Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
bbarca1
21. feb 2017
119 

... si moja malá veľká hrdinka... II. časť

...Deň za dňom ubiehali ako voda pomedzi prsty, rany na duši sa zahojili a ja som sa znovu začala psychicky a fyzicky pripravovať na ďalší boj, ktorý ma čaká. Vianočné sviatky prefrčali rýchlosťou blesku, privítali sme nový rok a s ním znovu prišli na rad ďalšie dávky liekov...

..9.januára 2017 som za pochodu s Fraxiparinom začala brať Proveru. Zdravo som sa stravovala, neprepchávala som sa aj keď jednej sladkosti denne som sa nevedela vzdať (aspoň jeden malý štvorček čokolády musel byť) a viac som pila tekutiny a aj fyzická aktivita patrila k mojej dennej rutine. Zároveň som aj naďalej užívala vitamíny. No aj keď som bola na tento boj pripravená bála som sa... Čoho??? Bála som sa predčasného konca...Nejakej komplikácie...Napríklad takej aká nastala pri prvej stimulácii.

Bol to strach, rešpekt a nádej zároveň. Myšlienky mi vírili v hlave a ja som mala pocit, že mi začína z toho miestami prepínať, no snažila som sa ostať nad vecou a snažila som si vsugerovať do hlavy, že všetko nakoniec dobre dopadne. Snažila som sa nad tým toľko nerozmýšľať a užívala som si život naplno. S manželom sme sa venovali jeden druhému a užívali sme si romantiku a dlhé zimné večery pod perinou..

No neboli to len romantické chvíle, ktoré som si užívala. Vplyvom liekov som začala mať prvé nálady. Zažívala som ich aj pri prvej stimulácii, no tentoraz boli akosi intenzívnejšie. Bola som veľmi podráždená. Po každom v mojom okolí som vrčala. Nikto mi nemohol nič povedať a už vôbec nie odporovať...

...16. januára 2017 ku Fraxiparinu a Provere pribudol Decapeptyl. Zo začiatku každá ďalšia injekcia, ktorú som si pichla ma bolela viac ako tá predtým. Začalo mi to robiť problémy a nevedela som, ako si vydržím pichať dve a neskôr až tri injekcie denne ďalšie asi 4 týždne, keď už teraz moje sadielko na bruchu akosi nechce prijímať ihly a vzpiera sa. Robili sa mi modriny a nahmatávala som si hrče. Nevedela som, kam si ich môžem pichnúť. Časom sa ale tieto pocity potlačili do úzadia mojej mysle a bolesť som začala prehliadať...

Ako predtým, tak aj teraz ma viac trápila rastúca pneumatika na bruchu a stúpajúca ručička na váhe a tak som si začala hovoriť, že keď v zdraví prežijem toto obdobie, tak sa teším ako začnem chodiť do fitka lebo teraz vyzerám ako veľryba (a to som si nechcela radšej ani predstaviť ako budem vyzerať keď mi bude dopriate a budem tehotná). Vedela som, že za moje priberanie môžu hormóny, ktoré som do seba pchala, lebo som si dávala pozor na to čo jem, no radšej som sa nepozerala do zrkadla dlhšie ako bolo nutné (nech ma z toho zbytočne nechytajú depky) a už som sa radšej nevážila (aby ma z toho čísla rovno nevykotilo) a vravela som si, že to je iba malý detail a sprievodný jav toho môjho boja, ktorý onedlho skončí.

Aj keď som sa snažila byť v pohode, aby ma nič nevyviedlo z miery, boli aj dni, keď mi bolo trošku ľúto. Počas jedného dňa som sa dozvedela o troch tehotných susedkách, ktoré do roka od prvého pôrodu otehotneli znovu. Samozrejme mi do srdca zavítala závisť..."Prečo ony môžu otehotnieť prirodzene??? A prečo si ja musím zaslúžiť stať sa mamou??? Prečo ja musím podstupovať toto všetko??? A iné chodia vyrehotané a prídu k tomu ani nevedia ako???" 

Ja viem, že to odo mňa nebolo vôbec pekné a mala by som im priať, no po takej dlhej dobe snaženia, trápenia, tlačenia liekov do seba mi to prišlo trochu nespravodlivé. Najviac mi vtedy pomohol môj manžel. Aj keď vtedy trávil viac času v práci ako so mnou tak každý večer, keď prišiel domov sme sa rozprávali a vždy si ma pritúlil, vypočul ma, utešoval ma a cez to všetko zlé som bola (a stále aj som) hrozne šťastná, že ho mám a vždy mi vlial do mojej ubolenej dušičky odvahu, že to dáme a všetkým vytrieme zrak. Nikdy nezabudol dodať, že som jeho "malá veľká hrdinka" a že zvládnem všetko na svete...

Proveru som dobrala, Decapeptyl a Fraxiparín stále pichala a čakala som, kým sa "pani velkomožná" uráčia prísť. Prvý krát meškala 8 dní, takže tento raz som sa tým už tak nestresovala...

Meškala len jeden deň a tak som 25. Januára 2017 navštívila pána doktora v Heliose v Martine. Pán doktor ma prezrel a povedal, že vaječníky sú v poriadku, ale (to "ale" mi zarezonovalo v ušiach a už som zase šípila dáku komplikáciu)... Ale na ľavo mi zase vykúkala dvojcentimetrová cystička. Poslal ma na krv, s tým, že si pobede štandardne o pol tretej zavoláme a dáme si vedieť či nám tá cysta robí v hormonálnom profile bordel a so stimuláciou opäť čakáme, alebo či začíname od dnes. A tak som teda čakala čo bude a pochopiteľne som už čakala tu horšiu alternatívu - teda znovu ďaľšie posunutie stimulácie...

Výsledky ma nejak neznepokojili. Samozrejme môj hormonálny profil bol rozhádzaný kvôli veselo priživujúcej sa cyste a tak ma koordinátorka pozvala na ďalšiu kontrolu o pár dní aby sme vedeli ako ďalej.

Kontrola prebehla, výsledky boli v poriadku a ja som 28.januára 2017 pridala do môjho denného injekcioveho koktailu Gonal v dennej dávke 125 iu. 

30. Januára 2017 som si vybavila predoperačné vyšetrenie a potom s výsledkami som 1. Februára 2017 išla na prvú kontrolu počas stimulácie. Zareagovala som dobre a pani doktorka napočítala pekný počet vajíčok. Štandardne ma poslali na krvičku a potom som sa vybrala domov čakať na telefonát s výsledkami a ďalším postupom.

Aj tohto telefonátu som sa obávala. Po mojom poslednom sklamaní som sa bála každej jednej kontroly. Počítala som minúty a hypnotizovala som mobil, nech už konečne zazvoní. Všetko bolo našťastie v norme a tak sme 5. Februára 2017 išli na ďalšiu kontrolu, kde pani doktorka napočítala 10 väčších folikúl a 8 menších. Dávka Gonalu ostala nezmenená a pochválili ma, že na deviaty deň stimulácie pokračujeme veľmi dobre. O dva dni som mala ísť na kontrolu a už sme mali dohadovať odber vajíčok.

7. Februára 2017 som teda znovu sadla do auta a šla na poslednú kontrolu pred OPU. Priznám sa, že sily ma už pomaly opúšťali a bola som už hrozne unavená. Ľahla som si na lehátko rozčapila nohy a už ma sonograf sondoval. Folikuly pekné a počet nezmenený. No aby som nemala pocit, že ide všetko ako po masle tak mi doktor ukázal pravý vaječník.. "Vidíte tento a tento fliačik? Tak to je tá vaša endometrióza. Už sa ukazuje aj na pravo a zasahuje vám vaječník. K tomu sa nám tu ukazujú nejaké malé zrasty..." 

Vravím si: "Fajne, fajne... Mňa už asi nič neprekvapí..." A doktor potom dodal: "Na všetky tie komplikácie to ale vizerá dobre. Uvidíme ešte čo povie krvička. V piatok to ukončíme.."

Ani neviem čo som vtedy cítila. Bola som aj šťastná, aj som sa bála tešiť, nechcela som sa opäť sklamať. Povedala som si, že počkám na telefonát s výsledkami krvi a potom začnem škrtať dni do OPU. V telefonáte som sa dozvedela, že OPU síce v piatok prebehne..Aleeee...(zase to "ALE"...Už som si myslela,že by som to asi ani neprežila bez nejakej komplikácie pri tejto povinnej jazde na kolotoči zvaného "umelé oplodnenie")...Pre zmenu bola hladina hormónov zase nižšia ako očakávali a teda akoby sa rast folikúl zastavil a teda vajíčok bude určite omnoho menej. Moje telo si skrátka začalo robiť čo chcelo a akoby tie dávky hormónov už nechcelo prijímať a povedalo si "DOSŤ!". Kázali mi dobrať zvyšok Gonalu čo mám doma a postupovať podľa toho, ako sme sa dohodli. Je však otázne koľko vajíčok získame a koľké budú schopné sa správne oplodniť. 

A tak hoci ma veľmi nepotešili začala som škrtať kalendár a čakať na deň, kedy si ľahnem s rozčapenými nohami na kozu a odovzdám svoj genetický materiál na splodenie dieťaťa...

10. Februára 2017 nastal deň "D".. Nacupkala som teda do Heliosu a ani som sa nestihla spamätať a už ma brali od môjho milovaného manžela. O pár minút na to som už sedela v erotickej košieľke s mojím pôvabným odhaleným pozadím na lavičke v šatni a potom som sa presunula na izbu. Stretli sme sa tam skvelá partia kočiek spolubojovníčok. Čas s nimi ubehol ani neviem ako a vďaka nim som akosi zažívala menší stres z môjho prvého zákroku. Ja som sa tvárila hrdinsky a vyrehotane, no v skutočnosti mi riadne lepilo a stačilo málo a ušla by som kľudne aj cez okno. 

Zavolali ma na sálu. Vyteperila som sa na kozu, trochu sa mi zatočila hlava a zrazu som sa zobudila na izbe. Tak veľmi som sa bála a už bolo po tom a dokonca bez bolestí. Môj manžel ma čakal vonku a keď sme prišli domov mi povedal, že je na mňa hrozne hrdý ako som to zvládla..

Odobrali mi 4 oocyty. Nebolo to veľké číslo ale dúfala som, že moje bublinky sa dobre oplodnia a budú bojovať. A tak som teda netrpezlivo čakala do druhého dňa, aby som vedela čo s našimi bublinkami je. Minúty a hodiny sa neskutočne vliekli a nervozita narastala. Beriem do rúk telefón, roztrasene vyťukávam číslo a s malou dušičkou počúvam verdikt. Jedno vajíčko nebolo vhodné na oplodnenie, jedno vajíčko to vzdalo...neoplodnilo sa a opustilo nás... No dve zvyšné sa oplodnili a bojujú... ÁNO BOJUJÚ!!! Už vtedy som bola na bublinky pyšná, ľúbila som ich celým srdcom a vduchu som ich povzbudzovala aby to nevzdali a bojovali, že na nich doma čakáme a veľmi ich ľúbime. O pár dní som mala volať opäť...

Ani si neviete predstaviť aký strach a stres som prežívala. Čas sa mi vliekol ešte pomalšie ako prvý deň. Znovu beriem do rúk telefón, znovu vyťukávam číslo na Embryológiu a moje srdce sa chce cez hruď vydrať von. S malou dušičkou nahlasujem evidenčné číslo a čakám na verdikt. Moje bublinky sú tu stále medzi nami a NEVZDÁVAJÚ TO!!! Jedna bublinka má osem buniek a tá druhá je trošku lenivšia a vylihuje si v inkubátore iba s tromi bunkami, no ešte stále môže dobehnúť svojho súrodenca. O dva dni som mala volať znova.

15. Februára 2017 sa opakoval rituál telefonovania na Embryológiu. To šťastie, ktoré má zaplavilo, keď mi oznámili,že jedno to síce vzdalo ale druhé je ukážkovo vhodné na vklad...To sa ani opísať nedá.. Do 15tich minút sme už sedeli v aute a išli si pre náš poklad. O hodinku som už stepovala v šatni v sukienke pre bábiky a s holou polovicou zadku som čakala kým ma zavolajú. Zrazu sa otvorili dvere a ja som si už líhala na kozu. O pár minút neskôr sa už náš drobček, ktorý bol ešte menší ako špendlíkova hlavička, veselo rybičkoval v mojom brušku...O 14 dní ma čakala kontrola. No ja som si povedala, že či už s nami ostane alebo nie, ja si budem jeho prítomnosť užívať najviac, ako sa len dá, pretože tieto dní budú pre mňa tie najkrajšie v mojom živote..Veď som..Aj keď neoficiálne a len tak trochu... TEHOTNÁ! 

Odkedy som mala drobca pri sebe tak som ho cez bruško hladkala a rozprávala sa s mojou malou žabičkou. Hovorila som jej, nech nikam nejde a nech sa ma poriadne drží, že zažijeme spolu veľa zábavy. Hovorila som jej, že ju hrozne silno veľa moc ľúbim a som na ňu hrozne pyšná ako silno bojovala, aby sme si mohli ísť pre ňu. Mala som bolesti hlavy, pobolievalo ma aj brucho a bola som unavená. No bola som ochotná zvládnuť čokoľvek, hlavne aby náš poklad ostal s nami. Precitnutie v realite nastalo v noci na tretí deň od embryotransferu. Začala som krvácať. Hrozne som sa zľakla, najmä keď som si začala nachádzať krvné zrazeninky... Bublinka moja, čo to vystrájaš? Nenechávaj ma tu samú..Neopúšťaj ma!!! Hrozne som plakala a hádzala som flintu do žita. Zavolala som do Heliosu a na pokyn koordinátorky som zvýšila príjem progesterónu. Krvácanie ale neustávalo. Už som sa zmierila s tým, že moja malá bublinka..moje malé svetielko nádeje... odo mňa odchádza.

Na ďalší deň našťastie krvácanie ustalo a len sem tam som špinila. Trochu som sa ukľudnila, no zostala som trochu negatívne naladená, začala som mať pocit, že tento pokus nevyšiel (veď mňa zázraky obchádzajú na 100 metrov) a dokonca som sa zmierila s možnosťou ďalšieho dlhého procesu IVF.

Šiesty deň po embryotransfere bol prelomový. Vitaj, pani velkomožná!!! Spravila som test a bol biely. A tak som zdvihla telefón a zavolala do Heliosu. Na kontrolu mám prísť skôr, no nevizerá to pre nás dobre..Bublinka je preč... Rovno som sa informovala ako postupovať ďalej a kedy môžeme začať riešiť druhé IVF. A tak som sa definitívne rozlúčila s mojou bublinkou. Vypadlo mi veľa sĺz...No uľavilo sa mi...nechala som moju bublinku vyletieť vysoko do neba...Teda aspoň som si to myslela...

Zrazu ma jedného dňa napadlo, že si spravím test (bol to 9ty den po transfere a vlastne 4tý deň cyklu). Vravela som si: "Ty krava, čo si myslíš, že tam bude??" A zrazu sa na teste začala predierať na svetlo božie čiaročka. Slabučká ale bola tam. Stále som si myslela, že si to zo mňa iba robila srandu, no čiarky na testoch silneli a ja som nevedela čo to má znamenať. 27. Februára 2017 som šla na kontrolu. Pán doktor povedal,že sliznica je nízko a vraj nemám čakať pozitívne výsledky. O druhej poobede zvonil telefón. Volala koordinátorka a povedala mi, že krvné testy sú pozitívne a teda som TEHOTNÁ!!! O tri dni som sa mala dostaviť na kontrolu či HCG stúpa a či bude vôbec niečo vidno. Bola som hrozne šťastná a všetky tie dni s mojím drobčekom stáli za všetko to utrpenie, čo som doteraz zažila.. HCG aj pri druhej kontrole rástlo. Ešte stále nebolo nič vidno no tešila som sa, že o pár dní budem drobčeka vidieť aj na sone a že tak pekne rastie. Netešila som sa z toho moc dlho. V piatok 3.marca 2017 som začala špiniť. Najskôr som nerobila paniku a zaviedla som kľudový režim pod perinou. Do večera sa ale špinenie znásobovalo a v noci ma už brala sanitka v obrovských bolestiach a s krvácaním do nemocnice. O môjho drobčeka sme prišli v 5tom týždni...

Nemusím vám vravieť ako som sa cítila...to si isto domyslíte...No po niekoľkých dňoch plaču som si uvedomila,že sa nesmiem vzdať.. budem sa báť ešte o mnoho viac celého toho procesu...život ale musí ísť ďalej... nikdy na môjho anjelika nezabudnem... nemôžem a ani nechcem...a aj keď neviem, ako celý tento môj boj dopadne nevzdám to...Pretože som malá veľká hrdinka...A ja dokážem všetko na svete.....

    jaaaj, mne aj slzy vypadli, mne je to tak ľúto 😔 viem, aký je to pocit a koľko som si ja poplakala pri každom neúspechu. Ani nevieš ako silno ti prajem, aby sa ti to podarilo 😘🍀✊🏼😉

    21. feb 2017

    Po precitani, slzy mi stekaju po tvari. No neprestanem na vas mysliet a budem stale prosit. Zasluzite si to!! 😘

    24. feb 2017