Trochu lásky? Áno, prosím! (19)

Zatváril sa veľmi znechutene ale nakoniec ma pustil, pousmial sa nad tým a šiel mi zobrať kufre z auta.

Neviem si pomôcť. S Adamom to myslím úprimne vážne. Nie som len žena na jednu noc. Ani by som sa ňou nechcela stať. Nechcem byť pre niekoho zábavka, alebo len chvíľkové potešenie.

Po chvíli sa vrátil ovešaný mojimi kuframi.

„Nerozumiem tomu, na čo ti je toľko vecí. Takto vyzeráš aj tak najlepšie.“, podpichoval.

Začala som sa prehrabávať v kufroch a on ma s úžasom pozoroval. Nohavičky, super, našla som. Zakrúžila som prstom vo vzduch pár krát dookola, aby sa Adam otočil. Nedalo mi to a kým som sa ďalej obliekala otočila som sa tvárou k oknu. Viem, že sa pozeral. Cítila som jeho pohľad na chrbte. Rýchlo som natiahla džínsy a čierne tielko s pekne vykrojeným a čipkou obšitým výstrihom.

„Môže byť?“, opýtala som sa ho s úsmevom.

„Nie. Viac si sa mi páčila v mojom tričku.“, znovu sa tváril kyslo.

Skrútila som jeho tričko do guličky a hodila ho po ňom. Tesne pred jeho hruďou ho zachytil. Zatváril sa víťazoslávne akoby na majstrovstvách sveta vo finále  chytil už vopred strelený gól.  Obaja sme sa na tom zasmiali.

Zvalila som sa do postele.

„Čo budeme dnes robiť?“, opýtala som sa.

„Máš nejaký nápad?“, odpovedal otázkou a zvalil sa ku mne.

Otočila som hlavu smerom k nemu a pozerala mu priamo do očí. Bolo to niečo úžasné. Len sme tak ležali a usmievali sa na seba.

„Povedal si predsa, že mám vypnúť a oddýchnuť si. Tak teda vymysli niečo ty.“, odpovedala som mu.

„Dobre, tak poď.“, zodvihol sa a podával mi ruku.

„Kam pôjdeme?“, prijala som ju.

„Nechaj sa prekvapiť.“

Zas tie prekvapenia. Najradšej by som si znovu sadla na posteľ a trucovala, kým by mi nepovedal kam ideme. Ale už stál pri dverách a naťahoval si tričko, ktoré som mala na sebe predtým ja. Na ňom vyzeralo oveľa lepšie. Keď som okolo neho prechádzala capol mi po zadku. Silno...

„To bolo za čo?“ pýtala som sa šúchajúc si zadok.

Mykol plecami, chytil ma okolo pása a dal mi nežný bozk na čelo.

Prisahám, tá Adamova gazdiná je neviditeľná a nepočuteľná. V kuchyni nebola ani omrvinka. Adam zobral z komody pri dverách kľúče od auta a otvoril mi dvere. Nechcela som znovu dostať po zadku, tak som šla otočená tvárou k nemu a sledovala som každý jeho pohyb. Keď sa pohol s výskotom som zdrhla z pomedzi dverí. Zasmial sa tomu, zavrel dvere a utekal za mnou. Raz dva bol pri mne, otočil si ma tvárou k sebe a skryl ma do svojej náruče tak, že ma skoro nebolo vidieť. Cítila som sa v bezpečí.

 „Ahoj.“, pozdravilo nás malé strapaté dievčatko.

Adam ju hneď zodvihol na ruky a zakrútil sa s ňou. Presne toto vždy robil Tomáš s Karin keď prišiel domov z práce. V Adamovi som videla jeho usmiatu tvár a radosť z našej malej dcérky. Pri spomienkach na Tomáša sa mi vždy tlačia slzy do očí, no teraz som sa ich snažila potlačiť úsmevom. Onedlho pribehli aj ďalšie dve. Boli mladšie ako to prvé. Adam si čupol, aby ich mohol objať.

„Ujo Adam, kto je tá teta?“, pýtali sa na mňa.

Adam im povedal, že som jeho priateľka  a že som ho prišla na víkend pozrieť. Deti sa hneď rozbehli ku mne a zakvačili sa mi okolo nôh. Bolo to také milé.

„Už ju nechajte.“, ozval sa ženský hlas.

„Ahoj.“, pozdravil ju Adam.

Teraz vidím, že je oveľa mladšia ako ja. Vysoká s postavou modelky. Mala na sebe svetlomodré, tenké, letné šaty až po zem. Na hlave veľký biely klobúk a keď si zložila okrúhle slnečné okuliare, mohla som si detailne obzrieť jej tvár. Dokonalý make-up, hnedé oči, dlhé mihalnice a na viečkach mala len decentnú čiernu linku. Krásny, rovný a úzky nos. Pri rozhovore s Adamom sa doširoka usmiala. Mala rovnaký úsmev ako Adam. Tiež pri ňom ukázala takmer všetky zuby. Navyše boli pekne rovno usporiadané a biele ako sneh. Na perách mala len svetloružový lesk. Tvár jej lemovali krátke, svetlohnedé vlasy po plecia, na jednej strane ich mala začesané za uchom a tak bolo vidieť aj jemné strieborné náušnice ukončené bielym oválnym kamienkom.

„Miriam, toto je moja sestra Katarína.“, zoznámil nás.

Podali sme si ruky a ona ma objala. Nie som zvyknutá na takéto prejavy náklonnosti.

„Idete niekam?“, opýtala sa nás.

Adam jej povedal, že je to prekvapenie. Staršie dve deti hneď zbystreli pozornosť a začali Adama prosiť, nech zoberie aj ich. Pozrel sa na mňa a zisťoval, či mi to nebude vadiť. Usmiala som sa na neho a prikývla nech ich zoberie. V jeho očiach som videla radosť. On má tie deti vážne rád. Katarína im nakázala nech sa idú upraviť, že pokiaľ sa neumyjú, nikam nepôjdu. Adam mi dal kľúče, aby som si zatiaľ šla sadnúť do auta, že on o chvíľu príde. Usadila som sa teda na predné sedadlo a čakala na neho. Dotrepal sa s dvoma veľkými autosedačkami a začal ich ukladať dozadu. Chvíľu za ním prišla aj Katarína s deťmi. Snažila sa mi do rúk vopchať košík s rôznymi vecami. Zaregistrovala som je nejaké sladkosti, ovocie, a fľašky s malinovkou. Adam jej to však nedovolil. Povedal jej, že keď budú deti niečo potrebovať, on im to kúpi, že si nemá robiť starosti. Pripásal deti a zavrel za nimi dvere. Zakývali sme jej a mohli sme vyraziť.

Cestou som sa snažila od Adama zistiť kam ideme. Nič mi nepovedal len sa usmieval. Asi po pol hodine cesty, smerom od mesta sme zastali na parkovisku pri malom motoreste. Nič nepovedal, len vystúpil, my sme ostali sedieť. Otvoril zadné dvere za ním a pomohol vystúpiť dievčatku, ktoré malo asi štyri roky. Obišiel auto a otvoril dvere aj druhému dievčatku. Nakoniec prišiel k mojim dverám a otvoril ich so slovami:

„Prosím, madam.“, a na tvári sa mu rozžiaril úsmev.

„Ďakujem.“, odpovedala som a podala som mu ruku.

Za malým motorestom sa skrývala malá rodinná farma. Deti sa skoro zbláznili od šťastia, keď uvideli všetky tie zvieratá. Behali od jedného k druhému,, každé chceli pohladkať a hrať sa s ním. Trhali trávu a dávali im ju jesť z rúk. Doobedie sme teda strávili s nimi na farme a behali sme všade za nimi. Potom sme sa spolu najedli a šli nazad.

Katarína nás už čakala so slovami, že deti už mali spať. Adam sa len zasmial a povedal jej, že môžu ísť spať aj teraz.

Keď sme prišli dnu mala som taký divný pocit, tak som sa začala prehrabávať v kabelke, aby som našla mobil.

Našla som ho. Odblokovala a uvidela som na ňom šesť zmeškaných hovorov z dneška od Karin. Okamžite som jej volala čo sa stalo.