Trochu lásky? Áno, prosím! (21)

Pustila som jeho ruku a obe som zodvihla nad hlavu.

Ležala som na posteli a úplne sa mu odovzdala. Nevedela som čo ma s ním čaká a ako ďaleko až chce zájsť. Nechcem, aby sa niečo, čo sa ešte ani poriadne nezačalo, skončilo. Zavrela som oči a vychutnávala si jeho bozky. Perami si brázdil cestičku od môjho krku cez kľúčnu kosť, pomedzi prsia až hlboko pod ne.  Prudkým, no zároveň jemným pohybom mi vyhrnul tričko  až nad podprsenku a bozkával ma tesne pod je spodným lemom.  Šteklilo a vzrušovalo to zároveň.

Prestal. No nie, on naozaj prestal. Zodvihla som hlavu, aby som videla, čo robí. Pozeral okolo seba a ukázal mi prstom na perách, aby som bola ticho. Čože? Takmer som nedýchala. Teraz som to začula aj ja. Malé tiché pípnutie. Zopakovalo sa ešte dva krát.

„Čo je to?“, pošepkala som najtichšie ako sa dalo.

Znova len ukázal prstom, aby som bola potichu. Počúval. Počúvala som aj ja. Naťahovala som uši. Počala som čokoľvek, ale nie to pípnutie.

„Buď je už mimo senzorov, alebo to bolo len nejaké zviera.“, šepkal.

Akože kto, do pekla?

„Kto?“, pýtala som sa potichu.

„Nikto.“, odpovedal.

Vtom sa pípnutie ozvalo hlasnejšie. Pár sekúnd potom vtrhla dnu Katarína.

„Adam!“, kričala zdola.

„Obleč sa, toto nie je zviera.“, povedal mi.

Zodvihol sa a takmer vytrhol dvere na šatníku. Videla som ako z jedného šuflíka z pod vecí vyberá zbraň, ktorú si dal dozadu za nohavice. A zakryl ju tričkom.

Na čo mu je pre boha zbraň? Čo znamená to pípanie? Prečo sem prišla Katarína? Aj ona počula to pípanie?

 „Adam!“, znovu zakričala Katarína.

Pozrel na mňa, či som sa upravila, zobral ma za ruku a rýchlo sme zišli dolu. Videla som vystrašený výraz v Kataríniných očiach.

„Je Marian doma?“, opýtal sa jej.

„Áno.“, odpovedala.

„Zober Miriam a deti.“, prikázal jej.

Chytila ma za ruku a ja som nemala šancu sa ho ani opýtať, čo sa deje. Vyšli  sme vonku z domu. Neustále sa obzerala kým sme prešli k dverám, ktoré viedli do úzkej chodby, kde nás čakali jej deti. Najstaršia držala na rukách tú maličkú a ďalšia sa k nim túlila. Prišlo mi ich ľúto. Pred deťmi som sa nechcela pýtať, čo sa deje. I keď oni asi vedeli o čo ide. Prišli sme k ďalším dvere, ktoré boli zamknuté, Odomkla ich a za nami znova zamkla a zvnútra zabezpečila niekoľkými ďalšími bezpečnostnými zámkami. Prišli sme ku schodom, ktoré smerovali ešte hlbšie pod zem. Jediné svetlo bolo tlmené červené ako býva v únikových tuneloch. Domyslela som si, že ideme do nejakého úkrytu. Ale prečo?