Prevzate z webu "spuntik", myslim ze sa tam najde kazda  asponv jednom kusku....

Jedného dňa, keď moje deti budú dosť staré, aby pochopili logiku, podľa ktorej postupuje rodič, poviem im, ako mne povedala moja protivná mama: „Milovala som ťa dosť – na to, aby som sa mohla opýtať kam ideš, s kým a kedy sa vrátiš. Milovala som ťa dosť na to, aby som bola ticho a nechala ťa samého zistiť, že tvoj nový najlepší priateľ je podlízavec. Milovala som ťa dosť na to, aby som nad tebou stála dve hodiny, kým si upratoval izbu, čo inak normálne trvá 15 minút. Milovala som ťa dosť na to, aby som ti dovolila vidieť môj hnev, sklamanie a slzy v očiach. Deti musia vedieť, že ich rodičia nie sú dokonalí! Milovala som ťa dosť na to, aby som ťa donútila vziať zodpovednosť za svoje činy, aj keď trest bol taký krutý, že mi skoro zlomil srdce. Ale hlavne, milovala som ťa dosť na to, aby – som ti povedala NIE, aj keď som vedela, že ma za to budeš nenávidieť. To boli tie najťažšie boje zo všetkých.

Som rada, že som ich vyhrala, pretože na konci si vyhral aj ty. A jedného dňa, keď tvoje deti budú dosť staré na to, aby pochopili logiku rodiča, aj ty im toto porozprávaš.“

Tak čo, bola moja mama protivná? A tvoja? 

Lebo moja bola. Mali sme najprotivnejšiu mamu na celom svete! Kým iné deti mali na raňajky cukríky, my sme jedli vločky, vajcia a chlieb! Keď iní mali keksy a pepsi na obed, my sme mali sendvič.

Mama VŽDY musela vedieť, kde sme. Ako keby sme boli väzni vo väzení. Musela poznať našich priateľov a musela vedieť čo s nimi robíme. Keď sme povedali, že sa vrátime o hodinu, žiadala, aby sme boli doma o hodinu. Mohli sme prísť aj skôr, ale nikdy nie neskôr!

prevzate y webu https://branik.blog.sme.sk/c/484445/ked-na-bitie-deti-potrebujete-dve-ruky.html

Keď na bitie detí potrebujete Dve Ruky 24.5.2018 o 14:00 | (upravené 25.5.2018 o 10:15) Karma článku: 10,21 | Prečítané:  16080x

V roku 2016 preletela bulvárom ťažko uveriteľná správa o tom, že riaditeľ banskobystrickej súkromnej základnej školy Fantázia - neskôr premenovanej na Dve ruky - Aleš Štesko brutálne zbil 14 ročného žiaka.

Už jeho prvé vysvetlenie pre médiá bolo mimoriadne šokujúce, keď z vlastného fatálneho zlyhania v skutočnosti obvinil systém, ktorý pedagógom nedáva dostatočnú možnosť riešiť konfliktné situácie s problémovými deťmi a zodpovednosť tiež preniesol na samotného žiaka, ktorý vraj trpel bližšie neurčenou nezvládnuteľnou poruchou. Pomenovať ju však už odmietol náhle si spomenúc na ochranu práv dieťaťa, ktoré však svojim konaním vystavil primárnej aj sekundárnej traumatizácii spojenej so samotným násilným incidentom a s následným enormným záujmom médií. Štesko sám seba štylizoval do polohy obete ospravedlňujúc sa matke, že nedokázal jej dieťa zvládnuť a ochrániť tak iné deti a kolegov. Autor článku je v kontakte s psychologičkou, ktorá poskytuje napadnutému dieťaťu dlhodobú posttraumatickú starostlivosť. Tá Šteskovo vysvetlenie považuje za nepravdivé a podlé, k skutočnej diagnóze žiaka sa eticky správne nevyjadruje, údajnú nezvládnuteľnosť však vylučuje. Pri prijímaní žiaka do školy bolo vedenie o špecifikách jeho prípadu podrobne informované a problémy s nedostatočne efektívnym prístupom a (ne)stanovovaním hraníc niektorých pedagógov trvali niekoľko mesiacov.

Čo sa to teda vtedy vlastne stalo? Štesko po chlapcovom údajne nevhodnom správaní ho v amoku odvliekol z vyučovania do miestnosti Cukrík, kde s ním zostal sám. Zvalil ho na zem, sadol si na neho obkročmo a bil ho využívajúc svoju fyzickú prevahu. Podľa obžaloby mu udieral hlavu o podlahu, škrtil ho, vulgárne mu nadával a vyhrážal sa mu zabitím. Chlapec utrpel mnohopočetné pomliaždenie hlavy, ramien, chrbta a ľavej ruky, ako i zranenie hrudníka a skončil v starostlivosti lekárov. Psychické následky tejto udalosti si nesie dodnes. Čo po počiatočnom šoku médií a verejnosti takmer úplne zaniklo bol pritom Šteskov svojský spôsob obrany na neskoršom súdnom pojednávaní: údajne si na okolnosti incidentu od istej chvíle spomína iba zahmlene a už vôbec si nepamätá, kde a ako chlapca udieral. 

Ešte raz a pomaly: Štesko sa preukázateľne minimálne raz pri výkone učiteľského povolania ocitol v psychickom stave, v ktorom sa podľa vlastných slov nedokázal ovládať, stratil súdnosť, brutálne zaútočil na dieťa a dokonca si na niektoré okolnosti útoku pamätá zahmlene, alebo vôbec nie (!). Tento zvláštny jav by si rozhodne zaslúžil oveľa väčšiu odbornú pozornosť, než sa mu svojho času dostalo. Šteskovi totiž zrejme zlyháva pamäť pri násilnom konaní voči deťom opakovane. Toto je zrejme jediné možné vysvetlenie zdanlivo nevysvetliteľného rozporu: verejne známy je totiž iba tento jediný incident, v skutočnosti ich však bolo mnohonásobne viac.

tento clanok je prebraty od Peter Druska a uplne sa s nim stotoznujem , je nacase aby ucitelia prestali vyplakuvat ako su pretazovani a ako su deti zle, nevychovane hrozne a ako zato mozu rodicia , je nacase aby spustili sebareflexiu..... a pre rodicov  precitajte si tento clanok pozorne takto by to malo v skolstve vyzerat . 

Chceš, aby žiaci chodili do školy s nechuťou?Ako hodnotiť žiakov a študentov tak, aby ich vaše hodiny bavili.Ako nevyhorieť

Existuje mnoho príručiek, ktoré vám poradia, ako nevyhorieť. V princípe však ide o nesplnené prehnané očakávania. Čo bežne učiteľ očakáva? Predsa, že ho budú všetci počúvať na slovo, že budú robiť všetko, čo povie. Nie je tak? Plus k tomu očakáva, že všetci budú pokladať jeho predmet za ten najdôležitejší pre život.

Niečo vám prezradím.

Žiaden predmet nie je dôležitý. Dôležité je, aby študenti pochopili, ako naložiť s informáciami, nech je ten predmet akýkoľvek. Po príklady netreba chodiť ďaleko.

Na informatike neučte počty prevodov medzi sústavami, po dvoch týždňoch to každý zabudne. A to predsa nechcete.

Jak (ne)zničit svým dětem život

Velká část problémů v našem životě pramení z našeho dětství. To je jeden ze základních postulátů psychoanalýzy už od dob Freuda. A popravdě, dětství se více či méně dotýkají při práci s klienty či pacienty všechny psychoterapeutické směry. A víte co? Ono na tom něco je. Klíčovou úlohu v dětství přitom hrají naši rodiče. Právě oni jsou pověstnými sudičkami, které vytyčí směr, kterým se bude ubírat celý náš další život – v dobrém i ve zlém. Jak tedy (ne)zničit svým dětem život a jak se s tím pak vyrovnat z pohledu dítěte i rodiče?

Netradiční předmluva

Úvodem bych vás chtěl varovat. Tenhle text bude pro některé z vás asi hodně tvrdý. Tak tvrdý, že ve vás bude vzbuzovat emoce, a to ne nutně pozitivní. Vím, co dokáže udělat byť jen jeden z těch výroků níže s plnou posluchárnou v zásadě vyrovnaných lidí, často psychoterapeutů, avšak rodičů. A tady těch výroků bude opravdu mnoho. Dlouho jsem přemýšlel, jestli ho napsat nebo ne, ale poptávka po něm od lidí kolem mě nakonec převážila argumenty, proč ne. Nečtěte tento článek prosím v době, kdy se necítíte dobře nebo máte depresi. A pokud se vás, rodičů, tento článek dotkne natolik, že ve vás vzbudí pocity ohrožení, hoďte ho klidně za hlavu s tím, že „co o tom ten cucák ví, vždyť sám nemá děti.“ Přesto se budu snažit o to, abych měl vaši plnou pozornost co možná nejdéle.

Dítě je jednoduché, potřebuje „jen“ bezpodmínečnou lásku a přijetí

Pokud chcete pro své dítě to nejlepší, existuje v podstatě „jednoduchý“ návod – dejte mu bezpodmínečnou lásku a bezpodmínečné přijetí. Co to znamená? Milujte ho, ať je hodné, nebo zlobí, ať nosí jedničky, nebo pětky, ať vystuduje vysokou, nebo s bídou základní školu. Nic jiného od vás dítě nepotřebuje. Ve skutečnosti je tohle pro něj cennější než iPhone, iPad, anebo bezva fotky na Instagramu, a to bez ohledu na to, jak hrubě by se mnou teď třeba vaše dítě nesouhlasilo. Jenže bezpodmínečná láska neznamená, že mu dovolíte a koupíte cokoliv, co si zrovna umane. A to ani tehdy, máte-li výčitky, že ho vidíte jen o víkendech a přes den až pozdě večer, a to ještě spící v posteli. Ne, láska není v penězích, láska se kupuje časem a vašim jednáním.

AKO VYCHOVAŤ MUŽA – SEDEM PRAVIDIEL SYNOLÓGIE

Žien nám je ľúto. Neustále sa sťažujú, že vôkol niet žiadnych mužov. Žien nám nie je ľúto. Vychovávajú svojich synov ako dievčatká. Výsledok je zákonitý.

PRVÉ PRAVIDLO

Výchovou chlapca sa musí zaoberať otec. Avšak od samého narodenia. Svojho narodenia, nie narodenia jeho syna.

Pretože výchova v rodine to nie mravoveda. Chlapec kopíruje spôsob chovania sa svojho otca, nie jeho slová.

OTÁZKA PRE MAMY: Chceli by ste, aby sa váš syn stal takým istým ako je váš muž?

Publikované: 26.05.2016 o 10:53Autor: Petra Babulíková

Tebe, ktorá kričíš na svoje deti

Viem, že na ne kričíš. Počujem ťa cez steny vášho bytu a napriek tomu, ako desivo to znie, vnímam tvoju túžbu nekričať. A hoci sa pri stretnutí s tebou tvárim, že je všetko fajn, viem aj to, že potrebuješ počuť pravdu.Rozumiem tomu, čo zažívaš. Poznám tú bezmocnosť, s ktorou sama seba počuješ niekoľkokrát denne kričať. Často stačí len maličkosť – hračka na zemi v predsieni, nesprávne zapnuté gombičky na svetríku alebo si niektoré z nich netrafilo lyžicou priamo do úst – a už spustíš. Nie je to bežný krik, akým mama okríkne neposlušné dieťa. Je to, akoby si práve kričala na dospelého človeka – z plných pľúc, nahlas a hrozivo. Nasleduje detský plač a potom ticho. Cítim napätie, ktoré u vás vládne, aj ťarchu viny, s akou sa o pár minút dieťaťu prihováraš. Chvíľu to u vás znie milo a veselo, až do najbližšieho detského prešľapu. Nasleduje ďalší strašný krik, ďalší plač, ďalšie ticho a ďalšie pokusy o láskavú komunikáciu.Dakto by povedal, šibnutá matka. Vrieska ako rozumu zbavená. Načo majú také ženy deti?Ja poviem len – viem, ako sa cítiš. Nebolo to tak dávno, keď som ja takto strašne kričala na svoje dcérky, predovšetkým na našu prvorodenú. Neznášala som sa za ten krik. Videla som, ako sa ma moje dieťa bojí, ako jej môj nedostatok sebaovládania ubližuje, ale nedokázala som s tým nič urobiť. Cítila som sa ako v bludnom kruhu, denne zas a znova. Ubližovala som jej a ubližovala som sebe. Pochybovala som o sebe ako matke, vyčítala som si, v noci som plakávala pri jej postieľke a prosila ju, spiacu, o odpustenie.Bolo ťažké si priznať, že mám problém. Hanbila som sa a obviňovala. Raz som však cítila, že musím o svojom – našom probléme hovoriť so svojimi priateľkami. Vieš, čo sa stalo? Zrazu sa ozvalo mnoho mám v mojom okolí. Kričali rovnako ako ja. Kričali a trápili sa, cítili sa nehodné materstva a takmer sa nenávideli za to, ako ustrašene sa na ne vo chvíľach ich slabosti pozerali ich vlastné, hlboko milované deti.Hlboko milované.Počúvaj ma, milá kričiaca mamička. AJ TY SI HLBOKO MILOVANÁ. Aj ty, milá unavená, vyčerpaná mamička. Poslednú noc, ktorú si prespala nerušeným spánkom, si už ani nepamätáš. Bláznivé rána, denný kolotoč upratovania, dojčenia, varenia, výchovy, ... a kde si ty? Kde je tvoj oddychový čas? Tvoj manžel je v práci – alebo dokonca deti vychovávaš sama. Úplne si zabudla, že aj ty si hlboko milovaná. Kladieš si na plecia celý svet a zabúdaš na to, že kto chce dávať, musí tiež čerpať.Nie, nie je správne kričať na deti. Nie takto, surovo a bez rozmyslu. Ale čo ak za to nemôžeš, čo ak za to nemôže nikto z vás? Čo ak to len v tebe kričí tvoje nevládne, očakávaniami okolia i seba samej obťažené srdce? Čo ak tvoj krik je výkrikom túžby tohto srdca, ktoré potrebuje pohladiť a objať a utešiť – presne, ako tvoje vystrašené deti, na ktoré toľko kričíš?Nadýchni sa. Tvoje deti ťa milujú. Skloň sa k nim a povedz im: „Mamička nevládze. Objím ma, prosím.“ Nehanbi sa priznať si pred nimi svoje hranice. Ony ti odpustia. Odpustia ti a objímu ťa, tak ako to dokážu len deti.A keď budú večer odfukovať v postieľkach a ty si urobíš do svojej obľúbenej šálky čajík s medom, vylož si nohy a namiesto lacného časopisu, internetovej či mobilnej aplikácie vpusti do svojho srdca pokoj. Premietni si pekné chvíle, ktoré si s deťmi zažila; spomeň si na to, ako ťa rozosmiali, dali ti nemotornú pusu či zovreli ruku svojimi malými prštekmi. A uver, že nikdy nie je neskoro dať zbohom starým zlyhaniam.Drž sa!Peťa

Viac na: http://www.cestaplus.sk/cestaplus/clanok/26-05-2016-tebe-ktora-kricis-na-svoje-deti

Copyright www.cestaplus.sk

Drahá mama,

Milujem ťa, pretože...

 ...si sa vždy postarala o to, aby som mala na sebe bundu.

„Máš bundu? Večer sa môže ochladiť.“ Ďakujem ti za to!

...dnes viem, že si skutočne vládla môjmu svetu.

Bránila si ma pred zlými chlapcami a aj nahnevanou učiteľkou. Bola si tam, kde som ťa potrebovala a vedela si, čo v tej chvíli chcem. Objala si ma a v hlave si myslela na to, ako eliminovať všetky tŕne z mojej cesty. Dnes viem, že bez teba by to nebolo také krásne, hoci to nebolo jednoduché.

Matka tří dětí o mateřství. Až se vám bude zdát, že vás péče o děti už úplně vyčerpala, přečtěte si, co napsala.

Když jsme přinesli novorozenou dcerku domů, byli to její bratři, kteří za mnou přiběhli vždycky, když plakala, když pokňourávala nebo podezřele zapáchala. „Maminko, někdo tě potřebuje! Malá pláče!“, hlásili. Na minutku jsem se posadila i s vědomím, že malá už se probouzí, a vzápětí jsem slyšela „Maminko! Potřebuje tě!“ Už už, já vím… A to nemluvím o tom, že nároky novorozeněte nejsou nic ve srovnání s nároky dvou malých lotrásků.

Jeden z nich má určitě hlad, druhému je třeba přelepit odřené koleno, pak podat jinou ponožku nebo hodit do vody pár kostek ledu, utřít nos, obejmout, říci pohádku, dát pusinku. Odpovědět na sedmadvacet neodkladných otázek. Některé dny mi připadaly nekonečné a věčné opakování situací, kdy „mě někdo potřeboval“, mě vyčerpávalo. Říkala jsem si, že se to na mě nakonec musí proboha nějak negativně projevit!? Jenomže pak jsem si náhle, jako bleskem osvícená, uvědomila, že potřebují MĚ. Ne kohokoli na světě.Potřebují svou MAMINKU.

O co dřív mi došla závratná skutečnost, že mateřství znamená, že nikdy nic nestíhám, o to dřív jsem byla schopna nalézt své místo a získat klid i v nekončící honbě, která zaplnila důležitou etapu mého života. Tím dřív jsem si uvědomila, že „máma“ je má povinnost, mé privilegium a má čest. A byla jsem připravena být tam, kde jsem zapotřebí, v kteroukoli denní i noční dobu.

«Máma“ znamená, že jsem ve čtyři ráno sotva dokrmila maličkou a uložila ji do postýlky a přesně v tu chvíli mého tříletého synka začala trápit noční můra… „Máma“ znamená, že jsem živa z kávy a z toho, co děti nedojedly. „Máma“ znamená, že si celé týdny s manželem nemůžeme normálně v klidu popovídat. „Máma“ znamená, že dětské potřeby stavím nad svoje, automaticky, bez přemýšlení. „Máma“ znamená, že mě bolí celé tělo a moje srdce přetéká láskou.

Vím s jistotou, že přijde den, kdy mě nebude potřebovat nikdo. Mé děti se rozběhnou na všechny strany a budou pohlceny vlastním životem. A já budu sedět někde v domě pro seniory a pozorovat, jak uvadá moje tělo. Tehdy už mě nebude potřebovat nikdo. Možná budu dokonce na obtíž.

Proč „rané vzdělávání“ nepomáhá

Zveřejněno: 30. 1. 2016 0:57 | Napsal Moudrá Kočka

Děti by měly začínat školu později, nikoliv dřív, odhaluje kanadský vývojový psycholog dr. Gordon Neufeld. „Brzký vzdělávací program“ pro malé děti nemá žádné výhody, dodává. Tak proč se vlády snaží jít přesně opačným směrem?

„Chci si být jistý, že se můj syn naučí vycházet s ostatními,“ říká jeden rodič. A další by dodal: „Má dcera je stydlivá. Chci, aby byla s ostatními dětmi, aby vyšla ze své ulity.“ A třetí by mohl nadšeně říci, že jeho dítě miluje všechny své kamarády ze školky: „Nemůže se dočkat, až s nimi zase bude moci trávit čas!“

To jsou jen některé věcí, které rodiče zmiňují, když se baví o výhodách sociálních zařízení, které jesle, školka a celodenní školka zajišťují. Rodiče se oprávněně obávají, jestli jejich děti budou vycházet s ostatními.

Nicméně, je to pravda, že by brzká interakce s vrstevníky zlepšovala socializaci malých dětí? Kanadský vývojový psycholog Dr. Gordon Neufeld říká, že v tomto případě to tak není, obzvláště když je dítě posíláno do „sociálního“ prostředí dříve než je připraveno.

  Astma spolu s laryngitídou môže v zlomku sekundy ohroziť život dieťaťa, preto je veľmi dôležité tieto ochorenia dýchacieho traktu riešiť, liečiť a pozorne sledovať. Zdroj: Dreamstime

Astma patrí medzi choroby, ktoré sa v dnešnej dobe zdajú ľahko zvládnuteľné. Len málokto vie, že na astmu zomrie ročne viac ako sto tisíc ľudí. Človek môže astmu dostať počas života, no najohrozenejšie sú práve deti.

Dýchanie je pre človeka absolútne prirodzenou záležitosťou. Prvý nádych po pôrode nás uvádza do života. Väčšina ľudí si fakt, že voľne môže dýchať ani neuvedomuje. Na svete však existuje viac ako 250 miliónov ľudí, ktorí trpia astmou. Toto na prvý pohľad nevinné ochorenie, však ohrozuje ľudí viac, ako by sme si mysleli. Ročne na astmu zomrie viac ako 100 tisíc ľudí.

Aj napriek pokročilej medicíne, patrí astma aj na Slovensku medzi najbežnejšie chronické ochorenia. Astmou trpí okolo 100 tisíc Slovákov. Zlou správou je, že pacientov, ktorí trpia astmou neustále pribúda a to najmä medzi malými deťmi.

Čo je to astma

Astma je chronické zápalové ochorenie dýchacích ciest, ktoré sa prejavuje najmä záchvatmi suchého kašľa. Navyše pacient pociťuje aj zhoršenie dýchania s počuteľným piskotom alebo chripením.