Trochu lásky? Áno, prosím! (23)

Adam vyskočil z postele na rovné nohy. Povedal mi, aby som bola veľmi potichu a zamkla sa v kúpeľni v jednej z hosťovských izieb. Pozrela som na mobil. Svietilo na ňom 23:00. Karin. Čo ak ten sen znamenal, že sa jej stalo niečo zlé? Zobrala som si so sebou prikrývku a utekala do hosťovskej izby. Zamkla som za sebou a vytočila číslo domov na pevnú linku. Po treťom zazvonení sa ozvala Karin.

„Áno?“
„Ste v poriadku? Mala som zlý sen.“, opýtala som sa jej.
„Áno, sme. Nemusíš mať strach. Pôjdeme si ľahnúť.“, odpovedala.
„Dobre sa vyspite. Dobrú noc.“
„Ďakujem, aj tebe. Ahoj“, povedala.
„Ahoj.“, odzdravila som ju.

Schúlila som sa na zem  vedľa umývadla. Bol tam len malý priestor medzi skrinkou a stenou kam som sa ledva vošla. Zabalila som sa do prikrývky a čakala som. Teraz už viem na čo čakám. Na Adama, kým sa vráti. Jedno mi však vŕtalo v hlave stále. Ako blízko bol ten senzor, ktorý sa spustil? Ako to, že sme nepočuli tie predošlé? Ako to, že ich nepočul Adam?

Pochopila som o čom hovorila Katarína. V hornom rohu som si všimla maličké červené svetielko. Neblikalo. Svietilo neustále. Čo to znamená? 

Dlho nikto neprichádzal. Začalo sa mi znovu driemať. Zavrela som oči, že  si aspoň na chvíľu oddýchnem. V tom som z vonku začula výkrik. Ženský výkrik. Nebol to Katarínin hlas. Zľakla som sa a takmer som nedýchala. Nastražila som uši, aby som počula čo sa deje. To ticho okolo mňa bolo ohlušujúce. Vydýchla som a opäť sa z hlboka nadýchla, zadržala som dych a počúvala. Nič. Prešlo niekoľko ďalších minút, ale aj tak som nič nepočula.

„Miriam!“, ozval sa Adamov hlas zdola.

Postavila som sa, no nohy som mala trochu oslabené zo sedenia na zemi. Odomkla som poobzerala sa okolo. Uvidela som Adama ako prichádza hore schodmi. Keď ma uvidel ako sa rozhliadam pousmial sa.

„Tu sa ti nič nestane.“, podišiel ku mne a objal ma.

„Čo to bol za výkrik?“, opýtala som sa.

„Aký výkrik?“, pýtal sa ma pobavene.

„Adam, počula som kričať nejakú ženu.“

„Vôbec sa tým nezaťažuj. Už tu nie je.“, snažil sa ma ubezpečiť.

„Kto tu nie je?“, pýtala som sa mierne zvýšeným hlasom.

„Nikto.“, zatĺkal.

„Adam, ak mi okamžite nepovieš, čo sa tu deje, chcem ísť domov.“, hovorila som vystrašene.

„Nikam nechoď nie je to bezpečné. Nevieme kde môže byť teraz.“

„Kto do pekla?“, takmer som kričala.

Zobral ma do izby. Sadol si na posteľ a odo mňa chcel, aby som si sadla vedľa neho. Ostala som stáť pred ním, aby som mu videla do očí keď bude hovoriť. Chytil ma za ruky a začal:

„Moja bývalá... Boli sme spolu niekoľko rokov. Mali sme sa dokonca brať. Bol som zaslepený láskou. Nevidel som, čo sa naozaj deje. Keby mi moja rodina neotvorila oči, boli by sme prišli o všetko čo máme. Chcela mi ukradnúť firmu aj dom. Ak by som si ju vzal, po rozvode by mala nárok na polku celého môjho majetku. Okradla ma o veľa peňazí, ktoré som už nikdy nevidel. A navyše, svoje akože služobné cesty trávila vždy s iným mužom. Užívala si a ja som to ako debil všetko platil. Keď som sa s ňou rozišiel začala robiť všetko pre to, aby ma zničila. Dennodenne bola všade kde som sa pohol. Myslel som, že to skončilo, keď nás videla spolu. No zdá sa, že nie.“

Nevedela som čo odpovedať. Mala som z toho celého veľmi zlý pocit. Podišla som k nemu bližšie a on ma objal. Vedela som, že bol ku mne úprimný. Myslím, že nemal pre čo klamať. A keď mi o tom všetko povedal, len aby som neodišla, asi to so mnou myslí vážne.

„Mali by sme si pospať.“, navrhla som.

„Neviem, či dokážem zaspať.“

„Povedal si, že už tu nie je.“

„Povedal som to aj poobede a bola. Niekde sa schovávala.“

„Prečo sem vlastne chodí, čo tu chce? Môže byť nebezpečná?“

„Neviem či je nebezpečná. V prvom rade ju serie to, že už nemá prístup k mojim peniazom a závidí každej, ktorá má.“

„Adam, ale mňa tvoje peniaze nezaujímajú, mám dosť svojich.“

„To ale ona nevie.“

„Ublížila už pred tým niektorej tvojej priateľke?“, opýtala som sa.

„Nemala na to príležitosť. Každá, ktorá sa o nej dozvedela, ušla skôr ako som jej to stihol vysvetliť. Viem o tom, že niektorým znepríjemňovala život. Nie však ona sama, ale cez iných ľudí. Mám pocit, že má na svedomí aj toho psychopata, čo sledoval teba.“

„Ale to bolo predsa ešte skôr ako si o mňa prejavil nejaký záujem. Myslíš, že teraz o mne už vie?“

„Netuším. Neviem, čo sa odohráva v jej šialenej hlave.“

Ľahli sme si na posteľ a ešte chvíľu sa o nej rozprávali. Neustále som pozeral do rohu miestnosti či sa náhodou nerozsvieti alarm. Viem, že ho pozoroval aj Adam. Pár krát som ho videla ako sa naň na sekundu pozrie a potom sa znovu pozeral na mňa.

„Si unavená?“, opýtal sa ma.

Pokrútila som hlavou, že nie. Začal sa ku mne pomaličky približovať. Stále mi pozeral priamo do očí so šibalským úsmevom. Nevydržala som to a rozosmiala som sa. Začal ma štekliť na rebrách, čo ma ešte viac rozosmialo. Snažila som sa mu v tom zabrániť, ale nedalo sa. Bola som vyčerpaná zo smiechu.

Prstom mi nakreslil cestičku cez brucho. Pár krát  mi prešiel od jednej bedrovej kosti k druhej. Veľmi ma to vzrušovalo. Zodvihla som sa na lakte, aby som videla čo robí.