Dieta z nitra
Chcete zhubnout? Nejlepšího rádce máte ve svém břiše.
Strach a lenivosť sú najväčšie brzdy našich životov
“Keď je človek zvyknutý vnímať zlyhanie ako veľmi veľkú prehru, treba mu dať zážitok, že nič také hrozné sa nestalo, je to len zakopnutie, dá sa z toho poučiť. Pripomenúť mu, že je stále rovnako kvalitný človek a to mu môže pomôcť, aby zmenil pohľad"
Češi o sobě říkají, že jsou vynalézaví, závistiví, „pohodáři“, vychytralí. Že nám smrdí sebechvála, řídíme se selským rozumem a máme specifický smysl pro humor. Co na to interkulturní psychologie? Proč jsme takoví, jací jsme, z psychologického pohledu? Kde máme svoji slepou skvrnu – to, co nevidíme, ale co vidí ostatní? A komu je vlastně naše národní povaha nejvíce podobná?
Nedávno mi říkal režisér a cestovatel Viliam Poltikovič, že mluvil s nějakým šamanem a ten mu sdělil, že není ani tak podstatné, v co lidi věří. Jestli jsou duchovní nebo nejsou. Podstatné je, aby pěstovali rostliny na zahrádce. A na vše ostatní sami časem přijdou. Komunikací s těmi rostlinami. My jsme zaměřili naši pozornost jinam, na peníze a banky, na hospodářský růst.
A ocitáme se v čím dál větším chaosu. Zaměřili jsme pozornost někam, kde není živý proud. Je tam spíš naše sobectví, s nímž přistupujeme k Matce Zemi. Přistupujeme k ní ne jako k matce, ale jako k supermarketu země. Tam jdu a všechno si vezmu. Ropu, suroviny, všechno. Vždyť jsem tu nejchytřejší, ne? Tak na to mám právo si to vzít a prodat! Ta hra už je únavná. A taky sebevražedná.
Jaroslav Dušek
Jedného dňa za múdrym a váženým Sokratom pribehol celý nadšený jeho známy a povedal: „Sokrates, vieš čo som práve počul o jednom z tvojich žiakov?“
„Počkaj chvíľu“, odvetil Sokrates. „Predtým, než mi to povieš, chcem, aby si si urobil jeden malý test. Volá sa Test Troch.“
„Test Troch?“
„Presne tak,“ pokračoval Sokrates. „Skôr než mi porozprávaš o mojom žiakovi, chvíľu sa zastav a otestujme to, čo mi chceš povedať. Prvý test je Test pravdy. Si si absolútne istý, že to, čo sa mi chystáš povedať, je pravda?“
„No nie,“ odpovedal muž, „v podstate som to len začul.“
„V poriadku,“ vraví Sokrates. „Takže nevieš, či to je pravda alebo nie. Teraz vyskúšame druhý test. Test dobra. Je to, čo mi chceš povedať o mojom žiakovi, niečo dobré?“
„Nie, práve naopak…“
„Takže,“ pokračuje Sokrates, „ty mi chceš o ňom povedať niečo zlé, hoci nie si si istý, či je to pravda?“
Sokrates pokračoval, „Ešte stále môžeš uspieť, pretože je tu tretí test. Test užitočnosti. Bude to, čo mi chceš povedať o mojom žiakovi, pre mňa užitočné?“
„Nie, vlastne ani nie…“
„Tak,“ skonštatoval Sokrates, „ak to, čo sa mi chystáš povedať, nie je ani pravdivé, ani dobré a dokonca ani užitočné, prečo mi to vlastne chceš povedať?“
Muž zostal zahanbený a nič viac sa už povedať nezmohol…
PONAUČENIE
Nabudúce, keď budete mať potrebu o niekom rozprávať, spýtajte sa najprv v duchu seba samého: Je to určite pravda? Je to dobré? Je to pre človeka, ktorému to hovorím, užitočné?
2-hodinové pravidlo, ktoré ti pomôže zmeniť život
Viacero psychologických štúdií a analýz potvrdilo, že mnohé problémy by sa vyriešili vďaka dvom hodinám reflexívneho myslenia.
O čo ide? Reflexívne myslenie spočíva v hľadaní riešenia v nás samotných. Teda nie v objavovaní chýb naokolo, ako sme na to poväčšine zvyknutí. Ak chce človek urobiť vo svojom živote zmenu, musí za svoj život prevziať plnú zodpovednosť a prestať za svoje problémy viniť vonkajšie faktory.
Psychológovia tvrdia, že reflexívne myslenie pomáha odhaliť riešenia prostredníctvom našich očí a nášho vnímania. Dve hodiny sa vám môžu zdať veľa, no stačí si ich rozdeliť na celý týždeň, napr. po 15-20 minút denne. Ak dokážete stráviť hodinu na Facebooku, určite si nájdete 15 minút na to, aby ste prišli na riešenia svojich problémov.
Jediné, čo budete potrebovať, je pero a papier, na ktorý si napíšete odpovede na tieto a podobné otázky:
Som nadšený z toho, čo robím, alebo sa cítim skôr bezmocne?
Sú moje vzťahy a práca vyvážané?
Ako môžem urýchliť proces, aby som sa dostal z bodu kde som, do bodu, kde chcem byť?
Aké príležitosti alebo veci odmietam, ktoré by som odmietať nemusel?
Čo je tá drobnosť, ktorá má na môj život a náladu negatívny vplyv?
Čo by sa potencionálne mohlo pokaziť v nasledujúcich šiestich mesiacoch môjho života?
Odborníci tvrdia, že takéto utriedenie myšlienok je jednou z najlepších aktivít, akú počas dňa môžeme urobiť. Samozrejme, k týmto otázkam môžete pridať aj svoje vlastné. Ponechajte myšlienkach voľný priebeh.
Verte, že cez reflexívne myslenie prídete na také riešenia, o ktorých sa vám predtým ani nesnívalo.
Humor místo konfliktů, podpora místo odporu. Na takový komfort jsme si zvykli v našich sociálních bublinách. Teď to začíná skřípat i v nich.
Začalo to asi před pěti lety. Lidé, se kterými jsem si rozuměl, najednou prezentovali a obhajovali pro mě nepřijatelné názory. Vzájemně jsme se pokoušeli vysvětlit si své pozice, ale nešlo nám to. Jako bychom mluvili do zdi, jako bychom do ní tloukli hlavami.
Podľa psychológa nie sme naučení iných chváliť a často sa navzájom kritizujeme. A keďže sa to deje najmä v práci, nečudujme sa, že čoraz viac ľudí trpí syndrómom vyhorenia. A to už je veľmi vážna vec.
Čo nás nabáda k tomu, že sami seba trýznime myšlienkami, ktoré v nás vyvolávajú negatívne emócie? Situácie, ktoré zažívame, vonkajšie dianie, druhí ľudia? Čo je príčinou našej pokazenej nálady, deštrukčného vnútorného rozpoloženia? Môžeme sa na príčinu nášho trápenia pozrieť z akejkoľvek strany, jednoducho trápenie, ktoré zažívame sa nedeje nikde inde, iba v nás. V našom vnútri, v našej hlave, v našej mysli.
Je třeba usilovat o rovnováhu mezi těmito krajnostmi: přičítat si svá vlastní plus a dělat to opakovaně – nečekat, až to za nás udělá muž. A zároveň přijímat i jeho péči. Je normální očekávat od muže určité chování a je velmi dobré zachovávat si přitom současně svoji soběstačnost, nesvěřovat mu otěže svého života.
Internet dramaticky ovlivňuje realitu. Spouští procesy, které vytvářejí obrovský tlak na lidskou identitu. Týká se to jednotlivců i států. Své hranice řeší Evropa i Spojené státy. Aniž bychom si to uvědomovali, otázka našich individuálních hranic začíná být stejně vyhrocená...
Žiadna iná osoba na svete ju nemôže v skutočnosti urobiť šťastnou, ak tento pocit neprichádza z nej samej, z jej vnútra.
Odborníci hovoria o nastupujúcej generácii ako o „snehových vločkách“. Charakterizuje ich individualizmus, prehnaná citlivosť, nevedia prijať cudzí názor, ľahko sa urážajú a zameriavajú sa hlavne sami na seba.
ℒℴνℯ❤
Minulost - dovedně udržované vězení mysli
❤ Pokud se neustále "přehrabuješ" v minulosti a vykopáváš to, co bylo,
nepochopil jsi význam minulého času.
Co bylo, bylo a žádný návrat z přítomnosti do minulosti to nezmění.
Mysli si, že to, co se stalo, se nemělo stát a utrpení máš zaručené.
❤ Když se ohlížíš dozadu, nevidíš to, co přichází "zpředu".
Potom budeš zakopávat o to, co je zjevné…to, co ti TEĎ život nabízí.
Je to stejné, jako když si můžeš dnes udělat chutné čerstvé jídlo,
ale ty si neustále ohříváš to včerejší.
Mysl žije z minulosti, je minulostí a neustále se vrací k tomu, co bylo.
❤ Na základě minulosti vyhodnocuje "novou" přítomnost
a dívá se na ni skrze brýle, které si pořídila "kdysi".
Tak máš kapsy plné věcí z minula, které ti brání jít radostně vstříc tomu,
co se ti právě nabízí.
Žádná konstelace, regresní terapie a minulé životy tě nevysvobodí z vězení mysli.
❤ Mysl tě bude neustále nabádat, aby ses vracel k minulosti,
protože pro ni je to rajská zahrada.
Tak opravuješ staré koleje a upevňuješ své ego místo toho, abys postavil koleje nové.
Nepotřebuješ rozebírat minulost a hledat v ní pro budoucnost "lepší" řešení.
Pokud jsi spojen se Zdrojem - sám se sebou a důvěřuješ mu,
nabídne ti řešení spontánně ON sám na jakoukoliv situaci, se kterou se potkáš.
❤ Tak zažiješ vzrušení z toho co je TADY a TEĎ.
Minulost nemá nadšení, má jej jen přítomnost.
Minulost je stará dáma, to nové tě čeká jen v přítomném okamžiku.
Pozdě můžeš pochopit, že minulost je brázda za lodí,
která žije jen v tvých představách - v mysli,
ale to již třeba nebudeš mít k dispozici mnoho přítomných okamžiků.
❤ Dívej se na svět novými brýlemi, uvidíš jej nově.
To, co se mělo stát, se také stalo, tak proč se k tomu vracet?
Jakmile jsi v minulosti, jsi v mysli - v dovedném vězení, které nenabízí konečné odpovědi,
ale vyvolává neustále další otázky a pochybnosti.
Nech se vést záměrem Vědomí a nemysli na minulost.
Chce to odvahu, ale stojí to za to!
(zdroj: matrix-neo.cz
http://duhovenebe.blog.cz/1611/minulost-dovedne...)
Problémy detí nie sú vždy len otázkou zlej výchovy.
Zpětná vazba ve vztahu
Rozdíl mezi kritikou a zpětnou vazbou je nenápadný. Výsledky se ale zásadně liší.
Je dobré dát partnerovi vědět, co nám na jeho chování vadí, co nám v našem vztahu nevyhovuje. Jak to ale říci, aby z toho nebyl jen další konflikt?
Opravdu se vás to netýká? Byli byste nevěrní, kdybyste měli stoprocentní jistotu, že se to partner nedozví? Na opuštěném ostrově? Na druhém konci světa? A pokud ne, proč?
ℒℴνℯ❤
Naše životní realita se odvíjí od toho, jak bezpodmínečně milujeme sami sebe.
❤ Jednou z tváří SEBELÁSKY je i to, že NIKDY nepůjdete proti sobě, dokážete říci „ NE “ lidem, či událostem kolem vás, které s vámi vnitřně nerezonují. Vědomí, tělo, intuice, Vyšší JÁ i srdce vám vždy dají jasný signál – odpověď. Stejně tak na energetické úrovni vnímáte slovo KOMPROMIS, jehož vibrace naznačuje, že budete muset udělat něco, s čím plně nesouhlasíte.
❤ Spoléháte-li v těchto záležitostech na mysl – nikoliv na srdce – okamžitě vás zahltí mnoha myšlenkami viny, pochybností a strachu. To se projeví poklesem energie, což vás spolehlivě
„ teleportuje “ do nižších vibračních úrovní Bytí. Tím si blokujete přístup k osobnímu potenciálu tvůrce reality vlastního života. Předáváte vaší osobní sílu někomu jinému, kdo mile rád ovládne váš život. Jakékoliv vztahy mezi lidmi musí být založeny na respektu, úctě, radosti z tvůrčí spolupráce, která je vlastně hrou.
❤ Respektujte a ctěte sami sebe na prvním místě – pak budete respektovat a ctít všechny ostatní, milujte se ABSOLUTNĚ BEZ PODMÍNEK takoví, jací jste. Jste do-ko-na-lí! Vyzařování vašeho srdce vás chrání!
❤ LÁSKA ani SVOBODNÁ VŮLE nepodléhají pozemským zákonům vynalezeným lidmi.
(zdroj: Bezpodmínečná Láska)
😂
"Když nahý muž vleze omylem do dámských sprch, nastane řev a raději rychle uteče. Pokud nahá žena vstoupí nedopatřením do pánské sprchy, muži ji vždy přivítají a vezmou mezi sebe.
To je další jasný důkaz ryzosti a dobroty mužského srdce."
Nádherný utorok kočky 😊
Z internetu:
Z extrému do extrému. Vychovávame dnes egomaniakov?
Detstvo som prežila v 80-tych rokoch minulého storočia. Žili sme na sídlisku, naša rodina (mám staršiu sestru) sa neodlišovala od tých ostatných.
Prežili sme detstvo bez rodičovských animácií
Otec chodil do práce, mama tiež, keď bola doma, varila, prala alebo upratovala. Riešila domácnosť. Nikdy sa s nami nehrala a mne by ani nikdy nenapadlo zavolať ju, nech sa so mnou ide hrať. Mali sme so sestrou svoje hračky, nie veľa, zato nekonečný svet fantázie.
Rodičov nezaujímalo, či sa nudíme
V lete sme boli celé dni vonku, skákali, hrali gumu, behali sme okolo. Ale vedeli sme, kedy je čas obeda, večere, vedeli sme, kedy je čas ísť domov, do postele, vedeli to všetky deti.
Neplakali sme, nevrieskali, že sa nudíme. Nuda nebol problém mojich rodičov, ale moja. Oni tu neboli od toho, aby ma zabávali. Nemali žiadne výčitky svedomia, že by sa mi málo venovali.
Dôležité bolo, aby sme boli čisté, upravené, slušné. Vedeli sme sa, kedy máme byť ticho, jedli sme všetko, nikto sa nás nepýtal: „Máš chuť na...?“ Nikdy.
Moji rodičia vedeli, že život nie je len o zábave. A tak sme mali aj svoje povinnosti. Dodnes si pamätám na sobotu ráno, odmalička som musela pomáhať s upratovaním.
Vedeli sme, čo sa patrí
Keď k nám prišla návšteva, vedeli sme, že pri stole, kde sú dospelí, nemáme čo robiť. Pohľadom nás odprevadili do detskej izby a hotovo.
Keď mama ponúkla hosťom koláče, stačilo mi pozrieť sa na mamu, aby som vedela, že to pripravovala pre nich, že si mám dať pohov. A rovnako to platilo, keď sme šli na návštevu my. Vedela som, čo sa patrí, „že som sa neprišla na návštevu najesť.“ Že to nie je slušné, vyjedať ich. Mama bola autorita, v žiadnom prípade nie kamarátka
Moja mama sa mi nesnažila byť kamarátkou. Bola to autorita. A zdôrazňovalo sa, aby sme sa ani náhodou nepomýlili, že sa s ňou môžeme rozprávať ako s rovesníkmi, bez rešpektu.
Vyplaziť jazyk alebo sprosto nadávať, stačil už len mamin pohľad... Ak si neposlúchol, dali ti po zadku. Bez vysvetľovania, bez dohovárania. Bol si drzý, facka. Nenapadlo ťa urobiť to ešte raz.
Neskôr, keď sa detstvo preklopilo do puberty, bola pre mňa mama oporným bodom, základňou, psychológom, poradcom, kritikom. Všetko, čo som potrebovala. Nič som pred ňou nemohla utajiť, odhalila každú moju emóciu.
Pravidlá a režim
Mala som presne určené pravidlá, dokedy môžem byť vonku. S kým môžem byť vonku. V živote by mi ani len nenapadlo prísť domov opitá.
Veľa pravidiel som vtedy neznášala. A viem, že moji rovesníci boli na tom rovnako. Dnešná generácia rodičov už chce byť iná, lebo takáto výchova sa začala považovať za príliš surovú. Tak chceme byť zrazu s deťmi veľkí kamaráti. Bezhranične tolerantní.
Čo sa s nami stalo?
Namiesto rozumnej zmeny, pozvoľného upúšťania od rigidnej výchovy, sme prešli z jedného extrému do druhého. Chceme to robiť inak, aj keď častokrát nevieme, ako na to.
Namiesto jasných hraníc, krátkeho a stručného „nie,“ vedieme filozofické rozpravy s dvojročnými deťmi, ktorí vedia počuť len „áno,“ inak sú nespokojní.
Deti sústavne zabávame, animujeme, nevedia sa hrať samé, len ťa ťahajú za rukáv a vyžadujú si pozornosť a ak im ju nedáš, potom vrieskajú a celá rodina sa okolo nich zhrčí, aby ich upokojila.
Stredobod vesmíru
Deti sú v centre pozornosti, sedia za vrchstolom, ba čo viac, vyberajú si miesto, kde budú sedieť a my im vyhovieme, ako inak.
Nielenže počúvajú rozhovory dospelých, vonkoncom nie sú tichými svedkami, ale hlavnými účastníkmi: skáču do reči, preberajú slovo. A to aj vtedy, keď s nami nie sú, dokážu sa stať hlavnou témou rozhovorov.
Vždy o nich len v superlatívoch, môj malý je úžasný, robí toto, a moja malá je lepšia v tomto... Deti sa stali zmyslom života svojich rodičov, ich životnými projektami. Chválime sa deťmi, tým, čo dosiahli, pripisujeme si svoje zásluhy...
Ale byť pozorný k iným ľuďom, nebyť sebec, rozvíjať empatiu, súcitiť s niekým, mať o niekoho starosť, byť nápomocný... to sa niekde stratilo.
Ak im nedajbože chce niekto zle, dokážeme rozpútať peklo.
Rodičia sa hádajú s učiteľmi, vyhrážajú sa im, že ich nechajú vyhodiť, nadávajú pred deťmi na učiteľov, preto deti neváhajú učiteľom papuľovať, keď sa ocitnú v triede, sú v tom, že to je ich svätosväté právo. Až raz zmizne akákoľvek autorita.
Všetci majú na základných školách zázračne dobré známky. Samozrejme. Nebudete sa predsa hádať s nabrúseným rodičom, že šikanujete jeho nadpriemerne inteligentné decko, lebo ste si dovolili dať mu dvojku. Aj keď nevie ani písmená abecedy.
Už mi je zle zo „šťastných“ detí
Keď sa rozprávam s čerstvými rodičmi, všetci dookola opakujú len jediné, že chcú, aby ich deti boli šťastné.... pre našich rodičov bolo oveľa dôležitejšie, aby sme my robili šťastných inými. Lebo v tom videli, nepriamo, naše vlastné šťastie.
Ale keď sa pozriete okolo seba, vidíte šťastné deti? Nie, len deti, stále s niečím nespokojné, večne túžiace po pozornosti. A pritom nestrpia autority, zákazy, rady, obmedzenia, čakajú, že im všetko padne z neba priamo do huby.
Nie sme tu na to, aby sme ich čakali v aute pred nočnými klubmi a vozili ich domov z diskotéky, aby sme im držali misku, aby mohli vracať, keď prídu domov opití. Aby sme im tolerovali nemožné veci.
Deti sú tu, aby sme ich vychovávali a nechali ich žiť, aby sme ich pripravili do života, nie aby sme im slúžili, zanedbávali samých seba a rástli namiesto nich. Ak budeme pokračovať v tomto extréme, dopadne to zle. Pre nás, pre nich, aj pre tú ďalšiu generáciu, čo príde po nich.
😂😂😂
30 otázok na oslobodenie mysle
1. Ak by ste nevedeli, koľko máte rokov, na aký vek by ste sa odhadli?
2. Keby ste boli na sklonku svojho života, chceli by ste toho viac povedať alebo urobiť?
3. Keby bol život každého človeka ohraničený vekom 40 rokov, žili by ste inak?
4. Keby bolo šťastie peniazmi, boli by ste bohatým?
5. Spravili by ste správnu vec aj vtedy, keď by nebola v súlade s očakávaniami vášho okolia?
6. Čo je podľa vás lepšie, vystresovaný génius alebo radostný hlupák?
7. Keby ste si mali vybrať, stratili by ste radšej všetky svoje staré spomienky, alebo schopnosť získať nové?
8. Môžete spoznať pravdu bez toho, aby ste ju spochybnili?
9. Museli ste už niekedy čeliť svojmu najväčšiemu strachu?
10. Žijete alebo prežívate?
11. Spravili ste dnes niečo, čo si zapamätáte po celý život?
12. Robíte veci, v ktoré veríte?
13. Ako veľký vplyv máte na to, kam smeruje váš život?
14. Keby ste niekomu mali dať len jedinú radu, čo by to bolo?
15. Vidíte hranicu medzi šialenstvom a kreativitou?
16. Keby ste mohli vo svete zmeniť len jedinú vec, čo by to bolo?
17. Vzdali by ste sa desiatich rokov života preto, aby ste získali atraktivitu alebo slávu?
18. Mali by ste radšej menej práce, ktorá vás nebaví alebo viac práce, ktorú milujete?
19. Mali ste už niekedy pocit, že prežívate dookola ten istý deň?
20. Keď sa učíme z vlastných chýb, prečo sa ich tak obávame?
21. Prečo môžu niektoré veci, ktoré vás spravia šťastným urobiť niekoho iného nešťastným?
22. Prečo ste práve takým, akým ste?
23. Čo by ste spravili inak, keby neexistoval nikto, kto by vás súdil?
24. Čo skutočne milujete?
25. Rozhodujete sa na základe svojho presvedčenia, alebo na základe požiadaviek a očakávaní iných?
26. Ako by ste žili, keby ste presne vedeli, kedy bude váš posledný deň?
27. Čo je horšie: zlyhať alebo nikdy to ani len neskúsiť?
28. Je niečo, čo vás v živote len zaťažuje a mali by ste to nechať odísť?
29. Záleží dnes na niečom z toho, čo vás trápilo pred piatimi rokmi?
30. Kedy, keď nie teraz?
Namiesto toho, aby sme viac dbali na prevenciu, liečime symptómy chorôb, nie ich príčiny.
