MOJA-NAŠA ADOPCIA

Tento príbeh píšem z môjho srdca, aby som to všetko dostala zo seba von....chcem sa podeliť aj o tie smutné, aj o tie krásne a výnimočné pocity...

Životný príbeh každej jednej rodiny je jedinečný a neopakovateľný, často prepletený mnohými konfliktami, problémami, ale aj radosťami a úžasnými zážitkami...život našej rodiny nevynímajúc...

Keď mali naše dcéry 6 a 4 roky, ochorela som, môj zdravotný stav sa stále zhoršoval, až som bola niekde na kraji tohoto sveta...ale nakoniec som sa pozviechala, následky zostali a zostanú už asi navždy...(ak sa pýtate, čo mi vlastne je, nikto zatiaľ nevie)..každopádne, teraz viem fungovať už tak, že chodím do práce, denne cestujem 3-4 hodiny. som síce nesmierne unavená, ale zvládam to. Mám úžasnú rodinu, skvelé deti, manžela...

Asi tri roky potom, čo som ochorela, som mala silnú túžbu mať ďalšie dieťatko, resp. aj niekoľko ďalších detí...aby ste rozumeli, celý svoj život som po tom túžila, no keď som ochorela, prioritou sa mi stalo niečo iné...prežiť a byť tu ako mama až kým sa nedožijem "aspoň" vnúčat 🙂 (áno, je to asi choré, ale na tie sa teším už dnes 🙂 )...

Keď som zistila, že môj zdravotný stav mi z nejakých (nie celkom zistených) príčin nedovoľuje splniť si svoj sen o veľkej rodine, tak som bola nesmierne nešťastná a nevedela som, prečo sa to takto deje...ako môže byť tento svet taký krutý...nedovoľuje mi mnoho vecí kvôli chorobe, a ešte keď som aj ochotná aj napriek zdravotnému stavu zniesť tehotenstvo (myslím tým fyickú záťaž)...nevedela som to pochopiť...veľa som sa hnevala, nevedela som zmieriť s takýmto osudom...skúšala som mnoho prípravkov, ako zvýšiť možnosť otehotnieť, zdravo sme žili, atď...myslím, že viaceré z vás takýto stav poznajú...niektoré až príliš dobre...a výsledok žiadny...takto som prežila asi 3,5 roka...veľa som sa modlila - zvláštne bolo, že som cítila že sa to vyrieši, ale vôbec som nevedela akoby sa to mohlo stať, keďže mi doktor povedal, že moja šanca na prirodzené otehotnenie je nula celá niečo...a IVF som podstúpiť aj kvôli zdravotnéu stavu aj kvôli viere nechcela...

až raz...

Boli sme na detskej sv. omši a pán farár prednášal prosby a jedna mi zarezonovala v ušiach a odvtedy ma už neopustila..."Pane Bože postaraj sa o deti v detských domovoch" a vtedy to prišlo...vtedy prišlo riešenie na môj "neprekonateľný" problém 🙂 odvtedy myslím na to každý boží deň, každú hodinu, čítam všetko čo sa dá, aby som sa pripravila na všetko, čo príde...nesmierne sa teším, hoci ešte presne neviem na čo...

nie som však hrdinka a ani nie som naivná, a nemyslím si, že bude všetko ľahké a bez problémov...

prvým problémom bol manžel (ale to je asi vždy 😉 ) nepovedal, že adopciu nechce, len že si to musí rozmyslieť...neviem, či viete, ako "premýšľajú" muži 🙂 ale tak asi po troch týždňoch sme sa začali o tom baviť (najviac však pol hodiny, bo bol z toho nesmierne vyčerpaný)...nakoniec sme sa dohodli, že si podáme žiadosť a spravíme si prípravu...

a tak sme tu a teraz čakáme na začatie prípravy...nesmierne sa na ňu tešíme.. trochu som sa bála, bo manžel musí cestovať na prípravu po práci ešte tak hodinku a pol (ja pracujem v meste, kde sa príprava robí) a tak som sa bála, či ho to neodradí...ale čuduj sa svete (muži sú z marsu...) a manžel s tým nemá sebemenší problém, dokonca mám pocit, že sa na to teší viac ako ja 🙂

a naše dve krásne dievčatá...hm...čo povedať...asi iba to, že naše dievčatá sú absolútne neštandardné deti, veľmi sa na súrodenca/cov tešia...napíšem príklad, ktorý sa mi najviac páčil...rozprávala som sa s tou staršou (teraz bude mať 13 rokov), že aké dieťatko by sme chceli a po našom rozhovore sme sa zhodli, že asi dievčatko, novorodenca, a "samozrejme" biele...potom, asi po týždni intenzívneho štúdia diskusií rôzneho typu som jej ale povedala, že žiaľ "takéto naše vysnívané" dieťatko je veľmi žiadané a že budeme možno na neho čakať aj 5 rokov a absolútne pohotovo moja dcéra na to: "dobre mami, tak berieme malého čierneho chlapca" ...no povedzte, nie je úžasná? 🙂

mladšia dcéra to neberie už tak slobodne, má strach, že jej zoberieme slobodu, čas a maminku...a tak sa veľa rozprávame (myslím, že tieto obavy sú absolútne na mieste), preberáme to, skúšame ju, "požičiavame" si od kamarátov malé deti tak, aby som ich mala na rukách a pritom jej ukazujem, že aj napriek tomu som tu pre ňu, keď ma potrebuje a stále naďalej tu má svoje vlastné miesto a priestor. Ja viem, že to nie je to isté ako každodenná starostlivosť, ale tak skúšame čo sa dá...

čo vidím ako problém, budú naši starí rodičia, neviem vôbec či to "rozdýchajú", ešte ani netušia, čo ich čaká 🙂 na to musím však nájsť ešte odvahu...(o tom možno niekedy neskôr)...

tak a sme v tejto fáze a uvidíme, čo bude ďalej...dúfam a pevne verím, že naše dieťatko príde čoskoro a budeme snáď niekedy tá veľká šťastná rodina...

a ak ste sa dočítali až sem, tak Vám gratulujem 😉