Trochu lásky? Áno, prosím! (27)

Nemala som chuť sa s ním baviť o nej. Nahnevalo ma však, že mi o tom nič nepovedal. Hnevá ma to, že nejde s pravdou na rovinu von. Keby som bola vedela, že tu niekde pobehuje a nikto nevie s určitosťou povedať či je alebo nie je nebezpečná, určite nepôjdem dolu sama. Sedela som s rukami preloženými na hrudníku a pozerala von bočným okienkom. Vôbec mi nevadilo, že som takmer nič nevidela.

Na príjazdovej ceste sme stretli auto. Šlo rovnakým smerom ako my. Adam na sekundu vypol svetlá, zapol výstražné a blikol smerovkou doľava. Auto za nami urobilo presne to isté. Pozrel do spätného zrkadla a usmial sa.

„To je môj brat.“, povedal, keď zastavil pred tou veľkou kovanou bránou.

Teraz som si všimla plot. Vyzeral ako v nejakej väznici. Vysoký asi tri metre a na vrchu bol obohnaný ostnatým drôtom. Premýšľala som ako sa niekto môže cez neho dostať na pozemok a jediné rozumné čo mi napadlo bolo, že ho stačí len preštiknúť kliešťami. Podkopávať sa ani ho preliezať nemá veľký význam. No stačia obyčajné kliešte a dostane sa sem ktokoľvek.

„Kontrolovali ste niekedy ten plot?“, opýtala som na moje myšlienky.

„Prečo?“

„Pretože stačia kliešte alebo nožnice na kríky a dostane sa sem hocikto.“

„Zajtra vypnem alarm a môžeme sa ísť okolo neho prejsť. Kontrolujeme ho každý deň, žiadnu dieru sme nikdy nikde nenašli.“

„Ako sa potom cez neho vždy dostane tá šialená ženská?“

„Netuším. Dokonca sme dali okolo plotu vyrúbať všetky stromy, z ktorých by bolo možné ho preskočiť.“

„Tak potom je len jedna možnosť, že je stále niekde na pozemku, čo je úplná hlúposť.“

„Určite neostáva stále na pozemku.“, zaparkoval pred domom a vystúpil.

Nemienila som na neho čakať, kým mi príde otvoriť dvere, nech je to akokoľvek neslušné. Vystúpila som takmer zároveň s ním.

„Nerozumiem tomu. Čo z toho vôbec má?“, opýtala som sa keď som vystúpila.

Ozval sa výstrel. Z tmy niekde v diaľke. Adam ma zakryl svojim telom a prinútil ma čupnúť si.

„Čo to bolo?“, pýtala som sa potichu.

Jeho brat zaparkoval auto tak, aby nás vôbec nebolo vidieť. Z jednej strany nás chránilo Adamove auto, z druhej strany auto jeho brata a odzadu dom. Z auta vystúpila žena, ktorá takmer po štyroch prišla ku mne z druhej strany a tiež ma objala. To už sú dvaja ľudia, ktorý ma chránia vlastným telom. Prečo vlastne?

Niekto, pravdepodobne z domu, zapol svetlá v celej záhrade. Tak silné svetlá, že som videla tvár ženy, ktorá ma chránila. Mala dlhé blond vlasy odspodu mala pár načierno zafarbených prameňov. Vlasy mala učesané na jednu stranu, ale rozpustené. Na hlave mala tmavomodrú alebo čiernu šiltovku. Ucho, za ktorým mala zastrčené vlasy, mala prepichnuté asi desiatimi náušnicami. Vysoké čelo, dokonale upravené obočie. Žiaden krycí make-up. Na očiach mala dymové líčenie a krásne dlhé mihalnice.  Obrovské krásne modré oči, ktoré upierala priamo na mňa. Mala úzky noštek a dokonale vykrojené pery ako z obrázku. Usmievala sa na mňa a Adam sa usmieval na ňu. Je pozoruhodné ako táto rodina drží pokope. A zdá sa, že do nej prijali aj mňa.

Adamov brat vystúpil z auta s veľkou brokovnicou, nabil ju a zakričal:

„Tak poď!“

Ako keby nemal žiaden pud sebazáchovy. On nikoho nevidel, no ten kto strieľal presne vedel, kde sme my. O Adamovho brata však vôbec nešlo. Išlo o mňa. Jeho brata nikto nechcel zabiť, veď načo? To ja som tu tá, ktorá je tu podľa niekoho navyše. To ja som tá, ktorú treba odstrániť...

Ozval sa druhý výstrel. Tentoraz blízko pri nás. Strieľal Adamov brat.

„No poď ty hrdinka! Ak neprídeš nájdem si ťa!“, jeho hlas znel akoby sa jej posmieval.

Neprišla, samozrejme. Zľahla sa po nej zem. Nebolo ju vidieť ani počuť ako by vôbec neexistovala. Existoval len strach z nej. Netuším ako vyzerá. Bola tá žena pred mojim vchodom ona? Je možné, že mi chcela ublížiť, ale videla prichádzať auto tak sa niekam skryla? To, že je zrejme majster v skrývaní som už pochopila.