Príbeh o Mikulášovi a jeho ozajstných priateľoch – Anjelovi a Čertovi

Mrzlo a sneh vŕzgal pod čižmami. Nastal ten deň, kedy chodí Mikuláš a rozdáva deťom sladkosti.

   Rodičia sa rozhodli, že pôjdu spolu s ich malými deťúrencami do centra mesta, kde sa malo uskutočniť stretnutie s Mikulášom a jeho kamarátmi – Anjelom a Čertom.

V kultúrnom dome, pred samotným slávnostným príchodom, sa odohrávalo bábkové divadlo, ktoré malo deti navnadiť na Mikuláša. Neskôr organizátori deťom rozdali lampióny so sviečkami vnútri.

   Začalo sa stmievať a rodičia napokon zapálili deťom v svietidlách sviečky. Vtedy sa mohol uskutočniť lampiónový sprievod, ale niekto na ňom nesmel chýbať...

   "Mikuláš, Mikuláš, kde si? Kam si sa nám skryl?" zvolávala teta Mikuláša s pomocou mikrofónu. A aby sa deti pripojili, pýtali sa zároveň s ňou, nech sa im ukáže.

   "Poďme mu zaspievať. Čo vy na to? Možno ho pesnička, či básnička presvedčí."

   "Áno," pritakali.

   "Mikulášku, dobrý strýčku,..." spievali rôzne koledy, až kým...                  

   "Aha, tu je! Počul nás!" vykríkla pani za mikrofónom, keď ho z pódia zbadala.

   Malí huncúti sa s jasotom pripojili a už utekali smerom, kde ho videli vyjsť.

   Na hlave mal veľkú čiapku s krížom v strede. Pod ňou vytŕčali biele vlasy a tvár lemovali biele fúzy a dlhá brada. Oblečený bol vo veľkom a hrubom červenom plášti. Na prstoch mal tej istej farby rukavice s bielou kožušinou. V ruke držal zahnutú palicu a  na pleci mu visel obrovský batoh plný dobrôt.

   "Ahojte detičky," pozdravil deti vysmiaty starší ujo.

   "Práve som dorazil na saniach zo severného pólu, no tak ma oziabajú ruky, že som si musel dať hrubé rukavice. Aj vám je taká zima?"

   "Áno!" jednohlasne zvolali.

   "Prišiel som si sem trocha oddýchnuť, lebo moje soby sú veľmi unavené z toľkej cesty, čo roznášame po celom svete sladkosti," posťažoval sa zverencom.

   "Kde mám tých mojich spoločníkov? Kde sa zase túlajú? Stále meškajú," žaloval sa deťom a usmial sa.

   "Volajte spolu so mnou. Kde ste? Čert a Anjel, poďte k nám!" vykrikovali spolu s ním a vyzývali, aby prišli k nim.

   "Aha! Tu sú, beťári jedni," ukázal prstom na dve úplne odlišné postavy.

   Jedna osoba z nich bola oblečená v bielych zamatových šatách so zlatými vlasmi a anjelskými krídlami. Mala v ruke pletený košík plný lízaniek a cukríkov.

   Druhý tvor bol celkom tmavý, špinavý a chlpatý. Na hlave mal čierne vlnité vlasy a z nej vytŕčali červené rohy. Vzadu metal dlhým chvostom.

   Deti začali cúvať pred tým tmavým tvorom. Hrozil im ostrým prstom.

   "No, no, no, deti. Budete už poslúchať?" pýtal sa ich a vyplazoval na nich dlhý červený jazyk.

   Nebol to nikto iný ako čert, ktorého poznali z rozprávok. Veľmi sa ho báli. Začal ich aj naháňať a zaháňal sa chlpatým čiernym chvostom. Bežali pred ním, výskali, kým nezbedníka Mikuláš neupozornil a nezachránil ich pred jeho zlobou.

   "Čertisko jeden neposlušný. Nevidíš, že sa ťa tie deti boja? Poď sem, ku mne!" kričal.

   "Deti, však poslúchate?" Otočil sa na deti a pýtal sa ich zároveň, kým dobehol k nemu čert.

   "Áno!" pritakali s bojazlivými výrazmi na tváričkách.

   "Vidíš? Som ti hovoril, že sú tu len samé dobré deti."

   Otočil sa smerom k čertovi a pohrozil mu.

   "Bu-bu-bu!" ozval sa čert hrubým hlasom a podskakoval na jednom mieste na svojich kopýtkach, pričom rýchlo mával hlavou sprava doľava. "Naozaj? A ja čo teraz mám robiť, keď ich nemôžem vziať so sebou do pekla? Je tu niekto aj zlý?" spýtal sa detvákov.

   "Nie!" burácavo a jednohlasne sa samozrejme ozvali. Nik nechcel ísť s ním.

   "Vráť sa do pekla!" ozvalo sa z davu.

   Čert sa odul, ohol chrbát od hanby a odišiel odkiaľ prišiel.

   Anjel sa popri tom na nich len usmieval, prechádzal pomedzi deti a rozdával im sladkosti, ktoré mal pripravené v malom slamenom košíku. Deti po jednom pristupovali k Mikulášovi.   

   Spievali a recitovali, čo sa naučili doma, v škôlke, škole. Mikuláš ich za to odmenil ďalšou sladkosťou, ktorú vybral zo svojho veľkého vreca.

   "Päť, štyri, tri, dva, jeden. Hurá!" Slávnostne, za pomoci kričania detí a Mikuláša, sa napokon krásne rozsvietil vianočný stromček, ktorý svietil ešte dlhý čas a tým sa celá ceremónia ukončila.

   Mikuláš so svojimi pomocníkmi nakoniec deťom zamávali a odišli späť do ľadovej krajiny plnej snehu, kde im malí škriatkovia pomáhali baliť darčeky pre deti do celého sveta... ale to je už iný príbeh, no náš pokračuje ďalej... chcete vedieť, ako to pokračovalo ďalej? Nech sa páči, náš príbeh pokračuje...

***

   V ten deň, keď prišli deti domov, pripravili si vyčistené čižmičky do okna. Vyzerali z domu na nočnú oblohu a hviezdy, či medzi nimi náhodou neuvidia Mikuláša aj s jeho saňami poháňanými sobmi.

    Nevideli ho.

    Ráno sa nakoniec predsa len dočkali. Po prebudení mali plné čižmy sladkostí. No ale balíček neobsahoval len lízanky, cukríky, čokoládky,... ale aj drevenú varechu od čerta, zrejme na výstrahu, aby rodičov aj naďalej poslúchali.

    "Mami, oci, pozrite! Koľko nám naváľal Mikuláš aj s čertom. A aha! Máme tam aj varechu," priznali sa a podali maminke, aby varecha pomohla skôr pri varení.

    "Dal vám aj varechu? To znamená, aby ste neboli na seba zlí a počúvali nás, dospelých," vysvetlili im rodičia a šli sa pozrieť spolu s nimi, do balíčkov, čo im cez noc Mikuláš nadelil.

    "A ste nepočuli, ako anjeli tými veľkými krídlami trepotali o okno?" spýtal sa ich ocko.

    "Nie, nepočuli, škoda," smutne dodali a bežali vysýpať darčeky...

#magazin #rozpravka