Obaja s Loganom sme boli mŕtvi. Vrátilo nás to nazad do miestnosti. Zosypal sa kus steny a nastal chaos. Loganov otec bol v okamihu pri nás. „Šibe vám? Ste v poriadku? Čo to vyvádzate?“ „To bol Jean.“ Odpovedal mu Logan. Veľa iných hneď zmizlo. Iní sa so strachom vzďaľovali od diery v stene. Druhá rana. Na druhej strane miestnosti. Opäť ten výbuch urobil dieru do steny. Zmizlo zopár ďalších iných. Ostatní, ktorým sa nič nestalo, pomáhali tým, ktorí boli zranení. Pichlo ma pri srdci. „Martina!“ Vykríkla som. Niečo je zle. Niečo nie je v poriadku. Rozbehla som sa k dverám, ktoré smerovali von z miestnosti. Kde sú? Bola predsa s Loganovou mamou v kuchyni. Ale tam nie sú. V celom dome bolo ticho. Zdola bolo počuť len výkriky iných, ktorí tu neboli len premiestnení. Mala som zlé tušenie. Potichu som vyšla na poschodie. Videla som pootvorené dvere do mojej izby. Rozhodne boli pred tým zavreté. Nazrela som do vnútra a videla som Maťu aj s Loganovou mamou stáť pri stene. Viem, že je tam. Pravdepodobne sa ich chystá zabiť obe. Môj pach je v izbe cítiť zo všetkého, nevie o tom, že som tu. Ale som tu reálne, čo ak sa mu podarí zabiť ma? Po špičkách som prešla do vedľajšej izby a premiestnila som sa vedľa seba. Fuj. Na ten pohľad si nikdy nezvyknem. Byť vedľa svojho tela a vidieť ho ako len tak bezducho niekde stojí, sedí alebo leží je strašidelné. Presne takto som si to predstavovala, keď raz zomriem. Zhora sa pozriem na svoje telo a odídem niekam do neznáma. Ozval sa výstrel, to ma popohnalo k tomu, aby som vtrhla do mojej izby. Videla som prosebný pohľad Loganovaj matky. Z hrude jej vytiekol tenký pramienok krvi. Padla k zemi. Bez váhania som skočila na Jeana odzadu. Vkrútila som mu hlavu do boku a zlomila mu väzy. Zoskočila som z neho a on padol k zemi. Zmizol. Samozrejme, nebol tu.
         Utekala som k Mati. Objala som ju a rukou som jej zakrývala oči. „Thomas!“ Zakričala som na Loganovho otca. Maťa sa rozplakala. Nech som sa snažila akokoľvek, rozplakala som sa aj ja. Padli sme k zemi. Vedľa nás ležala Loganova mama bez pohnutia. Pohľad mala úplne prázdny.  Zavrela som jej oči. Takto vyzerala ako by len spala. Vo dverách zastal  Loganov otec. Hneď za ním stál Logan, ktorý ho zachytil, keď sa práve zrútil k zemi. Mala som čo robiť, aby som ostala pri zmysloch. Vedela som, že ak sa neovládnem, mohlo by to mať príšerné dôsledky. Videla som Logana ako mu tečú po lícach obrovské slzy. Nie je nič horšie ako vidieť niekoho, koho milujete, trpieť. Už sa viac nedokážem ovládať. Pobozkala som Martinu do vlasov a nechala som ju sedieť na zemi. Pohladila som Logana po vlasoch a vybehla som von z izby. Schody som dolu brala po dvoch len aby som nikomu neublížila a bola, čo najďalej. „Jean!“ Zakričala som vo vstupnej hale. „No tak ty sviniar! Viem, že ma počuješ!“ Nič. „Jean!“ „Slečna?“ Objavil sa predo mnou. „Bravúrne. Chválim ťa. Vôbec som netušil, že si tam. Myslel som, že budeš mŕtva. Ale nie. Mýlil som sa.“ Zasmial sa sám na sebe. Vytáčal ma do nepríčetnosti. „Nikdy sa ti ma nepodarí zabiť.“ Ozval sa ďalší výstrel. Nebol od neho. To Logan. Zastrelil jeho. No to je zbytočné. Nič sa mu nestane. Buď teraz alebo nikdy. Hneď ako padol k zemi, silne som sa chytila jeho ruky. Takto mám šancu dostať sa tam, kde je on.

+++
       To dievča načisto stratilo rozum. „Otec, Lenka je niekde s tým psychopatom. Premiestnila sa s ním.“ Neodpovedal. „Otec, prosím ťa. Potrebujem tvoju pomoc.“ Zatriasol som s ním. No on len neprítomne sedel, plakal a pozeral na mamu. Martina. Pre Kristove rany, sedí vedľa nej a vyzerá, že sa o chvíľu úplne zrúti. Musím ju od nej dostať preč. Zodvihol som ju zo zeme a vyviedol som ju na chodbu. Zavriem ju zatiaľ vo vedľajšej izbe. „Ani sa z tadeto nepohni, jasné?“ Len prikývla. Otvoril som dvere a uvidel som Lenkine telo. Chvalabohu, mala toľko rozumu, aby sa premiestňovala. Stratu dvoch blízkych ľudí by som neprežil. Nie v jeden deň. Aspoň ju takto nájdem a môžem ísť za ňou.“ „Sadni si sem. Tu máš.“ Podal som jej zbraň z komody pri dverách. „Zabi každého, kto by sa pokúsil ublížiť tebe alebo Lenke. Tu je kľúč. Zamkni dvere a nikoho sem nepúšťaj.“
+++

Dnes sa tu znovu zišla ´rada iných´. Volali sme to tak, pretože to vyzeralo ako zasadnutie parlamentu. Všimla som si, že tu sedia dvaja noví ľudia. Logan s otcom starostlivo sledovali každého z nich, aby nikto z nich nepredstavoval pre nás ostatných hrozbu. Sú to rôzni ľudia – starí, v stredných rokoch, mladí a len málo ľudí v mojom veku. Dnes dokonca prišla aj Agáta. Mám jedinečnú možnosť porozprávať sa s ňou. Našla som ju v dave a namierila som si to priamo k nej. Cestou odo mňa odskočili dvaja ľudia. To snáď nie som až taká hrozba... Alebo o niečom neviem? Videla ma. Bola v rozpakoch a snažila sa mi uhýbať pohľadom. Naučila som sa svoje myšlienky ovládať. Počuje len to, čo ja chcem. Pozri sa na mňa! Otočila sa mojim smerom. „Takže to ty môžeš za to, čo sa stalo u mňa?“ „Mrzí ma to. Nevedela som ako inak. Mohol vás zabiť.“ Teraz mám chuť zabiť ja ju. „Takmer si ma zabila. Vieš o tom?“ Zatvárila sa veľmi ustarostene. Nemala o tom ani šajnu. „Prosím, prepáč mi to. Nevedela som, že na tom budeš tak veľmi zle. Naozaj som ti nechcela ublížiť. Chcela som ťa ochrániť. Vedela som, že Logan zavolá otca, aby vás zobral do bezpečia.“ „Čo je teraz s mojim bytom? Opýtala som sa. Jej ospravedlnenie som neprijala a ani tak skoro neprijmem.  „Dala som ti opraviť dvere a v aute mám nejaké veci, čo Logan chcel, aby som vám priniesla.“ „Za tie dvere ti ďakujem. Pošli mi účet za opravu a ja ti ho preplatím.“ „To je v poriadku. Cítim, že na tom mám svoj podiel viny.“ Zatvárila sa sklamane. „Tak fajn. Prečo si vlastne tu? Logan je presvedčený, že o tom chlapovi niečo vieš, je to pravda?“ Vzala ma za rameno bokom od davu ľudí. „Viem len to, že sa volá Jean.“ „Takže je to Francúz, alebo?“ „Pravdepodobne áno. Logan s vami chcel ísť do Paríža, mal tušenie, že ta nájde niečo, čo by vás k nemu priviedlo.“ „A odkiaľ sa poznáte?“ „Hľadá všetkých iných rovnako, ako vy, ale snaží sa ich všetkých zničiť, aby bol on ten, kto všetkých povedie.“ „A kto ich vedie teraz?“ „Nikto. Aspoň nie všetkých. Pozri koľko je tu ľudí a to ani netušíme koľko je ďalších.“ Ukázala rukou do priestoru.  Obzrela som sa. Naozaj tu bolo veľa ľudí. Usmial sa na mňa nejaký chlap, ktorý stál vedľa nás. Boh vie, ako dlho tu stojí a čo všetko počul.

        Myslím, že tu nie je nikto z Francúzska. A aj keby áno, je len mala šanca, že by ho poznal. Sedla som vedľa Logana a z druhej strany som mala Agátu. Trochu bezpečia. Loganov otec s niekým živo diskutoval v dave. Zapisoval si niečo do bloku a netváril sa pri tom dva krát nadšene. Prešiel mi telom mráz a striaslo ma. „Je tu.“ Zašepkala som tak, aby ma obaja počuli. „Nie je to možné.“ Odpovedal mi Logan. „Je tu. Som si istá. Pokiaľ nie je vo vnútri tak určite niekde vonku. Navyše mám pocit, že stojí priamo za stenou za nami. „To predsa nie je možné.“ Povedal Logan pokojným hlasom. „Logan, som si tým istá.“ Odišiel. Určite kontroluje okolie. Pohľad na neho je stále rovnako strašidelný, keď sa premiestni. Chce sa však presvedčiť, či som mala pravdu. Je naozaj možné, aby tu bol? Cítim ho. Cítim jeho prítomnosť. Je to naozaj hnusný pocit plný strachu. Agáta ma chytila za ruku. Mohla som takto počuť Loganove myšlienky, tak ako ich počuje ona. Ďalšia vec, o ktorej som si myslela, že nie je možná, pokým som sa o nej nepresvedčila. Pripadá mi to, ako by sme mohli robiť všetko, čo chceme.

         Môj pocit toho, že je Jean tu, sa stratil v okamihu, keď Logan dorazil za dom na miesto, kde som ho pred tým cítila. Vrátil sa späť. Znovu ušiel. Začínam premýšľať o tom prečo tu vlastne bol. Vedel, že je tu veľa iných? Chcel sa sem dostať aj on?  Vystavil by sa takému riziku? Alebo nás nebodaj chcel všetkých zabiť? Premiestnila som sa za stenu von. Pozabudla som na to, že ma Agáta stále drží za ruku. „Čo tu robíme?“ Opýtala sa ma mierne nechápavo. „Nebol tu náhodou, určite niečo chystá.“ Prešla som prstami po stene. Zrak mi padol na vysokú trávu pri múre. Bola neprirodzene stlačená k sebe, ako by mala niečo zakrývať. Prišla som bližšie k nej, no to už ju Logan rozhŕňal rukami. Uvidela som číslo dva, po chvíli jedna. Nastala rana ako z dela. Bola to bomba.

„Zdá sa, že vaša premena napreduje až príliš rýchlo a vaše telo ju nedokáže tak rýchlo prijať. Mám pocit, že vám niekto napomohol." „Napomohol? Ako?" „Ten príval energie, ktorý vás na nejaký čas vyradil, zrejme spôsobil, že sa vaše telo začalo premieňať oveľa rýchlejsie, ako je normálne." „Normálne?" Opýtala som sa sa znovu. „Normálna zmena prebieha bez toho, aby si to človek všimol. Vyzeráte, že to najhoršie máte za sebou. Váš stav by sa mal behom niekoľkých dní zlepšiť." „Čo ak sa nezlepší?" „Radšej odložím biely plášť, ako by som sem mal prísť znovu." Povedal s kamennou tvárou. Toto neznelo ako vtip. Znelo to skor ako nenávisť. Trochu ma to vykojalilo. A mám toho dosť! „Čo vám na mne tak veľmi prekáža?" Opýtala som sa ho narovinu. „Prekáža? Myslíte, že mi na vás niečo prekáža?  Ste z jednej časti rovnaký pacien, ako hociktorý iný." „A z tej druhej strany?" „Ste iná. Ja som iný. Obaja pre toho druhého predstavujeme hrozbu." „Ja vas za hrozbu nepovažujem." Oznámila som mu flegmaticky. „Teraz neviem, či to mám brať ako poctu alebo sa mám začať obávať..." Prehodil. „Obávať? A čoho? Ja vám nemám prečo ublížiť. Ste lekár, ktorý mi dufam pomôže. Prečo by som to robila?" „Jeden nikde nevie." Povedal nezaujato. Hm, takže kamaráti asi nebudeme. Nevadí.
        Doktor Anthony mal pravdu. Môj stav sa naozaj začal zlepšovať. Každý deň som bola viac samostatnejšia. Dokonca sa moja váha ustálila a už ďalej neklesala. Ale aj napriek tomu som stále mala problém sa na seba pozrieť v zrkadle. Oblúkom som sa mu vyhýbala, čo najviac to šlo. No, nepôjde to takto do nekonečna. Loganov otec na Anthonyho podnet začal spisovať údaje o mojom stave. Denne ma meral, vážil, kontroloval moju telesnú teplotu a staral sa o to, aby som mala len tú najlepšiu stravu. Pomáhal mi dostať sa naspäť do formy. Cvičil so mnou jednoduché cviky, aby sa moje svalstvo dostalo do pôvodného stavu. Čoraz častejšie som myslela na to, že to, čo sa mi stalo má na svedomí Agáta. Ale prečo? Vedela, že si ten neznámi pre nás prišiel? Vedela, že sa stane niečo zlé? Vedela, že pre nás príde Loganov otec a zmizneme skôr ako sa dostane dnu? Chcela mi pomôcť? Neviem... Chcela by som sa s ňou o tom porozprávať. Ale zatiaľ ešte nemôžem používať moje schopnosti.

        Čas plynul. Škola šla nakoniec bokom. Boli sme v Kanade už niečo vyše mesiaca. Maťa si tu pomaly začala zvykať a ja som bola spokojná, že aspoň tu sme v poriadku. Logan stále cestoval po svete a hľadal toho neznámeho. Namiesto mňa mu pomáhal otec. Vždy, keď našli dalšieho z iných, pokúsili sa ho presvedčiť, aby sa pridal na našu stranu a pomohol im ho nájsť. Svetom tak kolovala myšlienka na neho rýchlejšie, ako by ho hľadali sami. Niekoľko iných sa pridalo, iní nie. V dome sa tak čoraz častejšie stretávali desiatky ľudí, ktorý si medzi sebou vymieňali informácie o ňom. Niekedy sa Logan s otcom nevrátili aj niekoľko dní. Premiestňovali sa s pôvodným telom, mohli tak fungovať takmer nonstop. Ostávali sme teda s Maťou a Loganovou mamou samé doma. Niekedy sa sem Logan premiestnil, aby sa uistil, že je všetko v poriadku a znovu zmizol. S jeho mamou som si za ten čas vytvorila celkom dobrý vzťah, Zo začiatku mala aj ona zo mňa obavy, ale časom si uvedomila, že pre ňu nechcem byť hrozbou. Logan ma nechával doma, aby som na ňu dávala pozor, kým tam oni s otcom nie su. Som tu teda jediná iná, ktorá ju môže v pripade potreby ochrániť.

        Vrátila sa mi chuť do života. Znovu som sa začala usmievať. Ani pohľad do zrkadla mi nenaháňal strach. Zžila som som sa s tým, že som iná. môj zovňajšok sa tiež dal vysvetliť. Nechodím veľmi na slnko, tak je moja pokožka bledá. Vlasy si v dnešnej dobe dokáže prefarbiť každý a to najrôznejšími farbami od výmyslu sveta. A oči? Do spoločnosti som nosila šošovky v mojej pôvodnej modrej farbe očí. Logan sa na mňa vždy škaredo pozeral, keď som si ich zakladala. Ani moje argumenty, že toto teraz nie som ja, mi nepomohli. Tvrdil, že ma miluje stále rovnako. On vedel, že sa to časom stane. Bol na to pripravený. Ja však nie. Možno sa s tým časom vysporiadam úplne aj ja. A možno vôbec nie...

           Maťa sa nateraz stala mojou osobnou asistentkou pre všetko. Pomáhala mi zo všetkým, čo bolo treba. Pomáhala mi prejsť na wc, umyť sa, česala mi vlasy a pomáha mi pri obliekaní. Logan šiel  na chvíľu na druhú koľaj. Hoci aj on sa mi snažil pomáhať, ako len vedel. Sám mi pripravoval všetko jedlo. Vždy, keď bol pri mne, pýtal sa, či niečo nepotrebujem a ak náhodou áno, vždy mi to podal. Maťa ho však zastupovala v ostatných veciach. 

          Ani týždeň od prebratia som sa necítila lepšie. Hoci jednoduché veci zvládnem aj sama, s tými, ktoré si vyžadujú viac fyzickej aktivity, potrebujem pomoc. Dnes mi pomáhala so sprchou. Sedela som v kúpeľni zabalená v uteráku a ona mi rozčesávala mokré vlasy. Dobre viem, že sa Logan snaží do mňa dostať tú najvýživnejšiu stravu, no sama vidím, že aj z tak dosť chudej postavy sa na mňa v zrkadle pozerá ledva chodiaca kostra. Za ten týždeň, čo som bola mimo, som schudla päť kíl a za tento ďalší, napriek všetkému, ďalšie dve. ,, Čoraz viac začínaš vyzerať ako Logan." Vytrhla ma Maťa z nostalgických myšlienok. ,,Ako Logan?" Opýtala som sa nechápavo. ,,pozri na seba." Otočila ma k veľkému zrkadlu. Má pravdu. Pokožka mi poriadne zbledla. Nielen v tvári, čo by sa dalo pripísať môjmu psychickému stavu, ale všade. Bledé ruky, bledé nohy. Vlasy som mala už takmer čierne a oči mi rovnako stmavli. Postavila som sa,al aby som prešla bližšie k zrkadlu. zapozerala som sa na seba. To, čo pred sebou vidím, nie som ja. Nemôžem  to byť ja. Nemôžem. Po líci mi stiekla slza. Udrela som rukou do skla. ,,To nie som ja..." Povedala som jej. Nie, neprišla  som o rozum. Len sa stále nedokážem stotožniť s tým, že som iná.

             Ležali sme v posteli. Logan ma odzadu objímal a túlil sa ku mne. Hlavu mal podloženú vankúšmi a bozkával ma za uchom. Maťa  ležala oproti nám. Viem, že  som na tom zle. Viac než len zle. A takéto situácie mi pripadajú, ako moje posledné dni života. Maťa ma držala za ruku a hladila ma palcom po hánkach. Zaspávala som. Zavrela som oči. Ešte som počula, ako sa potichu rozprávali o tom, čo sa stalo v kúpeľni. Logan jej prisľúbil, že sa o tom zajtra so mnou porozpráva. Objal ma silnejšie. Hlavu si zaboril do mojich vlasov a ja som zaspala.

            Ráno som otvorila oči a Maťa oproti mne ešte spala. Logan tu nebol. Takmer nikdy tu nie je, keď sa ráno  zobudim. Nie som mŕtva. Stále žijem a to je hlavné. ,,Dobré ráno. Ako sa cítiš?" Opytala sa Maťa hneď  ako sa zobudila. ,,Rovnako..." Odpovedala som sklamane. ,,Už ste hore?" Opýtal  sa nás Loganov otec spomedzi dverí. ,,Áno,  deje sa niečo?" Opýtala som sa ho. ,,O hodinu príde Anthony. Nepozdáva sa mu, že ešte stále nie si celkom v poriadku." Povedal. Snažila som sa posadiť. takto po ránu ja akýkoľvek pohyb namahavejší, ako obvykle. Maťa mi pomohla. ,,Dobre, ďakujem." Logan sa pretlačiť cez dvere okolo neho. Raňajky  mi nosí  sem hore. Obedy a večere  sa snažím tráviť dolu na prízemí v jedálni s nimi.

              Doktor ma znovu dôkladne prezrel. Rovnako, ako ostatných,  ho najviac znepokojuje to, že aj napriek tomu, že  mám  veľký  príjem  kalórií a maly výdaj energie, stale chudnem. Povedal, že všetky vnútorné orgány sú v poriadku a teda to, čo sa deje pripisuje len jednej veci. ,,Doteraz som.tuto možnosť vylučoval, zdala sa mi nereálna." Povedal a posadil sa ku mne.

„Zbláznil si sa?“ opýtal sa ma nechápavo.  Prišiel som k nemu a vytrhol som  mu hadičku z ruky. „Je to len obyčajná glukóza.“ Povedal mi. Stále neviem, či mu môžem dôverovať. „Prečo by som jej mal ubližovať?“ pýtal sa ďalej. „Započul som niečo o tom, že som ju nenechal v bezpečí a s ľuďmi, ktorým môžem veriť.“ „Skôr by si sa mala zaujímať o ňu.“ Ukázal hlavou na Martinu. „Vôbec sa mi nepáči, že je tu. Nechce sa od Lenky pohnúť ani na krok.“ „Ona je úplne neškodná.“ Povedal som mu. Trochu som sa upokojil. To, že je Lenka v nebezpečí, mohlo byť iba klamstvo, aby ma ešte viac zmiatol. Vedel, že tak nepôjdem za ním, ale budem sa ponáhľať k nej. Do riti! Znovu ma dobehol...

                        Sadol som si na sedačku vedľa Martiny. Lenka ležala na mojej posteli. Mala na krku golier, aby nemohla hýbať hlavou. Vyzerala takmer ako mŕtva. Viem, že ešte žije, počujem ako pokojne dýcha. Nevie o ničom, čo sa stalo. Maťa ju drží za ruku a tečú jej slzy po lícach. Neviem, čo robiť v takejto situácii. Pohladil som ju po pleci. Otočila sa ku mne. Oči mala červené a plné sĺz. „Bude v poriadku?“ opýtala sa ma. „Je v poriadku.“ Odpovedal som jej v prítomnom čase, aby som ju upokojil.  Utrela si opakom ruky slzy z líc a hodila sa mi okolo krku. Možno naozaj nie je až taká zlá. Pochopil som, že mi Lenku nechcela ukradnúť len pre seba.  Bojí sa o ňu. Má ju rovnako rada ako ja.  Predsa len by sme mohli byť priatelia... Je asi  správny čas vysvetliť jej, čo sa deje. „Zavri oči, prosím.“ Neveriacky na mňa pozrela. „Prečo? Nechcem ísť nikam od nej.“ „Nepôjdeme nikam. Ostaneme pri nej.“ Sklonila hlavu a tvárou sa oprela o moje rameno. Ukázal som jej Lenku, aká bola šťastná s ňou, kým ma nepoznala. Ukázal som jej nás dvoch s Lenkou. Nás troch všetkých. Ukázal som jej, ako veľmi  ju má Lenka rada. Ukázal som jej aj to, že je pre ňu stále tá najdôležitejšia osoba na svete. Bola z toho mierne zmätená. „Takže vy obaja vidíte  myšlienky?“ „Nie len to. Sme proste iní. Vidíme a počujeme svoje myšlienky, minulosť, spomienky, pocity, proste všetko.“ „A to, že sme tu znamená čo?“ „Len to, že sa dokážeme premiestňovať. Môžeme ísť kamkoľvek. Hocikde, kde si len zmyslíme. Pomyslíme na to miesto a sme tam. Zvyčajne necestujeme takto. Pôvodné telo ostáva nehybne čakať na mieste odkiaľ sa premiestňujeme.“ „Prečo som tu ja? Veď ja nie som ako vy.“ „Čo som ťa tam mal nechať, aby ťa zabil? Potom by ona zabila mňa.“ Pousmial som sa. Myslím, že som ju trochu upokojil. Teda, aspoň prestala plakať. Usmiala sa na Lenku a znovu ju chytila za ruku.

+++

           Otvorila som oči. Nepríjemne ma rezali a pálili. Nemohla som pohnúť hlavou. Mala som ju zafixovanú v golieri.  Cítila som vôňu vanilkovej cigary. Viem, že som u Logana v Kanade. Niekto ma drží za ruku. Nie je to Logan. Je to ženská ruka. Je menšia ako Loganova. Martina? Čo tu robí? Ako sa sem dostala? Prečo sme tu? Skúsila som pohnúť druhou rukou ale ucítila som v nej niečo pichľavé. Kanyla?  Čo to má všetko znamenať? Nohami hýbať môžem. Skopala som zo seba prikrývku. Aspoň na seba upozorním a aj tak mi bolo teplo. „Už si hore?“ opýtala sa ma Maťa rozospatým hlasom. Postavila sa nado mňa, aby som ju videla.  Chcela som jej odpovedať, no ešte ma celkom nepočúval hlas.  „Ako sa cítiš?“ pýtala sa. „Dobre.“ Odpovedala som jej tak potichu, že to bolo sotva počuť. No tak, vzchop sa! „Čo sa stalo?“ opýtala som sa potichu. To už prišiel do izby aj Logan. Cítila som ho. „Ako sa cítiš?“ opýtal sa aj on. „Je to celkom dobré, pomaly sa mi vracia hlas.“ Zašepkala som. „Dnes sa na teba príde pozrieť doktor. Nepredpokladal, že sa preberieš takto skoro.“ Čože? Doktor?  Prečo?  A prečo tu vlastne ležím?  Povie mi konečne niekto, čo sa stalo. Do miestnosti vošiel aj Loganov otec. „Anthony je tiež iný, nemusíš sa ničoho obávať. Je to najlepší doktor akého poznám.“ Prehovoril na mňa našou rečou. Pozrela som na Maťu a ju to nijako neznepokojilo. „Už mi poviete, čo sa stalo?“ Začínala som byť podráždená.  „Našiel nás znovu. Ty si odpadla a máš zrejme otras mozgu. Nemalo by to byť nič vážne. Otec nás sem premiestnil a zachránil nám tak život všetkým.“ Povedal Logan. Hovoril našim jazykom. Bolo mi jasné, že nechce, aby sa tým Martina znepokojovala. „Vie to už?“ opýtala som sa ich a pohľad som namierila na Maťu. „Vie.“ Odpovedal mi znovu Logan. „Nechajte nás s ňou osamote. Chcem sa s ňou porozprávať.“ Logan vyzeral trochu sklamane, ale nakoniec odišiel bez zbytočných rečí. Počkala som kým za sebou zavrú dvere. „Mrzí ma to.“ Povedala som jej.  „Zlatko... Nič ťa nemusí mrzieť.“ Posadila sa ku mne na posteľ. „ Vďaka Loganovi stále žijem. Za to mu budem  vďačná do konca života.“ Chcelo sa mi plakať. Pamätám si, že som stratila vedomie a nebyť Logana a jeho otca, nebola by som nažive. „Vieš o všetkom?“ „Logan mi o tom hovoril. Niečo mi aj ukázal. Nevedela som, že sa vás nieto snaží zabiť. Prečo si mi o tom nič nepovedala?“ „Snažila som sa ťa pred tým uchrániť a mojou vinou si mohla zomrieť.“ „Nie zlatíčko . Nebola to tvoja vina. Nemohla si nič urobiť. Už chápem prečo ťa Logan od začiatku tak priťahoval. Verila si mu, zatiaľ čo ja som ho podozrievala, ale on ti nikdy nechcel ublížiť.“ „Maťa...“ povzdychla som si. „Ako dlho tu takto ležím?“ „Už je to skoro týždeň. Dnes je štvrtok.“ To snáď nie je možné. Čo, do pekla, sa stalo, že ma to vyradilo na tak dlho? Niekto zaklopal. „Nechcem vás vyrušovať, ale prišiel doktor a chcel by sa na teba pozrieť.“ Oznámil mi Loganov otec. „Vraj prišiel doktor.“ Tlmočila som Mati. Zoskočila z postele.  „Dobre. Pôjdem. Potom sa hneď k tebe vrátim.“ Pohladila ma po vlasoch. „Ďakujem.“ Usmiala som sa na ňu.

            Anthony má asi päťdesiat rokov. Možno ročník Loganovho otca. „Máte nejaké bolesti?“ opýtal sa ma s patričným odstupom. Zdalo sa mi, že sa ma bojí. „Teraz žiadne.“ Odpovedala som. „A mala ste nejaké pred tým?“ „Bolí ma len ruka.“ Trochu som podvihla ruku, v ktorej som mala zavedenú kanylu.  „To už môžem vybrať. Ak ste pri vedomí, nebudete to už potrebovať.“ Oznovu odmeraná reakcia. Snažil sa odo mňa držať, čo najďalej. „Čo sa deje? Snáď sa ma nebojíte?“ Trochu sa zarazil. Zrejme nečakal takúto otázku. „Myslím, že moje obavy sú adekvátne, slečna. Počul som toho o vás dosť.“ „Nemusíte si robiť starosti. Neplánujem vám nijako ublížiť.“ „Veď práve, slečna. Vy toho veľa nestíhate plánovať.“ A dosť! Som zvedavá, kto mu čo o mne narozprával. Nikomu som ani vedome a ani nevedome, neublížila. „Nemal by ste veriť všetkému, čo vám povedia. Myslela som, že ste lekár, mal by ste brať ľudí bez rozdielu.“ „Zdá sa vám, že k vám pristupujem málo profesionálne?“ Idiot... „Tak som to nemyslela. Kto vám o mne hovoril? Je váš zdroj dostatočne dôveryhodný?“ Posadil sa ku mne. „Pokúste sa pomaly otočiť hlavu doprava.“ No jasné, samozrejme. Veď prečo nie? Hlavou nemôžem ani pohnúť. „Bohužiaľ, to nepôjde.“ Oznámila som mu ironicky. Rozopol klipsu na ľavej strane golieru. „Skúste to znovu.“ „Neodpovedal ste na moju otázku, či je váš zdroj dôveryhodný.“ Otočila som hlavu doprava. Trochu ma zabolelo v oblasti spánku. „Povedzte mi vy, slečna. Ako veľmi dôverujete človeku, ktorého milujete?“ Pomaly mi otočil hlavu späť. „Bezvýhradne.“ Odpovedala som s pohľadom namiereným priamo do jeho očí. „Tak potom iste chápete moju obozretnosť voči vám. Otočte hlavu doľava, prosím.“ Otočila som ju. Nič ma nebolelo.  „V poriadku?“ opýtal sa. „Áno.“ „Ak dovolíte.“ Dvihol mi ruku. Čakala som, čo vlastne chce. „Potrebujem kvapku vašej krvi.“ Podala som mu ukazovák. Podvedome. Neuvedomila som si žiadnu súvislosť. Je to predsa len odber krvi. „Iný prst, prosím.“ Zazrel po mne. Ako by som mu chcela odhryznúť hlavu... Podala som mu prostredník. Snáď bude spokojný. Bol. Otrel ho alkoholom a pichol mi do neho malou ihlou. Do malej tuby nabral dve alebo tri kvapky. „Potrebujem zistiť, či máte správnu hladinu cukru, bude to trvať necelú minútu.“ Odišiel k stolu pri dverách. Naozaj trvalo veľmi krátko, kým prístroj zapípal. Chvíľu kontroloval výsledky na monitore a porovnával ich s papierom v ruke. „Je všetko v poriadku?“ opýtala som sa ho. Chvíľu mlčal. „Myslím, že áno. Je až neuveriteľné, ako rýchlo ste sa zotavili.“ Znovu sa vrátil ku mne. Sadol si na kraj postele. „Ak chcete, môžete sa skúsiť posadiť. Ale len posadiť.“ Podával mi ruky. Nedôverčivo. Najprv dokonca cukol. „Pozerajte priamo pred seba, nikam inam.“ To teraz neviem, či sa obáva, že ho uškvarím pohľadom, alebo je to naozaj potrebné. „Netočí sa vám hlava?“ pustil ma. „Nie.“  Vydýchla som. „Skúste sa poobzerať.“ V pohode. Kde to som? Je to Loganova izba? Alebo nejaká hosťovská? Je zaujímavá, celá obložená dreveným obkladom. Vyžaruje z nej teplo. „Smiem si dať nohy do tureckého sedu?“ opýtala som sa. „Ak to dokážete.“ Mykol plecom. Vybral z náprsného vrecka malú baterku, ktorá vyzerala skôr ako pero. „Pozerajte sa na môj prst.“ Dobre sa ubezpečil, či nie je v mojom zornom poli. Začínala som pociťovať pyšnosť.  Niekto oveľa vyspelejší má predo mnou takýto rešpekt? Fakt?  Zaškvŕkalo mi v bruchu. No ďakujem pekne. Po týždni bez jedla len s infúziou s cukrom, by sa patrilo niečo zjesť. „Kedy môžem začať znovu jesť?“ opýtala som sa, keď odložil baterku. „Oči sú v poriadku. Mozog pravdepodobne tiež. Motorické funkcie rovnako. Pokiaľ máte hlad, odporúčam vám začať dnes niečím diétnym. Ak vám nebude zle, zajtra už môžete jesť normálne. Ale pár dní žiadna káva ani cigarety. Beriete antikoncepciu?“ Nie je to tak trochu osobná otázka?  Alebo je okrem iného aj gynekológom? „Neberiem žiadne tabletky. Nechávam si pichať injekcie.“ „Všetky tieto aspekty by totiž mohli ovplyvniť váš stav a mohlo by sa stať, že by váš organizmus znovu skolaboval.“ „Viete mi povedať, čo sa mi vlastne stalo?“ Prosím, nech to vie aspoň on, keď už nikto na túto moju otázku doteraz neodpovedal. „Nedokážem to presne určiť. Podľa toho, čo mi povedal Logan, vás podľa všetkého zasiahla nejaká vlna neznámej energie. Nevedel som však presne určiť, aký dopad by to mohlo mať na vás. Očakával som, že sa preberiete neskôr, ak sa vôbec preberiete. Zdá sa, že to nebola silná energia. Šlo len o to, aby vás vyradila na krátky čas. Čo si z toho okamihu pamätáte vy?“ „Stála som medzi dverami do spálne a začalo mi hučať v hlave. Bolo to akoby som hlavu mala priamo pri lodnej trúbe. Po niekoľkých sekundách sa to už nedalo vydržať. Potom som mala pocit, ako keby do mňa niečo veľkou silou narazilo a zrazilo ma to k zemi, ale nič som nevidela. Viem, že som si udrela hlavu pri dopade na zem a viac si už nepamätám.“ „Takže tá energia prišla zpredu? Čo  bolo pred vami?“ „Gauč a potom je tam už len stena.“ Agáta... Za tou stenou je predsa jej byt. Ale prečo by na mňa takto útočila? Anthony vybral z tašky prístroj na vyšetrenie sluchu a kázal mi, aby som otočila hlavu nabok. Ten zvuk ich nijako nepoškodil, bola to len myšlienka. Ten zvuk bol len v mojej hlave. „Myslím, že ste v poriadku.“ Prehlásil a zdvihol sa. „ Moja úloha tu končí. Ak by sa vám priťažilo povedzte o tom Thomasovi, on mi dá vedieť.“ „Ďakujem.“ Pokorne som poďakovala. Mala som pocit, že sa silou mocou snaží utiecť. Nebudem ho zdržiavať, ale Logan by si za tie reči, čo mu nehovoril, zaslúžil poza uši.

           Len, čo Anthony odišiel, vrátila sa nazad Maťa. Logan ho určite spovedá na chodbe. „Tak čo? Je všetko v poriadku?“ opýtala sa. „Myslím, že áno.“ Usmiala som sa na ňu. „Chvalabohu, mala som o teba strach.“ Ukázala som jej nech ide ku mne na posteľ. Objala ma. Ďakujem všetkým za to, že ju mám. Bez nej by som tu dnes už nebola. Dokáže človek milovať dvoch ľudí? Nehovorím o sexuálnej orientácii, ale dokáže človek mať skutočne rád viac, než len jedného človeka? Môže. Tak ako každá matka ma svoje srdce rozdelené na toľko častí, koľko má detí, tak aj ja mám svoje srdce rozdelené na dve presné polovice. Jedna patrí Martine a druhá Loganovi.

Trochu ma zaskočilo, že chce ísť niekam mimo mesta. Zrejme na dnes nepredpokladá žiaden iný program, ktorý by ju nečakane odvolal. Znamená to, že bude celý čas s nami. Myslím, že  Loganovi nebude takýto program asi po chuti. „No fajn. A čo keby sme šli niekam na celý víkend?“ opýtal sa nás. To vážne? Dobrovoľne súhlasí s tým, že nielenže bude s nami celý deň, ale rovno celý víkend?  „No a kam by si chcel ísť?“ opýtala som sa mierne nechápavo. „Hocikam. Maťa nech si vyberie, alebo ty ak chceš.“ „Úplne hocikam?“ opýtala sa neveriacky Maťa. „Hocikam.“ Odpovedal jej. „Nemusí to byť na Slovensku?“ „Ako chceš.“ Odpovedal. Otvorila som ústa. Čože? Takže čo? Chce sa s ňou niekam premiestniť? „Logan..“ povedala som potichu a drgla som do neho. Iba sa na mňa pozrel a usmial sa. Potom pokrútil hlavou, ako by vedel, na čo myslím. „Tak poďme do Paríža.“ Vytešovala sa Maťa. Viem, že do Paríža chce ísť už od detstva. Veľmi sa na to teší a veľakrát mi hovorila o tom, čo je tam nové. Dokonca má napísaný celý zoznam vecí a miest, ktoré by tam chcela vidieť. „Súhlasíš s tým?“ usmial sa na mňa. „Jasné. Maťa mi o Paríži hovorí už roky. Tak nech sa tam konečne ide pozrieť.“ Odpovedala som. Podskočila od radosti a vrhla sa na Logana. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“ Úprimne sa radovala z toho, že konečne uvidí svoje vysnívané mesto. Utekala si domov zbaliť veci. „Prečo si to urobil? Vedel si, že bude chcieť ísť do Paríža, preto si jej dovolil vybrať si hociake miesto?“ „Vedel som, že tam bude chcieť ísť. Navyše je to ďalšie miesto, kde by mohla byť nejaká stopa.“ Stopa, ktorá by nás konečne doviedla k neznámemu.
           Maťa sa vrátila asi o hodinu. Rovno s cestovnou taškou. Už sa nedokážem čudovať tomu, koľko vecí si so sebou všade berie – zvykla som si na to. Väčšinu jej tašky aj tak tvoria topánky, no tých má teda požehnane. Asi nikdy som ju nevidela v tých istých topánkach dva dni po sebe. Šla som vybrať môj kufor zo skrine a ona mi pomohla zbaliť vhodné veci. Vhodné? Skôr by som povedala, že sa chystá na odovzdávanie Oscarov. Nevadí, veď auto odvezie. Bola taká šťastná.
          Akurát sa s Loganom dohadovali na trase, ktorou pôjdeme, aby sme toho videli, čo najviac. Aby ona videla všetko, čo vždy chcela. Začalo mi hučať v hlave. Musela som sa pridržať zárubne, keď som vychádzala zo spálne. Prešlo pár sekúnd a už bol ten hluk neznesiteľný. Mala som pocit, že do mňa niečo veľkou silou narazilo. Bolo to tak silné, že som pri páde dozadu stratila vedomie.

+++
          „Čo sa deje?“ opýtal som sa Lenky. Neodpovedala. Zrejme pri tom páde stratila vedomie. Vtedy kopol do dverí ten chlap, ktorý po nás ide. Okamžite som šiel k Lenke a bol som pevne rozhodnutý ju pred všetkým ochrániť, aj za tú cenu, že by ma to stálo život. Zodvihol som jej hlavu. Nie je mŕtva. Dýcha. Pravdepodobne ma otras mozgu. Kopol znovu do dverí. Neviem koľko takýchto kopancov tie dvere ešte znesú. Neplánoval som to Martine prezradiť takto skoro, ale asi budem musieť. „Okamžite poď sem!“ prikázal som jej. Stála v kuchyni ako prikovaná.  „Poď sem!“  zreval som na ňu. Až, keď znovu kopol do dverí, pohla sa. „Čo sa to deje? A čo je s Lenkou?“ pýtala sa. Ignoroval som ju. Nie je čas na to, aby som jej to vysvetľoval. Aj tak by tomu nechápala. „Otec!“ zavolal som na neho. Kde do pekla je?  Teraz, keď ho potrebujeme obaja. Nemôžem sa za ním premiestniť, pokiaľ sa sem ten debil dostane, zabije náš všetkých troch. Do šľaka! „Otec!“ zavolal som na neho znovu. Konečne ma počul. „Logan, čo sa to tu deje?“ „Keby to nebolo dôležité, nevolal by som ťa. Musíš s nimi zmiznúť.“ Periférne som zaregistroval Martinin zdesený výraz. Je jasné, že je úplne mimo z toho, že sa tu zrazu objavil môj otec. Kiež by sa to radšej dozvedela inak ako takto. Ozvalo sa ďalšie kopnutie do dverí. Už nech sú preč – v bezpečí. „Na to zabudni. Logan, si môj syn, nenechám ťa tu.“ Nestihol som namietať. Držal ma za rameno. Viem, že ma tak ľahko nepustí. „Kto je to?“ opýtal sa na Martinu. „Musí ísť s nami. Dokážeš to?“ Usmial sa na mňa. Znovu kopol do dverí. Tie už dlho nevydržia. „Zavrite oči, slečna.“ Povedal Martine po anglicky. Nič. Zízala na neho. Prisahám, že keby to nebola Lenkina najlepšia priateľka, rovno ju zabijem a nechám tu. Zdrapil som ju za ruku a pritiahol bližšie k sebe. „Rob, čo ti hovorí, ak tu nechceš umrieť.“ Zazrel som po nej. Zavrela oči. Konečne... Ticho. Žiadne kopanie do dverí. Nič. Vôňa otcovej vanilkovej cigary sa nedá prehliadnuť. „Musím sa vrátiť späť. Už sa mi takáto príležitosť nenaskytne.“ Pustil ma. Vedel, že budem v bezpečí, keď sa tam len premiestnim. Tak mi nemôže nič urobiť. Trochu sa obávam toho, ako na to všetko bude reagovať Martina. Zrazu sa ocitla v neznámom prostredí s neznámym človekom. Aspoň bude pri Lenke, kým sa nevrátim. „Musím ísť späť.“ Nečakal som na zvolenie. Vrátil som sa späť do Lenkinho bytu. Počkám si na neho, kým sa sem dostane. Neuľahčím mu to tým, že mu pôjdem tie dvere otvoriť. Nech minie, čo najviac energie. Postavil som sa do obývačky tak, aby ma hneď uvidel. Prvé kopnutie. Druhé kopnutie. Tretie kopnutie. Nič. Začínalo mi byť do smiechu. Asi by som mu vážne mal ísť otvoriť skôr, ako si to všimnú nejaký susedia. Štvrté kopnutie. No paráda, začala opadávať omietka okolo zárubne. Piate kopnutie. Šieste kopnutie. Zrejme mu dochádzajú nervy. Rozleteli sa dvere. Konečne. „Kde je to dievčatko, ktoré zo strachu zo mňa, vyvoláva tornáda v strede púšte? Vážne Logan? Myslel si si, že to nezistím? Že tam neprídem? Že ju neuvidím, keď ju tam necháš samotnú? Taká zraniteľná, len tak tam ležala a vyzerala, že umrie.“ „Nemohla umrieť.“ Prerušil som jeho trápny monológ.“ „Nikdy ju nenájdeš. Čo vlastne od nej chceš?“ „Zničiť ju. Tak ako ona zničila mňa.“ „Ale prosím ťa. Ako ťa mohla zničiť? Veď si stále tu. Pokiaľ to urobila predtým, teraz o tom nevie. A aj tak nikdy nezomrie. Vieš  o tom, že aj keby si sa akokoľvek snažil, nikdy sa ti nepodarí vyhladiť všetkých iných?“ rozprávali sme sa spolu našim jazykom, nedalo sa rozoznať odkiaľ by mohol pochádzať. „Vážne?“ Rozbehol sa oproti mne. Lenka sa dokáže premiestniť dva krát. Skúsim to. Uhol som mu. „Nemá to význam.“ Ozval som sa spoza neho. „Premiestnil si sa sem? Myslíš, že ti to v niečom pomôže?“ „Mám aspoň istotu, že ma takto nezničíš. O čo sa tu vlastne snažíš?“ Posadil sa na gauč. Zrejme pochopil, že aj keby ma teraz zabil, tak sa mi vlastne nič nestane. „Prečo ju tak ochraňuješ?“ opýtal sa. „Prečo sa ju snažíš zabiť?“ opýtal som sa ja jeho. Moje dôvody sú viac než jasné – milujem ju. Nejde mi len o ňu, Logan. Toto, čo sa deje je choré a niekto by mal mať nad tým kontrolu.“ Zasmial som sa. „A akože tým niekým by si mal byť ty?“ Jemu snáď načisto šibe. „A prečo nie? Keď vás všetkých dostanem, zmeníte sa na malé bezbranné deti, s ktorými sa dá veľmi ľahko manipulovať.“ „Nikdy sa ti nepodarí nájsť všetkých a ak áno nikdy nenájdeš všetky deti, ktoré o tomto ani len netušia.“ „Logan, Logan. Čo ak už o všetkých viem?“ Znovu som ho vysmial. „O tom pochybujem. Pokiaľ by si o nich vedel, zabil by si ich skôr, ako by ťa zahliadli, ibaže to sa nestalo. Všetci, ktorých poznám, ešte stále žijú. Tak kde je chyba?“ „Niektorí sa dobrovoľne pridali na moju stranu a rovnako ako ja, aj oni menia budúcnosť iných.“ „Ďalšia rozprávka, o ktorej pochybujem.“ „ Mal by si tomu začať veriť. Kde si nechal svoju lásku?  Môžeš dôverovať ľuďom, čo sú s ňou?“ Zmizol. Otec? Je možné, že by prešiel na jeho stranu?  Do pekla! Čo ak je toto celé len zámienka, aby s ňou mohol ostať osamote a ublížiť jej? Koľko to je? Desať minút? Pätnásť?
          Vrátil som sa späť domov.  Nikoho nikde.  Kde, do pekla, všetci sú?  Začul som kroky na poschodí. Vybehol som hore. Schody som bral po dvoch a niekedy po troch naraz. „Vypadni od nej!“ skríkol som na otca, ktorý sa práve chystal pustiť jej niečo z infúzie.