Trochu lásky? Áno, prosím! (22)

Holé steny z betónu, chlad a iba minimum svetla. Toto sú podmienky, v ktorých strávime nejaký čas.

„Prosím, povedz mi čo sa deje.“, šepkala som Kataríne.

„Nemôžem. Adam ti to určite vysvetlí.“, povedala potichu.

Videla som, že je deťom zima, zobrala som si dve staršie dve do náručia a snažila som sa ich aspoň trochu zahriať vlastným telom. Najmladšia sa túlila ku Kataríne a pomaly zaspávala.

Uši sme mali nastražené, ani neviem na čo sme čakali. Navyše sme boli zamknuté zvnútra ak by aj niekto chcel prísť, tak ľahko sa k nám nedostane. Sedeli sme na zemi a čakali sme. Neviem na čo sme čakali, no nebolo počuť ani naše dýchanie. Nemohla som sa sústrediť na nič, potrebovala som vedieť aspoň niečo.

„Aj vy ste doma počuli to pípanie?“, zisťovala som.

„Áno, je to pohybový senzor na okraji nášho pozemku.“, odpovedala tlmene cez ruku na ústach.

„Čo to znamená?“

„Znamená to to, že sa na pozemku niekto alebo niečo pohybuje. Dva metre za prvý pohybovým senzorom je ostnatý plot. Senzory sú rozdelené po celom pozemku až k domu.“

„Ale prečo?“, nechápala som tomu.

„Nemôžem, naozaj nemôžem. Adam si to neželá. Nechce, aby som ťa vyplašila.“

„Takto sa bojím ešte viac.“

„Nič sa nám tu nestane. Nemusíš sa báť.“, ubezpečovala ma.

„Nebojím sa o nás. Bojím sa o Adama.“, sklonila som hlavu k deťom.

„Adamovi sa nič nestane, tým som si istá.“

„Povedz mi, prosím, aspoň o tých senzoroch.“

„Ako som hovorila. Náš pozemok je ohraničený plotom, asi dva metre od plotu je prvý senzor. V dome zasvieti červené svetielko, Je v rohu každej izby, umiestnené tak, aby ho človek zazrel aspoň periferne. O ďalšie dva metre je ďalšie pásmo senzorov. Ak ich niečo naruší alarm pípne. Dve pípnutia znamenajú, že bol narušený ďalší pás senzorov. Keď alarm pípne hlasnejšie niečo alebo niekto je asi päťdesiat metrov od domu.“

„Tak blízko?“, opýtala som sa vydesene.

„Nie je to blízko, terén je veľmi zlý a navyše všade v okolí sú stromy.“

„Lenže tie ponúkajú celkom dobrý úkryt.“, povedala som.

„Nech to bolo čokoľvek určite to nájdu.“, snažila sa ma upokojiť a pohladila ma po ramene.

Posunula som sa s deťmi bližšie k nej a znovu sme ostali úplne ticho. Myslela  som, že mi vyskočí srdce z hrude. Bála som sa, lebo som nevedela, čo sa deje. Keď sa zhora ozvalo silné buchnutie, takmer som dostala infarkt.

„Poď.“, povedala a postavila sa.

V jednej ruke držala spiacu maličkú princeznú a podávala mi druhú, aby mi pomohla postaviť sa. Deti boli unavené a značne vystresované, no držali sa  lepšie ako ja. Zrejme to nebolo prvý krát čo tu boli. Zobrala som ich na ruky. Ani neviem koľko času ubehlo kým sme tu boli.

Keď sme prechádzali nazad úzkou chodbou, Katarína mi povedala, aby som na chvíľu zavrela oči a tak vyšla von, aby si moje oči zvykli na silné svetlo. Poslúchla som ju.

Vyšla som von a položila deti na zem. Ako prvé som hľadala Adama. Rozhliadla som sa okolo seba, no kým som stihla otočiť hlavu na druhú stranu už stál pri mne a objímal ma. Chcelo sa mi plakať. Aspoň, že je v poriadku. Že sú všetci v poriadku.

Sedeli sme na gauči a bezducho pozerali na televízor. Vôbec som nevnímala, čo v ňom ide. Adam sa tváril ako by sa nič nestalo, no mne to stále vŕtalo v hlave.

„Čo ste zistili vonku?“, musela som sa opýtať. Potrebovala som vysvetlenie.

„Nič sme nenašli.“, odpovedal stroho.

„Takže je možné, že je to stále niekde na pozemku.“

„Určite nie. Alarm by sa spustil znovu.“,  usiloval sa o úsmev.

Moja intuícia mi hovorila, že niečo nie je v poriadku a že musím zistiť čo.

„Prečo máš vlastne doma zbraň?“, pýtala som sa podozrievavo.

„Mám rodinu, ktorú musím chrániť za každých okolností.“

Síce odpovedal, no nespúšťal oči z televízora. Ako keby sa vyhýbal priamej odpovedi.

„Pred čím ju potrebuješ chrániť?“, vyzvedala som naďalej.

„Je pár ľudí, ktorí nám možno chcú ublížiť.“

„Katarína mi povedala o plote. Pochybujem, že by cez neho prešlo nejaké zviera.“

„Práve pre to mám doma zbraň.“

„Určite sa nám nič nestane?“, pýtala som sa ustráchane.

„Teraz už nie.“, ubezpečil ma objatím.

Zaspávala som so strachom. Mala som zlý pocit z dnešného dňa. Čo ak niekto ten plot jednoducho prestrihne? Čo urobí potom? Adam sa ku mne túlil a takmer celé moje telo zakrýval tým svojim.

V noci sa mi sníval divný sen.

„Pacientka otvorená na sedem prstov, ihneď ju prevezte na operačku, začala silno krvácať.“, kričal nejaký doktor z príjmu.

Zhluk lekárov okolo mňa sa stále zväčšoval. Nevedela som čo sa deje. Pozrela som sa na svoje ruky, ktoré boli celé od krvi.

„Zachráňte moje dieťa!“, kričala som, no nikto ma nepočúval.

Preložili ma na lôžko a ruky mi priviazali o opierky. Videla som ako mi do žili zavádzajú infúziu.

„Moje dieťa. Zachráňte moje dieťa!“, znovu som zakričala.

„Obe budete v poriadku.“, ozval sa hlas lekára z poza mojej hlavy, „Narátajte do desať.“, a priložil mi na tvár masku, do ktorej prúdilo uspávadlo.

Prebrala som sa s hroznou bolesťou brucha a začala som kričať. Znova ma uspali. Keď som sa znovu prebrala bola som už na pooperačnej izbe a vedľa mňa sedela sestrička. Nezaujímalo ma nič iné ako to kde je moje dieťa.

„Kde je?“, opýtal som sa jej.

So smutnou tvárou sa postavila k mojej posteli, chytila ma za ruku a povedala:

„Je mi to ľúto, ale nepodarilo sa ju zachrániť.“, rozplakala sa.

Vytrhlo ma zo sna.  V momente som sa posadila na posteli, celá zadýchaná a spotená. Ani som sa nestihla poriadne nadýchnuť a spustil sa alarm. Zapískal veľmi hlasno.