Trochu lásky? Áno, prosím! (25)

Pohladil ma po chrbte a zvrel očí.

„Čo si to so mnou spravila?“, opýtal sa s úsmevom.

„Vôbec nič. Sám si si na vine.“, pousmiala som sa.

Stále ma hladkal  ja som pomaly zaspávala. Nahá. Nikdy nespím nahá. Vždy musím mať aspoň nohavičky. Teraz mi bolo všetko jedno. Aj keby vonku padali traktory z neba bolo by mi to ukradnuté. Takto mi bolo príjemne. V polospánku som ešte zaregistrovala, že ma Adam prikrýval. Pritúlil sa ku mne pod prikrývkou a príjemne ma zohrieval svojim telom.

Ráno som sa prebudila v rovnakej polohe ako som zaspávala. Adam bol tiež v rovnakej polohe. Zhodila som jeho ruku z môjho chrbta, aby som sa trochu ochladila.  Skopala som zo seba prikrývku. Konečne príjemná teplota. Adam je ako živý radiátor. V istých prípadoch je to celkom fajn. No teraz to bolo celkom nepríjemné.

Prebral sa pár minút po mne. Znovu sa začal ku mne túliť. Teraz keď som sa trochu ochladila bolo to príjemnejšie.

„Dobré ráno.“, pošepkal s úsmevom.

„Dobré ráno.“, odpovedala som mu.

„Ako si sa vyspala?“

„Som unavená ako keby som vôbec nespala.“

„Nemusíme vôbec vyliezť z postele ak nechceš.“

„Budeme musieť. Som hladná ako vlk.“

„Jedlo nám môžu doniesť aj sem, ak chceme.“

„Adam...“, zazrela som na neho

„Dobre, fajn.“, povedal otrávene.

Zdvihol sa z postele a nahý odkráčal do kúpeľne. I keď ma bolelo celé telo, vyskočila som a šla za ním. Sprcha by bodla aj mne. A spoločná s Adamom? Ešte viac.

Cez číre sklo ma hneď uvidel. Votrela som sa k nemu. Voda bola na môj vkus trochu studená, čo patrične dali najavo moje bradavky.

Na raňajky nás znova čakali tie najlepšie jedlá od výmyslu sveta aké si dokážete predstaviť. Tlačila som do seba všetko, nehľadiac na to, že to bola slanina so sladkými šiškami, či kyslé uhorky s čokoládovými palacinkami. Bolo mi to vrcholne jedno. Všetko vyzeralo neuveriteľne dobre. Adam len krútil hlavou a smial sa na tom ako sa napchávam.

„Toto s tebou robí orgazmus?“, podpichoval.

Drgla som do neho rukou a napchávala sa ďalej. Keď som konečne skončila vyzerala som ako tehotná anorektička v štvrtom mesiaci tehotenstva. Kde nič – tu nič, len natlačené brucho všetkými tými dobrotami. Jeho gazdiná je hotový zázrak.

Po raňajkách som nehybne ležala na gauči s jednou rukou spustenou na zemi. Adam bol niečo povedať Kataríne a bratovi. Keď prišiel sadol si k mojim nohám a začal mi masírovať chodidlá. Toto zrejme nebude len tak a za pekný úsmev.

„Mal by som jednu otázku.“, začal opatrne.

„Áno?“, tvárila som sa nezainteresovane.

„Nechcela by si tu ostať dlhšie?“

„A čo deti?“ zdvihla som sa.

„Veď môžu prísť sem. Je tu dosť miesta.“, pohotovo odpovedal.

„Mali by sme nejaký čas počkať.“

„Na čo chceš čakať? Veď sme obaja dospelí a obaja vieme, čo chceme.“

„Adam, ja vážne neviem, či je to dobrý nápad.“, povedala som mu neisto.

„Tak počkáme. Nebudem na teba tlačiť. Keď sa rozhodneš povieš mi to.“, zosmutnel.

Celý deň sme sa takmer nebavili. Jedine v prípade, že to bolo nevyhnutné. Inak sme obaja nevedeli čo povedať. Večer keď ma zaviezol domov, dali sme si jednu pusu a šiel preč.

O to horšie to bolo keď som prišla hore. Karin sa ma vypytovala ako bolo a čo sme robili. Väčšinu som jej ani nechcela povedať. Tiež som hovorila len to čo bolo nevyhnutné.

Až večer keď som si ľahla do postele, uvedomila som si aká som sama. A že mi Adam neskutočne chýba. On totiž vypĺňal to prázdne miesto v mojom srdci. Jeho úsmev pre mňa znamenal viac ako som si myslela. Musela som mu zavolať.