Zazvonilo asi desať krát a potom sa hovor ukončil. Nedvíhal. Zavolala som znovu. A znovu nezdvihol. Možno už spí, čo je fakt škoda. Najradšej by som nasadla do auta a šla nazad k nemu. Aspoň by som sa necítila taká prázdna.

Teraz to všetko na mňa doľahlo. Hoci mám Karin a Matúša, no oni už vyrástli a väčšinu času ma nepotrebujú. A až teraz si naplno uvedomujem aká som sama prázdna. Nie je nič čo by mi teraz urobilo aspoň trochu radosť. Chcem len, aby tu bol Adam. Cítila som obrovskú ťažobu na hrudi a do očí sa mi tlačili slzy. Mala by som na chvíľu prestať počúvať rozum a aspoň trochu sa riadiť srdcom.

Utrela som si slzy v líc a rozhodla som sa, že si o tom pohovorím s Karin. Viem, že by privítali keby mohli byť ešte nejaký čas bezo mňa. Alebo jej skúsim navrhnúť, aby šli so mnou? Ale čo tá šialená Adamova bývalá? Nechcem ich vystaviť žiadnemu stresu.

Zaklopala som na dvere jej izby a otvorila.

„Karin, Môžem?“, opýtala som sa.

„Samozrejme, mami. Čo sa deje?“

Pohladil ma po chrbte a zvrel očí.

„Čo si to so mnou spravila?“, opýtal sa s úsmevom.

„Vôbec nič. Sám si si na vine.“, pousmiala som sa.

Stále ma hladkal  ja som pomaly zaspávala. Nahá. Nikdy nespím nahá. Vždy musím mať aspoň nohavičky. Teraz mi bolo všetko jedno. Aj keby vonku padali traktory z neba bolo by mi to ukradnuté. Takto mi bolo príjemne. V polospánku som ešte zaregistrovala, že ma Adam prikrýval. Pritúlil sa ku mne pod prikrývkou a príjemne ma zohrieval svojim telom.

Ráno som sa prebudila v rovnakej polohe ako som zaspávala. Adam bol tiež v rovnakej polohe. Zhodila som jeho ruku z môjho chrbta, aby som sa trochu ochladila.  Skopala som zo seba prikrývku. Konečne príjemná teplota. Adam je ako živý radiátor. V istých prípadoch je to celkom fajn. No teraz to bolo celkom nepríjemné.

Prebral sa pár minút po mne. Znovu sa začal ku mne túliť. Teraz keď som sa trochu ochladila bolo to príjemnejšie.

Osvetľovalo ho len tlmené svetlo z lampičky na jeho nočnom stolíku. Fascinoval ho pohľad na moju nahú pokožku, doslova sa v tom vyžíval. Vyzliekol mi tričko a tak som tam ležala len v spodnom prádle. Hltal ma pohľadom. Nedokázal sa ho nabažiť. Opieral sa jednou rukou o posteľ a druhou mi prechádzal po tele. Zavrela som oči, položila sa na chrbát a užívala si pozornosti, ktorej sa mi dostávalo.

Niekde  v kútiku duše som si priala, aby to nezašlo priďaleko. Moje telo však hovorilo niečo úplne iné. Ako mi prechádzal rukou po tele celé sa mi prehýnalo a napínalo. Stopu po jeho prstoch som na sebe cítila ešte dlho potom ako sa premiestnil niekam inam. Bolo to úžasné. Vyžíval sa v tom. Chytila som ho za ruku, ktorú mal zapretú o posteľ a zaborila som mu do nej nechty. Nie však bolestivo, ale od rozkoše.

Po chvíli sa zameral na moje nohy. Kľačal mi pri kolenách. Prsty na nohách mal v úrovni svojej hrude. Nohy som tak musela mať  zodvihnuté hore a pokrčené v kolenách. Takto mal dobrý výhľad aj na moje nohavičky a zadok. Je na čase, aby som sa prestala hanbiť. Povolila som silné zvretie stehien a mierne rozkročila nohy. Bozkával mi každý prst, potom chodidlá a členky. Zatlačil mi palcom odspodu na chodidlo, jeho dotyky tak boli ešte horúcejšie a spaľujúcejšie. Tomuto sa nedalo odolať v žiadnom prípade. Otočila som hlavu na bok, otvorila som oči a usmiala sa na neho. Videl ma no nevšímal si ma a ďalej sa venoval mojim nohám.

Nedalo sa to vydržať, chcela som vedieť aké to s ním je. Odrazu sa všetky moje obavy niekam vytratili a ja som nemyslela na nič iné ako na to, aké to bude. Ničoho som sa nebála. Nikdy predtým som nebola tak pripravená ako teraz. Nahol sa ku mne bližšie a začal ma bozkávať pri kolenách a postupoval smerom dolu k mojim stehnám. Už teraz som sa cítila ako v siedmom nebi. Roztiahol mi nohy a bozkával ma na vnútornej strane stehien až ku slabinám, takmer som vyvrcholila.

Zodvihol sa a zrejme si chcel vyzliecť tričko, no ja som ho predbehla. Hneď ako si pretiahol tričko cez hlavu začala som ho bozkávať. Vášnivo bozkávať. Sama som to nedokázala ovládať. Prerušil ma jedine vtedy  keď ma opäť položil na posteľ a vyzliekol mi nohavičky. Poslušne som ležala a čakala kým sa vyzlečie. S úžasom som pozerala na jeho pýchu, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden muž. Prekročil moju nohu a roztiahol mi ich tak, ak by mal dostatok miesta a dobrý výhľad. Toto sú situácie, ktoré mi prekážajú. Nemám rada keď sa mi niekto pozerá na miesta, ktoré by mali byť zahalené. Teraz mi to však vôbec nevadilo. Ešte viac ma to vzrušovalo. Chytil ma za boky a zodvihol mi zadok do úrovni jeho bokov. Pomaly a opatrne do mňa vnikal. Z hrdla sa mi vydralo tiché zastonanie. Chvíľu počkal nech si privyknem a potom začal. Rýchlo, neúnosne rýchlo. Za každým dorazením ma posunul bližšie k čelu postele a rukami znovu potiahol nazad. Vedela som, že to bude so mnou krátky proces. Asi po troch minútach ma otočil na brucho a užíval si vo mne môj doznievajúci orgazmus. Keď som konečne prišla k sebe, nadvihol mi boky a zadok a začal znovu. Tentoraz jemnejšie, citlivejšie. Takmer ako by si nebol istý svojim konaním. On však veľmi dobre vedel čo robí. Jeho pohyby ma privádzali k šialenstvu. Mala som pocit, že moje telo čochvíľa exploduje v nekončiacom orgazme. Z jeho prerušovaného dychu som vedela, že ho to vzrušuje minimálne tak ako mňa.

„Smiem?“, opýtal sa prerušovane s výdychom.

Adam vyskočil z postele na rovné nohy. Povedal mi, aby som bola veľmi potichu a zamkla sa v kúpeľni v jednej z hosťovských izieb. Pozrela som na mobil. Svietilo na ňom 23:00. Karin. Čo ak ten sen znamenal, že sa jej stalo niečo zlé? Zobrala som si so sebou prikrývku a utekala do hosťovskej izby. Zamkla som za sebou a vytočila číslo domov na pevnú linku. Po treťom zazvonení sa ozvala Karin.

„Áno?“
„Ste v poriadku? Mala som zlý sen.“, opýtala som sa jej.
„Áno, sme. Nemusíš mať strach. Pôjdeme si ľahnúť.“, odpovedala.
„Dobre sa vyspite. Dobrú noc.“
„Ďakujem, aj tebe. Ahoj“, povedala.
„Ahoj.“, odzdravila som ju.

Schúlila som sa na zem  vedľa umývadla. Bol tam len malý priestor medzi skrinkou a stenou kam som sa ledva vošla. Zabalila som sa do prikrývky a čakala som. Teraz už viem na čo čakám. Na Adama, kým sa vráti. Jedno mi však vŕtalo v hlave stále. Ako blízko bol ten senzor, ktorý sa spustil? Ako to, že sme nepočuli tie predošlé? Ako to, že ich nepočul Adam?

Pochopila som o čom hovorila Katarína. V hornom rohu som si všimla maličké červené svetielko. Neblikalo. Svietilo neustále. Čo to znamená? 

Dlho nikto neprichádzal. Začalo sa mi znovu driemať. Zavrela som oči, že  si aspoň na chvíľu oddýchnem. V tom som z vonku začula výkrik. Ženský výkrik. Nebol to Katarínin hlas. Zľakla som sa a takmer som nedýchala. Nastražila som uši, aby som počula čo sa deje. To ticho okolo mňa bolo ohlušujúce. Vydýchla som a opäť sa z hlboka nadýchla, zadržala som dych a počúvala. Nič. Prešlo niekoľko ďalších minút, ale aj tak som nič nepočula.

„Miriam!“, ozval sa Adamov hlas zdola.

Holé steny z betónu, chlad a iba minimum svetla. Toto sú podmienky, v ktorých strávime nejaký čas.

„Prosím, povedz mi čo sa deje.“, šepkala som Kataríne.

„Nemôžem. Adam ti to určite vysvetlí.“, povedala potichu.

Videla som, že je deťom zima, zobrala som si dve staršie dve do náručia a snažila som sa ich aspoň trochu zahriať vlastným telom. Najmladšia sa túlila ku Kataríne a pomaly zaspávala.

Uši sme mali nastražené, ani neviem na čo sme čakali. Navyše sme boli zamknuté zvnútra ak by aj niekto chcel prísť, tak ľahko sa k nám nedostane. Sedeli sme na zemi a čakali sme. Neviem na čo sme čakali, no nebolo počuť ani naše dýchanie. Nemohla som sa sústrediť na nič, potrebovala som vedieť aspoň niečo.

„Aj vy ste doma počuli to pípanie?“, zisťovala som.

Pustila som jeho ruku a obe som zodvihla nad hlavu.

Ležala som na posteli a úplne sa mu odovzdala. Nevedela som čo ma s ním čaká a ako ďaleko až chce zájsť. Nechcem, aby sa niečo, čo sa ešte ani poriadne nezačalo, skončilo. Zavrela som oči a vychutnávala si jeho bozky. Perami si brázdil cestičku od môjho krku cez kľúčnu kosť, pomedzi prsia až hlboko pod ne.  Prudkým, no zároveň jemným pohybom mi vyhrnul tričko  až nad podprsenku a bozkával ma tesne pod je spodným lemom.  Šteklilo a vzrušovalo to zároveň.

Prestal. No nie, on naozaj prestal. Zodvihla som hlavu, aby som videla, čo robí. Pozeral okolo seba a ukázal mi prstom na perách, aby som bola ticho. Čože? Takmer som nedýchala. Teraz som to začula aj ja. Malé tiché pípnutie. Zopakovalo sa ešte dva krát.

„Čo je to?“, pošepkala som najtichšie ako sa dalo.

Znova len ukázal prstom, aby som bola potichu. Počúval. Počúvala som aj ja. Naťahovala som uši. Počala som čokoľvek, ale nie to pípnutie.

„Buď je už mimo senzorov, alebo to bolo len nejaké zviera.“, šepkal.

„Čo sa stalo?“, vyhŕkla som na ňu hneď ako zodvihla.

„Nič. Len som chcela vedieť, či ti nebude vadiť ak pôjdeme dnes na diskotéku.“, odpovedala.

„Karin, takmer som dostal infarkt, keď som videla toľko zmeškaných hovorov.“

„Prepáč, mami. Tak môžeme?“

„Kedy sa chcete vrátiť domov?“

„Neviem, možno o polnoci. Môže byť?“

Zatváril sa veľmi znechutene ale nakoniec ma pustil, pousmial sa nad tým a šiel mi zobrať kufre z auta.

Neviem si pomôcť. S Adamom to myslím úprimne vážne. Nie som len žena na jednu noc. Ani by som sa ňou nechcela stať. Nechcem byť pre niekoho zábavka, alebo len chvíľkové potešenie.

Po chvíli sa vrátil ovešaný mojimi kuframi.

„Nerozumiem tomu, na čo ti je toľko vecí. Takto vyzeráš aj tak najlepšie.“, podpichoval.

Začala som sa prehrabávať v kufroch a on ma s úžasom pozoroval. Nohavičky, super, našla som. Zakrúžila som prstom vo vzduch pár krát dookola, aby sa Adam otočil. Nedalo mi to a kým som sa ďalej obliekala otočila som sa tvárou k oknu. Viem, že sa pozeral. Cítila som jeho pohľad na chrbte. Rýchlo som natiahla džínsy a čierne tielko s pekne vykrojeným a čipkou obšitým výstrihom.

„Môže byť?“, opýtala som sa ho s úsmevom.

Slnko sa rozlievalo po veľkej záhrade, ktorej koniec takmer nebolo vidieť. Krásna zelená tráva lemovala kamennú cestičku popri fontáne. Celý pozemok bol dookola ohraničený starými lipami. V rohu na pravej strane bolo vzadu jazierko a okolo neho boli lavičky. Od krajov do stredu sa cez neho ťahali tri mosty v strede spojené v altánku. Vpredu sa na trávniku hrali tri deti s loptou. To najmenšie nevyzeralo na viac ako dva roky. Loptu stále hádzalo za seba namiesto pred seba. Tiež vždy keď sa snažilo kopnúť do nej, spadlo na zadok. V momente k nemu pribehla nejaká žena v krásnych jemných dlhých šatách s bielym klobúkom. Zobrala maličké na ruky a keď sa otáčala, zbadala ma v okne, zakývala mi. Videla som ako pobáda deti, aby mi tiež zakývali. Najradšej by som si v tej chvíli čupla pod okno a tvárila sa, že tam nie som, ale nechcela som byť trápna ak sa náhodou znovu stretneme, tak som im tiež zakývala a usmiala sa na nich. Chcela som otvoriť okno a počuť ich smiech a hlas, no v tom prišiel hore Adam.

„Deje sa niečo?“, opýtal sa.

„Nič. Všetko je v poriadku. Kto je to tam dole?“

Adam pozrel von oknom a zatváril sa otrávene. Otvoril okno a zakričal:

„Katarína. Nemôžete sa hrať niekde inde?“

Žena dolu sklonila hlavu a zobrala staršie dieťa za ruku. Spoločne prešli popod budovu na druhú stranu.

Potom ma chytil za ruky a pobozkal mi chrbát pravej ruky.

„Pôjdem do sprchy, zatiaľ sa tu cíť ako doma.“, povedal.

Ako doma? Toto sa veľkým oblúkom vyhýba tomu čo mám doma. Myslela som si, že bude bývať v nejakom byte, dobre možno v dome ale, že to bude len niečo malé. A nakoniec je z toho nejaké panské sídlo, v ktorom prakticky žijú tri rodiny.

Zišla som dolu do obývačky a zapla som televízor. Konečne som si vyzula tie vysoké topánky. To bola úľava. Hoci sa to nesluší,  nohy som si vyložila na sedačku a zapozerala sa do nejakej romantickej komédie. Už po pár minútach som zistila, že je to úplná hlúposť. Netuším však kde je ovládač, tak som to nechala bežať.

Adam bol späť o necelých dvadsať minút. Chvalabohu, aspoň prepne na iný kanál.

„Čo by si chcela robiť?“, opýtal sa.

Obrovská budova bola osvetlená len tlmenými bodovými svetlami, ktoré svietili zdola hore. Žlté svetielka osvetľovali schodisko a vchodové dvere. Schody lemovali nasadené muškáty všetkých farieb. O tie kvety sa Adam určite nestará sám, alebo žeby?

Adam vystúpil a ponúkol mi ruku. Vyviedol ma hore schodmi a pri dverách vyťukal do malého prístroja na stene nejaký číselný kód.

„V tomto dome žila celá moja rodina. Nejaký môj pra-pra-pra dedo bol veľmi významným občanom mesta. Ja som ho len trochu zmodernizoval.“, ukázal na prístroj, na a stene, kde pred tým zadával kód.

Pochopila som, že to bol alarm. Slová boli v tomto prípade zbytočné. Tomu čo som videla som sa nestačila diviť. Srdce mi bilo a do očí sa mi tisli slzy. Toto je snáď sen, o ktorom sa mi popravde nikdy ani nesnívalo.

Prešli sme otvorenou chodbou, na ktorej konci bol dvor a v jeho strede bola nádherne osvetlená fontána. Za ňou už bola len tma. Po pravej strane bolo ďalšie, oveľa vyššie schodisko, ktoré už smerovalo k vchodu do domu.

„Čo to do pekla...? Vau, nemám slov.“, povedala som užastnute.

„Mami, mala by si sa už obliecť. Čakáme len na teba.“

„Keď ja neviem, čo si mám obliecť. Povedal vám Adam kam pôjdeme?“

„Povedal len to, že pôjdeme do nejakej reštaurácie.“

„No super, to mi pomohlo. A čo má na sebe on?“

„To čo vždy mami, oblek. Bielu košeľu a sivo – čiernu kravatu.“

„Daj si tieto šaty.“, podávala mi zo skrine  sivé šaty po kolená s čiernymi kvetmi.

Páči? Samozrejme, že páči...

Veď možno každá druhá alebo tretia žena, túži po chlapovi ako je on. Úspešný tridsiatnik, presnejšie onedlho bude mať tridsiate šieste narodeniny, vysoký, vypracovaný a hlavne nezadaný. Nejedna žena úplne podľahne pohľadu do jeho hlbokých tmavo – hnedých očí a pri pohľade na jeho krásne tvarované, plné, ohnivo červené pery sa roztápa snáď každá ženská duša. Navyše je veľmi pozorný, starostlivý, milý a najviac na ňom zbožňujem jeho nechápavý výraz, keď všetci ostatný vedia o čom sa šušká ale on nie. Páči sa mi ako si bez nátlaku dokáže vybojovať svoje. Ach, a ten jeho prísny pohľad. Stačí, že raz na niekoho škaredo pozrie a ako zázrakom všetci hneď vedia čo majú robiť a robia to bez zbytočných otázok či pripomienok.

„Myslím, že áno.“, pousmiala som sa.

„Myslíš?“, zahryzol si do pery.

Musela som si zahryznúť do jazyka lebo môj mozog práve prestal pracovať, tak aby som nepovedala nejakú hlúposť, ktorú by som skôr či neskôr mohla ľutovať.

„Myslím...“, vydýchla som.

Okamžite som vytočila číslo na políciu.

„Prosím, policajná stanica.“, ozvalo sa z telefónu.

„Dobrý deň, mám problém. Už druhý deň ma obťažuje jeden chlap. A teraz stojí pod mojim balkónom, je zjavne podgurážený alkoholom a vulgárne na mňa vykrikuje. Mám doma dve deti, prosím pošlite sem niekoho.

Pani v ústredni som nadiktovala adresu a povedala, že pošle hliadku, ktorá je k nám najbližšie. Upozornila ma, aby sme nevychádzali vonku a zatiaľ počkali vnútri v byte. Urobili sme tak. Ako som zatvárala dvere na terasu ozvala sa strašná rana a vedľa mňa sa rozsypalo sklo. Ten blázon hodil do okna kameň. Okamžite ku mne pribehol Adam a pýtal sa ma či som v poriadku. Z ľavej ruky som si oprášila kúsočky skla ale nič vážne sa mi nestalo. Šli sme do Matúšovej izby a z tadiaľ sme cez ho pozorovali cez okno. Pokúšal sa hádzať ďalšie kamene ale zrejme bol až príliš opitý, lebo väčšinu z nich nezahodil ani meter pred seba. Videli sme, že má v ruke nejakú fľašu a neustále si z nej odpíja a naďalej vykrikuje.

O niekoľko minút zvonila pri dverách hliadka. Jeden policajt šiel dnu, pozrel sa na to rozbité okno, odfotil si to a dovolil mi upratať to sklo, aby sa náhodou neporanil aj niekto iný. Druhý šiel za ním. Nepočula som o čom sa rozprávajú, len sem tam bolo počuť nejaké výkriky. O chvíľu ho už policajt držal pri zemi a nasadzoval mu na ruky putá. Potom ho odviedli do auta a druhý z nich prišiel hore. Povedal mi, že ho nechajú zatiaľ v cele predbežného zadržania, kým nevytriezvie. Zajtra ráno mám prísť na policajnú stanicu vypovedať.

Dnes bol príšerný deň, ale už sa nič horšie nestane. Našťastie. Adam bol už na odchode keď ho Karin poprosila, aby predsa len ostal. Rozhodol sa prespať na gauči a tak sme dlho do noci pozerali telku. Deti sa zdekovali do Matúšovej izby. Nateraz mi to nevadilo.

Čože? Nevedela som sa spamätať? Čo to bolo? Vážne ma pobozkal riaditeľ firmy, v ktorej pracujem? Prečo?

Nikdy som sa od mužov nedržala ďalej. Mala som pár vzťahov, ktoré ale stroskotali na úplných banalitách. Rozhodla som sa, že ostanem sama, navyše som mala Karin, keď som nebola v práci venovala som sa jej, na iných ľudí mi neostával čas. Navyše teraz mám Matúša. Oni dvaja mi úplne stačia.

„Nie je to správne.“, šepkala som s výdychom.

Nepovedal nič. Bolo n a ňom vidieť, že ho to ranilo. S kamennou tvárou som však nasadla do auta a naštartovala. Na rozlúčku som zakývala. Aj on dvihol ruku na pozdrav, videla som však jeho smutný výraz.

Prečo? Prečo do pekla? Prečo som taká hlúpa? Prečo ignorujem ľudí, ktorí o mňa javia záujem? Prečo sa raz nemôžem riadiť srdcom miesto rozumu? Som idiot...

Zastala som pred vchodom a sedel tak ten psychopat. Vôbec som na neho nemyslela. Úplne som na neho zabudla. Zamkla som dvere a vytočila číslo na riaditeľa.

„Kam sa tak ponáhľate?“

„Musím ísť do práce, máme poradu, všetci na mňa už čakajú. Meškám už teraz a prvé čo im napadne bude, že sa pôjdu pozrieť do garáží, či tu mám auto.“, zaklamala som, „Okamžite ma pustite!“

Chvalabohu mi zazvonil mobil a tak ma pustil. Volala kolegyňa. Ako som sa pomaly vzďaľovala hovorila som nahlas, aby to počul.

„Už som na ceste. Akurát vychádzam z garáže. Zdržal ma jeden pán.. Neviem čo chcel. Dobre o minútku som hore.“

PO ulici som takmer utekala, ani som sa neobzerala, či je stále za mnou, vybehla som na poschodie a vbehla do zasadačky poriadne zadýchaná. Všetci na mňa nechápavo pozerali. Sadla som si k Jane, kolegyni, ktorá mi volala a nahlas som prehlásila, že som si myslela, že už je tu riaditeľ a našťastie som to stihla. Každý si pomyslel svoje a ďalej už mňa nezízali. Riaditeľ prišiel až o pár minút, keď už som sa vydýchala.

Po porade som za ním šla do kancelárie. Rozhodla som sa mu povedať o tom čo sa deje. Dovolil mi odstúpiť od tohto prípadu a prisľúbil mi, že to nejako vyrieši, že sa nemám ničoho báť.

Do pekla! Čo teraz? Zohla som sa po kľúče, tak aby si náhodou nemyslel, že mu zámerne ukazujem zadok. Teraz musím byť nad vecou, boh vie aké má úmysly, keď ma sledoval až sem.

„Naozaj ste sa hrabali v kontajneroch?“ opýtala som sa ho.

„Nehrabal, videl som vás ako ste ich vyhadzovala.“, kývol hlavou smerom ku kytici, ktorú držal v ruke.

„Nechcem tie kvety, na čo by som si ich mala nechávať?“

„Bol to predsa dar, a dary sa predsa nehádžu do koša.“

„Ale ja to ako dar neberiem, nechcem ich.“, pomaly som sa približovala k autu, no on šiel stále za mnou.

„Advokátska kancelária, prosím?“, ozvala som sa

V telefóne bolo ticho a po pár sekundách sa hovor skončil. Nechápavo som pozrela na slúchadlo a položila ho naspäť. Z kabelky som vytiahla mobil a vytočila Karinine číslo. Možno niečo potrebovala a prerušilo sa spojenie. Ona mi ale nevolala. Tak to bol zrejme nejaký omyl.

Začala som sa prehrabávať v kope papierov, ktorú som mala na stole. Snažila som sa nájsť nejakú spojitosť možno medzi nejakým prípadom a tými kvetmi. Nič mi však nenapadlo. Netuším od koho mohli byť.

Znovu zazvonil telefón a ja som ho v sekunde zdvihla.

„Advokátska kancelária, prosím?“

Z druhej strany sa ozval mužský hlas. Bol trochu nepokojný a rozprával veľmi rýchlo. Bol to klient, s ktorým som dnes doobeda mala schôdzku. Väčšine z toho čo hovoril som nerozumela. Hovoril niečo o manželke, o tom aká je špina, niečo o peniazoch, potom o deťoch a nakoniec sa ma spýtal či sa mi páčil darček.

Spala som len pár hodín a keďže musím chodiť do práce v kuchyni som hrkotala už o pol siedmej. Kuchyňa a obývačka nie sú od seba oddelené žiadnou stenou takže ma určite počuli. A keď nie mňa tak stroj na kávu určite. Vydáva totiž tak hlasné zvuky, že by prebudili aj mŕtveho, no robí tú najlepšiu kávu na svete. Kaď som počula, že sa začínajú preberať, nahlas som si odkašľala a pozdravila.

„Dobré ráno vám prajem, spali ste dobre?“, naschvál som buchla dvierkami na kuchynskej linke, kde som odkladala plechovku s kávou.

„Dobré ráno.“, pozdravila Karin a zdrhla do kúpeľne.

„Dobré ráno.“, pozdravil aj Matúš so sklonenou hlavou.

Takže dnes to vyzerá tak, že si to odnesie len on sám. Viem, že Karin nevyjde z kúpeľne kým budem doma, ale nenechám ju len tak, ak bude treba pôjdem za ňou aj na toaletu.

„Čo má znamenať to spanie na gauči? Máte predsa obaja svoje izby.“ , podozrievavo som sa pýtala.

Matúš bol pred komisiou o čosi dlhšie. Už sme sa nevedeli dočkať kedy vyjde von. Prešla asi trištvrte hodina a konečne prišiel. Netváril sa však dva krát nadšene. Veľa nám toho ani nepovedal. Čakali sme vonku kým sa komisia rozhodne koho prijali.

Asi po pol hodine vyšiel vonku riaditeľ, aby oznámil ako sa rozhodli. Karin prešla, samozrejme, a riaditeľ ju za jej vedomosti patrične vychválil. Našťastie, síce s odretými ušami, prešiel aj Matúš.

Keďže mám prácu, ktorej je jedno, že sú letné prázdniny, musím ostať v Košiciach a venovať sa mojim klientom. S mamou sme sa dohodli že do konca júla ostane Karin u nej, aby si dokázala pobaliť všetky svoje veci a na začiatku augusta sa presťahuje ku mne, aby sa začala pripravovať do školy a aby si zvykla na nové mesto. Pre Matúša platilo to isté. Vedela som, že v škole nechceli ostať, kvôli tomu, čo sa stalo, no ak chceli bývať u mňa bude treba dodržiavať isté pravidlá. Dokonca Matúšoví rodičia sa vyjadrili, že ak bude mať v škole zlý prospech, poputuje naspäť na sever.

Ani neviem ako ubehol mesiac, stále som bola zarytá v práci. Neviem čo sa porobilo ľuďom, ale najviac rozvodov býva práve v lete.  A keby to boli jednoduché procesy... Ale samé ťažké osudy. Človek ani niekedy ako sa má zachovať, keď mu o tom ľudia hovoria, nie to ešte vyriešiť také situácie.

Keď som uvidela tú kopu vecí, čo si Karin zbalila premýšľala som, či som si miesto seata nemala kúpiť radšej dodávku.  Ešte, že tí chlapi toho toľko nepotrebujú. Keď sme konečne naložili auto, až po strechu a dokonca nejaké tašky boli na sedačke spolujazdca, mohli sme vyraziť. 

Deti zrejme ponocovali, obaja zaspali po prvých sto kilometroch. Aspoň  som si mohla zapnúť rádio namiesto CDčka, čo mi dali. Musela som zastaviť na pumpe natankovať, na to sa však prebrala iba Karin, aj to hneď zavrela oči.

Odmlčala sa a videla som ako sa jej do očí tlačia slzy. Nič mi nemusela hovoriť, vôbec nič. Bola som spokojná aj s tým, že som ju konečne našla a že je v poriadku. Nepotrebovala som nič iné...

Objala ma ešte silnejšie a zhlboka sa  nadýchla, aby zadržala vzlyk. Netuším čo jej v tom momente prelietavalo hlavou.

„Teraz nie mami. Som rada, že si tu. Poďme domov.“, povedala.

„V poriadku. Ale chcem, aby si vedela, že mi ťa pomohol nájsť Matúš. Je tu so mnou. Bez neho by som ťa nikdy nenašla.“, zamyslela som sa, aby som správne sformulovala to, čo chcem povedať, „Bál sa o teba a hneď ako si mu napísala tú správu ťa šiel hľadať.“

Pozrela sa na mňa a v očiach jej zažiarilo šťastie. Po lícach sa jej skotúľali dve obrovské slzy. Utrela si ich opakom ruky a usmiala sa.

„Stalo sa niečo medzi vami? Pohnevali ste sa?“ nežne som sa opýtala.

Nevedela som, čo v tej chvíli urobiť... Jediné čo mi napadlo bolo nasadnúť do auta a ísť ju hľadať. Vypla som telku, nahádzala zbytočnosti do kabelky a zamkla byt. Znovu som vytočila mamine číslo a oznámila jej, že idem k nej. Hoci najprv protestovala, no potom súhlasila a prisľúbila mi, že ju pôjde spolu so mnou hľadať.

S roztrasenými rukami som naštartovala a vyšla von z mesta na diaľnicu. Cestou som v duchu mame vyčítala, že na ňu nedala pozor, no vedela som tom, že len ťažko tomu mohla zabrániť. Čo ak má moje dievčatko nejaké problémy, o ktorých mi nechcela povedať. V škole? S kamarátmi? S priateľom? Nebodaj je tehotná? Som asi paranoická...

Prešli asi dve a pol hodiny a ja už som vybiehala z auta pred maminým domom. V rýchlosti som takmer vykopla dvere.

„Nevrátila sa?“ pýtala som sa zúfalo matky.

„ Ešte zatiaľ nie. Neviem kde by mohla byť.“ odpovedala.

„Ako sa volá ten jej frajer? Nevieš kde býva? Veď tu bývaš celý život musíš každého poznať...“ už som mala aj slzy v očiach.

Vedela som, že čo to podedí Karin, no nevedela som koľko toho bude. Keďže majetok po otcovi zdedil Tomáš a on už tiež nebol medzi nami, všetko pripadne Karinke. A keďže ešte nie je plnoletá s jej majetkom budem musieť narábať ja.  Po Tomášovom otcovi ostal veľký prerobený dom, ktorý sme sa rozhodli dať na predaj a peniaze vložiť Karinke na účet ak by sa rozhodla študovať a aby mala peniaze na štart zo života. Žiaden kupca sa však neozval, len mladá rodina, ktorá si chcela dom prenajať, tak sme súhlasili. Nájomne sme dávali na osobitný účet, ktorý sme zriadili pre Karin. Tiež ostala pôda, o ktorú mal záujem jeden súkromník, ktorý v obci viedol farmu. Ten však chcel pôdu odkúpiť, aby si mohol aj na nej uplatniť certifikát BIO. Súhlasili sme aj s tým. Ozval sa nám aj notár, ktorý povedal, že Tomášov otec mu odkázal spolu s ostatným majetkom aj finančné prostriedky na vkladnej knižke v hodnote osemdesiat tisíc eur, čo nasporili s jeho manželkou a potom aj on sám. A vraj niečo odkázal aj mne, ale pre to sa vraj musíme zastaviť osobne. Dohodli sme si schôdzku na ďalší týždeň. Boli to zlaté šperky, ktoré patrili jeho manželke a po smrti ich nechal uložiť v schránke. Divila som sa ako taký skromný človek toho toľko môže vlastniť. Nikdy nechodil v drahom oblečení, nikdy nemal drahé auto ani nechodil na žiadne dovolenky k moru, či podobne. Celý život šetril, aby sa jeho syn mal raz dobre a nakoniec si ich k sebe povolal Pán Boh naraz v jeden deň.

Moja mama vždy chcela, aby som mala dobrý život. Urobila si vysokú školu a začala v niečom podnikať. Podala som si teda prihlášku na vysokú školu. Mama naliehala, aby som šla študovať do zahraničia, tak som sa rozhodla pre Česko, majú dobré školy a predsa to nie je  až tak ďaleko. Na moje počudovanie ma prijali bez problémov a tak som ostala na vážkach, či mám odísť sama alebo so sebou zobrať aj Karin. S mamou sme sa dohodli, že kým si nenájdem popri škole nejakú prácu a nepodarí sa mi zohnať podnájom tak Karinka ostane u nej.

Mesiace v škole však ubiehali až príliš rýchlo a ani som sa nenazdala a bol koniec semestra. Pri škole som pomaly zabúdala na všetko čo sa stalo, dokonca som si našla kamarátky a začala som chodiť aj do spoločnosti. Nikdy som však nemala zabudnúť na jednu osobu a tou je  Karin. Častejšie som zabúdala zavolať domov a pýtať sa na ňu, dokonca som zabudla aj na jej narodeniny či meniny. Moja mama sa za to na mňa veľmi hnevala, lenže Karinka bola ešte malá a predsa si to nebude pamätať. Prišiel však čas kedy si už Karinka začala veci uvedomovať a keď som neprišla domov ani na jej tretie narodeniny, začala sa vypytovať. Moja mama jej so smútkom povedala, že som asi len niekde zablúdila cestou, ale že určite prídem.  Viete čo? Neprišla som...

Takto to šlo až kým som neskončila školu. Vtedy som sa vrátila a moje vlastné dieťa ma nepoznalo. To bola ďalšia rana na srdci, za ktorú som si ale mohla tento krát sama. Keď som zvonila pri zamknutej bráničke, otvorila dvere  a zakričala mojej mame, že za ňou prišla „nejaká teta“. Rozplakala som sa ale moja mama zachránila situáciu a povedala jej:

„Zlatíčko to je predsa tvoja maminka, ona do teraz chodila do školy, aby si našla dobrú prácu a určite ti niečo krásne doniesla.“

Myslím, že ju vtedy vôbec nezaujímalo to, že som prišla domov ale či som jej naozaj niečo priniesla. Samozrejme, mohla som si za to sama.

„Poznám, samozrejme. Tomáš je môj je môj priateľ a pán Juraj je jeho otec, u ktorého momentálne bývame. Poviete mi, prosím, čo sa stalo?“ odpovedala som.

To čo som si vypočula z druhej strany telefónu a pocity, ktoré som v ten moment cítila sa nedajú nijako opísať. Mobil mi vypadol z ruky a ja som sa so slzami v očiach spustila na zem pri gauči. Neviem ako dlho som tam sedela a plakala, nedokázala som pochopiť prečo sa to stalo nám.

 Policajt mi oznámil, že Tomáš s otcom mali vážnu dopravnú nehodu. Narazil do nich opitý vodič kamiónu, ktorému sa ako zázrakom nič nestalo, ale tomášov otec bol, bohužiaľ, mŕtvy hneď na mieste. Tomáša previezli vrtuľníkom do nemocnici v Banskej Bystrici ale ani on na tom nie je najlepšie. Hoci sa ho podarilo oživiť a stabilizovať, ostal v kóme.

Keď som sa spamätala, utekala som k najbližším susedom, lebo mali auto. Nedúfala som, že mi uprostred noci otvoria, ale musela som niečo urobiť. Dvere mi prišiel otvoriť starší pán a myslím, že mal v ruke niečo podobné nohe zo stola. Zrejme očakával niekoho iného. Pred dverami som takmer skolabovala, keď som mu vysvetľovala čo sa stalo. Neváhal ani sekundu a šiel sa dnu obliecť, povedal mi, aby som pobalila Karinku a zobrala autosedačku.

Pohádzala som do tašky nejaké plienky, vlhčené utierky, fľašku, krém na zapareniny a ešte pár nepotrebných vecí. Zo svokrovej skrine som zobrala pár bankoviek peňazí. Ani neviem koľko ich bolo.

Sused ma čakal už pred domom, zamkla som a naložila napoly spiacu Karinku, do auta, dala som jej cumlík, aby sa neprebrala úplne a nasadla som do auta. Cestu som vôbec nevnímala, stále som premýšľala nad tým ako je na tom Tomáš. Celou cestou mi po tvári stekali obrovské slzy, ktoré po tme nebolo vidieť, a veľmi som sa premáhala, aby som zadržala vzlykanie, no veľmi sa mi to nedarilo. Pamätám si to, že sused ku mne natiahol ruku a pohladkal ma po vlasoch a povedal mi, že to bude dobré.

Môj doktor mi kázal si vyliezť na kozu a uvoľniť sa. Skonštatoval, že maternica je stále opuchnutá a vyzval ma, aby som si ľahla na posteľ, že sa pozrieme, čo nám ukáže sono. Chvíľu skúmavo pozeral na monitor, zrejem si prezeral vaječníky, potom sa zarazil a začal sa usmievať. Už som to nevydržala a opýtala sa ho čo vidí. On sa však ďalej usmieval na monitor a stláčal niečo na prístroji. Po niekoľkých minútach som to nevydržala a znovu sa ho opýtala čo vidí. Tentoraz otočil monitor ku mne a zagratuloval mi k tehotenstvu. Myslím, že som na pár sekúnd stratila vedomie, pred očami som mala úplnú tmu  a niekde v diaľke som počula niečí hlas ako na mňa hovorí. Bola to sestrička, ktorá mi utierala čelo a spánky mokrou vreckovkou. Opýtala sa ma či som v poriadku tak som len prikývla, že áno, ale sama som si nebola istá či som. Lekár ma poslal obliecť sa a potom som sa mala k nemu posadiť na stoličku.  Nemotorne som sa obliekla a sadla si k nemu.

„Plod momentálne zodpovedá trinástemu týždňu a štyrom alebo piatim dňom.“ Povedal

Snažila som sa spomenúť si čo bolo pred štrnástimi týždňami  ale môj mozog nechcel spolupracovať.  Jediné čo mi v tú chvíľu napadlo bolo sa ho opýtať,  čo tie bolesti.  Skonštatoval, že by som mala vysadiť antikoncepciu a kúpiť si radšej vitamíny pre tehotné ženy. Dokonca mi do ruky vtisol obrázok môjho bábätka a ukázal mi kde je hlavička a chrbtica, sestrička mi pri odchode dala tehotenskú knižku s vypísaným prvým riadkom.

Vyšla som pred budovu a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Stále som nedokázala pochopiť ako sa to mohlo stať a prečo práve mne, všetko som si plánovala inak...

Sadla som si do najbližšej kaviarne a objednala si minerálku. Konečne som zodvihla Tomášovi telefón a povedala mu kam má prísť. Na mobile som si všimla 27 zmeškaných hovorov.

Tomáš prišiel sadol si oproti mňa na stoličku a začal sa  ma pýtať či som v poriadku. Z vrecka som vytiahla obrázok nášho bábätka a posunula mu ho po stole. Pár krát ho v rukách otočil. Opýtala som sa ho čo budeme teraz robiť, no neodpovedal, len stále pozeral na obrázok.  Potom sa postavil, zaplatil a aj s obrázkom odišiel. Nechápala som jeho reakcii a tak som sa vybrala za ním. Bez slova prišiel k intráku a potom sa vybral do svojej izby, v rámci dobrých mravov som tam ja nesmela, tak ako chlapci nesmeli medzi dievčatá.

Volám sa Miriam a som právnička, špecializujem sa hlavne na rozvody, delenie majetku a úpravu práv a povinností, rodičov voči deťom. Teda riešim životy iných ľudí ale svoj vlastný nedokážem vyriešiť. Človek by si pomyslel, že keď som vyriešila nespočetné množstvo sporov medzi manželmi či  exmanželmi môj život by mal byť úplne dokonalý. No, nie je. Je príšerný..

V prvom rade som hrozná matka. Mám 16 ročnú dcéru, ktorá prakticky od narodenia žije s mojou matkou a i keď sa s ňou vídam a posielam na jej starostlivosť nemalé sumy peňazí, i tak sa cítim hrozne. Deväťdesiat percent svojho času trávim v práci, či už v kancelárii alebo sa prácou zahrabem aj doma, lebo jej mám až príliš veľa. Zvyšných desať percent času sa snažím venovať mojej Karinke. Učím sa s ňou cez videohovor, vždy chodím na rodičovské združenia v skole, pravidelne každý víkend si ju beriem k sebe hoci je to 296 kilometrov, neváham a idem si pre ňu. Spolu nakupujeme oblečenie a tiež ju učím variť a byť trošku sebestačnou. O drahých dovolenkách pri mori štyri krát ročne ani nehovorím. Ale aj tak to nestačí na to, aby som sa mohla hrdiť titulom „matka roka“. Možno si teraz niektoré myslíte, že som ju zavrhla a ona ma nemá rada, no náš príbeh je ďaleko horší.

Karinkin otec bal moja prvá láska. Začali sme spolu chodiť už na gymnáziu, všetci v našom okolí nám nedávali veľké šance. Predsa len mladí ľudia sú veľmi rozlietaní a dobre že nie každý týždeň  majú iného frajera, či frajerku. Nám to však aj napriek všetkým ohováraniam a podrazom od akože priateľov vydržalo celý prvý ročník. No vtedy sme obaja bývali na internáte a domov sme mali na iných stranách Slovenska.  Tomáš pochádzal z dediny pri Leviciach, ja som zas bývala v Čadci. Vzťah na diaľku nefungoval, veľakrát sme sa cez leto pohádali a niekoľko dní až týždňov sa spolu nebavili.

Potom však znovu prišla škola a nám neostávalo nič iné ako sa znovu vidieť v triede. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že všetky naše malicherné hádky sú preč. Opäť sme spolu začali chodiť a na všetko zabudli. Aspoň čiastočne. Ja som sa však nedokázala zmieriť s tým, že si cez leto našiel inú babu, ktorá bola u susedov na prázdninách u starých rodičov, hoci spolu  strávili len pár dní a miliónkrát sa mi za to ospravedlnil, aj tak som to nedokázala celkom prehltnúť. Ako čas plynul zabudla som na to a prešiel ďalší školský rok.  A hoci sme nechceli, museli sme obaja odísť domov. Cez leto sme sa chodili navštevovať. Moja mama asi pochopila, že keď už to spolu ťaháme dva roky asi to bude vážne tak mi dovolila chodiť za nim a on zas mohol prísť k nám. Toto leto bolo bez zbytočných hádok. Hádali sme sa len o tom kto koho viac ľúbi. Deti....

Prišiel tretí ročník a na gymply nám už chystali svatbu, my sme však chceli ešte nejaký ten čas počkať a brať veci po poriadku tak ako sa patrí – dobré výsledky v škole, úspešne zvládnuť maturitu, nájsť si prácu, nájsť  spoločné bývanie, trochu sa zabezpečiť, potom svadba a až niekedy v ďalekej budúcnosti deti. No čo čert nechcel?

Antikoncepciou som sa začala kŕmiť v päťtnástich. Poctivo. Dokonca som mala na každý deň nastavenú upomienku v mobile na presnú hodinu, dokonca dva krát po sebe, aby som nezabudla. Aj napriek tomu, že som sa chránila ja, chránil sa aj Tomáš. Len výnimočne sa stalo, že sme nepoužili kondóm.