Keď šťastie nie je:
Ona ma ponižovala, ale vydržal som to kvôli deťom
Príliš dlho som mlčal
Dlho som sa neodvážil povedať tento príbeh.
Zdalo sa, že iní ľudia majú problémy omnoho vážnejšie ako moje.
Teraz, po 30 rokoch manželstva, cítim, že vo mne je prázdnota.
Chcem zakričať, chcem povedať: „Takto by to nemalo byť! Život takto nemá vyzerať!“
Ale komu na tom záleží?
Mám 58 rokov a žijem v dome, ktorý už dávno prestal byť domovom.
Spolu, ale oddelene.
Pod jednou strechou, ale cudzinci.
A asi sa už nič nezmení.
Oženil som sa bez lásky – a za to som zaplatil
Keď som mal 28 rokov, rodičia trvali na tom, aby som sa oženil s Evou.
Nemiloval som ju.
Ale vtedy sa mi zdalo, že láska nie je až taká dôležitá. Hlavná je rodina, stabilita, úcta.
Vzal som si ju.
Eva rýchlo ukázala svoju pravú tvár.
Ponižovala ma pred priateľmi, smiala sa mi, hovorila, že som zbytočný.
Na verejnosti ma mohla nežne držať za ruku, no doma, za zatvorenými dverami, ma nazývala neschopným.
Mohol by som odísť.
Ale kam?
Deti vyrástli, majú svoje rodiny. Prichádzajú zriedka, a keď už, tvária sa, že si nič nevšimli.
Pre nich je jednoduchšie myslieť si, že je všetko v poriadku.
A mne je to už jedno.
Len čakám.
Čakám, kým sa tento nočný des už skončí.
Čakám, kým už nebudem mať silu sa hnevať, hádať, odpovedať.
Čakám, kedy aspoň v starobe pocítim, že vedľa je niekto, kto na mňa nepozerá s nenávisťou.
Neviem, prečo píšem toto všetko.
Možno preto, aby som povedal tým, ktorí sú teraz mladí:
Nie nežeňte sa bez lásky.
Nežijte v dome, kde vás ponižujú.
Netrpte len kvôli deťom – tie aj tak vyrastú a odídu.
Modlil som sa, aby moji synovia boli šťastnejší ako ja.
A ak môj príbeh niekoho naučí tomu, čo som ja nepochopil – tak to všetko nebolo zbytočné.