Tri čarovné slová viem, úctu, rešpekt pestujem

K napísaniu článku ma vždy privedie nejaká osobná skúsenosť či príbeh, ktorý niekde začujem, prinúti ma nad vecou porozmýšľať a mám chuť sa s tým ďalej podeliť. 

V posledných týždňoch sa mi takých vecí –žiaľ negatívnych stalo niekoľko. Ale všetko postupne a poporiadku.

Počas dennej služby v práci som sa s deťmi vybrala na prechádzku a na nej sme našli v tráve peňaženku. V nej občiansky, vodičský, zdravotný preukaz, kreditné karty a ešte nejaké zákaznícke karty a k tomu hotovosť cca 500€. Presne neviem, hádam len podľa farby bankoviek. Dotyčná bývala skoro na druhom konci dediny ale čert to ber, rozhodla som sa zaniesť jej tú peňaženku veď už musela byť riadne nervózna z jej straty. Vybavovanie dokladov nie je príjemná a ani lacná záležitosť a aj tá hotovosť je vysoká, tak sa určite veľmi poteší, že sa všetko našlo. Deti boli už unavené, umrnčané, hladné no i napriek tomu mi svedomie nedalo nechať trápiť dotyčnú čo i len minútku dlhšie a tak sme v ceste pokračovali ďalej. Zazvoním, žena víde vonku a toto je náš rozhovor:

Ja: „Dobrý deň. Našla som vašu peňaženku a priniesla som vám ju.“

Žena bez pozdravu a jediného slova mi ju vytrhla z rúk a začala sa v nej prehrabávať.  Deti už fakt boli dosť zlé, tak som sa teda otočila na odchod keď v tom....

Žena: „Chýba 10€.“

Ja: „Prosím?????!“

Žena: „Doklady sú v poriadku ale chýba tu 10€. Keď ste chceli nejaké nálezné, mali ste sa spýtať a nie si ho bez dovolenia zobrať.“

Akoby ma obarili. Stála som tam s otvorenými ústami a spamätávala sa zo šoku. Nato prišiel jej muž a opäť bez pozdravu kývol mojim smerom a pýta sa ženy : „Tá čo tu chce?“ Žena mu situáciu vysvetlila s tým, že som bola ONA a TÁ, žiadna pani či iné dôstojnejšie oslovenie a nezabudla dodať, že jej chýba 10€. Muž si ženu začal trepať do vnútra domu ale ešte som začula vetu : „Nechýba, ráno som si ich vzal.“

Dvere sa zavreli a príbehu je koniec. Žiadna vďaka, žiadna úcta ku mne, žiadne ospravedlnenie z krivého obvinenia, žiaden pozdrav, proste jedno veľké NIČ.

Sklamaná, nahnevaná, frustrovaná som si celý čas v duchu nadávala, že som sa na to všetko mohla vykašlať a že nabudúce tak iste urobím. Nečakala som ovácie a ódy na moju osobu ale to jedno slovko si po takomto dobrom skutku skrátka vyžadujem . Navyše celou cestou domov  sa ma deti pýtali prečo bola tá teta taká zlá a prečo nepovedala ĎAKUJEM, tak ako sa to učíme a ako sa to patrí . Skrátka veľmi nepríjemný zážitok pre mňa aj pre nich.

Deň prešiel a ja som na celý incident zabudla. Krátko na to sa však opäť stalo niečo, čo mi dvihlo mandle a prečo som sa rozhodla vyžalovať sa vám tu.

Rozhovor s mojou zastupujúcou pediatričkou:

Dr.:  „Takže dnes očkujeme.“

Ja:  „Neočkujeme lebo má malá sople.“

Dr:  „Sople nie sú prekážkou, očkujeme!“

Ja: „ Prepáčte ale neočkujeme. Ja sople považujem za prekážku a dieťa zaočkovať nedám. Očkovanie poprosím presunúť  keď bude úplne 100% zdravá.“

Nasledovala siahodlhá prednáška o tom ako narušujem očkovací kalendár, vďaka ktorému ohrozujem život svojho dieťaťa lebo ak dostane chorobu, proti ktorej sa očkuje tak zaručene zomrie. A tiež, že budem nahlásená  príslušným úradom a budem stíhaná.

Moju reakciu a  odpovede nebudem písať lebo nie sú podstatné.

Rozhovor pokračoval.

Dr: „Vidím, že už chodí. Kúpte jej ortopedickú obuv.“

Ja:  „ Pani doktorka dosť som o ortopedickej obuvi čítala a rozhodla som sa ísť cestou barefoot.“

Obšírna prednáška o tom ako budú moje deti krivé, s boľavým chrbtom, padnutou klenbou a plochou nohou celý život vďaka môjmu „modernému“ výmyslu trpieť. Plus poznámka nech sa nad sebou hlboko zamyslím a nedám sa strhnúť súčasným trendom ale nech postupujem tak ako je to už desaťročia zaužívané.

Opäť som si povedala svoje a prišiel na rad posledný rozhovor.

Dr: „Tak Vám aspoň sestrička predpíše vigantol . Blíži sa zima, slniečka ubúda, fontanela je neuzavretá, treba dávať vitamín D.“

Ja: „ Ušetrím vám čas a papier. Nie je potrebné vypisovať žiaden recept. Vigantol od narodenia nedávam. Zvolila som inú, prírodnú formu vitamínu, ktorý jej dávam stále. Výsledky má v poriadku, tak si myslím, že som sa rozhodla správne.“

Tu už pani doktorka zvýšila hlas a vykázala ma z ordinácie s tým, že ak dávam na rady nejakej cilky259 z Modrého koníka namiesto vyštudovanej MUDr. , tak je zbytočné so mnou strácať čas.

Záver - neschopná, hlúpa, nesvojprávna žena bez vlastného názoru, ktorá ohrozuje život vlastného dieťaťa, spôsobí mu vážne zdravotné problémy a ktorá pri najlepšom vyfasuje mastnú pokutu za neočkovanie, pri najhoršom pôjde sedieť.

 Veľmi si vážim všetkých lekárov a neberiem im dlhé roky štúdia a praxe a vo väčšine prípadov dám na ich rady ale aj ja som človek-matka, ktorá si problematiku ohľadom vývoja a zdravia svojho dieťaťa prečíta a preštuduje a mám právo na svoj názor. Tak ako ja si vypočujem názor iných, tak si vyžadujem aby si tí druhí vypočuli ten môj. Samozrejme netvrdím, že ten môj názor je najsprávnejší pre vaše deti lebo ja nie som ich matka ale rozhodne  je najlepší pre tie moje.

Opäť som odchádzala nahnevaná, sklamaná z prístupu a pochybujúca, či fakt všetky tie moje rozhodnutia sú správne a ja skutočne neohrozujem vlastné deti.

Bohužiaľ s takouto aroganciou, neochotou prijať názor iných, „zlým“ prístupom , neúctou a nepoužívaním 3 čarovných slovíčok sa stretávame všade.

Ste na úrade kde si chcete vybaviť niečo, na čo máte zo zákona právo či nárok. Vyberiete si kvôli tomu dovolenku, odstojíte si tam hodinku či dve a úradníčka vás za minútu odbije s tým, že nemáte jedno tlačivo a vôbec sa neunúva pozrieť, či ten zvyšok je v poriadku a úplný. A tak zase nanovo absolvuje ten istý proces aby vám na ďalší deň s ešte nepríjemnejším tónom oznámila, že vám ešte chýba aj iné tlačivo. Chodíte tam ako na klavír a úplne zbytočne. Vy ste nervózni, ona je nervózna. Ja keď som robila na úrade, tak s každým klientom som strávila 5-10minút, všetko potrebné som mu spísala na papier, vysvetlila kde si to má vybaviť a ako majú tlačivá vyzerať a tým pádom klient prišiel už len raz so všetkým čo bolo potrebné. On bol spokojný a ja tiež.

V obchode na vás predavačka zazerá už len pri príchode štýlom. „Čo otravuješ!“, veľmi neochotne vám veci ukáže a veľakrát argumentuje tým, že nič rozbaľovať nebude lebo vzorku máte niekde na stojane. Úprimne ale veľkosť L v HßM nie je taká istá ako v FßF tak to chcete vidieť nie? A keď si nedajbože pýtate nohavice 42, tak po jej odpovedi „nadrozmerné veľkosti nemáme“ máte chuť okamžite vypadnúť a zahrabať sa pod čiernu zem lebo ste taká tučná, že v bežnom obchode nič na seba nekúpite. Nebolo by lepšie povedať .“Prepáčte,  v danom strihu túto veľkosť nedržíme. Môžem vám  ale odporučiť iný typ, ktorý by vašej postave lichotil.“ Ak okolo vás predavačka skáče, radí a trebárs aj nosí veci do kabínky, tak je veľká pravdepodobnosť, že pôvodný zámer-kúpiť tričko, sa zmení na - kúpila som si tričko, nohavice, opasok, blúzku a zopár doplnkov. Opäť viem o čom hovorím a každomesačné bonusy k mojej výplate boli toho dôkazom.

Takto by som mohla pokračovať do nekonečna.

Ako si môže dovoliť nejaký človek tak tvrdošijne a bezhlavo presadzovať svoj názor, že ak s ním niekto nesúhlasí, tak sa mu bude vyhrážať či urážať ho? Ako sa môže  zamestnanec nejakej inštitúcie k vám správať ako k poslednej handre­? Ako môže nejaká osoba ignorovať váš prejav láskavosti a dobrý skutok a nepovedať aspoň ĎAKUJEM?

Kde je tá úcta, slušnosť, tolerancia  a čarovné slovíčka, ktoré do nás vštepovali naše mami a ktoré vštepujeme my našim deťom?

Ja netvrdím, že všetci sú takí a že mám len zlé skúsenosti ale občas si pripadám ako mimozemšťan z inej planéty rozprávajúci inou rečou.

Keby sme nemali pozitívne vzťahy s inými ľuďmi, bol by náš život chudobný a smutný. Zdvorilosť, úcta a postavenie všeobecného dobra nad svoje vlastné je presne to, čo pozitívne vzťahy v našom živote formuje.

Úcta je totiž skrytá a jemná moc, ktorú si však človek musí namáhavo pestovať.

Žial nejaká super rada ako to všetko zmeniť neexistuje. Treba len veriť, že naše deti si to všetko osvoja a budú sa podľa toho aj správať.

A nech to celé nekončí tak vážne, dovolila som si skopírovať jednu známu milú básničku.

Tri čarovné slová viem,
vždy sú so mnou ako tieň.
Keď svoj dobrý cukrík zjem,
poviem pekne: ďakujem.

Ľahké je to slovko druhé,
podobá sa jarnej dúhe.
Neprekáža máčny máčik
vravieť slušne: nech sa páči.

Tretie slovko v ústach nosím,
keď niečo chcem, pekne prosím.
Za to slovko ocko hneď,
dá mi hoc aj celý svet.

Čarovné sú slovká tieto,
venujem k nim úsmev všetok.
Či už beriem a či dám,
tie tri slová rada mám.