Život je cesta... Keď sa narodíte, neviete, kam vás zavedie, kde zakotvíte a kým sa stanete. Nikdy, ani vo sne by mi nenapadlo, že raz budem žiť na Slovensku, v krásnej dedinke Malinovo a budem sa venovať tomu, čomu sa venujem – šitiu textilných dekorácií do detských izieb.
Ale začneme postupne a od začiatku...

Narodila som sa v Tbilisi - hlavnom meste Gruzínska,  krajiny vysokých hor, krásnej prírody, dobrosrdečných ľudí, lahodného vína a skvelej kuchyne.
Mala som veľmi blízky vzťah so svojou babičkou, ktorá ma naučila úplne všetkému, čo podľa nej by mala v živote vedieť každá žena a neodlučiteľnou súčasťou toho bolo aj štrikovanie, vyšívanie a šitie na staručkom ale stále dobrom Singeri.

Od malička som mala hlavu v oblakoch a snívala o neuveriteľných veciach, ktoré budem ako dospelá robiť. Bohužiaľ môj sen stáť sa klaunom alebo cvičiteľkou koní v cirkuse sa mi nesplnil, stále mi ale zostala láska k rozdávaniu smiechu a radosti iným.
Po skončení školy prišlo obdobie, keď mnohé, na čo mladý človek vtedy spoliehal, začalo strácať na istote – zrútil sa socialistický systém  a nastal čas napätia a chaosu, z ktorého jediným východiskom pre mňa v mojich 18 rokoch sa zdal byť sobáš. Čo v mojom veku a v južanskom prostredí, v ktorom som vyrastala bolo celkom bežné aj za lepších čias...

Časy sa ale zhoršovali stále viac, až nakoniec prišla vojna a všetko, čo k  nej patrí – nedostatok jedla, vody, elektriny, všetkého, čo normálny človek považuje za samozrejmé. Ale najhorším bol pocit strachu, ktorého sa  nikto nemohol zbaviť – strachu za svojich blízkych, za práve narodené dieťa a za seba. A jedného dňa sa moje najhoršie obavy naplnili - stala som sa vdovou s miminom na rukách a posledné, čo by ma vtedy napadlo, že sa ešte niekedy budem smiať.

Po nejakom čase rodičia manžela rozhodli z krajiny odísť a navrhli, aby som sa i s dieťaťom pridala k ním. Z toho chaosu cesta viedla len na Západ a tak sme sa ocitli na Slovensku – v krajine, o ktorej som nevedela skoro nič a netušila, čo všetko ma v nej čaká. Začiatky neboli ľahké ani tu. Pre imigrantku, ktorá nepozná jazyk a ma pofidérny status, bolo ťažké nájsť inú prácu, než za minimálnu mzdu, ale človek bol rád, že žije v prostredí, kde jeho dieťa netrpí hladom a môže si bezpečné hrať na ulici.

A čas priniesol ďalšie veci – nových priateľov, novú prácu, nového manžela a nový domov, ktorý som si vysnívala a v ktorom bolo stále viac počuť detský smiech. Ako inak by ste si predstavovali život, keby ste žili v dedinke s názvom Malinovo?...

Narodil sa mi prvý syn a prišlo rozhodnutie nevrátiť sa do práce na miesto predavačky, ale zdvojnásobiť svoje šťastie a priviesť na svet ďalšie dieťa. A verte tomu, že táto investícia sa mi navrátila. Teraz okrem dospelej dcéry mám dvoch krásnych chlapcov a nebyť ich, nedostala by som inspiráciu k tomu, čo už niekoľko rokov robím.