Milá maminka,

pred dvoma týždňami sme boli u tety zubárky a tá povedala, že môj cumlík je pre mňa veľmi zlý. Ukladá sa mi zubný kameň na horných zúbkoch, zúbky nedám ku sebe, mám tam otvor na cumlík. Ak to takto pôjde ďalej, budem zle rozprávať, šušlať a budem mať škaredé zúbky. Teda už mám a takmer nerozprávam.

Áno maminka, viem, že chces pre mňa len to najlepšie a preto si mi hneď ten víkend všetky cumlíky cez deň zobrala. Aj keď som plakal. Veľmi plakal. Zobrala si ma do náručia, čičíkala, mojkala, bola si pri mne v tejto veľmi ťažkej dobe. Vysvetlovala si mi, aké je dôležité s týmto zlozvykom skončiť, aj keď ja som ti nič nerozumel. Nerozumel, čo je zlé na niečom, čo si mi sama v pôrodnici dala do pusinky a zakaždým, keď som mal trápenie. Z jedného dňa na druhý chceš, aby som sa vzdal niečoho, čo strašne milujem a potrebujem.

Maminka bola si prísna, áno maminka, už vyše týždňa som bez cumlíka. Často  ho hľadám, často ho pýtam, často mi chýba. Ty vidíš výsledky. Ja rozprávam. Nejedujem sa. Nekričím.Nie som celý zaslintaný. Ale moje srdiečko stále plače. Môj cumlík mi veľmi chýba. Viem, že to vieš. Vieš, že je to pre mňa ťažké. Máš so mnou obrovskú trpezlivosť mi vysvetlovať, čo sa deje. Chápeš moju stratu. Napriek tomu nepovolíš, neustúpiš. Nechceš, aby slzy posledných dní boli zbytočné. A ja postupne rezignujem, postupne si zvykám. Už ho tolko nepýtam. Nemám na výber.

Maminka, tri dni dozadu si mi vzala cumlík aj na noc. Dve hodiny som v postielke plakal a pýtal si môj "keke". Ty si dve hodiny plakala so mnou, držala ma v náručí a vravela mi, že to už nepôjde. Ďalšiu hodinu som ležal pri tebe a cítil búšenie tvojho srdca. Bol som vysilený, zúfalý. Ale aspoň ty si bola pri mne. Keď si odišla z mojej izby a myslela si, že konečne spím, prehrabal som celý kôš na špinavú bielizeň, len aby som ho našiel. Môj poklad. Maličký ružový cumlík mojej sestry. Dal som si ho do úst celý šťastný a zaspal. Moje šťastie ale netrvalo dlho. Prišla si ty a odhalila ma. Vzala mi môj posledný poklad. Zasa som plakal. Veľmi plakal. Pohrýzol som ťa. Od zlosti. Viem, že vieš, že za mojou zlosťou stála bolesť môjho srdiečka. Neodišla si a tuho si ma zovrela v náručí. Nenechala si ma samého, kým som konečne zaspal.

Maminka, dnes som si prvý krát cumlík nepýtal. Viem, že ho nedostanem. Ráno som ti dal pusu a siel sa hrat s dobrou náladou. Maminka, ono to mozno aj bude fungovat bez toho cumlíka. Neviem, čo sa zmenilo, ale zrazu to nie je to hlavné, na čo dokážem myslieť. Vidím, ako sa na mňa pozeráš s hrdosťou.

Už roky cestujem s deťmi dlhé trasy sama, manžel veľa pracuje a nemôže s nami chodiť na niekoľkotýždňové okružné jazdy po rodine ako tomu on hovorí 🙂 Takže máme na výber letieť a byť celý čas bez auta, alebo si tých pár stoviek kilometrov odšoférovať. Viaceré trasy chodievame pravidelne, rada Vám popíšem tú našu klasickú najčastejšiu. Možno to niekomu pomôže pri plánovaní letnej dovolenky, iný sa aspoň pobaví 🙂

Naša klasická trasa je cca 900km. Na cestovanie sa pripravujem ja asi týždeň vopred. Poperiem veci, postupne pobalím, nenechávam si to skutočne na posledný deň a hladala veci a stresovala seba a deti viac, ako je nutné. Veci mi do auta nasardinkuje manžel večer pred cestou a odkontroluje a podoťahuje autosedačky, nech sú bomba napevno, nemajú prekrútené pásy atp. Deti pri balení vecí pomáhajú, aby si uvedomili, že AHA, ono sa niečo o tých pár dní chystá.Rozprávame sa o tom, že pôjdeme k dedovi, aký tam máme program, koho uvidíme, čo nás čaká. U detí sa tým stupňuje "natešenosť" 🙂 Starší si už plnne uvedomujú, aké je cestovanie náročné, preto deň pred cestou s nimi preberiem bojový plán. Usadenie detí v autosedačkách, kto je za ktoré ďalšie dieťa zodpovedný a čo od neho očakávam. Je to lepšie, keď to vedia dopredu, ako potom za jazdy sa doťahovať, že "tu flašu s vodou mu mám prečo ja podať a nie tyyyyyy..." veď poznáme. Rovnako im ukážem hviezdičkový meter na trasu. Ten vysvetlím trochu nižšie. 

Základom si je skutočne uvedomiť, že cesta trvajúca 8-12h podľa premávky je pre deťi neskutočne dlhá. Preto sa im snažím toto čo najviac spríjemniť a zjednoduchsiť. Nehovorím o ciely cesty. Ten deň sa proste cestuje, nejde o to, sa niekam o určitej hodine dostať. Keby stále opakujem "o chvíľu sme u deda" alebo "o chvílu si vymojkáte Gastona" je to pre ne úplne abstraktné a niekde v nedohladne. Treba dávať ciele, ktoré v dohladnej dobe aj uvidia. Teda podeliť aj pre dieťa trasu na menšie, znesiteľné odseky. 

Deň pred cestou by deťi mali ísť skoro spať, nech sú oddýchnuté a plné síl. Áno, často som čítala, že dieťa unaviť a bude v aute spinkat. Lenže tych 8-12h žiadne dieťa na svete neprespí, takže to zmysel nejaký nemá, možno na kratšiu trasu. Ide mi o to, aby boli dobre naladený, pozitívny, vytešený a spokojný. Prvé dve hodiny jazdy sa potom vykecávajú, bavia a zaspia až potom na zo dve hodiny, preberú sa a sú pomaly v polke trasy... Ja deň pred cestou chodím na masáž, predsalen niekoľkohodínové šoférovanie dá telu, čo inak jazdi denne len kratke trasy dosť zabrať. A nepotrebujem začať dovolenku svalovicou. 

Deň jazdy aj keď som nervózna za troch ľudí, nedávam to najavo. Mám áno v hlave plán, že o ktorej hodine je ideálne vyraziť, ale deťom ho nehovorím. Ani nepozerám nervózne na hodinky, keď dieťa ešte nutne po 115x letí hore po niečo, čo zabudlo alebo po pripútaní do sedačky ešte nutne musí ísť vymojkať mačku... no tak musí. Proste ten čas tam je. Či budeme v cieli 5 minut skor či 5 minut neskôr je skutočne irelevantné. Nahučať na dieťa, že okamžite si tam sadni či nikam nejdeš či ponáhľaj sa je uplne kontraproduktívne. Zlá nálada zaručená hneď skraja a to skutočne nepotrebujeme. Do auta ideme najedený, vycikaný, povinne 🙂

Necestujem na noc. Snažím sa max. dve hodiny trasy ísť potme. Teória, že deti budú spať sa mi skutočne niekoľkokrát neosvedčila, dieťa bolo hore, rozmravčané, unavené, nepoužiteľné. Často nespalo dokonca ani jedno. Na rozdieľ od cestovania cez deň, kedy sa dá urobiť pekná prestávka a pobehať si po ihrisku na odpočívadle, v noci túto možnosť skutočne nemáte. O tom, že medzi kamionmi odstavenými na noc pobehovať ako žena sama s kopou detí  tiež nie je žiadna sláva, asi hovoriť netreba.  Áno v noci nie je žiadna premávka. Na druhej strane máte ako šofér únavový faktor a ubolené oči s reflektorov áut idúcich v protismere. A keď idete samé, proste vás nemá kto vystriedať. Moja posledná trasa domov, kde na 250km bola potme odporná hmla, asi dlho nezabudnem. Proste my len cez deň s deťmi a mnou pri sile.