží nájsť za každú cenu. Lenže hľadá ďaleko a ja som až príliš blízko.“ „Príliš blízko? Čo to znamená?“ Zasmial sa. Prevrátila som očami. „Načo sme tu? Začni mi odpovedať, inak odídem.“ Menšia vyhrážka nezaškodí. „Kam by si chodila?“ Rehotal sa ďalej. „Hocikam, kde ma blázon ako ty, nenájde.“ Konečne sa prestal rehotať. „S tým bláznom máš pravdu. Mimochodom jeden ťa pravdepodobne bude čakať doma.“ Logan? Podarilo sa mu vrátiť? Možno ho Jeanova prítomnosť nejako blokovala a bránila mu vrátiť sa. Musel sa nejako poistiť, aby som s ním šla. Určite teraz vyšiľuje. Viem aký je, keď ma nemá pod dozorom. Navyše teraz som niekde s niekým kto mu zabil rodinu aj niekoľko priateľov. Riskujem. Viem. Veľmi riskujem. Ale radšej nech umriem ja ako by mal ublížiť jemu, keď sa mu nemohol vôbec brániť. Jean nehrá férovo, to som už zistila. No radšej si budem nahovárať, že mu môžem dôverovať v tom, že mi neublíži, ako by som mu mala ukázať strach. „Niekoho ti ukážem. Poď.“ „A čo ona?“ Zatváril sa znechutene podišiel k Martine a chytil ju za ruku.  Ona opatrene otvorila oči. Pomohol jej posadiť sa. „Nemá na každom rohu odpadávať.“ Zašomral si popod nos.  Čo? Nie som taká hlúpa ako si myslí. Čupla som si k nim. „Veľmi dobre viem, že si to urobil naschvál.“ Precedila som pomedzi zuby a zazrela som po ňom. Pomohla som Mati vstať. „Si v poriadku?“ Opýtala som sa držiac ju za ruky. „Keby som ťa nepoznal, myslel by som si, že ju miluješ viac ako Logana.“ Chlípne sa usmieval. Ako čo mu mám na toto odpovedať? Nemám náladu tu s ním vtipkovať. Tak nech láskavo ukáže, čo chcel a vypadneme. A nech z nášho života vypadne aj on. 
          Vybral sa smerom k opustenej budove. Nebolo to ako by svet zničili vandali alebo nejaká živelná pohroma. Všade bol poriadok. Budovy boli čisté, okná a dvere na nich celé. Ale nikde ani živej duše. Otvoril veľké drevené dvere a rukou nás pozýval dnu. Ostala som stáť. Vedela som, že sa Martina bojí. Nie len o seba ale hlavne o mňa. To ma zvnútra rozožieralo ako kyselina. Zopakovala som to, čo urobil on. Ponúkla som ho rukou nech ide dnu prvý. Pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. Nepáči sa mi, že mi neveríš.  Mučil ma jeho hlas v hlave.
            Má ma dokonale prečítanú bez toho, aby som tomu mohla nejako zabrániť. Vidí a počuje moje myšlienky. Je na mňa naviazaný, preto si ma dokáže všade nájsť. Začalo to strachom z neho keď sme sa videli na schodoch. Už vtedy sa ku mne pripútal. A ja? Ja som tomu nedokázala zabrániť. Koniec koncov som o tom nemala ani potuchy. Je to puto rovnaké, aké máme s Loganom. Ibaže toto puto je jednostranné. Zatiaľ čo my s Loganom sme na seba naviazaný obaja, jeden druhého ochraňujeme, vzájomne cítime všetky svoje pocity, s Jeanom je to len z jeho strany. Nahnevalo ma, že som sa to dozvedela. Pustil ma do svojej mysle len, aby mi ukázal ako mi v každej situácii je blízko. Dokonca aj keď bol Logan preč, to on sedával na gauči pri okne. Tie sny, ktoré som mala vlastne neboli sny. Bola to realita, ktorú si ale stále odmietam pripustiť. Doviezli sme sa výťahom na najvyššie poschodie budovy. Celý čas sa vo výťahu debilne usmieval. Ako by si liboval na mojom utrpení z toho, čo som zistila.  „Sme tu.“ Povedal ešte skôr ako sa dvere stihli otvoriť. Jedno však viem. Nejde mu o to, aby nám dnes ublížil. Možno inokedy. Možno, keď  mu odmietnem pomôcť v jeho šialenom pláne.

          „Lenka!“ Rozbehla sa oproti mne nejaká žena. Zozadu ju osvetľovalo jasné slnko z okna. Nevidela som ju, len jej siluetu. No jej hlas mi bol známy. Až dôverne známy. Mama? Cítila som ako ma pichlo v hrudi. Srdce mi zvieral jeden ukrutný kŕč a nemohla som sa ani pohnúť. Nemohla som zo seba vydať ani hlások. Bola som paralyzovaná. Skutočne je to moja mama? „Dokážem vrátiť každého, kto umrel, späť. Stačí povedať.“ Odpovedal mi.
      Láska k matke je nekonečná. Nikdy neskončí. Tak ako trvá kým je na žive, tak isto trvá aj po smrti. Vtedy človek miluje spomienku. Miluje fotku. Miluje veci, ktoré patrili jej. Miluje všetko, čo mu aspoň máličko pripomína matku. Hodila som sa jej okolo krku. Oslobodzujúci pocit. „Neplač dievčatko moje. Neplač.“ Pohladila ma po vlasoch.

„Potrebujem ťa na dokončenie môjho plánu...“ „Akého plánu?“ Skočila som mu do rečí. Štve ma jeho správanie. Napochoduje si sem a tvári sa ako majster svete a ešte chce odo mňa pomoc. „Hovoríš, ako by si o mojich plánoch nevedela.“ Zasmial sa. „Čo o nich mám vedieť? A vlastne...  Načo potrebuješ práve mňa?“ „Stretol som ženu. Matku. S dvoma deťmi. Nič nehovorila. Len sa na mňa usmievala. Zo všetkých ľudí si na ulici vybrala mňa..“ „No a? veď to mohla byť náhoda.“ „Nebola to náhoda. Bola iné. A jej deti. Takého človeka nestretneš hocikedy.“ „Celkom nerozumiem tomu, čo mi chceš povedať.“ „Bola si to ty..“ Natlačil si do úst ďalší kus chleba. Tentoraz zabehlo mne. Musela som sa postaviť a ísť sa napiť. Ja a deti? Nie... Nie, určite som to nebola ja. „Ako vieš, že som to bola ja?“ Opýtala som sa ticho. „Viem. A ak pôjdeš so mnou ukážem ti to.“ „Nie.“ Povedala som rázne. „Nepôjdem nikam, môže to byť len ďalšia tvoja hlúpa pasca.“ „Oceňujem tvoju obozretnosť. No neuvedomila si si pár vecí. Dostal som sa sem. Ak by som ťa chcel zabiť urobím to už hore. Mal som možnosť zabiť tam aj Logana. Aj tú tvoju nebezpečnú kamošku. Nie si tu premiestnená bolo by to až príliš ľahké. Zatiaľ, čo mne  sa nič nestane, vy by ste všetci boli už mŕtvy.“ S každým slovom pohupoval hlavou z boku na bok. Najradšej by som ho udrela. Ale je pravda, čo hovorí. Mohol ma zabiť už pred tým. Neurobil to. „Kde je Logan?“ „Ktorý?“ znovu sa zarehotal. „Určite sa sem tak skoro nedostane. To sa skôr zblázni, stačí len, aby si sa ma začala báť.“  „Báť sa teba?“ Vysmiala som ho. „Som rád, že som ťa pobavil. Tak ideš?“ Natiahol ku mne ruku. Posadila som sa nazad k stolu. Ruky som si na protest založila na prsiach. „Čo z toho budem mať ja?“ Namyslený tón mi vyšiel dokonale. „Čo si len zažiadaš.“ Vyceril na mňa zuby v širokom úsmeve. „Nadosmrti na nás zabudneš. Myslím do tvojej smrti...“ „To je myslím trochu ťažko zvládnuteľná požiadavka.“ Skočil mi do rečí. „V tom prípade, zabudni na moju pomoc.“ Ironicky som sa na neho usmiala. Úsmev mu z tváre nadobro zmizol. Ejha... Takúto odpoveď asi nečakal. Postavil sa. Myslela som, že je na odchode. „Tak kde to máme toho Logana? Stále odpočíva?“ Žmurkol na mňa jedným okom a vybral sa smerom ku schodom. „Jean!“ Skríkla som na neho. So  mnou nech si robí, čo chce, ale mojim blízkym ubližovať nebude. Zastavil sa. „Naposledy sa pýtam. Ideš so mnou?“ Nemám na výber. „Nemôžem odísť bez nej.“ Ukázala som rukou na Martinu, ktorá stále stála ako prikovaná k zemi na tom istom mieste a v ruke neiste zvierala zbraň. „Tak si ju zober so sebou.“ Mykol plecom. „Ale tú zbraň nech radšej nechá doma. Mohla by si s ňou ublížiť. A to by si nechcela, že nie?“ Vydierač. Zobrala som Martine zbraň z ruky a položila som ju na stôl. Vzala som ju za ruku. „Pôjdeme s ním. Sľubujem ti, že sa ti nič nestane.“ Podala som Druhú ruku Jeanovi. „Tak sa mi to páči. Nemám rád, keď mi ľudia odporujú.“ „Vydieranie je tvoja silná stránka.“ Skonštatovala som sucho.

Dni ubiehali a Logan sa cítil  lepšie. Bolo mi jasné, že to nebude chvíľková záležitosť a že bude potrebovať veľa času kým sa úplne spamätá. Živil v sebe toľko nenávisti a to ho hnalo vpred. Niekoľko krát potajme odišiel hľadať Jeana, ale vždy sa vrátil. Všimla som si, že sa naučil premiestňovať rovnako ako jeho otec. Bála som sa o neho, keď takto odchádzal. Nemala som tak žiadnu istotu, že sa mu nič nestane. Martina sa presťahovala do vedľajšej izby a my sme tak mali viac času na seba. Náš vzťah sa výrazne zlepšil. Nehovorím, ani pred tým ako odišiel, to nebolo zlé, len sme neboli skoro nikdy osamote. Do vzťahu patrí aj láska, romantika, rozhovory o všetkom. A to nám chýbalo.
           Logan je znovu mimo. Zas niekde naháňa Jeana. Pre istotu mi tu tento krát nechal svoje telo. Nedýcha, nehýbe sa. Srdce mu nebije. Čas sa celkom úplne zastavil. Už viem aké je to ležať vedľa živej mŕtvoly. Presne nejako takto sa cítil aj on po tom, čo sme ušli k jeho rodičom. V poslednej dobe mám veľmi veľa času na to, aby som premýšľala. Zamýšľala som sa už nad kadečím no stále sa vraciam k tomu, čo mohlo byť inak ak by nás Jean vtedy nenašiel. Dlho ma strašil obraz, keď sa znenazdajky zjavil predo mnou. Pokým bol Logan preč jeho obraz sa niekoľkokrát vrátil, no už sa ho nebojím. Živím  v sebe rovnakú nenávisť ako Logan. Všetky svoje pocity prenáša na mňa. Ja som s tým ale súhlasila, aby som mu pomohla sa kontrolovať.
         Je preč už pomerne dlho. Cez tmavé závesy na oknách začína presvitať svetlo. Viem, že sa nemusím báť. Určite sa vráti a tak ho nechávam ležať. Určite bude vyčerpaný a hladný. Zišla som teda dolu do kuchyne  a chystala som sa pripraviť raňajky. Začala som krájať chlieb, keď som za sebou niekoho ucítila. „Kuk.“ Prehovoril na mňa hlboký mužský hlas našim jazykom. Položila som ruky na pracovnú dosku a naklonila som hlavu na stranu. „Jean?“ nechcela som sa otočiť. Dúfala som, že je to len zlý sen. „Koho si čakala?“ Opýtal sa ironicky. „Snáď nie Logana.“ Klam dievča, klam, čo to len dá! „Nie. Keď nepríde, dáš si so mnou raňajky ty?“ Otočila som sa k nemu. Maximálne som predstierala nezáujem a vľúdne som sa na neho usmievala. Na moje prekvapenie si sadol k stolu. Tak fajn. „Prečo si tu? Naraňajkovať si sa asi neprišiel.“ „Prečo nie?“ Odpovedal pohotovo. Položila som teda pred neho tanier s chlebom. „Trošku skromné..“ Poznamenal ironicky. „Neviem na aký luxus si zvyknutý.“ Mykla som plecom a z chladničky som vybrala maslo a salámu. „Môže byť?“ Opýtala som sa jedlo som pred neho pekne položila, aj keď som mala chuť mu ho hodiť do ksichtu. S chuťou sa pustil do jedla. Nechápem túto jeho návštevu. Nevyzerá, že by ma chcel zabiť. Urobil by to už dávno. „Tak čo tu chceš?“ Opýtala som sa znovu. Takmer mu zabehlo. „ Povedz jej, aby odložila tú zbraň. Neprišiel som ti ublížiť. Už som to mohol urobiť dávno, ale načo?“ Poprosila som Martinu, ktorá stála za ním, aby tu zbraň zložila. „Spokojný? A teraz mi láskavo povedz, čo chceš.“ „Teba.“ Odpovedal stroho. Akože mňa? Zdvihla som jedno obočie. Pochopil, že taká odpoveď mi nestačí.

Takmer každú noc sa budím s divným pocitom, že sa niekto na mňa pozerá. Poznáte tie živé sny, kedy tak veľmi túžite, aby sa človek, ktorého milujete, vrátil až sa vám o tom neustále sníva. Dnes som znovu mala taký sen. Otvorila som oči a zdalo sa mi, že niekto sedí pri okne. Niekto? Logan... Nemohla som uveriť vlastný očiam. Natiahla som ruku, aby som zapla malú lampičku na nočnom stolíku pri posteli. Nebol tam... Sklamanie tentoraz neprišlo. Prišlo prvý raz, druhý raz, tretí raz. Dokonca prišlo aj po päťdesiaty ôsmy krát. Teraz už nie... Viem, že si to len namýšľam.

            Zhasla som. Zavrela som oči a vtom som zdola započula nejaký buchot. Prebrala sa ne neho aj Maťa. Okamžite zo svojho nočného stolíka vybrala zbraň, ktorá tu ostala po Loganovom otcovi. Myslím, že toto jej nepomôže... Celá som sa triasla strachom. Čo to mohlo byť? Obe sme naťahovali uši, čo sa len dalo, ale všade bolo ticho. Nakoniec som sa odhodlala ísť dolu. Ale na to, aby som sa nepremiestnila, som nemala dosť odvahy. Predsa len, čo ak? Pomaly som otvárala dvere a modlila som sa nech ani trošku nezavŕzgajú. Moje prosby boli vyslyšané a ja som sa dostala až ku schodisku. Už odtadiaľ som videla položené tašky s potravinami na kuchynskom stole. Už pred tým som si všimla, že potraviny zo špajze ubúdajú veľmi málo, až takmer vôbec. Niekto ich sem pravidelne nosil. Buď to bol Logan, alebo jeho otec. Preto som v sebe živila to malé svetielko a neprestávala som veriť, že sme v bezpečí a že sa raz niekto vráti. Sadla som si na vrchný schod.

            Premiestnil sa sem. Videla som ako sa z čista jasna objavil v kuchyni. Pohľad na neho mi vyrazil dych. Vyzeral až príliš zanedbane dokonca si nechal narásť bradu. Nie veľkú, ale mal ju. Navyše vyzeral, že aspoň päť kíl schudol. Oblečenie mal špinavé a vyzeral veľmi unavene. Zastavil sa pri stole, aby sa oprel a zhlboka sa nadýchol. Je vyčerpaný, veľmi. „Logan.“ Zašepkala som. Vystrel sa a vyzeral ako by mu telom prešiel nejaký impulz. Pohrával sa s myšlienkou na útek. Nakoniec sa však otočil mojim smerom a pozrel sa na mňa. Nemohla som tomu uveriť. Naozaj je tu. Mala som v hlave toľko otázok. Prečo odišiel? Prečo sa nevrátil? Kde bol? Prečo sa mi neprišiel ukázať? Hlavne to nepokaz dievča... „Ostaneš tu chvíľu, prosím?“ Pomaly som sa postavila a krok za krokom som pomaly schádzala dolu schodmi. Len prosím, nezmizni mi znovu. Nechcela som ho vyplašiť. Naozaj teraz vyzeral ako plachý zajac, ktorý je rozhodnutý utiecť, len čo urobíte prudký pohyb alebo nedajboh vydáte nejaký zvuk. Opatrne som kládla nohy pred seba. Dostupovala som na špičky, aby som bola čo najtichšie. Na poslednom schode som sa zastavila a pomaly som sa zosunula dolu, aby som si na neho sadla. Nespúšťala som z neho oči a rovnako ani on zo mňa. „Povedz mi, prosím, čo sa deje.“ Naďalej som šepkala, no hlas sa mi aj tak triasol. Stál a premýšľal, čo urobiť. Už som ho vymákla. Odchod bez toho, že by som ho znovu spozorovala mu už znovu nevyjde. Prišiel si sadnúť ku mne. „Otec je mŕtvy...“ Pošepkal sotva počuteľne. Bože... Prečo? Nedokázala som sa viac ovládať, musela som ho objať a rozplakala som sa. „Nedokážem ovládať svoje emócie.“ Zmizol mi z náruče. Opäť ma tu nechal samú. Ostala som sedieť na schodoch. Čakala som, či sa náhodou ešte nevráti.

             Jediná, ktorá prišla, bola Martina. Nič sa nepýtala, nič nehovorila. Len sa posadila ku mne a objímala ma. „Bol tu Logan.“ Povedala som jej. „Viem, zlatíčko.“ Odpovedala a pohladila ma po chrbte. „Jeho otec zomrel.“ Vzdychla. „Čo sa stalo?“ „Neviem, to mi nepovedal. Odišiel znovu.“ „Vráti sa, Lenka. Ako každú noc. Sedáva pri tebe a pozerá na teba ako spíš. Nie raz som ho pri tom videla. Nič nehovorí, ani sa ťa nedotkne, len sedí a pozerá sa na teba. Určite mu veľmi chýbaš a robí všetko pre to, aby sa mohol vrátiť.“ Možno mala pravdu. Prekvapilo ma koľko toho vie a nič mi nepovedala. Možno si myslela, že to tiež viem.

             Chápem, že je teraz veľmi citovo rozladený a že je vtedy veľmi ťažké ovládať svoje emócie a preto odišiel. „Poď si ľahnúť. Musíš si oddýchnuť. Poď.“ Pomáhala mi vstať. Nedokázala som jej odporovať. Som vyčerpaná a po dnešnom stretnutí s Loganom totálne zlomená. Jedno však viem. Stále ho rovnako milujem.

+++

Sadla som si na malý gauč pri okne. Možno som v hádke s Loganom prestrelila. Nemala som tak na neho vyletieť. Poslednou dobou spolu trávime veľmi málo času o samote a nemáme možnosť sa spolu normálne rozprávať bez toho, aby sme neriešili Jeana. Lezie mi to všetko už na nervy. Iba som stále zbytočne podráždená a nakoniec si to odnesie niekto, kto si to vôbec nezaslúži. Viem, že ma Logan miluje, nad tým, že by sme sa rozišli ani nerozmýšľal, ale keď sa k nemu budem takto hnusne správať, nebudeme spolu dlho. Mala by som ho nájsť a ospravedlniť sa mu.
          Našla som ho ako v kuchyni pije čaj. Ten odporný čaj, ktorý mu má dodať potrebnú silu. Prišla som k nemu, aby som ho pohladila. Odtiahol sa aj keď sa na mňa ani nepozrel. Viem, cíti moju prítomnosť, no ja nechcem, aby sa hneval. Pozerala som teda smutne na jeho chrbát. „Agáta odišla.“ Oznámil mi stroho. „Kam?“ „To neviem. No už sa sem nevráti. Zbabelec.“ Zasyčal. Nechápem na čo potom šla s nami, keď si potom len tak zmizne. Alebo potrebovala len odvoz? A vlastne... Je mi to jedno, som tu pre niečo iné. „Je to škoda.“ Poznamenala som len. „Nie je. Mám pocit že v tom má prsty Jean. Tá sviňa sa s ním určite spolčila. Tipujem, že on už dobre vie, kam sme ušli.“ „To by neurobila Logan. Možno ju upodozrievaš neprávom.“ Znovu som sa ho pokúsila dotknúť, no znovu uhol. „Logan, prosím.“ Prosila som ticho. „Nie.“ Odpovedal nahnevane a konečne sa otočil ku mne. Videl, že som smutná. Pri pohľade na jeho prísnu, nahnevanú tvár sa mi tlačili slzy do očí. „Nechcem ti ublížiť.“ Prešiel okolo mňa a vyšiel von. Nenechám to len tak. Potrebujem si to vyjasniť. Nasledovala som ho. „Logan počkaj.“ Otvorila som vchodové dvere. Poobzerala som sa v tme, nikde som ho nevidela. Odišiel. A ja neviem kam ani na ako dlho. Jedno čo viem je, že bol nahnevaný. „Logan!“ Zakričala som smerom k lesu. Nič. Vie, že tam za ním po dnešnom zážitku nepôjdem. „Logan!“ Skúsila som to znovu. Nič. Logan sa neozval. Čo teraz? Na verandu za mnou prišiel jeho otec. „Čo sa deje?“ Opýtal sa rozospato. Pravdepodobne som ho tým krikom prebrala, keď sa mu konečne podarilo zaspať. „Agáta odišla a teraz aj Logan.“ „Akože odišiel? Kam?“ „ Ja neviem kam šiel. Proste odišiel.“ „Logan!“ Zakričal na neho. Určite nás počuje ale neozval sa. Jeho otec sa ho vybral hľadať. Dúfa, že ho dokáže nájsť aspoň podľa myšlienok.
            Ostali sme len my dve. Musím ťa ochrániť, nech sa stane čokoľvek. Pozerala som na Martinu ako spokojne spí. Nemá ani len potuchy o tom, čo sa tu odohralo. Netuší, že sme ostali len my dve. Loganov otec sa nevrátil ani po niekoľkých hodinách. Agáta je nadobro preč a Logan odišiel nevedno kam. Začína svitať a ja som vôbec nespala. Lenže spánok je to posledné na čo teraz dokážem myslieť. Ako to všetko vysvetlím Martine? Beztak sa bála, teraz sa bude ešte viac. A ja neviem, či ju sama dokážem ochrániť. No som odhodlaná urobiť pre ňu čokoľvek na svete. Opäť som si sadla na gauč pri okne a pozerala som von. Každou minutou bolo vidieť lepšie až nakoniec vyšlo slnko a mňa oslepil jeden z jeho lúčov, ktorý sa predral pomedzi vysoké stromy. „Nespala si?“ Opýtala sa ma ticho. „Nie.“ „Kde je Logan?“ Obzerala sa po izbe. „Včera večer odišiel. Odišla aj Agáta. Logana šiel hľadať otec ale ani ten sa nevrátil.“ „Čože?!“ Skríkla.  Som v riti.... „Akože odišli? Kam, pre Boha? A v noci?“ „Neviem. Prvá odišla Agáta. Logan bol nahnevaný, myslel si, že nás prezradila a teraz zdrhla, aby si zachránila krk. Následne na to odišiel. Povedal len, že mi nechce ublížiť a zmizol. Jeho otec ho šiel hľadať. No ešte sa nevrátil. Bojím sa, že sa ani nevráti.“ Sklonila som hlavu. Chcelo sa mi plakať. Bolo mi to všetko ľúto. Nie Loganovou vinou, ale mojou, bola Martina v týchto sračkách. Čo som to len dopustila? Prišla si sadnúť ku mne. Pohladila ma po ramene a objala. Neviem, čo bude ďalej. Neviem, či to sama zvládnem. „Pôjdeme ich hľadať?“ Opýtala sa a snažila sa o úsmev. Otrela som si slzy z oboch líc. „Neviem, kam mohli ísť.  Môžu byť kdekoľvek. Asi by sme mali počkať, či sa nevráti aspoň Loganov otec.“ „A ak sa nevráti?“ „Tak odídeme.“ „Dobre...“ Povedala potichu. Viem, že je úplne na dne. Rovnako ako ja.
           Čakali sme deň, dva dni, tri dni... Týždeň... No nikto sa nevrátil. Každý deň som presedela vonku na verande, ak by sa niekto z nich vrátil, aby som ho videla. Niekde hlboko v mojej duši stále nezhasínalo svetielko nádeje. „Pôjdeme?“  Opýtala sa ma Martina. „Kam pôjdeme? Nikoho a nič tu nepoznáme. Neviem ani ako sa dostaneme odtiaľto. Stále verím, že sa niekto vráti. Prosím, ešte počkajme.“ Súhlasila, že ešte počkáme.
           Darmo sme čakali. Napadol prvý sneh, ale do chaty sa nikto nevracal. Kým sa dalo sedávala som celé dni na verande. Cez noc som nechávala svietiť svetlo, aby vedeli kam majú ísť. Niektoré noci som vyšla vonku každú pol hodinu. Prestávala som dúfať. Nikto sa nevracal. Svetielko nádeje pomaly zhasínalo.

+++
          Viem, že je Lenka inteligentná mladá dáma. Nemám dôvod o tom pochybovať. Logan mal vždy dobrý úsudok pri výbere svojich priateľov. Myslel som však, že už je viac pripravená.
          Zišiel som dolu. Manželka sa na mňa usmievala z nádherného obrazu, ktorý som nechal namaľovať pred desiatimi rokmi na naše výročie. Bola skvelá žena. Skvelá matka. Logana milovala nadovšetko, aj keď nebol jej synom. Veľmi ju zlomilo, keď sa dozvedela, že nemôže mať vlastné deti. Takmer sa vtedy zosypala. Snažila sa predo mnou a pred rodinou a známymi tváriť, že je všetko v poriadku. Ja som však vedel, že ju to vo vnútri zožiera a že ak niečo urýchlene neurobím, stratím ju navždy. Mal som priateľku, ktorá pracovala v detskom domove. Sám som začal všetko vybavovať a chodil po celých Štátoch len, aby som našiel dieťa, ktoré bude naše. Vedel som, že ak ju zoberiem so sebou, upne na prvom dieťati, ktoré uvidí a to som nechcel. Hľadal som dieťa, ktoré by bolo, rovnako ako ja, iné. A našiel som Logana. Jeho tmavé, veľké oči ma presvedčili. Okamžite som si ho zamiloval. Po príchode domov s malým Loganom, si ho hneď zamilovala aj moja žena.
           Môj malý chlapček však vyrástol. Možno až príliš rýchlo. Roky ubiehali a ja som si bol istý, že je všetko v našej rodine v poriadku. Emily však túžila po veľkej rodine. Ja som však nechcel pristúpiť na to, aby sme mali normálne deti. Nájsť tie iné bol problém. Veľký problém. Nikto nevie presne zistiť, kde sa narodia. Ani komu. Akokoľvek veľmi by si to človek prial, nemal by šancu to zistiť. Často sme sa kvôli tomu hádali po nociach, kým Logan spal. Ani jeden z nás nechcel, aby zistil, že nie je náš. Je síce silný, no určite by to bola pre neho hrozná rana.
          Posadil som sa na gauč a snažil som sa pohľadom oživiť spomienku na moju milovanú. Ách, ako veľmi mi chýba. Istým, svojským, spôsobom mi ju mladá Lenka pripomína. Tá iskra v jej očiach, keď uvidela prvý krát toto miesto, bola presne rovnaká, akú mala v očiach Emily.  Dal by som čokoľvek za to, aby tu teraz mohla byť s nami. Otrel som si slzu z líca. Už nedokážem byť silný, nedokážem sa tváriť, že je všetko v poriadku. Nevládzem. Musím deti pripraviť na to, že čoskoro ostanú samé. Nie som najmladší. Značnú časť života mám už za sebou a oni... Oni si na to musia zvyknúť. Snažím sa  nemiešať sa do ich života. Len ich ochraňujem, aby sa im nič zlé nestalo. Neuniesol by som stratu ešte aj ich. Lenku som si veľmi obľúbil. Dúfam, že sa dožijem šťastného konca. Takého, kde budem stáť spolu s Loganom pri oltári a uvidím Lenku kráčať v krásnych bielych šatách k nám. Alebo aspoň takého, kde budú okolo mňa pobehovať malé vnúčence. Budú sa smiať, kričať a ja  budem s láskou na ne pozerať.
          Pre Lenku je však ešte všetko nové. Nemala toľko času, aby sa stihla všetko naučiť. Vlastne väčšinu času, čo ju poznám, bola na tom veľmi zle. Bál som sa o ňu vtedy. Miestami vyzerala ako mŕtva, miestami ako chodiaca mŕtvola. Najviac ma však bolel Loganov žiaľ, ktorý vtedy zažíval. Pred ňou sa usmieval, len aby sa netrápila aj ona. Potajme však plakal, keď jej pripravoval jedlo. Dennodenne sa týral myšlienkou na jej smrť. Bolo mi ho veľmi ľúto. Nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som z neho tento strach dostať. Až potom, čo Anthony povedal, že už je z najhoršieho vonku,  s tým prestal. Snažil som sa im pomôcť ako som vedel. Cvičil som s ňou jednoduché rehabilitačné cviky ako s deťmi, kým som bol lekárom. V niečom jej to pomohlo a teraz je opäť v celkom dobrej forme, hoci ešte stále nie v takej v akej bola pred tým. Začal som si trochu vyčítať ten dnešný podraz. Dôverovala mi, že som jej prišiel na pomoc. Nevedela, že ten čaj nie je ako ten pred tým. Zachoval som sa hnusne. Teraz viem, že to bola chyba. Nebola pripravená a ja som zneužil jej dôveru. Mrzí ma to. Mám však istotu, že už sa k svetlu nikdy nepriblíži, hoci som ju k nemu viedol, nakoniec predsa len poslúchla Logana. Preto som jej daroval ten prívesok. Viem, že pokiaľ si spomenie na jedného z ľudí, ktorých miluje viac než seba, bude schopná sa vrátiť do reality. Navyše Logan jej je neustále na blízku.  On ju povedie. Je to šikovný chlapec, stále sa niečomu novému učí. On ju privedie na správnu cestu.
          Mučí ma pohľad na Em. Tak veľmi mi chýba. Ostala mi po nej už len veľká, prázdna diera v srdci. Miloval som ju presne tak, ako Lenka miluje Logana – viac než seba, viac než čokoľvek na svete. Takúto lásku zažije človek len raz za život. Postavil som sa, aby som Emily pohladil po líci, naposledy sa dnes na ňu usmial a pobral som sa spať. Na moje prekvapenie však Lenka sedela na schodoch. Vyzerala ako zlá nočná mora. Doslova sa obklopovala strachom. Nevnímala ma. Skúsil som tlesknúť rukami. Takmer bez pohnutia, len trochu podvihla oči a uprela na mňa temný pohľad.
+++

        „Takéto podrazy sa nerobia.“ Precedila som nahnevane pomedzi zuby.  „Viem. Mrzí ma to.“ Povedal a snažil sa priblížiť bližšie ku mne.  Rozmnožila som energiu ešte ďalej odo mňa. „Čo by na to povedal Logan? Umrel by žiaľom, že mu celý čas klamete.“ Hnevala som sa na neho. Veľmi. Nechcela som mu však ublížiť, to nie. Prišlo mi ľúto toho, že Loganovi vlastne celý život klamali. O mňa vôbec nešlo. To, že ma zdrogoval mi bolo jedno. Ale ak trpí niekto koho milujem... Nie! To proste nedovolím! „Preto sa o tom nesmie dozvedieť. Prosím...“ Jeho kajúcny pohľad a slzy na krajíčku ma takmer presvedčili. Odhodlanie povedať Loganovi pravdu postupne cúvalo za roh mojej duše. Pokrútila som hlavou, zodvihla som sa a zišla som do kuchyne. Pre každý prípad som si okolo seba nechávala štít, ak by sa pokúsil, čo i len priblížiť. Stále som bola na neho veľmi nahnevaná. Naliala som si pohár vody, pre ktorý som sem pôvodne šla, než som započula jeho myšlienky. Vedela som, že ma nasleduje. Otočila som sa a videla som ako sa opiera o stôl v jedálni. „Čo je?“ vyprskla som. Možno trochu prehnane arogantne. „Môžem sa na teba spoľahnúť, že to ostane len medzi nami?“ Ostane... No ešte sa tráp! „Ja som sa na vás rovnako spoliehala a namiesto pomoci ste ma zdrogoval a nechal napospas preludom mojej mysle niekde uprostred lesa.“ „Ver mi nie je to tak ako si myslíš...“ „Nie? A ako to teda je?“ „Nedovolil by som, aby sa ti niečo zlé stalo. Nikdy. To mi môžeš veriť.“ „Ale to som ja vtedy nevedela. Vlastne som nevedela vôbec nič. Bolo to dosť hnusné.“  „Prepáč..“ Sklopil zrak. Jedno posraté ´prepáč´ stačiť nebude. Nie za to všetko, čo som si vypočula. „Tak čo mám urobiť?“ Nekontrolujem svoje myšlienky... Usmiala som sa neho. Ironicky. Nechala som ho tam stáť a odišla som hore na poschodie do izby. Logan na mňa škaredo zazeral. A kruci... „O čom ste sa tam hádali?“ „Nehádali sme sa. Len sme sa trochu nepochopili.“ Snažila som sa trochu zaklamať. Nebola som ďaleko od pravdy. „Mne sa zdá, že ste sa hádali.“ Povedal prísne. „Tak chcem vedieť prečo.“ „Vážne sa tým nemusíš zaťažovať. A nehovor tak nahlas, zobudíš Martinu.“ Miernila som svoj hlas už aj ja. „V podstate mi je to jedno.  Ale aspoň viem aké sú tvoje priority.“ Založil si ruky na hrudi. „Priority? Aké priority? Snáď tu nebudeš robiť žiarlivostné scény. Už pred tým som vám obom jasne povedala, že si medzi vami vyberať nebudem. Tak sa s tým buď zmierite, alebo odídem ja. Navyše v týchto sračkách je to dievča tvojou vinou. To ty si sa tu objavil  z čista jasna a ukázal mi, že nie som normálna. Akosi si však zabudol na to, že ona tu bola oveľa skôr ako ty. Ty to nikdy nepochopiš. Donedávna si mal dvoch milujúcich rodičov. Ja nemám nikoho okrem nej a ešte aj jej sa mám vzdať len kvôli tomu, že som iná?“ Nepáčia sa mi hádky s Loganom. Nepáčia sa mi vôbec s nikým. No už som to zo seba musela dostať. Viem, že ho tá veta o rodičoch ranila. Ja som prišla o oboch naraz, viem ako veľmi tá strata bolí. Nepovedal nič, len sa postavil, prešiel okolo mňa ako by som bola vzduch a odišiel z izby. Nech sa hnevá koľko chce. Ak spolu chceme fungovať, musíme chápať jeden druhého. Sama dobre viem, že je  Martina veľakrát tretie koleso na voze, ale čo mám robiť? Nikoho okrem nás tu nepozná. Možno by pomohlo ak by mal Logan nejakého kamaráta, s ktorým by sme ju zoznámili. Neviem...

Milujem ho. Uvedomila som si odkiaľ mi bol jeho hlas známy. Srdce človek neoklame. Ono vždy prezradí pravdu. No aj tak si na neho nemôžem spomenúť. Nedokážem to. „Logan... Viem kto si. Teda nie presne, kto si. Ale viem, čo k tebe cítim.“ Šepkala som cez slzy. „Viem.“ Šepol mi do vlasov. Sedel za mnou a ja som nevedela, či je to realita alebo len ďalší výmysel. „Skutočne som tu.“ Odpovedal na moju nevyslovenú otázku. Objal ma a ja som sa opäť cítila v bezpečí. Toto je to, čo som celý čas hľadala a potrebovala. Jeho. „Milujem ťa. Pôjdeme domov.“ Vtisol mi bozk do vlasov.
Som späť. Na všetko a všetkých si znovu spomínam. Predo mnou na zemi sedí Martina a drží ma za ruku. To jej žiaľ ma donútil plakať. Opäť som mala slzy v očiach. Tentoraz však od šťastia. Milujem ich oboch. Neopísateľne. Nekonečne. Logan stál vedľa mňa a usmieval sa na mňa.  „Tak ty si na nás zabudla?“ Posmieval sa mi. Čo by som bez jeho nemiestneho humoru robila?  Usmiala som sa na neho.  Slová sú úplne zbytočné. Na to podstatné slová vôbec netreba. „Kam si mi to zmizla?“ Opýtal sa a prerušil tým moje myšlienky. „Netuším, kde som to bola. Bola som v nejakom lese. Odnikiaľ sa začali vynárať nejaké osoby a znovu mizli v tme. Jedna ma doviedla k tomu svetlu, ktorého si sa mi zakázal dotknúť.“  Zasmial sa. „Nikdy, nikde a za žiadnych okolností sa nepribližuj k žiadnemu svetlu ty blázon.“ Tak ja som blázon? Pousmiala som sa.  V istom ohľade určite som, rovnako ako on. To ma mierne upokojilo.
         Večer som zaspávala s divným pocitom. Čo ak sa znovu stratím? To nechcem. Vôbec. Popravde, sa bojím znovu zaspať. Pozerám na Martinu, ako spokojne spí. Logan ma odzadu objíma a pravdepodobne tiež spí. Nechcem to zisťovať, aby som ho náhodou nezobudila. Sú pri mne a to mi stačí. Pri nich sa cítim v bezpečí. Pootvorili sa dvere a do izby preniklo mäkké svetlo z chodby. „Spíš?“ Opýtal sa ma Loganov otec šepky. Trochu som podvihla hlavu, aby som na neho videla.  „Nemusíš sa báť zaspať.“ Snažil sa ma upokojiť. Posadil sa na posteľ vedľa Logana, čo ho prebralo. V ruke držal niečo malé. Posadila som sa potichu, aby som náhodou nezobudila aj Maťu. Logan sa posadil vedľa mňa a neprestával ma objímať. „Chcel som ti niečo dať.“ Podal mi malý prívesok. Taký ten, do ktorého si môžete vložiť nejakú fotku, aby ste mali milovanú osobu stále pri sebe. Otvorila som ho a vnútri bol na jednej strane Logan a na druhej strane Martina. Podvedome som sa začala usmievať. Je to od neho veľmi milé. „Ak sa znovu stratíš, stačí sa pozrieť dovnútra.“ „Kiež by som sa už radšej nikdy nestratila.“ Pousmial sa, vstal a odišiel. Privrel za sebou dvere a v izbe znovu ostala tma. Jeho jednanie mi prišlo niekedy odmerané. Povedal alebo urobil, čo chcel a ďalej sa nestaral. Proste odišiel a nechal ľudí vysporiadať sa so situáciou.

Začínalo sa pred nami rozvidnievať. Nie je možné, aby noc tak rýchlo prešla. „Lenka!“ Začula som znovu svoje meno. Opäť som nedokázala zistiť odkiaľ prišiel hlas, ktorý ma volal. „Počuješ ich? Sme blízko.“ Oznámila mi postava, ktorá ma šikovala nevedno kam. „Blízko čomu?“ Opýtala som sa znovu bez odpovedi. Môj prízrak ma ťahal ďalej k svetlu. Umieram snáď? „Lenka, tak kde si?!“ Znel ten hlas naliehavo. „Niekto ma hľadá.“ Povedala som rázne a vytrhla som ruku z jej zovretia. „Nepôjdem s tebou nikam.“ Osopila som sa na prízrak. Neviem, kto ma to vlastne hľadá a či nie je lepšie ísť s prízrakom kamkoľvek kam ma chcel odviesť. No niečo mi hovorí, že to tak nie je správne. Myslím, že bude lepšie ak ostanem sama. Ale čo potom? Čo ak nenájdem toho, kto ma hľadá? Čo ak on nenájde mňa? Ostanem tu stratená navždy. Prízrak odišiel do tmy. Vypočul moje skryté rozhodnutie ostať sama. Ale čo teraz? Pôjdem k svetlu v diaľke? Čo ak to naozaj znamená moju smrť? Čo ak ma naopak práve tam čaká koniec mojej nočnej mory? Zvedavosť zvíťazila a ja som sa rýchlym krokom pobrala smerom bližšie k svetlu. Les redol. Už tu nebolo toľko stromov ako na miestach pred tým. Čím bližšie svetlu som bola, tým bolo stromov okolo mňa menej. Nakoniec som ostala stáť na čistine. Svetlo predo mnou ma priťahovalo ako magnet. Mala som chuť sa ho dotknúť. Vystrela som ruku, no ono sa vzdialilo. Urobila som krok dopredu a znovu som  vystrela ruku. „Nerob to.“ Zdalo sa mi, že niekto stojí za mnou. Otočila som sa ale nikoho som nevidela. Prízrak? „Kto si?“ „Poď za mojim hlasom.“ Odpovedal mi. Blúznim? Som šialená? „Kam mám ísť? Neviem, kde si.“ Opýtala som sa nikoho. „Poď, privediem ťa späť.“ Kam späť? Skúšam sa zamyslieť, aby som zistila, ako som sa sem dostala. Neviem si spomenúť na nič. Viem vlastne len svoje meno. Lenka. Ale je  pravdivé? Nie je to len ďalší prelud mojej mysle? „Ty vieš kto som?“ Opýtala som sa neznámeho hlasu. „Viem. Vieš to aj ty, len si to teraz nepamätáš.“ No radšej by som to vedela. „A kto si ty?“ opýtala som sa miernym hlasom. „Volám sa Logan.“ Logan? To mi niečo pripomína. Nedokážem si však spomenúť čo. Teraz však prichádza dilema. Chce mi pomôcť, alebo mi ublížiť? „Dobre Logan, prečo sa mi neukážeš?“ „Pretože si ma nepamätáš. Celé toto je len tvoja halucinácia. Pokiaľ si na mňa nespomenieš, nedokážem sa k tebe dostať.“ No dobre, ale ako si spomeniem na niekoho koho nepoznám. Sakra, začínam sa strácať vo výmysle vlastnej mysle. „Ako sa mám z tadeto dostať preč? Neviem kam mám ísť. Neviem ani odkiaľ sa ozýva tvoj hlas. Nechcem sa vrátiť do toho lesa, nie je tam vôbec nič vidieť. Tu je svetlo.“ Posadila som sa na zem do tureckého sedu. Neviem, asi som čakala, že sa stane zázrak a ten tajomný hlas nadobudne vizuálnu podobu. Márne. Môj tajomný záchranca neprichádzal. Ostala som tu znovu sama. Spoločnosť mi robil len žiarivý bod uprostred ničoho. Logan. Kto to vlastne je? Musím si na to spomenúť. Musím! Darmo som sa snažila spomenúť si. Nič. Tak kto vlastne si, Logan? „Logan?“ Zavolala som na neho. „Áno?“ „Povedz mi, kto si. Neviem si spomenúť na nič okrem svojho mena.“ Ticho. Čo sa deje? Prečo mi neodpovedá? „Logan?“ Ticho. Asi som ho nahnevala. Možno len nechce, aby som vedela, kto v skutočnosti je. Ale keď ja si sama na neho nedokážem spomenúť. Chcela som len aby mi pomohol. ´Neplač.´ znel mi jeho hlas v hlave, keď sa mi po líci skotúľala obrovská slza.  Ako je možné, že sa to deje? Nie je tu a vie, že plačem. ´Hľadám spôsob, ako sa k tebe dostať, zlatíčko.´ Zlatíčko? Som ešte viac zmätená. Hlavu som si položila do dlaní a rozplakala sa ešte viac. Vtedy som si uvedomila, že za každú cenu chcem byť pri ňom. Vidieť jeho tvár. Môcť sa ho dotknúť. Lenže ako?

„Myslím, že pár dní určite môžeš ostať.“ Dôraz som kládla na slová ´pár dni´. Verím, že Logan bude aj tak dosť nahnevaný. Radostne podskočila a vybehla z izby. Z chodby dotiahla svoj kufor a posadila sa na posteľ. Bolo na nej vidieť, že ju aj tak niečo trápi. Posadila som sa k nej a chytila som ju za ruku. „Tak čo sa deje?“ Opýtala som sa mierne. „Vieš...“ Zaváhala. „Mam z tohto celého strach.“ „Kým si so mnou, alebo s Loganom nikdy sa ti nič nestane. Niečo také by sme v živote nedopustili.“ Pohladila som ju druhou rukou po ramene. „Ja viem. Ale aj tak mám strach.“ Privinula som si ju do objatia. „Drž sa vždy pri niekom z nás. My ťa vždy ochránime.“ „Dokedy to takto bude?“ Potláčala vzlyknutie. Ako ju uistiť? Čo urobiť? Alebo čo povedať? Sama neviem dokedy sa takto budeme strachovať a skrývať. Na istý čas sme tu v bezpečí. Objala som ju silnejšie. Nechcem, aby plakala. Keď plače ona, plačem aj ja. Bolí ma srdce rovnako ako ju. Do izby vošiel Logan. Márne som dúfala, že aspoň on túto situáciu zachráni. Keď nás uvidel, ako sa nám kotúľajú slzy po lícach, posadil sa na posteľ za nás a obe nás objal. Je jedno, kde sme. Pokiaľ sme spolu, sme všade doma. Hoci je náš život zložitý a možno to bude ešte horšie. Sedeli sme, objímali sme sa a plakali. Aj Loganovi prišlo všetko z uplynulých dní ľúto. Toto je zrejme prvý raz, čo ho vidím prejaviť nejakú emóciu a plakať. Niekedy sa až príliš ovláda. Viem podľa seba, že ak by sa prestal kontrolovať mohlo by to dopadnúť veľmi zle. Na počudovanie svoje emócie teraz dokážem udržať na uzde bez problémov.
          Agáta dnes varila na obed nejaké mäso so zemiakmi. Nemala som chuť jesť. Sedela som vonku na verande a pozerala som na nejaký neurčitý bod nad jazerom. Keby ma takto videl Logan iste by ma šiel hľadať. Myslel by si, že som sa niekam premiestnila. Nemám chuť na nič. Som vyčerpaná viac než obvykle. Loganov otec vedľa mňa položil čaj a bez slov odišiel. Ten smrad sa nedal prehliadnuť. Je to tá istá bylina, ktorú mi dal už pred tým. Logan vtedy spomínal že naposledy droga pôsobila vyše roka. Teraz je to sotva pár mesiacov a už neúčinkuje skoro vôbec. Je pravda, že som potrebovala na uzdravenie príliš veľa energie, a asi je na čase doplniť zásoby. S nechuťou som si odpila niekoľko glgov. Rovnako odporná chuť. Znovu som sa zapozerala niekam do diaľky. Začala som sa cítiť ospalo.  Dopila som čaj a posadila som sa do tureckého sedu. Aspoň nespadnem ak náhodou zaspím.
        Kráčam lesom. Začína už byť šero. O Chvíľu sa zotmie a ja ani len netuším, kde som. Miestami ma nejaký pocit ťahá doprava. Miestami doľava. Niekedy sa neviem rozhodnúť, na ktorú stranu isť tak kráčam priamo pred seba. V hlave sa mi ozýva povedomý hlas. Neviem si ale spomenúť komu patrí. ´Kde si?´ Šepká. Kričí. Podľa toho, na ktorú stranu sa pohnem. Pomedzi husté stromy takmer  nevidieť oblohu. Sem-tam zbadám svetlý kúsok. Podľa toho viem, že ešte nie je noc, hoci pod nohy si už takmer nevidím. Kde som? A ako som sa sem vôbec dostala? Zakopla som o spadnutý konár na zemi. Takmer som skončila veľa neho. ´Lenka, tak kde si?´ Znovu sa mi ozval ten istý hlas v hlave. „Neviem, kde som!“ Zakričala som do tmy pred sebou. Neprestávala som kráčať dopredu. Neviem, kam idem. Neviem, či idem z lesa von, alebo sa každým krokom dostávam hlbšie do neho. „Lenka! Lenka!“ Počula som hlasy. Neviem, z ktorej strany prichádzali. Začínam mať halucinácie. Vidím ako sa predo mnou z tmy vynárajú postavy. Prichádzajú bližšie ku mne. Prejdu okolo mňa ako by som tu ani nebola a znovu zmiznú niekde v tme. Nemajú tváre len bledú pokožku. Jedna z nich prišla ku mne. Zodvihla hlavu a vyzeralo to ako by sa mi pozerala do očí. „Stratená duša. Poď.“ Podala mi ruku. „Kam ideme?“ Opýtala som sa, ale odpoveď som nedostala. Viedla ma lesom a každým krkom mi  pripadalo, že je väčšia tma. Berie ma niekam do zatratenia? Odkiaľ už nie je cesty späť?

Hneď ako som k nej prišla, všimla som si, že sa jej trasú ruky. „Znovu fajčíš?“ Opýtala som sa možno až príliš karhavo. „Prepáč.“ Chystala sa zahasiť cigaretu o zem. „Kľudne fajči. Ja ti to zakazovať nebudem. Popravde, ťa aj chápem.“ Posadila som sa vedľa nej. Bolo mi absolútne jedno, že budem celá špinavá.  „Ty vieš kam ideme?“ Opýtala sa ma a dym vyfúkla na opačnú stranu. Aj tak mi to rovnako smrdelo, ako keby ho fúkala priamo na mňa. „Neviem, kam presne. Len viem, že ideme na Chatu v horách, pravdepodobne.“ Znovu si potiahla poriadny šluk. „Čo teraz? Čo s nami bude?“ Videla som ako sa jej v očiach zaleskli slzy. Nie, nie, prosím neplač. „Nič sa nám nestane. Je to len na chvíľu. Potom opäť budeme žiť úplne normálne.“ „Chcem sa vrátiť späť na Slovensko.“ Povedala som sklonenou hlavou. „To nemôžeš. Nechcem o teba prísť. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ Pohladila som ju po chrbte. „Kým si so mnou, sľubujem, že sa ti nič nestane.“ Prekonala som ten smrad a objala som ju.  Veľmi ma mrzí, že niečo takéto musí zažívať. A vlastne je to všetko moja vina...

          Po asi desiatich minútach sa Loganov otec vrátil. „Pôjdeme?“ Opýtal sa ma a pomáhal mi vstať.  Postavila som sa  podala som ruku Mati. „Tak poď pôjdeme.“ Pokúšala som sa o úsmev.  Všetci sme sa chytili za ruky. Logan si Martinu pritiahol bližšie do objatia. Započula som ako jej hovorí: „Zavri oči.“ Rovnako som ich zavrela aj ja. Na tvári som ucítila čerstvý horský vánok. Keď som otvorila oči stáli sme pred veľkou chatou celou z dreva. Taký klasický, prepychový, dvojposchodový zrub, aký vidíte vo filmoch. Pred domom dlhá, úzka veranda, na ktorej na ľavej strane boli dve drevené hojdacie kreslá a medzi nimi malý drevený stolík. Rovnako aj schody na verandu a zábradlie bolo z dreva. Otočila som sa dozadu a videla som jedno neveľké jazero obklopené vysokými stromami. Je to tu nádherné, ako v rozprávke. Pustila som sa Loganovho otca a pohladila som Martinu po ramene. „Sme tu.“ Povedala som jej ticho.  Váhavo otvorila oči. No z jej výrazu som mala pocit, že si to tu hneď zamilovala. Obzerala sa okolo seba a zabudla pri tom zavrieť ústa. „Páči sa ti tu?“ opýtal sa ma Logan. Jasné, že sa mi tu páči. Prikývla som sa  a ďalej som sa kochala výhľadom. „Veci máte na poschodí. Izby si rozdeľte, ako chcete vy. My s Agátou budeme mať izby dolu.“ Viac mi nebolo treba. Na poschodí som si vyhliadla okná, z ktorých bolo vidieť na jazero. Tak chcem mať izbu určite. Zobrala som Martinu za ruku a s nadšením som ju ťahala do vnútra. „Poď, vyberieme si nejaké izby.“ Vybehli sme hore piatimi schodíkmi a otvorila som dvere. Ocitli sme sa rovno v spoločenskej miestnosti. Na strednej stene bol krb a nad ním obraz nejakej ženy na koni. Až keď som podišla bližšie zistila som, že je to Loganova mama. Bola o niečo mladšia ako si ju pamätám. Usmiala som sa na jej portrét. Ovládol ma pocit pokoja. Verím, že na nás dá pozor. Martine sa pri pohľade na ňu tlačili slzy do očí. Viem, že jej je to, čo sa stalo, veľmi ľúto. Rovnako si Loganovu mamu obľúbila, tak ako aj ja. Ona nás tiež mala veľmi rada. Prešli sme okolo koženého gauča ku schodisku. Hore to bolo asi pätnásť schodov. Nebolo to nejako vysoko. Hore som videla naše kufre. Už len pohľadať izbu, z ktorej bude ten najlepší výhľad.

            Po pootváraní všetkých dverí na poschodí som našla dve kúpeľne. Jedno samostatné wc, jednu miestnosť, ktorá vyzerala ako šatník  a tri spálne. Z každej je však výhľad na jazero, takže je to asi jedno, ktorú si vyberiem. „Môžem pár dní bývať s tebou?“ Opýtala sa ma Maťa tichým hláskom. Myslím, že Logan bude veľmi sklamaný. Posledné dni sa mu skoro vôbec nevenujem. Určite sa bude hnevať, že ešte aj tu, nám bude robiť Maťa spoločnosť nonstop

„Ako ste nás našiel?“ Opýtala som sa potichu, aby som nikoho nezobudila. Aj to som však mala pocit, že Agáta je celý čas hore a pozoruje ma. „Logana nájdem vždy, rovnako aj teba.“ Pocit strachu zo mňa trochu opadol. Vedela som, že sme v trochu väčšom bezpečí keď je tu s nami aj Loganov otec. Možno aj preto, lebo s nim sme sa mohli hocikam premiestniť a Jean by nás len veľmi ťažko znovu našiel. Ak by sa mu to aj podarilo tak by sme znovu niekam zmizli. Uvažujem, či by návrat na Slovensko prípadne do iných blízkych krajín nebol lepším riešením ako ostávať niekde v Amerike. „Viete kam ideme?“ Na chvíľu sa zamyslel. Sadol si na stoličku vedľa postele a usmial sa na mňa. „Máme chatu vysoko v horách. Sú tam zásoby jedla na dobrých päť rokov ak sa trochu uskromnime tak aj na viac. Vždy si však jedlo môžeme zaobstarať aj z mesta, ak sa tam niekomu bude chcieť ísť.“ Chata v horách? No, Martina iste bude namietať. Jej viac vyhovuje mestský život ako samota. Ale pokiaľ je to nevyhnutné bude si musieť zvyknúť, ak chce prežiť. „Znamená to, že celý život budeme utekať a skrývať sa?“ Trochu ho moja otázka zaskočila. „Nie, Lenka. To určite nie. Len do doby kým ho nenájdem.“ „Chcete ho hľadať sám? Mohli sme vám pomôcť.“ „Je to nebezpečnejšie ako si myslíš, zlatíčko. Navyše mám s ním teraz nevybavené účty. Tamara nebola iná, jej smrť bola pre neho zbytočná. Dobre to vedel. Šlo mu len o to, aby nás s Loganom položil na kolená. Pravdepodobne očakával, že sa mu teraz obaja hodíme k nohám ako poslušné psy. No to si môže len namýšľať.“ Ja úplne chápem jeho rozhorčenie. Byť na jeho mieste reagujem rovnako ako on a je jasné, že by som sa Jeana snažila za každú cenu nájsť. To, že by mi zabil jediného človeka na svete, ktoré ho som milovala, by som mu vrátila aj s úrokmi. Predpokladám, že Jean aj tak nemá inú rodinu, cez ktorú by sa ho dalo vydierať a mučiť, ale keby som ho našla vypil by si môj hnev do poslednej kvapky.
         Musela som zaspať. Keď som otvorila oči, už svitalo. „Dobré ráno.“ Pozdravil ma Logan. „Dobré ráno.“ Odpovedala som mu a snažila som sa zodvihnúť z postele. Bola som celá dolámaná. Zrejme to malo za príčinu to, že som takmer celú noc presedela. „Môžeme vyraziť?“ Podával mi bagetu v igelitovom sáčku. Ani z ďaleka nebola čerstvá. Ale nebola ešte po záruke, tak som sa do nej z chuti pustila. Od  včerajších raňajok to bolo prvé jedlo, ktoré som do seba konečne dostala.
        Hneď, ako som vyšla z motelovej izby poobzerala som sa po parkovisku. To auto, ktoré sem včera v noci dorazilo spolu s tým záhadným manželským párom, tu už nebolo. Museli odísť ešte pred nami. Určite tu ale boli. Aj Logan to auto predsa videl. Takže nemám vidiny, ani nie som blázon a nenamýšľam si to. „Ako je ešte ďaleko k tej chate?“ Opýtala som sa Loganovho otca, keď sme ukladali kufre nazad do auta. „Je to ešte niekoľko hodín cesty ďalej na sever.“ Prečo mám taký pocit, že to bude niekde uprostred lesa? Kde sa len ťažko niekto dostane bez pomoci mapy alebo GPS.  Alebo sa tam nedostane nikto, ale že nikto. Vrátane nás. Ak je to pravda, budeme niekoľko dní blúdiť lesmi, aby sme našli miesto, ktoré dostatočne izolované a ťažko dostupné, pre každého, kto sa nás bude snažiť nájsť.
         Cestou som nemohla znovu zaspať. Pozerala som z okienka na prírodu, ktorá sa okolo nás rýchlo mihala. Myslím že mierime na západ do Yukonu. Tu sa nachádza väčšina najvyšších hôr Kanady. Sem tam som okom mrkla na Logana, ale on nejavil žiadne známky emócií. A možno jej aj dobré, že neviem kam ideme. Nedám tak nikomu šancu zistiť to z mojich myšlienok. „Tu zastav, Logan.“ Povedal jeho otec zozadu. Logan bez lov urobil to čo jeho otec povedal. Zastal na najbližšom odpočívadle. Široko ďaleko ani noha a auto som tiež nevidela už hodnú chvíľu. „ To auto tu nemôže ostať. Budú nás hľadať. Ak nájdu auto budú vedieť, že sme niekde nablízku.“ S obavou povedala Agáta. „Ničoho sa neboj.  Nebudeme blízko.“ Upokojoval ju Logan. Tak počkať. Čo tu teda robíme? Loganov otec vystúpil a my všetci sme ho poslušne nasledovali. Zdá sa, že on je tu jediný, kto vie o čo tu ide. Vybral z kufru všetky veci. Potom z priehradky na spolujazdcovej strane vytiahol zbraň. Ani som netušila, že tam bola. A na čo mu je zbraň?  Nechápavo sme na neho pozerali, keď z kufru vybral kanister s benzínom. „Ostaňte tu. Ak by sa tu niekto zastavil, tvárte sa že máte pokazené auto ale už čakáte na opravára alebo odťahovku.“ Zmizol s našimi kuframi. Aha, konečne mi to došlo. Ak by nás niekto sledoval nemá takto šancu zistiť kam presne sme sa vydali. Hodnú chvíľu sa, ale nevracal. Začala som z toho byť nervózna, čo si hneď všimol Logan. Objal ma. „Mali by sme nejako upokojiť Martinu. Ak nás Jean a jeho kumpáni sledujú pôjdu za jej strachom.“ Obzrela som sa okolo seba. Uvidela som ju sedieť na kraji prasnej cesty v tureckom sede. V ruke držala cigaretu. Agáta sedela pri nej a hladila ju po chrbte. Martina fajčí? Odkedy? „Myslím, že ju to poriadne vystrašilo. Vieš ona videla umierať tvoju mamu a to asi nebolo veľmi pekné. Navyše teraz utekáme a ona  ani nemá potuchy kam. Mala by som si s ňou prehovoriť.“ Pobozkala som ho krátko na pery a vymanila som sa z jeho objatia. Kývla som na Agátu, aby sa vzdialila, že si chcem s Maťou prehovoriť o samote. Okamžite sa zodvihla a odišla  za Loganom.

Zobrala som fotku a pevne som ju držala v objatí, ako by som sa jej nikdy nechcela vzdať. Popravde, nikdy by som sa jej dobrovoľne nevzdala. „Dobre. Myslím, že mám všetko.“ Povedala som mu, keď bral moje kufre. Bez slov s nimi zišiel na prízemie a potom bočnými dverami vyšiel z domu do garáže. Martina aj Agáta už sedeli v aute a čakali na nás. Sadla som si dopredu k Loganovi a neustále som v rukách pevne stískala našu fotku. Čo bude teraz? Celý život strávime na úteku? Celý život sa budeme musieť skrývať? Toto som nikdy nechcela. Nikdy by som nedovolila, aby Mati niekto ublížil. Ona je jediná moja rodina, ktorú mám. A rovnako, ako Logana, ju milujem nadovšetko. Položila som si fotku na kolená, aby som sa pripútala. Šmykom sme vyšli do ulice. Ďakujem Bohu, že tam v tom čase nebol nikto. Ďalej sme sa pripojili na diaľnicu a uháňali sme mimo mesta. Hlavne byť, čo najrýchlejšie preč. Preč od všetkých nebezpečenstiev. Logan ma pohladil po kolene. Viem, že je poriadne vystrašený. Ani on asi pravdepodobne nevie, čo s nami bude ďalej. Pohladila som chrbát jeho ruky a pop prvý raz som sa od dnešného rána usmiala. Sama sebe som sa snažila nahovoriť, že všetko bude v poriadku. Po troch hodinách cesty sa mi začali zatvárať oči. Vonku sa už začínalo stmievať a v uliciach malých miest, ktorými sme prechádzali, už svietili pouličné lampy. V inom ohľade by bol západ slnka veľmi romantický. Teraz však predstavoval strach. Strach z toho, čo nás čaká počas prvej noci na úteku. Otočila som sa dozadu. Videla som Martinu, ako ma hlavu opretú o Agátine rameno a spokojne spí. Agáta sa na mňa usmievala. Falošný úsmev. Nepodarí sa jej ubezpečiť ma, že je všetko v poriadku a nič sa nám nestane. Mala by som sa vyspať kým sme na ceste. Určite sa mi celú noc nepodarí zavrieť oči, ak niekde budeme musieť zastaviť. Pomrvila som sa na sedačke a hlavu som si oprela dozadu o opierku. Pozerala som von bočným okienkom. Pohľad na nič netušiacich ľudí, ktorí žili pokojne ďalej ma ukľudňoval. Zavrela som oči a myslela na to, aký skvelý život nás čaká. Aspoň jeho predstava bola pekná, aj keď to pravdepodobne nikdy nebude také jednoduché. „Tu zastavíme. Zostaneme tu na noc.“ Šepkal mi Logan pri uchu, aby ma zobudil. Úplne som sa prebrala až keď buchli zadné dvere. „Kde to sme?“ Opýtala som sa trochu zmätene. „Ani neviem. Sme niekde na severe. Je tu nejaký motel. Tu prespíme a skoro ráno pôjdeme ďalej.“ „Myslím, že spať nebudem. Radšej na vás budem dávať pozor, ak by sa náhodou niečo stalo.“ Oznámila som mu. „Tu sa nám nič nestane, Lenka.“ Pobozkal ma do vlasov. Neviem, ako si môže byť taký istý. Moje podvedomie kričí, aby som si dávala pozor a nikomu neverila. A strach mi to tiež nedovolí. Predsa len ostanem hore a dám na nich pozor. Ja si môžem pospať aj ráno cestou v aute. „Vždy je lepšie ak niekto bude strážiť, ak by sa predsa len niečo udialo.“ Pochopil, že túto vojnu nemá šancu vyhrať a ja si tak či onak nakoniec urobím po svojom, a že aj tak nakoniec ostanem hore a budem na nich dávať pozor. Usmial sa, pokrútil hlavou a vystúpil. Odopla som si pás a tiež som vystúpila. Akurát vyberal moje kufre z kufra auta. Obzerala som sa okolo sebe, či nás náhodou niekto nesleduje. Bolo chladno, preložila som si ruky na prsiach a obzerala som sa ďalej. Asi desať metrov od nás zaparkoval straší manželský pár. Pani na mňa ostala nechápavo hľadieť, keď zistila, že ju pozorujem. Bola tma a ju osvetľovala len jedna lampa v rohu parkoviska. Prisahala by som, že som ju už niekde videla. „Logan?“ povedala som potichu a nespúšťala som z nej pohľad. Ona na mňa rovnako zízala, začala mi naháňať strach. Kde do pekla, trčí Logan. „Čo tu stojíš ako prikovaná? Poď sa dnu zohriať.“ Povedal. Chvalabohu. „Tá žena, nevieš kto je to?“ Ukázala som smerom k autu, ktoré tu pred chvíľou zastalo. „Aká žena?“ Opýtal sa ma šokovane. Spustila som z nej oči a nechápavo som sa otočila na Logana. „Si snáď slepý?“ Vypadlo zo mňa. „Myslím, že nie. Nikoho tam nevidím. Poď už dnu.“ Nikoho nevidí? Moja ruka stále smerovala tým istým smerom. Otočila som sa, aby som sa znovu na ňu pozrela, ale nebola tam. Stálo tam len veľké čierne auto. Čo som blázon? „To auto vidíš?“ Opýtala som sa ho vystrašene. „Áno, to auto vidím, ale ubezpečujem ťa, že pri ňom nikto nestojí.“ Pokrútil hlavou. Dobre, takže blázon nie som. Ale kde zmizla? Je len jedna možnosť, ako môže človek len tak zmiznúť. Je iná... Sú tri hodiny v noci a ja starostlivo pozorujem spiacu Martinu. Y druhej mojej strany leží Logan, ktorý tiež spí. Všade okolo nás je úplne tma. Nezapínali sme ani televízor, aby sme na seba nepútali pozornosť. Sem-tam ma prepadnú paranoidné stavy. Vtedy sa na pár sekúnd premiestnim k oknu, skontrolujem okolie vonku a znovu sa vrátim nazad k nim. Logan sa iste zobudí ešte pred svitaním a bude chcieť, aby sme šli ďalej. Stále mi nepovedal kam to vlastne ideme. Alebo len bezcieľne utekáme, čo najďalej? Myklo ma, keď som v izbe uvidela čierny tieň. Do frasa, čo teraz? Pomykala som Loganovou rukou. „Nebuď ho. Nechcel som ťa vystrašiť.“ Oznámil mi dôverne známy, hlboký, mužský hlas.

„Musíme sa vrátiť, Logan.“ Do šľaka! Nedá sa tu nič zapamätať, podľa čoho by som sa sem mohla neskôr vrátiť. A vlastne... Vôbec ma to nezaujíma. Teraz mi je prvoradá iba Martina a jej bezpečnosť. Nečakám na neho. Už si na to pomaly asi zvykol. Vrátila som sa späť do ich domu. Trochu ma prekvapilo, že je tu Martina a že v rukách drží zbraň. Nechápavo som sa na ňu zapozerala. V tom jej to docvaklo. Pozrela sa na svoju ruku, v ktorej držala malú devinu a hneď na to ju v rýchlosti položila na  komodu pri dverách. „To mi dal Logan.“ Vysvetlila a rozbehla sa ku mne. Silne ma objala. Viem, že je úplne mimo. Zmätená, vystrašená, zlomená. „Čo sa to deje?“ „Neviem.“ Trochu som zaklamala. Nebola som tak celkom ďaleko od pravdy. Viem toho omnoho menej, ako by som chcela. Na pleci som pocítila jemný vánok. Logan. Vydýchol, keď sa vrátil. „Kde je otec?“ Opýtal sa nás. „Ešte som z tadeto nevyšla. Myslíš, že je to bezpečné?“ „Neviem.“ Premiestnil sa vedľa seba. Nie. Na toto si rozhodne nikdy nezvyknem. Na jednej strane polomŕtve telo na druhej strane zdravý energický človek. Človek? Nie. Niečo iné, čo sa len podobá na človeka. „Pôjdem to skontrolovať. Zamknite za mnou dvere.“ Odomkol, vyšiel a zavrel za sebou dvere. Priskočila som k nim a pohotovo som ich zamkla. Tak... Už len počkáme kým sa vráti. Posadila som sa na posteľ a zavolala som Martinu k sebe. Pevne som jej chytila ruku a usmiala som sa na ňu. „To bude dobré.“

+++
Tak, do frasa, kde je ten otec. Vedľa v izbe nie je. Nie je tam ani mama. Ostala tu len veľká krvavá mláka v mieste kde pred tým ležala. Nedokážem sa na to pozerať. Len, keď pomyslím na to, že tu mama nie je tlačia sa mi slzy do očí. Miloval som ju nadovšetko a teraz si uvedomujem, že som jej to niekedy možno nedokazoval dostatočne. Keby som tak mohol vrátiť čas. Môžem. Ale ju mi to už nikdy nevráti. Poobzeral som sa po ostatných miestnostiach hore na poschodí. Neboli nikde. Zišiel som preto dolu schodmi. Tento dom mi bude veľmi chýbať. No pokiaľ chceme prežiť budeme musieť odísť. Jean to tu už pozná. Hocikedy by sa sem mohol vrátiť a pozabíjať nás. Ak by sme tu ostali vystavili by sme sa príliš veľkému riziku. Viem kam pôjdeme. Lenke sa tam určite bude páčiť. Maťa bude možno trochu sklamaná, ale myslím, že to prežije. Dolu ešte stále boli iní. Šiel som sa nimi, aby som zistil, či náhodou niekto niečo nevie o otcovi. Nikto o ňom nič nevedel. Nech je kdekoľvek, musím vziať Lenku do bezpečia a to hneď.
+++

Logan sa vrátil späť. Odomkol dvere a chcel, aby sme sa, čo najrýchlejšie zbalili. Mali sme si zobrať všetko naše, aby to nevyzeralo, že sme odišli na rýchlo, aj keď sme odchádzali narýchlo. „Kam vlastne  ideme?“ Opýtala som sa ho a hádzala som veci do kufra. „Niekam sa zatiaľ zašijeme.“ „Zatiaľ? A čo tvoj otec?“ „Neviem, kde je. Nikto o ňom nič nevie. Pôjdeme niekam ďaleko on nás tam nájde tak či tak. Počkáme tam na neho.“ „Kde tam?“ Nechápavo som na neho ostala pozerať. „Neviem. Proste pôjdeme niekam, čo najďalej od tohto miesta. Baľ sa!“ Doslova mi prikázal s veľmi nervóznym tónom. Ja chápem, že má strach. Prišiel o matku. Jeho otec niekam zmizol. Bojí sa, aby sa niečo nestalo mne, Mati alebo jemu. „Dobre. Nemusíš byť podráždený.“ Odsekla som na neho a ďalej som si balila veci. Pohladil ma a šiel vedľa za Martinou. Keď sa vrátil, mal v rukách dva jej veľké kufre. „Agáta pôjde s nami.“ Oznámil mi a zmizol dolu schodiskom. A ako prečo pôjde s nami? Tomu celkom nerozumiem. Potlačila som veci v kufroch a zazipsovala som ich. Sadla som si na kraj postele a nostalgicky som spomínala. Bude mi to tu chýbať. Spoznala som tu veľa skvelých ľudí, ktorí mi veľmi pomohli. Teraz si uvedomujem, že som sa Loganovým rodičom nikdy nepoďakovala za to, že tu s Martinou obe môžeme bývať. Veľmi ma mrzí, že Loganovej matke to už nikdy nebudem mať šancu povedať. Rozhliadla som sa okolo seba. Všetko tu bolo niečím výnimočné. Na komode pri posteli ostala naša fotka, na ktorej sme my traja – ja, Logan a Martina. Všetci sa na nej usmievame. Bolo to odfotené krátko potom ako som sa znovu dostala do normálneho stavu. Všetci sme boli takí šťastní. Postavila som sa a šla som ju vziať. „Poď pôjdeme.“ Oznámil mi Logan spomedzi dverí.

Labyrint? Vidím, že sa až veľmi dôsledne pripravil na to, že by ho niekto mohol nájsť. Ani len netuším, kde to vlastne môžem byť. Je rýchly a prešpekulovaný. Mám taký pocit, že jeho telo bude niekde uprostred alebo snáď na konci tohto labyrintu. A je len jedna cesta ako ho nájsť. Musím to tu celé prejsť. Lenže väčšina labyrintov nie je jednoduchá, ale majú za úlohu človeka ešte viac zmiasť. A tento labyrint je až príliš mätúci. Holé betónové steny vysoké najmenej päť metrov. A navyše všetko tu vyzerá úplne rovnako, nech sa vydám akýmkoľvek smerom. Neviem ani či sa dokážem vrátiť na pôvodné miesto. „Si blázon.“ Zašepkal za mojim chrbtom Logan. „Nie som. Je to jedinečná možnosť ako ho nájsť a zastaviť ho.“ Nebola som prekvapená, že za mnou prišiel. V kútiku duše, ak vôbec ešte nejakú mám, som dúfala, že mi príde na pomoc. „Nedokážeš si ani predstaviť, čoho všetkého je schopný.“ Prečo mám taký pocit, že tu už bol? „Bol si tu niekedy?“ „Nie raz. Za každým rohom je nejaká nástraha. Niečo alebo niekto, kto je ochotný ťa bez mihnutia oka zabiť a ty ani nebudeš vedieť odkiaľ prišiel.“ „Aj tak sa mi nič nestane. Rozhodne to musím skúsiť.“ Mimoriadne ticho so zatajeným dychom som sa vybrala smerom vpravo. „Stoj.“ Znovu zašepkal. „Logan, ak tu budeme len tak stáť nikdy ho nenájdeme.“ „Daj na moje slova Lenka. Bol som tu už viac krát. Musíme ísť tadiaľto.“ Ukázal smerom na opačnú stranu. „Čo ak sa mýliš? Ani nevieš či sme na tom istom mieste, kde si bol predtým ty. Všetko tu vyzerá úplne rovnako.“ „Určite sa nemýlim. Naposledy, keď som tu bol robil som si značky, aby som vedel kadiaľ mám ísť ak sa sem dostanem znovu.“ Ukázal na malú šípku vyrytú do betónovej steny. „Čo ak ten labyrint nemá koniec? Čo ak je to len ďalšia pasca a on je práve teraz znovu u vás doma?“ Opýtala som sa ho. „Dosiahol, čo chcel. Ide mu o to, aby sme trpeli postupne a dlhú dobu.“ Nemyslím si, že by to bola pravda. Pokiaľ sa dostal tak blízko a podarilo sa mu zabiť Loganovu mamu, je len otázkou pár minút možno hodín, kým sa znovu vráti dokončiť, čo začal. Máme len chvíľu na to aby sme ho našli. Pokiaľ tu aj naďalej budeme stáť nikdy ho nenájdeme a on zatiaľ zabije ďalších nevinných ľudí, len  aby trpeli ich blízky. Bez ďalších slov som sa teda vybrala doľava, kadiaľ ukazovala Loganova šípka. Logan ma nasledoval. Všetko, ale že úplne všetko, je tu navlas rovnaké. Obzerala som sa len po malých šípkach, ktoré tu predtým nechal Logan. „Stoj.“ Znovu zašepkal. Ak s tým neprestane, zabijem ho, aby som tu mohla byť sama. „Čo zas?“ „Myslím, že je tam pasca.“ „Pasca?“ „Pozri sa tam dolu.“ Asi dva metre predo mnou bol asi dva centimetre nad zemou natiahnutý tenký silonový vlasec.  Nebola by som si ho všimla. Sústredila som sa len na tie jeho hlúpe šípky, a nebyť jeho asi by som pravdepodobne bola už znovu mŕtva. Prekročila som silón jednou nohou a čakala som, čo sa stane. Nič. Prekročila som ho aj druhou nohou a znovu som čakala. Znovu nič. Šla som teda ďalej. „Ďakujem.“ Otočila som sa na Logana. On sa len pousmial a šiel ďalej.
         V takomto priestore si človek neuvedomí, ako rýchlo ubieha čas. Koľko je tomu vlastne? Polhodina? Hodina? Sama neviem , ako dlho sa tu potulujeme. Pripadá mi to ako keby sme chodili stále dookola. Ale stále sa pred nami objavujú ďalšie a ďalšie šípky. „Ako ďaleko si sa vlastne dostal?“ „Sám neviem. Strávil som tu veľa hodín. Možno dní. Je to dokonalý spôsob, ako si neuvedomovať realitu.“ Neuvedomovať realitu? Presne to vystihol. Hľadala som niečo, čo by bolo aspoň trochu iné. Aspoň máličko iné, aby som si to dokázala uložiť do pamäti a vrátiť sa sem.  Začínalo ma to tu frustrovať. „Musíme sa vrátiť. Myslím, že nás volá otec.“ „Nie je to len ďalšia pasca? Čo ak sme už blízko?“ Ten pocit strachu poznám. Už som ho zažila. Niečo sa deje. Martina je v ohrození. Ona je jediná koho ochraňujem a pokiaľ sa cíti ohrozená, cítim to aj ja.