Trochu lásky? Áno, prosím! (26)

Zazvonilo asi desať krát a potom sa hovor ukončil. Nedvíhal. Zavolala som znovu. A znovu nezdvihol. Možno už spí, čo je fakt škoda. Najradšej by som nasadla do auta a šla nazad k nemu. Aspoň by som sa necítila taká prázdna.

Teraz to všetko na mňa doľahlo. Hoci mám Karin a Matúša, no oni už vyrástli a väčšinu času ma nepotrebujú. A až teraz si naplno uvedomujem aká som sama prázdna. Nie je nič čo by mi teraz urobilo aspoň trochu radosť. Chcem len, aby tu bol Adam. Cítila som obrovskú ťažobu na hrudi a do očí sa mi tlačili slzy. Mala by som na chvíľu prestať počúvať rozum a aspoň trochu sa riadiť srdcom.

Utrela som si slzy v líc a rozhodla som sa, že si o tom pohovorím s Karin. Viem, že by privítali keby mohli byť ešte nejaký čas bezo mňa. Alebo jej skúsim navrhnúť, aby šli so mnou? Ale čo tá šialená Adamova bývalá? Nechcem ich vystaviť žiadnemu stresu.

Zaklopala som na dvere jej izby a otvorila.

„Karin, Môžem?“, opýtala som sa.

„Samozrejme, mami. Čo sa deje?“

„Chcela by som vedieť, čo si myslíš o Adamovi.“, sadla som si k nej na posteľ.

„Podľa mňa je fajn. A keď si s ním celá žiariš.“, položila si hlavu no moje stehná.

„Čo b y si povedala na to, keby sme spolu trávili viacej času?“, snažila som sa opatrne, ale zrejme presne vedela kam tento rozhovor smeruje.

„Mami ja viem o čo ti ide. Ak chceš kľudne sa k nemu vráť. My to tu zvládneme. Aspoň sa naučíme byť samostatní.“

„A nechcete ísť so mnou?“, zbytočná otázka.

„Nie, mami, boli by sme tam iba zbytočný prívesok.“

Pohladila som ju po vlasoch. Videla som na nej, že je unavená tak som ju nechala. Popriala som jej dobrú noc a dala pusu na čelo ako malému dievčatku. Vrátila som sa späť do spálne. Vzala som do rúk mobil, aby som znovu zavolala Adamovi. Svietila na ňom SMS od neho.

Deje sa niečo?

Bože, prečo sa tak správa. To až tak veľmi sa nahneval, len pre to, že som chcela trochu času? Veď sám povedal, že am do ničoho nebude tlačiť. Keď chce, vie byť poriadne nepríjemný. Znovu som vytočila jeho číslo.

 „Miriam?“, ozval sa.
„Prečo si taký? Veď už sa na mňa nehnevaj.“
„Nehnevám sa.“, počula som na jeho hlase, že  klame.
„Potrebovala som sa o tom porozprávať aj z Karin. Nemôžem myslieť len na seba, mám tu predsa ich.“

„A čo si zistila?“
„V podstate len to, že ich tu zbytočne otravujem. A vraj to ma pre nich aj pozitívne stránky, vraj sa tak učia samostatnosti.“
„To sa dalo čakať, veď sú to pubertiaci.“, zasmial sa, „Dúfam, že si si kufre ešte nevybalila, idem si pre teba.“
„Ešte nie. Budem ťa teda čakať.“
„Vieš ale, že ťa tak skoro už nikam nepustím?“
„Adam..“, zasmiala som sa.

Nechcela som Karin znovu budiť. Napísala som jej lístok, že som u Adama a keby niečo potrebovali tak mi majú zavolať. Zobrala som kufre a naložila ich do výťahu. Zviezla som sa dolu a odtrepala kufre pred vchod. Sedela tam žena v elastických legínach s nejakým nápisom na pravej nohe. Hore mala priliehavé tielko a mierne vlnité vlasy mala v cope.

„Dobrý večer.“, pozdravila som ju, keď som prechádzala okolo nej.

Bola ticho, ani sa na mňa nepozrela. Šla som a kufre som zložila na chodníku pri voľnom mieste na parkovanie. Mala som nepríjemný pocit, že ma tá žena neustále sleduje. Neotočila som sa však. Bolo to však veľmi nepríjemne. Potešila som sa svetlám z Adamovho auta. Až vtedy som sa otočila, ale ona tam už nebola. Je to čudné, nevšimla som si, že by šla okolo mňa po chodníku. Adam vystúpil a pomohol mi z kuframi.

„Stalo sa niečo?“, opýtal sa keď videl môj dezorientovaný výraz v tvári.

„Neviem. Pred chvíľou tam sedela nejaká žena a niekam sa vyparila. Ale možno už blúznim.“

„Nasadni. Hneď!“, zhúkol po mne.

Urobila som, pozerala som na neho so zdvihnutým obočím a otvorenými ústami. Keď si to všimol zasmial sa.

„Ako vyzerala tá žena?“, opýtal sa.

„Neviem bola tma. Vyzerala ako by si bola zabehať a len oddychovala. A ešte mala vlasy v cope a boli dlhé asi po koniec rebier. Prečo?“, opýtala som sa nechápavo.

„Nemala si chodiť dolu.“, karhal ma.

„A to už prečo?“, opýtala som sa pobavene.

„Mohlo sa ti niečo stať. Alebo si zabudla, že tu niekde behá moja šialená bývalá?“

„Ani nesranduj! Myslíš si, že to bola ona?“, pýtala som sa dosť zdesene.

„Neviem kde je od včera ju nikto nevidel. Vytratila sa nám z pod dohľadu.“, povedal ako by sa nič nedialo.

„Čože?!“, skríkla som.