Je sexbiznis práca? Alebo zneužívanie žien?
Od pouličného sexbiznisu cez masážne salóny až po online sexuálne služby - v súčasnom nastavení sveta to funguje tak, že niektorí ľudia predávajú sex a niektorí si ho kupujú.
Ako sa má k tomuto obchodu postaviť demokratický štát? Je pravda, že v sexbiznise ide o zneužívanie moci zo strany mužov, ktorí majú peniaze, a zároveň o zneužívanie žien v slabej finančnej a sociálnej situácii? Ako má štát rešpektovať právo ľudí viesť svoj život podľa svojich predstáv, ale zároveň posilňovať postavenie ľudí tak, aby nerobili niečo, čo nechcú?
V tejto epizóde sa Barbora Mareková rozpráva s riaditeľkou občianskeho združenia Odyseus. Dominika je psychologička a terénna pracovníčka a so svojím tímom sa venuje skvalitňovaniu života ľudí z ohrozených komunít.
Barbora sa pýta, či je správne, a nápomocné, považovať dobrovoľné poskytovanie sexuálnych služieb za prácu. Dominika približuje, ako by vyzerala podpora žien v sexbiznise, ktorá by bola postavená na aktuálnom vedeckom poznaní a rešpektovala by ľudské práva a ľudskú dôstojnosť.
Preberú aj, čo skúsili v téme sexbiznisu spraviť rôzne vlády v zahraničí - a ako to dopadlo.
🧭 Ak máte pocit, že sa vám svet posledné dni zužuje, možno je to signál
🌪️ Predstavte si obyčajnú situáciu. Niekto vám napíše správu, ktorú ste nečakali. Alebo povie vetu, ktorá sa vás dotkne presne tam, kde je to citlivé. A zrazu je všetko jasné. Príliš jasné.
Buď má pravdu on. Alebo vy.
Buď ste zlyhali. Alebo zlyhal niekto iný.
Buď je to celé zle. Alebo sa s tým nedá nič robiť.
🖤 Stiahne sa hrudník. Myšlienky sa zrýchlia. A vnútorný hlas začne hovoriť tvrdo a bez odtieňov.
🛑 Keď si všimnete, že idete do extrému, skúste si potichu položiť túto otázku: Čo ešte môže byť pravda, aj keď sa mi to nepáči?
O ozdravnej sile umenia a o dlhodobej terapii
“Pomáhalo mi myslieť si, že môj syn ma odniekadiaľ vidí. Posúvalo ma to v tom, že musím žiť pekný život, lebo on nemôže vidieť zosypanú mamu.” Hovorí výtvarníčka Zuzana Medzay v druhej časti rozhovoru o traume a uzdravení.
Zuzana prežila autonehodu, pri ktorej prišla o manžela a 14-mesačného syna. Rozvinuli sa u nej viaceré symptómy traumatizácie, ktoré si kompenzovala závislosťou na práci, či alkohole.
V predošlej epizóde podcastu sa Barbora Mareková pýtala na začiatky psychoterapie, ktorá Zuzane pomohla zastabilizovať jej ťažký psychický stav. Dnes v rozhovore pokračujú. Rozprávajú sa o smútení a o tom, čo potrebuje človek, ktorý práve smúti.
"Moja skúsenosť bola taká, že ľudia nevedeli reagovať na smútok, báli sa toho. Máme tendenciu smútok vytesňovať a schovávať."
Zuzana sa v procese vlastného uzdravenia stala arteterapeutkou. V podcaste vysvetľuje, ako funguje arteterapia a skupinové stretnutia, kde ľudia tvoria a kde môžu zároveň zdieľať, čo potrebujú.
“Robila som napríklad sebaspoznávacie skupiny a dala som tam tému hnev. Stvárnite svoj hnev. Ženy sa poprechádzali po ateliéri, povyberali si materiály a každá si spustila svoj proces tvorby. Tá, čo potrebovala búchať, búchala, tá čo potrebovala pustiť slzy, pustila slzy.”
Barbora sa pýtala, ako začať s takouto tvorbou, a či arteterapia pomáha aj ľuďom ktorí nemajú výtvarnú talent. “Toto nie je o výsledku. Ak človeku záleží na výsledku, opäť je to jeho vnútorná téma, že prečo si nedovolí pustiť emóciu, ktorú potrebuje.” vraví Zuzana.
👊 Keď so mnou nesúhlasíš, ideš proti mne
Možno túto vetu nikdy nepoviete nahlas. Ale telo ju pozná veľmi dobre.
👥 „Keď mi partner odporuje, cítim sa ohrozená.“ Nie preto, že by kričal. Nie preto, že by ju zhadzoval. Ale preto, že jej nervový systém v zlomku sekundy vyhodnotil: Nie je na mojej strane.
Sedeli v kuchyni. Večer. Únava po celom dni. On povedal len: „Ja to vidím trochu inak.“ A v nej sa niečo stiahlo. Brucho. Hruď. Dých.
⚠️ V tej chvíli už nešlo o názor. Telo preplo do režimu ohrozenia.
Myseľ sa zúžila. Rozdiel sa zmenil na útok. A čiernobiele myslenie povedalo: Buď so mnou súhlasíš, alebo si proti mne.
Výsledok? Obrana. Napätie. Mlčanie, ktoré bolí viac než hádka.
Zopár silných myšlienok na zamyslenie
🖍️ Začalo to krátkou meditáciou
Nie preto, aby som sa „upokojila“, ale aby som si všimla, čo už tam je.
Potom prišla imaginácia – obrazy, ktoré sa objavia, keď ich netlačím preč.
Nasledovala tvorba. Čiary, farby, pohyb ruky. Bez zámeru.
A nakoniec reflexia – tiché pomenovanie toho, čo sa počas procesu vynorilo.
Nie všetko potrebuje význam.
Nie všetko potrebuje riešenie.
Niekedy stačí prejsť celým cyklom:
zastaviť sa – predstaviť si – vytvoriť – pozrieť sa späť.
A nechať to tak.
#artinprocess #imaginacia #tvorba #reflexia #emocie #vedomapozornost #kreativita
Bola som plachý človek, no situácia so synom ma zmenila
Ako byť dobrým rodičom, keď nám dieťa oznámi že je gej, lesba či transrodový človek? A ako sa v tejto situácii postarať aj o seba?
Dve mamy - Lenka Martinčoková a Zlatica Maarová založili pred pár rokmi Združenie rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí s cieľom podporiť nielen svoje deti, ale všetkých queer ľudí na Slovensku.
Do ich združenia postupne pribudlo veľa ďalších rodičov a nedávno vydali spolu knihu s názvom Niečo ti chcem povedať. Prinášajú v nej 15 príbehov, ktoré zachytávajú moment oboznámenia sa s queer identitou blízkeho človeka a zmeny, ktorými si musia blízke vzťahy prejsť.
V tejto epizóde Ľudskosti sa Barbora Mareková rozpráva s Elenou Martinčokovou - jednou so zakladateliek združenia o momente, keď jej syn oznámil že je gej.
"Rodičia potom takisto absolvuju coming-out," vraví Elena v podcaste. "A keď ho chcete absolvovať vo vyrovnanosti a v presvedčení, nedá sa to bez toho, aby ste si naštudovali informácie, ktoré vás dovtedy nikto nenaučil."
Hovorí o tom, ako sa počas rokov vyvíjal jej vzťah so synom a ako začala v strednom veku - aj vďaka nemu - osobnostne rásť.
"Ja som bola vyše 40 rokov veľmi utiahnutý a plachý človek a táto nová situácia ma odrazu zmenila, vnútorne aj navonok. Začala som vystupovať nebojácne, otvorene a už som sa za nič neskrývala, lebo som cítila, že sa chcem ozývať," vraví Elena.
🔲 Ktorému ,,buď–alebo" dnes veríte len preto, že už nemáte kapacitu niesť viac?
👀 Možno tú scénu poznáte.
Sedíte večer v kuchyni. V tichu, ktoré je hlasnejšie než celý deň.
Prehrávate si jednu vetu, jeden pohľad, jeden konflikt.
A niekde medzi hrnčekom čaju a vypnutým svetlom sa objaví myšlienka: Buď som to pokazil/a. Alebo to nemá zmysel ďalej riešiť.
Potichu. Ako verdikt, ktorý sa už nediskutuje.
⚡ Napätie rastie nenápadne. Myseľ hľadá jasno – rýchlo, ostro, bez zdržania.
V topánkach detí v školskom veku: aké prekážky musia zdolať?
Čím viac toho vieme o ľudskom vývine, tým jasnejšie sa ukazuje, ako dôležitá je v našich životoch základná škola a zážitky, ktoré si z nej odnášame.
Počas formatívnych rokov sa deti naučia veľmi veľa o sebe a o tom, ako fungujú vzťahy. Do ďalšieho života si potom odnesú určité presvedčenia napríklad o tom, či sú hodnotní ľudia, či sú v niečom zaujímaví, či niečo dokážu. Či môžu dôverovať iným, byť sami sebou, a požiadať o pomoc.
V tejto epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s Dávidom Chmelárom. Dávid je sociálny pedagóg, pracuje v bežnej štátnej základnej škole v bratislavskom Novom Meste a jeho úlohou je zlepšovať atmosféru a vzťahy medzi ľuďmi v škole. Pôsobí zároveň v Centre prevencie a podpory, čo je verejná inštitúcia, ktorá poskytuje psychologickú podporu deťom na školách v spádovej oblasti a robí to aj cez poradenstvo a podporu pre učiteľov a rodičov.
Dávid v podcaste rozpráva, čo sa za roky práce s deťmi dozvedel o ich životoch.
"Veľa detí žije s len jedným rodičom alebo majú doma niečo narušené," vraví Dávid v podcaste. "Jedna mama mi volala, či by jej syn nemohol u mňa prespať, lebo jeho otec ho chce zabiť. Ďalší žiak mi povedal, že jeho mama odišla pred piatimi rokmi na Vianoce z domu a odvtedy ju nevidel, žije iba s otcom. Vidím tiež veľa sebapoškodzovania, porúch príjmu potravy, zlý sebaobraz, nízku sebaúctu."
🧠 Už sa neučte „správne“, ale účinne
Možno to poznáte.
Sadnete si k učeniu.
Ticho. Kľud. Káva ☕
A aj tak to nejde.
Kniha Benedict Carey – Ako sa učíme, vám potichu pošepká jednu nepríjemnú pravdu: Možno sa nesnažíte málo. Možno sa snažíte zle.
📘 Táto kniha rozbíja predstavu, že učenie musí byť systematické, plynulé a disciplinované.
Naopak. Ukazuje, že mozog sa učí v chaose, v prestávkach, v pohybe a v omyloch.
📖 Príbeh knihy je jednoduchý. Sledujete, ako mozog ukladá informácie a ako ich paradoxne lepšie uloží vtedy, keď mu dáte pauzu.
💡 Čo si z knihy viete preniesť do bežného života?
🧠 Zabúdanie nie je zlyhanie. Je to súčasť učenia.
🚶♀️ Pohyb a zmena prostredia zlepšujú zapamätanie.
⏳ Učiť sa „na etapy“ funguje lepšie než drilovanie.
😵💫 Pocit, že Vám to nejde, často znamená, že sa mozog práve učí najviac.
Carey píše ľudsky, s humorom a bez nátlaku. Vedecké poznatky podáva cez príbehy ľudí, ktorí zlyhávali a práve preto sa naučili viac.
V tejto knihe vidím veľkú úľavu pre mnohých z nás:
👉 Nemusíte byť disciplinovanejší.
👉 Nemusíte sa viac nútiť.
👉 Potrebujete porozumieť tomu, ako váš mozog naozaj funguje.
🌱 Táto kniha nie je len o učení sa faktov.
Je o učení sa dôvere k sebe, k vlastnému tempu a k procesu.
Ak sa cítite vyčerpaní zo snahy „robiť veci správne“,
možno je čas začať ich robiť ľudskejšie.
#ucenie #mozog #psychologia #koučing #sebapoznanie #mindatelier #vzdelavanie #myseľ #neuroveda
Prokrastinácia nie je len o disciplíne.
Je to emočná regulácia v prestrojení.
Keď odkladáte úlohu, často neutekáte pred prácou.
Utekáte pred úzkosťou, zahltením, nudou alebo pochybnosťami o sebe.
Mozog si vyberá úľavu teraz namiesto úžitku neskôr. Nie preto, že by ste boli leniví. Ale preto, že je preťažený.
🌬️ Úzkosť potrebuje spomalenie a dych.
Zahltenosť potrebuje rozpad na malé, zvládnuteľné kroky.
Nuda potrebuje iba vstup, nie motiváciu.
Pochybnosti o sebe potrebujú dôkaz, nie presviedčanie.
Preto rady typu „viac sa snažte“ nefungujú.
Funguje práca s emóciou, nie boj proti nej.
Keď zmeníte vzťah k tomu, čo cítite, zmení sa aj to, čo robíte.
Nie hneď.
👉 Akú emóciu sa práve teraz snažíte týmto odkladaním regulovať a čo by sa stalo, keby ste ju na chvíľu prestali obchádzať a namiesto toho ju zvládli vedome?
🧠 Keď vidíte len dve možnosti, nie ste rozhodní. Ste preťažení
🌅 Ráno sa pohádate. Ešte si ani nestihnete dopiť kávu a už je v tele napätie. V hlave sa to zúži: On je celý zlý. Ja som úplne zle.
Alebo naopak – ja mám pravdu, on je nepriateľ.
⚫⚪ Svet sa zrazu rozdelí na dve farby. Rýchle. Ostré. Jednoduché.
A presne tu sa začína pasca.
🧍♀️ V bežnom dni to vyzerá nenápadne. Zvýšený hlas. Ticho, ktoré bolí. Pocit, že vás nikto nepočuje alebo že už ani nemáte silu vysvetľovať. Vnútorný monológ ide do extrémov, lebo je to úľava. Krátkodobá.
🔍 Čiernobiele myslenie je rýchle. A práve preto je nebezpečné.
Má deti, kariéru, spokojné manželstvo a muskulárnu dystrofiu
Ako žiť dobrý život a plniť svoje sny, keď nám choroba postupne berie schopnosť sa samostatne hýbať?
Keď bola ešte dieťa, začala mať problémy s pohybom. Lekári jej odhalili zriedkavé a nevyliečiteľné ochorenie - muskulárnu dystrofiu, ktorá jej postupne odoberá možnosť používať svaly. Pohybuje sa preto na elektrickom vozíku, ktorý ovláda páčkou na opierke ruky, a využíva aj pomoc osobnej asistentky.
V tejto epizóde Andrea porozprávala svoj životný príbeh - od čias, keď ešte ako dieťa brázdila lúky na dedine u svojich starých rodičov, cez obdobie, v ktorom zistila, že má ochorenie, ktoré ovplyvní celý jej život.
Barbora Mareková sa pýta, ako sa Andrea osamostatnila od rodičov, aké zážitky má z gymnázia a ako so zdravotným obmedzením vyštudovala právnickú fakultu.
"U detí s postihnutím majú rodičia veľmi ochranárske tendencie, čo je pochopiteľné, ale o to dôležitejšie to je, aby aj tieto deti získali samostatnosť a aby boli aj v nie úplne komfortných situáciách. Pretože práve to nás pripravuje na život."
Andrea hovorí, ako vyzeral jej študentský život a aké mala predstavy o partnerských vzťahoch. Ako sa zoznámila s manželom, akú mali svadbu, ako prežívala pôrody a ako na jej materstvo reagovalo okolie.
Hovorí aj o cieľoch organizácie, ktorú vedie, a o potrebách ľudí s nervovosvalovými ochoreniami. A Barbora sa pýta, čo potrebujeme spraviť, aby sa aj títo ľudia mohli naplno zapojiť do spoločnosti a viesť svoj život podľa svojich predstáv.
🎼 Ticho medzi tónmi
🌫️ Ráno stojíte v kuchyni. Voda vrie, notifikácie blikajú, v hlave sa rozbieha zoznam úloh ešte skôr, než si sadnete. Navonok fungujete. Vnútri je však hluk. Jemný, vytrvalý. Taký, ktorý sa nedá vypnúť silou vôle.
Ticho medzi tónmi. Niekedy netreba meniť myšlienky. Stačí vytvoriť ticho medzi nimi.
🪑 Možno to poznáte. Sadnete si večer, konečne „nič nemusíte“… a aj tak nedokážete vypnúť. Telo je unavené, ale nervový systém ostáva v strehu. Oddych sa mení na ďalší výkon: mal/a by som si oddýchnuť. A tak radšej scrollujete, plánujete, premýšľate. Aspoň niečo známe.
⚡ To napätie má svoju logiku. Keď sme dlhodobo v tlaku, mozog sa neučí pokoj, učí sa pohotovosť.
– Nervový systém nerozlišuje medzi „skutočným ohrozením“ a mentálnym preťažením.
– Myšlienky sa nedajú umlčať príkazom; čím viac ich potláčame, tým hlasnejšie sa vracajú.
O výuce přírodních věd, psaní středoškolské učebnice i GTP
Jak učit biologii a chemii v době, kdy se velká část informací dá jednoduše najít na internetu? Proč je dobré ve výuce využívat moderní technologie, ale jen na ně nespoléhat? Co dělat, když studenti v hodině zkouší pedagoga tím, že zapálí lavici? Co je to mesozom a proč vlastně neexistuje? Nebo jak může rodič podpořit dítě, které má zájem o biologii.
🌀 Nie ste unavení z premýšľania. Ste unavení z hluku, v ktorom žijete
📱 Ráno otvoríte oči. Ešte predtým, než sa postavíte z postele, hlava už ide: „Nestíham.“ „Zase som to pokazil/a.“ „Mal/a by som byť vďačnejší/a.“
☕ Robíte si kávu. Automaticky. Telo funguje, myseľ komentuje. V práci sa usmievate, odpovedáte, riešite. Vo vašom vnútri sa však miešajú hlasy, ktoré sa nepočúvajú, prekrikujú.
🧠 A tak sa stane, že celý deň nesie tón, ktorý ste si vedome nevybrali. Nenápadne. Únavou, podráždením, tichým tlakom v hrudi.
🎼 10 minút, ktoré menia tón dňa.
Zoberte si papier. Napíšte si 5 najčastejších myšlienok posledných dní. Vedľa každej si odpíšte:
– Pomáha mi?
Život po nevere: Zostať, či odísť? Každé rozhodnutie má svoju cenu
Aké je to byť neverný alebo neverná? Ako sa cítime, ak sme podvedený alebo podvedená, a čo prežívame, keď sme niečím milencom či milenkou?
"U neverného človeka sa dajú pozorovať dva fenomény: obrovská nerozhodnosť a tiež zaseknutie v tom, čo si má vybrať, ako sa rozhodnúť. Zvyčajne nechce o nič prísť, nechce stratiť ani jedno. A druhý rozmer je, že nechce ani nikomu ublížiť," vraví Lenka v podcaste.
"To, že sme spolu zostali 'kvôli deťom', je racionalizácia. A deti sú často použité ako zdôvodnenie inej, hlbšej motivácie," vraví Norbert.
Priblížia, prečo je neveru ťažké ukončiť a tiež to, za akých podmienok dokáže primárny vzťah neveru prekonať tak, aby sa v ňom obnovil pocit zmyslu, blízkosti a dôvery.
"My ľudia väčšinou preceňujeme svoju schopnosť ukončiť [paralelný] vzťah a vycúvať z neho," vraví Lenka. "V našej kultúre sa učíme, ako sa zoznamovať, ale neučíme sa, ako sa lúčiť," dodáva Norbert.
A hovoria aj o tom, ako je vo vzťahu možné nevere predchádzať.
🤬 Keď kričíte na seba cez druhých
👀 Rozčuľuje vás kolega. Je pomalý. Nejasný. Nedôsledný.
Partner. Stále niečo odkladá. Nevidí, čo je dôležité.
Dieťa. Nepočúva. Skúša hranice. Vyčerpáva vás.
A pritom… ten hlas poznáte. Ten tón. Tú naliehavosť. Je váš.
👉 Keď kričíte na seba cez druhých. Nie nahlas. Skôr potichu, dlhodobo. Vo vnútri.
Projekcia je jeden z najjemnejších trikov mysle: to, čo je pre nás príliš bolestivé, hanblivé alebo ohrozujúce vidieť v sebe,
Knihou Ľudskosť som stvoril monštrum, mnohí ju pochopili presne naopak
Najnadanejší pracujú v odboroch, ktoré spoločnosti ničím neprispievajú, vraví spisovateľ Rutger Bregman a chce to zmeniť. Tvrdí, že jeho kniha Morálna ambícia je načas jeho poslednou a začína ponúkať štipendiá mladým ľuďom, ktorí chcú zlepšiť svet.
🧠 Keď prestanete bojovať so svojou hlavou, začne vás konečne počúvať
🎼 „Ak si nevyberáš myšlienky, nie si obeť. Si pasívny dirigent.“
Tvrdé? Možno. Ale prekvapivo presné.
Ráno otvoríte oči a ešte skôr, než sa nadýchnete, už beží vnútorný komentár. Čo všetko treba. Čo ste včera nestihli. Čo ste mali povedať inak.
Idete do práce. Vo vnútri jemné, ale vytrvalé napätie.
A niekde medzi kávou a večerom padne tá známa veta: „Taký/á som.“ Ako keby to bola diagnóza. Nie voľba.
🎭 Eskalácia, ktorú si často nevšimneme.
Strava a psychika
Vliv potravin na naši náladu a výkonnost mozku. Cukr, lepek, čokoláda, káva, tuky, omega3, ovoce, zelenina, alkohol - jak souvisí s úzkostí, depresí, pohodou, pozorností, pamětí, myšlením.
O AI ve vzdělávání
Společnost si v posledních dnech a týdnech připomněla nástup umělé inteligence. A to i popularizací nástroje ChatGPT, který umí komunikovat lidským způsobem. Je umělá inteligence stejně revoluční jako třeba Google, Wikipedia nebo kalkukačka?
Jak může ChatGPT ve výuce učitelům pomoct, aby byli choreografové vzdělávání? A jaké jsou naopak hrozby umělé inteligence?
Trápime sa, ako pracovať s deťmi s poruchami učenia, pritom správnym nástrojom je príbeh
Príbeh považuje za najsilnejší vzdelávací nástroj, vďaka ktorému si žiaci zapamätajú oveľa viac než z bežného faktografického textu. Janette Motlová je riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, zakladateľka neziskovej organizácie Eduma, držiteľka viacerých ocenení za prácu s mládežou a budovanie občianskej spoločnosti a v neposlednom rade autorka autobiografickej knihy Cigánka. Prečo by mali učitelia učiť cez príbehy a zážitky? Ako funguje Online živá knižnica a v čom je tretie vydanie knihy Cigánka iné?
O školních psycholozích
Proč je pozice školního psychologa důležitá?
🧠 Mozog, ktorý nás neustále prekvapuje
🎭 Predstavte si, že váš mozog je šikovný žartovný umelec, ktorý si rád hrá s vašou realitou a väčšinou to robí úplne nevedome.
Takto sa dá v skratke opísať kniha Albert Moukheiber – Ako sa mozog s nami zahráva.
Nie je to suchá veda. Je to cesta do vlastnej hlavy, pri ktorej sa často pousmejete a niekedy aj zhrozíte.
📖 Čo Vás na tejto knihe zaujme a čo si viete preniesť do života?
💡 Mozog nás často klame. Vnímanie reality nie je objektívne. Vaše myšlienky a presvedčenia ich prefarbia podľa nálady, skúseností a stereotypov.
💡 Emócie majú prioritu pred logikou. Často robíte rozhodnutia, o ktorých si myslíte, že sú racionálne, no mozog sa riadi skôr pocitmi.
💡 Chyby sú normálne. Nie je hanba, že sa mýlite. Mozog robí skratky, aby šetril energiu. Porozumenie týmto skratkám vám môže uľahčiť život a vzťahy.
💡 Strach a úzkosť majú svoj účel. Mozog ich využíva ako signály, nie ako prekážky. Ak sa ich naučíte čítať, prestanete ich len potláčať.
📊 Moukheiber skvelo kombinuje vedecké poznatky s príbehmi z každodenného života.
To, čo sa môže zdať teóriou, nájdete hneď v sebe – v rozhovoroch, v rozhodnutiach alebo v konfliktoch.
👉 Po prečítaní tejto knihy začnete vnímať, že niektoré vaše vzorce správania nie sú chyba vás, ale hra mozgu.
👉 A keď ich spoznáte, môžete s nimi pracovať, namiesto toho, aby vás ovládali.
🌱 Kniha vám otvorí oči a zároveň ruky, aby ste začali robiť vedomejšie rozhodnutia a lepšie rozumeli sebe aj druhým.
#mozog #psychologia #sebapoznanie #koučing #emocie #myseľ #mindatelier #vedomie #autoporozumenie
Jak mluvit o smrti a umírání ve škole i doma
Jak s dětmi mluvit o smrti? Kdy je nejlepší čas vůbec téma umírání a konce lidského života poprvé otevřít? Co dělat, když umře ve škole žák, učitel nebo třeba rodič spolužáka? Třeba taky o tom, jaké knížky nebo materiály můžou pomoct rodičům, ale taky pedagogům.
Sme potomkovia tých, ktorí prežili. Máme predpoklady, aby sme ťažkosti zvládli
Či ako spoločnosť práve neprechádzame jednou veľkou traumou, čo robiť v situácii, ak sme sa nemohli s blízkym pred jeho smrťou rozlúčiť, o tom ako si budovať odolnosť v dnešnej náročnej dobe či ako zvládnuť prvé sviatky po smrti člena rodiny.
Ako sa očami terapeutky pozerá na súčasnú situáciu? „Napríklad čínština má pre krízu a príležitosť ten istý znak. Je na nás, ako uchopíme to, čo sa teraz deje. Je na nás, či z toho vyrastieme alebo sa necháme zraziť na kolená“.
O výběru vzdělávací cesty dítěte
Blíží se zápisy do základních škol. Školy je musí zorganizovat během dubna. S výběrem vhodné školy pro dítě může v některých případech radit i kariérní a studijní poradkyně. Tou je i Šárka Plocková Hauznerová se kterou si povídá moderátorka Lucie Kocurová. Co obnáší práce studijní poradkyně? Co rodiče často při volbě školy pro své dítě nechtějí? Proč je proti spádové turistice a přesto ji v některých případech dá jako možné řešení? A proč je při výběru školy důležité stanovit si vlastní hodnoty a priority v rodičovském vztahu s dítětem? A je volba základní školy tak zásadní volba, jak to na první pohled vypadá?
O sociální roli školy
Silný vliv socioekonomického zázemí rodiny na vzdělávací výsledky žáků v našich školách je dnes již známým faktem. V Česku ale stále přetrvávají velké nerovnosti ve vzdělávání a nedaří se nám je snížit. Možná je to i tím, že tápeme, jakým způsobem má samotná škola kompenzovat sociální znevýhodnění žáků a jaké profese jí v tom mají pomáhat. Analytička EDUinu Kateřina Lánská v rozhovoru s Pavlou Lioliasovou mluví o tom, jaká je sociální role školy, jaké pozice můžou učitelům v této problematice pomoct nebo jak se v tom daří spolupráce ministerstva školství a ministerstva práce a sociálních věcí.
Prikladám ďalšie zaujímavosti 😊
