Sedíme pri stole a sťažujeme sa na polievku.
No, tá istá polievka by bola pre hladného zázrakom.
Ale nie sme hladní.
Sme vyberaví.

Vraciame sa do prázdneho bytu a nadávame na samotu.
No, ten istý byt by bol rajom pre človeka bez domova.
Ale nie sme bezdomovci.
Sme nenásytní.

Dívame sa do zrkadla a vidíme svoje nedokonalosti.
No, to isté telo by bolo pre chorého zázrakom.
Ale nie sme chorí.
Sme slepí.

Slepí k tomu, čo máme.
Hluchí k vlastnému šťastiu.
Necitliví na každodenný zázrak existencie.

Pretože sa nám vždy zdá, že šťastie je inde.
Na inom mieste.
V inom živote.
V iných rukách.

Ale ono je tu.
Vo vašom šatníku plnom oblečenia, ktoré nevidíte a hovoríte, že „nemáte si čo obliecť“.
Vo vašom telefóne plnom kontaktov, o ktorom tvrdíte, že „nemáte komu zavolať“.
Vo vašom dni plnom vecí, na ktoré „nemáte čas“.

Prestaňte hľadať šťastie tam, kde ste ho nestratili.
Prestaňte snívať o živote niekoho iného.
Prestaňte veriť, že „keby sa“ niečo zmenilo, veci by boli lepšie.

Stačí otvoriť oči.
A uvidíte, koľko toho máte.
Skôr ako vám život pripomenie, ako málo toho potrebujete.

Otvorte oči.
Skôr než bude neskoro.
Pretože sa môže ukázať, že to vaše ,,príliš málo" je niekoho to ,,všetko" .... Cit web