toto všetko budem písať pre Teba - náš malý "bocianik"...aby si vedel, aký bol Tvoj príchod do našej rodiny...

Ty to ešte síce nevieš, ale už si v našich srdiečkach, čakáme na Teba.

vôbec zatiaĺ neviem, či budeš dievčatko alebo chlapček, či budeš mať čierne vlásky alebo blonďavé, odstávajúce ušká, alebo malý noštek...a vôbec neviem, či si sa už narodil, alebo ešte nie...

Určite zažiješ niečo nepríjemné a chcem, aby si vedel/a, že my Ti pomôžeme prekonať všetko, čo príde, čo to zo sebou prinesie. Tvoja maminka je naša dobrá víla, ktorá Ťa priniesla tu na tento svet, aby si mohol potom prísť potom ku nám. Chcem, aby si vedel/a, že sa budeme učiť ako Ťa pripraviť na všetko, ako to zvládnuť, ako Ti pomôcť. Budeme sa snažiť, ako budeme vedieť.

Chcem, aby si vedel, že Tvoje sestričky sa na Teba už veľmi tešia, už teraz sa o Tebe veľa rozprávame, ako asi budeš vyzerať, aký/á budeš mať úsmev, ako sa budeme o Teba starať a čo do našej rodiny prinesieš. 

Moc moc sa na Teba všetci tešíme a už teraz Ťa ľúbime.

Tento príbeh píšem z môjho srdca, aby som to všetko dostala zo seba von....chcem sa podeliť aj o tie smutné, aj o tie krásne a výnimočné pocity...

Životný príbeh každej jednej rodiny je jedinečný a neopakovateľný, často prepletený mnohými konfliktami, problémami, ale aj radosťami a úžasnými zážitkami...život našej rodiny nevynímajúc...

Keď mali naše dcéry 6 a 4 roky, ochorela som, môj zdravotný stav sa stále zhoršoval, až som bola niekde na kraji tohoto sveta...ale nakoniec som sa pozviechala, následky zostali a zostanú už asi navždy...(ak sa pýtate, čo mi vlastne je, nikto zatiaľ nevie)..každopádne, teraz viem fungovať už tak, že chodím do práce, denne cestujem 3-4 hodiny. som síce nesmierne unavená, ale zvládam to. Mám úžasnú rodinu, skvelé deti, manžela...

Asi tri roky potom, čo som ochorela, som mala silnú túžbu mať ďalšie dieťatko, resp. aj niekoľko ďalších detí...aby ste rozumeli, celý svoj život som po tom túžila, no keď som ochorela, prioritou sa mi stalo niečo iné...prežiť a byť tu ako mama až kým sa nedožijem "aspoň" vnúčat 🙂 (áno, je to asi choré, ale na tie sa teším už dnes 🙂 )...

Keď som zistila, že môj zdravotný stav mi z nejakých (nie celkom zistených) príčin nedovoľuje splniť si svoj sen o veľkej rodine, tak som bola nesmierne nešťastná a nevedela som, prečo sa to takto deje...ako môže byť tento svet taký krutý...nedovoľuje mi mnoho vecí kvôli chorobe, a ešte keď som aj ochotná aj napriek zdravotnému stavu zniesť tehotenstvo (myslím tým fyickú záťaž)...nevedela som to pochopiť...veľa som sa hnevala, nevedela som zmieriť s takýmto osudom...skúšala som mnoho prípravkov, ako zvýšiť možnosť otehotnieť, zdravo sme žili, atď...myslím, že viaceré z vás takýto stav poznajú...niektoré až príliš dobre...a výsledok žiadny...takto som prežila asi 3,5 roka...veľa som sa modlila - zvláštne bolo, že som cítila že sa to vyrieši, ale vôbec som nevedela akoby sa to mohlo stať, keďže mi doktor povedal, že moja šanca na prirodzené otehotnenie je nula celá niečo...a IVF som podstúpiť aj kvôli zdravotnéu stavu aj kvôli viere nechcela...

až raz...