3.7 Srí Lanka

Tentokrát sme naozaj pár dní zvažovali,či ísť  na túto cestu a či neísť.

Komunikovali sme s domácimi,pozerali správy,čítali vyhlásenia štátnych orgánov Sri Lanky. Sedem dni pred naším odchodom sa ostrovom prehnal ničivý cyklón Dittwah,kde prišli o všetko tisícky ludí, cez 600 prišlo o život a cez 300 bolo nezvestných,teraz už situáciu nesledujem.
Každopádne postihnuté oblasti budú potrebovať čas na opätovný život,no tu to ide neskutocne rýchlo.Cesty opravujú vo dne ,v noci,spadnuté mosty nahrádzajú železnými konštrukciami,štát opravuje trate a pestovatelia opätovne sadia ryžu.

Rozhodli sme sa vycestovať hlavne pre našu lásku k Sri Lanke.Preto,aby sme splnili to,čo sme sĺúbili tým ľuďom,kedže hlavným hospodárskym odvetvím je tu hlavne turizmus. Sociálne siete za výraznej pomoci AI urobili situáciu oveľa horšiu,ako v skutočnosti bola, resp. ukazali fakty len z postihnutých oblastí mnohokrát za výraznej pomoci AI. Prvé dni sme cítili neskutočný pokles turistov,na niektorých miestach sme boli takmer sami,čo sa stáva zriedka.
Prešli sme si postihnutými oblasťami a videli sme ťažký údel obyvateľov,čo mi neraz vohnalo slzy do tváre. Prvýkrát som naživo videla toľko ničivej skazy. Zvlnená asfaltová cesta zničená obrovským tlakom hornín, odtrhnuté kopce,koľajnice vo vzduchu.Ĺudia sa mi za slzy v očiach, naopak, vždy oplatili úsmevom. Ten tu musí byť.

Zničená banánová plantáž

Rozhodli sme sa,že za ich pohostinnosť sa im odvďačíme i my.
Som rada,že sme vycestovali a pod stromček dostala celá rodina jeden nádherný netradičný darček. V jednej reštaurácii za pomoci priateľa sme vybavili priestory ,nakúpili suroviny a pripravili jedlo pre 100 ľudí,ktorým neostalo nič,len holý život. Reštaurácia z toho mala zasa peknú reklamu,čiže sme pracovali za šťukania fotoaparátov,čo bol fakt zaujímavý pocit😆Pomáhali všetci,ktorí mali zdravé ruky.
Poskladali sme krabičky,varili sme.

Prikúpili sme 200 fliaš pitnej vody,keďže tá v zničených oblastiach nie je.

Predtým sme samozrejme boli na návšteve v postihnutej oblasti (jednej z mnohých) a videli sme,čo sa stalo.Starosta obce nás previedol domami,prišli o všetko.Dohodli sme návštevu.

Ostal im zázrakom len holý život.
Starí,mladí,malé deti. Časť ľudí býva v budhistickom chráme,časť v maličkom obchode.
Spia na krabiciach,handrách na holej zemi.V priestoroch,kde kedykoľvek príde had, potkan, chrobač.
Po 6 hodinách krájania,varenia,balenia sme ešte teplé jedlo zaniesli ĺuďom.

Rozprávali sme sa s nimi, držali za ruky a ja som plakala s nimi.
Nevedela som zastaviť slzy vtedy nad údelom týchto ĺudí a tečú mi I teraz pri písaní týchto riadkov.
Na oči tých ľudí nezabudnem nikdy. Úprimne napíšem,krajší darček som nikdy od nikoho nedostala...a rovnako to cíti zvyšok mojej rodiny.Toto bol dar,ktorý sme dali naším deťom a ja verím,že sa v nich niekde hlboko zapísal v srdci navždy.
Bola to len malá kvapka v mori,no tí ľudia dar prijali s vďačnosťou a pokorou.

Želám im,nech opäť vybudujú svoje životy a nájdu šťastie.Pravda však je ,že tu sa šťastie nemeria peniazmi a je dosť možné,že tí ĺudia ho nestratili nikdy,len potrebujú opäť nájsť miesto na život.