Odolnosť nie je ustrnulosť
Žijeme v dobe, kedy sme bombardovaní množstvom podnetov, celými prúdmi nových informácií (a teda je pravda, že náš mozog to aj veľmi rád vyhľadáva). To lákadlo nového, ten rush dopamínu je niečo, čomu veľmi ľahko podliehame. Odvrátená stránka je to, že niekedy sa snažíme žiť životy niekoho iného a troška zabúdame na to, kým sami sme. Stráca sa naša identita. Z toho pramení veľká miera úzkosti. Samozrejme, dnes budeme hovoriť výrazne viac o tej organizačnej, inštitucionálnej úrovni, nie úrovni jednotlivcov. Ale tam je veľmi pekne možné badať určité paralely. Takže - tá reflexia je veľký dar. Keď sa ohliadneme späť, uvedomíme si, čo všetko nám ušlo. V diskusii - najčastejšie tímovej - sa nám poskladá spätne aj o dosť bohatší obraz tej minulosti, ktorú sme prežili. Z môjho pohľadu tam býva najkrajšie to, keď si možno uvedomíme aj to, aké dobré veci unikli našej pozornosti – napríklad aj aké požehnania nás stretli cestou. Myslím, koho cenného sme stretli, čo nové sme sa dozvedeli, ako nás obohatili niektoré špeciálne miesta či niektoré udalosti. Toto všetko je natoľko hodnotné, že to nechceme len precválať. A práve reflexia nám to umožňuje naplno znovu prežiť, zvedomiť si a istým spôsobom zvnútorniť.
