O ozdravnej sile umenia a o dlhodobej terapii

“Pomáhalo mi myslieť si, že môj syn ma odniekadiaľ vidí. Posúvalo ma to v tom, že musím žiť pekný život, lebo on nemôže vidieť zosypanú mamu.” Hovorí výtvarníčka Zuzana Medzay v druhej časti rozhovoru o traume a uzdravení.

Zuzana prežila autonehodu, pri ktorej prišla o manžela a 14-mesačného syna. Rozvinuli sa u nej viaceré symptómy traumatizácie, ktoré si kompenzovala závislosťou na práci, či alkohole.

V predošlej epizóde podcastu sa Barbora Mareková pýtala na začiatky psychoterapie, ktorá Zuzane pomohla zastabilizovať jej ťažký psychický stav. Dnes v rozhovore pokračujú. Rozprávajú sa o smútení a o tom, čo potrebuje človek, ktorý práve smúti.

"Moja skúsenosť bola taká, že ľudia nevedeli reagovať na smútok, báli sa toho. Máme tendenciu smútok vytesňovať a schovávať."

Zuzana sa v procese vlastného uzdravenia stala arteterapeutkou. V podcaste vysvetľuje, ako funguje arteterapia a skupinové stretnutia, kde ľudia tvoria a kde môžu zároveň zdieľať, čo potrebujú.

“Robila som napríklad sebaspoznávacie skupiny a dala som tam tému hnev. Stvárnite svoj hnev. Ženy sa poprechádzali po ateliéri, povyberali si materiály a každá si spustila svoj proces tvorby. Tá, čo potrebovala búchať, búchala, tá čo potrebovala pustiť slzy, pustila slzy.”

Barbora sa pýtala, ako začať s takouto tvorbou, a či arteterapia pomáha aj ľuďom ktorí nemajú výtvarnú talent. “Toto nie je o výsledku. Ak človeku záleží na výsledku, opäť je to jeho vnútorná téma, že prečo si nedovolí pustiť emóciu, ktorú potrebuje.” vraví Zuzana.