Trochu lásky? Áno, prosím! (28)

Adamov brat sa vybral smerom, z ktorého sa ozval prvý výstrel. Po chvíli sa vrátil, no nič nenašiel. Hore schodmi sme vychádzali všetci spolu. Adam po mojej ľavej strane, Nina po mojej pravej strane a Adamov brat za mnou. Nebola žiadna šanca, aby sa mi v tejto chvíli niečo stalo. Ale prečo ma tak strážia? Má to na svedomí Adam? On to od nich vyžadoval? Alebo je to ich slobodné rozhodnutie? Príliš veľa otázok a príliš málo odpovedí.

„Ďakujem vám.“, povedala som so sklonenou hlavou.

„Nás nechce. Nám sa nič nestane. Ide po tebe ako besná. Nikdy na nikoho tak nelovila ako na teba. Urobila si z toho dokonalý nereálny film. Vidíš Adam? My sme ti hneď od začiatku vraveli, že nie je v poriadku a ty si nám nechcel veriť. To máš za to, že veríš nesprávnym ľuďom.“, povedal Adamov brat a silno ma objal, „Mimochodom, ja som Peter a moju Ninku už poznáš.“

Usmieval sa na mňa chlap o čosi starší od Adama. Mal vysoké čelo a na ňom mal tri výrazné vrásky. Kde – tu mu bolo spod šiltovky vidieť šedivé vlasy. Oči hnedé, temné ako najtmavšia noc s malou iskričkou nádeje, ktorá žiarila viac ako najjasnejšia hviezda v noci. Neupravené strnisko skôr vyzeralo, že uplynulé dva týždne asi nemal prístup k holiacemu strojčeku, nie ako zanedbané. Čo bolo pozoruhodné mali s Adamom na vlas rovnaké pery.

Prestala som sa obávať, viem, že ak sa niekde neocitnem sama, nič sa mi nestane. Ak príde k najhoršiemu viem, že sa na nich môžem absolútne spoľahnúť. Postavia sa predo mňa aj keby na nich mierili zbraňou rovno pred nosom.

Sadli sme si na lavičku pri fontáne a rozprávali sa. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že nás tá mrcha sleduje. Že je stále niekde tu. Poprosila som teda Adama, aby sme šli dnu a aby som nevyzerala neslušne povedala som, že som unavená, že by som si rada oddýchla ešte pred prácou. Adam sa len usmieval.

„Čo sa deje?“, opýtal sa hneď ako sme prišli dnu.

„Mám taký zlý pocit, že je stále tu.“

„Nie je. Pár dní od nej budeme mať pokoj. Petra sa bojí ako čert svätého strieborného kríža. Vie, že by jej bez milosti strelil guľku rovno medzi oči. Teraz boli pár dní preč, preto si dovolila prísť až sem.“, ubezpečoval ma.

„Aj tak mám z toho zlý pocit. Adam, veď pred chvíľou na mňa strieľala...“, tlačili sa mi slzy do očí, nevedela som sa ubrániť plaču a strachu.

„Sľubujem, že už sa to nikdy nestane. Ochránim ťa.“, objal ma a ruku mal prepletenú v mojich vlasoch za uchom.

„A čo urobíš? Zabiješ ju?“, opýtala som sa ironicky.

„Ak bude treba tak áno. Ty si teraz môj život, neviem a ani si nechcem predstaviť, čo by som robil keby sa ti niečo stalo.“, pobozkal ma na čelo.

Ľahli sme si do posteli a ja som chcela byť čo najbližšie pri Adamovi. Keby to bolo možné vliezla by som do neho ako do spacáku. Bola som k nemu otočená chrbtom, hlavu mal opretú o vrch mojej hlavy na jednej ruke som mu ležala ja a druhú mal preloženú popod moju a hladkal ma po líci. Pravú nohu mal prepletenú pomedzi moje. Takmer ako by sme boli jeden.

Ráno som sa zobudila na budík v mobile. Ledva som sa dostala z Adamovho objatia. A myslím, že ma ani nechcel pustiť. Kým ešte spal, šla som sa upraviť. Trocha make-upu nech zakryjem tie otrasné kruhy pod očami, čierne tiene a riasenka. Na ústa som si dala ten červený rúž, ktorý mi priniesla Karin, keď sme šli všetci na spoločnú večeru. Vopchala mi ho do kabelky, ani neviem kedy. Z kozmetického kufríka som vytiahla kulmu a natočila si predné pramene vlasov a konce ostatných. Ešte trochu laku na vlasy a som hotová. V tom vošiel do kúpeľne Adam. Pozrel na mňa a musel sa pridržať zárubne.

„Nemám slov. Vstala si pred desiatimi minútami a vyzeráš takto? Katarína kým sa pripraví trvá jej to hodinu.“

„Budem sa tváriť, že to bol kompliment. Dobré ráno.“, nahla som sa ku zrkadlu aby som si odstránila malé čiastočky tieňov z pod oka.

Stála som tam len v nohavičkách a podprsenke. Adam to patrične využil. Prišiel ku mne odzadu a začal si obzerať môj zadok. Zabudol však, že ho vidím v zrkadle.

„No... Moje ráno je už dobré. Viac než dobré.“, zdvihol obočie.

 Pozrel sa na mňa do zrkadla a capol mi po zadku. Zase. Mala som sto chutí mu to vrátiť. Objal ma a dal mi pusu na vlasy.

„Dobré ráno.“

Chytila som ho za ruky a vychutnávala si objatie. Keby sa dalo ostala by som takto kľudne aj celý deň. Adam sa vyžíval v pohľade do zrkadla. Mal skvelý výhľad na celé moje telo.

Dokázal zmeniť môj vlastný pohľad na moje tele. Keď som videla aké je pre neho vzrušujúce a ako sa ho nevie nabažiť, pochopila som, že už ho nemám prečo nenávidieť.

Obliekla som si na seba bielu košeľu a čiernu vysokú sukňu pod prsia. Siahala trochu nižšie pod polku stehien. Obula som si čierne lodičky na vysokom opätku.

„Som pripravená.“, vyhlásila som, keď som schádzala dolu schodmi.

Mali ste vtedy vidieť Adamov pohľad. Vyzeral ako tínedžer, ktorý čaká na lásku svojho života večer pred maturitným plesom. V očiach sa mu odrážala neskutočná radosť.

„Vždy, keď som ťa takto videl v práci, tajne som po tebe túžil už dobrých pár rokov.“

„Ty si blázon...“, krútila som hlavou s úsmevom.

„Som, ale do teba.“, usmieval sa.

Podal mi ruku a odšikoval ma k autu. Ako správnej dáme mi otvoril dvere, podal mi ruku, keď som nastupovala a zavrel za mnou. Vo všeobecnosti je známe, že to robia chlapi, preto, lebo my ženy trieskame dverami ich miláčikov, nie pre to, že by boli gentlemani...

„Nebude problém ak nás spolu uvidia v práci?“

„Je to moja firma. Môžem si v nej robiť, čo len chcem. Navyše žiadne vzťahy na pracovisku som nikdy nezakázal.“

Prvá, ktorá sa o to zaujímala bola, samozrejme, Jana. Adam sa na ňu na porade stále usmieval, keď videl ako mi stále niečo šepká do ucha. Bolo mi strašne smiešne. Po porade prišla za mnou do kancelárie. Dokonca za sebou zavrela dvere.

„Aké to je?“, pýtala sa zvedavo.

„Čo aké je?“, odpovedala som nechápavo.

„Aké je byť s riaditeľom?“

„Úžasné. Konečne sa po dlhom čase cítim šťastná.“, odpovedala som úprimne.

Mala som doobeda stretnutie s klientkou, tak som sa pred tým zastavila doma. Bordel ako v tanku. Horšie. Vyzeralo to tam ako po tretej svetovej vojne. Nečakali ma. Nechala som im kreditnú kartu a radšej odišla.

Keď som prichádzala k autám na parkovisku, pri mojom aute stála neznáma žena. Vysoká, chudá, upravená. Ryšavé vlasy dlhé takmer po zadok. Nádherné, mierne brčkavé. Výrazné tmavé obočie, zelené oči a dlhé mihalnice. Noštek ako gombička a na červených lícach mala pehy. Okamžite som pochopila o koho ide. Nevedela som, čo robiť. Otočiť sa skôr kým si ma všimne? Čo ak si ma už všimla?