Ešte nikdy som nežila voľbami ako žijem prebiehajúci rok. Relácie ako klasická ,,O 5 minút 12“ a jej podobné mi šli ťažko hore krkom, z duše som ich nenávidela. Už len pri myšlienke počúvať politikov a ich drísty som bola znechutená. Nechápala som môjho starkého, ako môže podobné záležitosti sledovať a doslova nimi žiť.

Nepochopenie, neporozumenie o čo ide v politike, čo je vlastne opozícia a kto sú ľavičiari, a zároveň úplne presné porozumenie situácii, kde si politici robili zo svojej práce holubník a šaškáreň, chodili na hlasovanie o dobrých zákonoch, zákonoch pre nás občanov ako mladí, čo idú po ťažkej noci na prednášku či do práce, venovali sa záujmom svojich známych, tomu, kto koho pozná, ten má, a mnohé podobné. Všetky tieto vnemy, pocity, ktoré sa vo mne búrili, vyvolávali ohromnú nechuť k celej téme politiky, samotných volieb, fungovania nášho štátu.

Za svojho života som prežila tri volebné obdobia, v ktorých som sa aktívne mohla zúčastniť aj ja. Ako prvovolič si nespomínam, že by som výsadu podieľania sa na spoluvytváraní vedenia našej republiky využila. Nie, nevyužila,  z jednoduchého dôvodu. Nebolo koho voliť. A! Mala som z celej politiky hotový guláš. Nebola som informovaná, nevedela som, kde sa k informáciám dostať. Vždy som vnímala len kampane, v ktorých aj tak všetci klamú, a keď sa dostanú k moci všetci blázni sa radujú, pretože sľuby sa sľubujú..

Tohtoročné voľby nabrali iný nádych. Ani som nejavila záujem ísť voliť, kým som si nepozrela predvolebnú diskusiu s určitými politikmi. Videla som prístup a postoj, správanie sa jednotlivých kandidátov, kto má aký pohľad na vec. Osobitne jeden politik ma veľmi oslovil. Jeho prístup a stanovisko ku skutočnosti vo mne vzbudzuje správanie otca rodiny, ktorý je zásadový, je prísny, vyžaduje poriadok, ale na druhej strane mu záleží na jeho rodine, a keď čo i len hrozí, že by sa mohlo ublížiť jeho rodine, je ochotný zabojovať, ,,pobiť sa za ňu", ale aj komunikovať, vytvárať prostredie, v ktorom sa problém stáva produktívnym, nie deštruktívnym. Záleží mu.

Vynárajú sa mi myšlienky, z predošlej skúsenosti s politikmi, že zase keci, že dobre hrá svoju rolu, no v situácii, do ktorej sme sa dostali dnešnmi voľbami, sa ukáže pravá tvár tej ktorej strany.

Som vďačná Bohu za vládu akú sme si zvolili. Prvý krát v živote pociťujem, že naši politici sú nútení spolu KOMUNIKOVAŤ! No a čo, že je vo vláde Kotleba, no a čo, že je tam Kollár, že sa dostal aj Béla, neverím, že nemajú kvality, ktoré by mohli ponúknuť štátu.

Prečo dnes rodičia tak nerozumejú svojim deťom? Každý utorok chodíme s mojím 4 ročným synčekom na hudobnú. Spravidla pešo, aby svoju energiu aspoň z časti minul, a vedel zaspať o 20:00 večer. Domov sa vraciame po nadchode – moste. Za každým ho láka prechádzať ručičkou po každej tyčke zábradlia. Ja som ho po každom pokuse vždy ohriakla, že sa tyčiek nemá chytať, že sú špinavé, a že bude mať špinavé ručičky. Upozornenie zabralo na chvíľu, a opäť prechádzal rúčkou po ich povrchu.

Ak sa mu práve nechce ísť na 7. poschodie pešo po schodoch, ideme výťahom. Máme výťah, v ktorom sa môže človek dotknúť pohybujúcich sa dverí (pri tom sa hýbe výťah). Čo môj synátor neurobí? Vystrčí ručičku a už ňou prechádza po obiehajúcich dverách jednotlivých poschodí. Opäť som ho zahriakla, že to nesmie robiť, pretože mu môže ručička zapadnúť a môže si ublížiť...

Raz, keď sme šli po rovnakom moste z hudobnej, uvedomila som si, že presne tie isté veci som robila aj ja, keď som bola v jeho veku, možno aj staršia. Hľadala som príčinu, prečo? Odkiaľ sa vo mne bralo, že sa potrebujem dotýkať vecí okolo mňa, aj napriek tomu, že by som mohla mať špinavé ruky? Teda, informáciu, o špinavých rukách som vtedy v hlávke vôbec nedržala. Jednoducho som cítila, že sa potrebujem dotknúť tých pohybujúcich sa dverí, tých tyčiek na zábradlí. Fascinovalo ma, ako mi prebiehali prsty medzi nimi. Tá rýchlosť, ten zvuk... Milovala som pocit, cítiť pohyb výťahu aj rukami. Bolo to super!  Spestrená cesta domov.

A tak som zistila, že som už všetkými povinnosťami, a dospeláckymi problémami zahltená. Zabudla som, čo je byť dieťaťom, zabudla som, čo je mať zvedavosť dieťaťa, zabudla som objavovať s nadšením dieťaťa, učiť sa novým veciam, spoznávať svet vôkol seba,  s poriadnou dávkou vzrušenia, nadšenia a jednoduchosti. Však stačí len vystrčiť rúčku a už sa kĺže po tak špinavom zábradlí.

Uvedomila som si, že každým nepremyslením zákazom, príkazom, a prestaň, zašpiníš sa, nerob to, budeš mať na rúčkach bacilov, berieme deťom to, čo im je najviac prirodzené, to, čo najviac milujú práve v tomto momente, čo ich najviac zaujíma.

Preto si myslím, že je dôležité nechávať deti spoznávať svet, tak ako ony chcú. Vytvoriť im podmienky pre to, aby svet týmto spôsobom mohli spoznávať. Keď idem so svojím dieťatkom na ihrisko, rátam s tým, že sa môže zašpiniť, spadnúť, urobiť dieru na kolene. Ono je to v poriadku, to sa deťom stáva. Cez podobné situácie, zážitky, spoznávajú svet. A preto mu oblečiem staré oblečenie, dám mu tepláky, po ktorých mi nebude ľúto, keď ich prederaví, zašpiní od blata.